Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, pani predsedajúca, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne vyjadriť sa v stručnosti k tejto správe, pretože už zazneli mnohé argumenty aj postoje, s ktorými sa môžem stotožniť. Ale v krátkosti by som sa možno vrátila, keď sa bavíme o tejto správe, najskôr k spôsobu, akým bola predložená do Národnej rady.
Dodnes my stále ešte netušíme, či správa, ktorá bola odovzdaná do rúk predsedu Národnej rady, je totožná so správou, ktorú dnes prerokúvame. Pretože správa, ktorá unikla do médií, obsahovala všeličo možné, napríklad aj finančné rozloženie po rokoch, alebo prísľub finančného navýšenia po rokoch, ako aj ďalšie opatrenia, ktoré v tejto správe už nie sú. Čiže to je prvá vec, ktorá vzbudzuje otázniky, kedy a aká správa vlastne bola doručená a ktorá je prvá, druhá, a ako to vlastne bolo.
Druhá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je obsah tejto správy. Ako tu už odznelo, je to veľmi dobrý analytický materiál. Ale teraz sa bavíme o možno takejto hrúbke (Vystupujúca ukazuje analýzu.), toto je tá analýza, o ktorej všetci hovoríme, že je dobrá, poctivá a veľmi zaujímavá. Potom sú tu prílohy, ktoré tiež sú veľmi potrebné. A samotný dokument, o ktorom sme hlasovali v decembri a ktorý sme požadovali, vlastne tvorí tých nejakých 70 strán. Čiže v optike tohto už je ten materiál trošku tenší a bavíme sa najmä o týchto 70-ch stranách.
Ja už, som už povedala aj vo faktickej poznámke to, čo mne chýba v tejto správe, je ten pohľad skrze to dieťa. Mne sa zdá, že v tejto správe to dieťa nie je v centre pozornosti. Mne tu chýba vízia, ucelená vízia, aké to školstvo vlastne chceme mať v najbližších rokoch. Či chceme, aby bolo selektívne alebo inkluzívne. Chýba mi tam aj to, to popísanie, že či ten stav, ktorý teraz tá správa alebo tá prvá časť analyzuje, či je viac-menej dobrý a stačí robiť len nejaké malé kozmetické úpravy, alebo chceme radikálne zmeniť systém fungovania školstva na Slovensku. A opakujem, to, čo mi chýba predovšetkým, je, že to dieťa nie je v centre pozornosti, ale najčastejšie sa tam hovorí o efektivite, efektívnosti. A myslím si, že je to teda poňaté z toho druhého konca.
Tak ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi a ja už som to hovorila aj na výbore, aj v samotnej tej správe, o ktorej diskutujeme, je veľa dobrých námetov, nápadov a krokov. Problém ale je, že tam chýba záruka, ako sa budú tieto kroky financovať. To, že viacerí ste hovorili, že je to dobré, že je to také nadčasové a dokonca až do roku 2020, ja s tým nemám problém, aby ten zámer nejaký bol rozpracovaný aj na dlhšie obdobie, pretože najhoršie, čo môže byť, je naozaj každé štyri roky úplne meniť koncepciu. Problém ale je, a to vyčítam tej správe a ministerstvu, že minimálne na tie roky, kedy ste vy zodpovední za chod školstva, tam nie je tá finančná garancia minimálne na nejaké kľúčové rozhodnutia. Nemusí byť všetko vyčíslené a teda povedané, že toto všetko garantujeme, ale minimálne tie kľúčové kroky by mali byť tam vymenované, aj teda podporené finančnou garanciou.
O tom, že je tam veľa aj nebezpečných vecí, tu bolo povedané. Pán minister už sám avizoval, že nebude trvať na tom, aby bola tá spádová škola povinná pre rodičov, že naďalej bude zachovaná sloboda výberu, čomu ja sa veľmi teším. Tiež by som bola rada, keby pán minister si to rozmyslel s tým priamym menovaním riaditeľov zriaďovateľmi, pretože som presvedčená, že rada školy lepšie vie rozhodnúť ako starosta alebo primátor.
Pristavím sa pri financovaní, pretože to je jedným z takých leitmotívov tohto materiálu, a to je teda zmena financovania, kde dokonca sa píše aj, že ministerstvo nevylučuje, že sa znížia normatívy pre súkromné školy. Viackrát už tu zaznelo a mne nedá teda nepovedať, ako je to aj s tou kvalitou tých súkromných škôl, pretože opäť, tak ako pri tých málotriedkach, aj tu sa mi zdá, že to paušalizovanie, a to, že vlastne tie súkromné školy sú nekvalitné, nie je fér a nie je to ani pravda.
V medzinárodných meraniach PISA dosiahli 15-roční žiaci zo slovenských súkromných škôl zhruba o desať bodov lepšie výsledky, než ich rovesníci z verejných škôl. Na rozdiel od celkových výsledkov boli výsledky slovenských žiakov zo súkromných škôl nad priemerom OECD, dokonca predbehli aj študentov súkromných škôl z Českej republiky. Ďalšie skúmanie ukázalo, že Slovensko patrí medzi špičku krajín, ktoré vďaka normatívnemu financovaniu na žiaka umožňuje prístup ku vzdelávaniu v súkromných školách a dosahovanie výborných výsledkov v PISA aj deťom z menej priaznivých socioekonomických podmienok. Kvalitu vzdelávania v súkromných školách potvrdzujú aj výsledky nezávislého periodického hodnotenia KOMPARO, ktoré meria úroveň vedomostí v rôznych predmetoch, hoci výsledky maturít skresľujú dospelí externí študenti, rozdiely medzi výsledkami maturantov z verejných a súkromných škôl nie sú podľa národnej správy NÚCEM štatisticky významné. Osemdesiatpäť percent maturantov zo súkromných gymnázií má výsledky vysoko nad priemerom všetkých škôl. Toto sú fakty a bola by som rada, kebyže naozaj upustíme od toho paušalizovania a od toho nejakého, čo sa tu tak traduje, o tom mýte, že všetky súkromné školy sú nekvalitné a vlastne sú len nejakým biznisom.
Pokiaľ ide o ten zámer diskutovať o tomto materiáli, ja si myslím, že je fajn, že sa o ňom diskutuje. Ja som dokonca presvedčená, že tá diskusia sa začala oveľa skôr, než tento materiál bol na stole, pretože už od septembra, odkedy učitelia začali štrajkovať, tá diskusia je intenzívnejšia ako po minulé roky, čo je dobré. Pretože naozaj je dôležité, aby téma vzdelávania bola celonárodnou témou, a nielen témou, ku ktorej sa vyjadruje zopár odborníkov a možno politikov, ale je to téma, ktorá sa týka vlastne takmer každého, lebo buď je na škole dotyčný, alebo bol na škole, jeho deti sú na škole, čiže školou prechádza každý.
To, čo ale vyčítam aj tejto diskusii, je, že nie je celkom taká úprimná. To, že my tu diskutujeme, to, že bol nejaký okrúhly stôl, to, že možno bude nejaká konferencia alebo nejaká web stránka bude sprístupnená, alebo nejaká e-mailová adresa, kam ľudia môžu posielať svoje pripomienky, je síce fajn, ale ak by bola myslená úprimne táto diskusia, že teda dobre, toto je nejaký návrh, poďme o ňom diskutovať a keď sa na ňom zhodneme, budeme ho realizovať, tak toto neplatí.
Dôkazom je aj pripravovaný zákon, školský zákon, jeho novela, ktorý vlastne už teraz má takúto nejakú legislatívnu podobu, kde v dôvodovej správe sa píše: "Cieľom predloženého návrhu je pripraviť prvé systémové zmeny, ktoré sa premietnu do nového zákona o financovaní škôl a školských zariadení." A presne sa v tomto zákone alebo v tejto novele navrhuje najvyšší počet žiakov v triede základnej školy, najnižší počet žiakov v triede základnej školy, aj strednej školy, kde sa hovorí o tom, že ak počet žiakov na základnej škole bude nižší ako napríklad 11, 12, 14, 15, teda podľa tých jednotlivých ročníkov, tak vlastne tá škola si musí dofinancovať všetko z vlastných zdrojov, čo je likvidačné pre mnohé školy. Takisto to bude platiť pri stredných školách, gymnáziách, kde tiež sú stanovené tie spodné limity. A opäť, ak nejaká škola bude mať menej žiakov v triede, ako táto novela určí, dofinancuje si všetko z vlastných zdrojov.
Problém je pri tomto návrhu novely zákona, že pri napríklad strednom odbornom školstve, kde je takéto niečo: "Najnižší počet žiakov v triede strednej odbornej školy vzdelávajúcich sa v študijných odboroch a učebných odboroch s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce je v dennej forme štúdia 13 a v externej forme štúdia 8." Ja sa pýtam, kto bude určovať, koľko absolventov, alebo aké sú potreby trhu práce? Podľa môjho názoru takéto ustanovenie vytvára priestor na lobing, pretože každá škola bude chcieť prežiť, každá bude hovoriť, že práve jej absolventi sú potrební. Na druhej strane, ako sa vysporiadame napríklad s takými odbormi, kde napríklad z bezpečnostných dôvodov môže v tej triede byť len 8 žiakov, hej, lebo pracujú s nejakými, ja neviem, tými pecami alebo robia so sústruhmi? No tam ich nemôže byť asi 20 okolo jedného stroja. Tak akým spôsobom sa vysporiadame s takýmito? Alebo s umeleckými, kde tiež asi nebudeme vyrábať masovo nejakých tanečníkov, keď to je vec talentu?
Týmto ale chcem dokladovať to, že kým my tu diskutujeme, kým verejnosť, alebo teda ľudia majú pocit, že môžu diskutovať, tak na ministerstve sa už robia konkrétne materiály, konkrétne zákony, novely, ktoré vlastne už idú meniť tú situáciu, a nie je to o tom, že sa ide počkať na závery diskusie.
Keď som spomínala, že v tomto dokumente sú aj dobré nápady, ako napríklad to, aby bola umožnená škôlka pre všetkých, ktorí o ňu budú mať záujem, tak sú tu aj isté návrhy, ktoré sú dobre mienené, ktoré sú teda tie dobré, nič menej prax za uplynulé obdobie ukázala, že teda buď pán minister, alebo ľudia okolo neho majú úplne iný názor. Napríklad, keď sa píše v správe, že "bude sa podporovať zmysluplné trávenie voľného času detí". Ja sa pýtam, na čo bol dobrý zákon, ktorý likviduje centrá voľného času? Keď dennodenne čítame v médiách, že centrá voľného času žiadajú o vyradenie zo siete, pretože nemajú preplatených žiakov. Pán minister, vy ste sľúbili, že do konca apríla budete monitorovať situáciu. Je koniec mája. Ja sa pýtam, aké opatrenia prijmete, aby tieto deti nezostali na ulici a aby tak masovo neboli zatvárané centrá voľného času, ktoré fungovali a reálne s tými deťmi robili? My už sme sa rozprávali s viacerými kolegami zo školského výboru, pravdepodobne budeme iniciovať v najbližších dňoch mimoriadne zasadnutie výboru, aby sme sa oboznámili s týmito krokmi, ktoré budete v tejto veci podnikať, pretože taký bol prísľub, že po apríli sa k tomu vyjadríte.
Ďalšia vec. V správe sa píše, že teda je potrebné, aby bola lepšia príprava budúcich pedagógov. Pán minister, prednedávnom ste podpísali nové kritériá akreditácie pre vysoké školy. Tam ste mali jedinečnú príležitosť zmeniť tieto akreditačné podmienky, aby sa napríklad posilnila prax pre budúcich pedagógov, aby sa zmenili tie podmienky štúdia. Nestalo sa tak, čiže opäť premárnili ste šancu, ktorá bola daná. A ma... (Reakcia na hlas predkladateľa.) Má, má to s tým spoločné.
Ja by som sa, ja by som sa vrátila teda k podstate, aký chceme mať ten systém, aké chceme mať školstvo, či inkluzívne alebo selektívne.
Čiastočne na to odpovedáte opäť tým, čo už ste za uplynulý rok vykonali, a to sú tie priemery známok. Tie nešťastné priemery známok, kedy na základe jedného jediného vysvedčenia odsúdite 13-ročné dieťa, že v živote si nebude môcť urobiť maturitu. Čiže napriek tomu, že v osobných rozhovoroch veľakrát ste spomínali, že inklúzia vám leží na srdci, žiaľ, tie kroky, ktoré podnikáte, skôr smerujú k tomu, že veľmi rýchlo sa selektuje, kto môže, kto nemôže a akým spôsobom môže.
To, čo si myslím ja, že by bolo potrebné pre naše školstvo, je, naopak, ho uvoľniť a umožniť študentom v akomkoľvek veku, v akomkoľvek ročníku prestupovať z jednej školy na druhú, z odbornej na gymnázium, proste, aby naozaj, lebo deti sa menia, viete veľmi dobre, proste sú obdobia, kedy sa viacej zaujímajú o školu, menej. Prečo ich zabetónovať v jednom tom smere, v jednej tej škole a viac im neponúknuť ďalšie možnosti? Podľa mňa ten systém by mal byť priepustný, aby naozaj tak, ako po vzore Fínska a iných krajín, kde sa to osvedčilo, to bolo aj u nás.
Téma, ktorá mi leží obzvlášť na srdci, je integrácia detí so zdravotným postihnutím, kde opäť v tejto správe som sa nedočítala nejaké bližšie zámery, akým spôsobom sa chcete zhostiť tejto úlohy, ako uľahčiť život nielen deťom, ktoré môžu byť integrované, ale aj pedagógom, aby tá integrácia bola úspešná. Hoci teda pán minister Kaliňák aj s pánom splnomocnencom hovorili o tom, že chcú, aby deti s variantom A chodili do bežných škôl. Ja nevidím nijaký náznak toho, že by reálne boli tie podmienky pre tieto deti a pre pedagógov pripravované.
A dovoľte mi ešte na záver prečítať jeden citát, pretože ja si myslím, že minister nemusí byť ten, ktorý vie o všetkom všetko. Nemusí byť odborník na všetko. Tak ako z dobrého murára nebude asi automaticky skvelý minister výstavby, takisto z učiteľa nemusí byť výborný minister školstva, ale dobrý minister je ten, ktorý sa obklopí dobrými poradcami. A v tomto, žiaľ, pán minister, myslím si, že máte veľkú smolu na ľudí okolo seba, pretože, opakujem, v tých osobných rozhovoroch sa na veľa veciach zhodneme, ale potom prax je, bohužiaľ, iná. A tá prax je taká, že sloboda sa obmedzuje, že je tu viacej nariaďovania, diktovania, určovania.
A neodpustím si jeden citát na záver: "Ak chceme dôsledne splniť úlohy plánu priemyselných závodov, musíme mať dostatok kvalifikovaných odborných pracovníkov, robotníkov a technikov, ktorí bezprostredne rozhodujú o raste produktivity práce. Preto tretí päťročný plán ukladá pre stredoslovenský kraj získať dokonca roku 1965 16 724 učňov, z toho 7 045 dievčat. Splniť túto náročnú úlohu nebude ľahké. Bude vyžadovať od všetkých podnikov, závodov, miestnych národných výborov, straníckych a masových organizácii hodne politicko-organizátorskej a výchovnej práce, aby sa úlohy vo výbere a výchove učňovského dorastu zodpovedne splnili." Toto sú slová poslanca Lukačoviča zo Slovenskej národnej rady z roku 1961.
Ja sa obávam, že táto mentalita je dnes na ministerstve školstva prítomná a ide v tomto duchu.
Ďakujem. (Potlesk.)
