Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, priznám sa, že mám z toho taký zmiešaný pocit, veď človek je zvyknutý na to, že občas tu vystupuje pred prázdnymi lavicami a vie, prečo to robí, pretože niekedy proste treba povedať to, čo treba povedať, pre pamäť, pre záznam. Ale aj tak musím povedať, že mám z toho taký zmiešaný pocit, nielen pre prázdne poslanecké lavice,...
Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, priznám sa, že mám z toho taký zmiešaný pocit, veď človek je zvyknutý na to, že občas tu vystupuje pred prázdnymi lavicami a vie, prečo to robí, pretože niekedy proste treba povedať to, čo treba povedať, pre pamäť, pre záznam. Ale aj tak musím povedať, že mám z toho taký zmiešaný pocit, nielen pre prázdne poslanecké lavice, ale aj pre prázdne ministerské lavice, pretože ja si pamätám aj také obdobia tohto parlamentu, keď súčasťou parlamentnej diskusie o štátnom rozpočte bola nielen obhajoba čísiel zo strany ministra financií, ale zároveň aj obhajoba tých parciálnych rozpočtov zo strany jednotlivých rezortných šéfov. A ja to ho hovorím naschvál, pretože si myslím, že rozpočet, samozrejme, teraz je to veľká téma, konsolidácia verejných financií, udržateľné financie, a ja tomu rozumiem, to je tá veľká téma v tomto období. Ale rozpočet je podľa mojej mienky aj o niečom inom. Bola som štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, to bolo v rokoch 2002 – 2006, keď sme zavádzali to, čo sa volá takzvaný programový rozpočet, ktorého súčasťou napríklad je aj to, že sa formulujú určité merateľné ukazovatele a ciele, ktoré tie rezorty majú dosiahnuť, inými slovami, za tie peniaze, ktoré tie rezorty majú dostať alebo dostanú zo štátneho rozpočtu, čo sa od nich očakáva, aký výkon podajú. A, samozrejme, to môže byť čisto formálna záležitosť alebo sa práve z tohto môže stáť účinný možno aj nástroj riadenia a posudzovania toho, či tie ministerstvá robia dobre alebo zle a či za tie peniaze, ktorými disponujú v rámci svojich kapitol, aj ponúkajú služby, ktoré si dali za cieľ, a či zvyšujú svoju efektívnosť. A zároveň tie ukazovatele by aj mali ukazovať teda priority rezortu, priority tohto štátu, cez tento rozpočet čo podporujeme a čo nepodporujeme. A podľa mojej mienky je dôležité aj, aby sa do tej debaty zapojili jednotliví rezortní ministri, aby sa aj týmto spôsobom viedla táto debata, pretože to, o čom teraz hovorím, tiež nie je úplne len taká abstrakcia, lebo to sa premieta aj do vnímania tých, ktorým v konečnom dôsledku všetko to, čo robíme, je adresované alebo to má slúžiť. A to sú v konečnom dôsledku občania tejto krajiny, pochopiteľne.
Ale dnes sú plné noviny výsledkov prieskumu, ktorý robila Americká obchodná komora o tom, čo v vnímajú podnikatelia, hlavne malí a strední podnikatelia ako tie najväčšie prekážky pre ich biznis. Ja som bola včera na tom seminári, ktorý Americká obchodná komora organizovala, vypočula som si to, vypočula som si aj diskusie podnikateľov, ktorí tam vystupovali. A to, čo mi ostalo z toho v pamäti, bolo, že sú opatrenia, ktoré sú nezmyselné a strašne ťažko sa trávia. Spomínali najmä Zákonník práce, najmä to retroaktívne zasiahnutie do odpisovania straty. Ale zároveň aj povedali: „My rozumieme aj tomu, že treba konsolidovať. A my by sme možno aj dokázali stráviť tie daňové licencie, ale my furt nevieme, čo za to dostaneme, pretože furt za to nič nedostávame. Nedostávame servis, nie je elektronizácia štátu stále nikde, zjednodušené služby stále nikde, podpora malým a stredným podnikom stále nikde, vyššie zdravotné odvody, ale pritom nejaká adekvátna odpoveď zo strany zdravotníctva v podobe kvalitnejších služieb stále nikde. Takže my ani nemáme motív. A v tejto kombinácii je to úplne deštrukčné.“ A ja sa naozaj musím k tomu vrátiť, že my pri štátnom rozpočte ako keby sme sa prestali rozprávať o tom, čo za tie peniaze dostanú ľudia, podnikatelia, skrátka, tí, ktorí tu žijú, či to nejakým spôsobom aj sledujeme, meriame, či tie peniaze efektívne vynaložené sú alebo nie sú, čo sú priority.
A ja poukážem na rezorte, v ktorom som pôsobila a ktorému sa venujem, že táto debata nie je nezmyselná, pretože aj v takom rezorte, ako je rezort ministerstva spravodlivosti, s pomerne malým rozpočtom, ktorý proste nehýbe štátnym rozpočtom nejakým dramatickým spôsobom, sa dá na tento rozpočet pozrieť úplne iným spôsobom ako len cez to, či dostáva viac alebo menej peňazí.
Rozpočet ministerstva spravodlivosti je v jednom špecifický. A pravdepodobne je v najzložitejšej situácii ešte s niektorými ďalšími malými kapitolami, v tom, že má strašne zlý pomer medzi mzdovými nákladmi a s tým súvisiacimi nákladmi a inými výdavkami, pretože justícia, ale vo veľkej miere aj väzenstvo proste stojí na ľuďoch, ktorí sú tam zamestnaní. Čiže okolo 70 % proste vždy ide na mzdy a s tým súvisiace odvody a tak ďalej. Bežné kapitálové prostriedky, to je vždycky len malá časť. A tie mzdy, to sú fixné náklady. S tým proste nejako veľmi veľa neviete urobiť, resp. kladiem si otáznik, či viete alebo neviete s tým veľa urobiť. Ale vždy sa potom tá debata koncentruje na to, či sa zvyšovať platy, zmrazovať platy budú alebo nebudú. Ale je to dané povahou rezortu.
A teraz je otázka, či aj v takomto rezorte sa s tým niečo dá robiť alebo sa s tým niečo nedá robiť. A ja tvrdím, že aj s tým sa dá veľa robiť. Dá sa s tým robiť ale jedine vtedy, keď sa začne trošičku systémovejšie alebo strategickejšie rozmýšľať. Samozrejme, sú tu také banálne veci, banálne veci typu, keď budeme ochotní dať o trošičku viac do tých investícií, teda do tých kapitálových výdavkov, tak možnože o pár miliónov na rok, dva, tri, štyri roky, päť rokov ten rezort bude mať ako keby vyšší rozpočet. Ale na druhej strane to bude pre ten rezort znamenať, že budú mu v značnej miere klesať bežné výdavky, pretože dnes realita je, že tí ľudia, na ktorých dávame 70 % rozpočtu, niekde sedia, sedia v súdnych budovách v katastrofálnom stave, kde sa strašne veľa platí za kúrenie a tak ďalej a tak ďalej a ten tok peňazí bežných je proste neuveriteľný a nie je zastavený inak ako investíciou, investíciou dnes, ktorá bude znamenať šetrenie v budúcnosti.
Ale poviem to aj cez iný pohľad, to, že mešká elektronizácia justície, to, že pôvodne plánované elektronické schránky na doručovanie súdnych písomností, ktoré pôvodne mali byť aktivované začiatkom roku 2013, dnes sa ukazuje, že budú aktivované až niekde v roku 2015, znamená zároveň to, že ten rezort platí milióny pošte za to, že pošta doručuje, ktoré by medzitým už dva alebo tri roky nemusel v takej výške platiť. Čiže nie je jedno, či sa niečo na ministerstve spravodlivosti deje alebo nedeje, a nie je jedno ani z pohľadu rozpočtu, či sa na ten rezort možno aj cez merateľné ukazovatele tlačí, aby si pohol s tou elektronizáciou, pretože okrem toho, že to zrýchli konania, tak ešte aj ušetríme bežné výdavky, ktoré môžeme použiť na niečo iné. Ale nedeje sa to a nedeje sa v tomto zmysle nič, resp. ten proces je spomalený v miere, ktorej sa ťažko dá rozumieť.
Ale poďme sa na to pozrieť aj inak. Vymáhateľnosť práva je dnes veľký problém. Identifikovali vymáhateľnosť práva aj podnikatelia. A prieťahy v súdnych konaniach, je to najmä na veľkých súdoch, ešte stále sú proste obrovským problémom pre Slovensko. Zároveň voláme po špecializácii, zároveň potrebujeme náhodné prideľovanie súdnych prípadov, aby sme garantovali, že sudcovia budú rozhodovať nestranne. Všetci vieme, že aj rýchlosť, aj špecializáciu, aj náhodné prideľovanie na súde, ktorý má päť, šesť, sedem, osem sudcov, nikdy nedosiahneme. Napriek tomu je politickým tabu sa rozprávať na tému optimalizácie súdnej sústavy, pretože je to otázka politicky citlivá pre každého, kto pochádza z okresného mesta, kde prípadne by sa na túto tému malo diskutovať. A ja budem tú otázku znova otvárať, lebo je to aj o efektívnosti justície, teda z výkonu, a je to aj o peniazoch, ktoré musíte dávať do toho rezortu. Je to proste tak. A tá prekážka je čisto, čisto politická, zakrytá jednou demagogickou vetou, že by sa tak sťažil prístup k spravodlivosti. Ja sa veľmi často pohybujem cestou po Záhorí, pri Myjave, v okolí Malaciek, Skalice, Senice, je to všetko pár desiatok kilometrov od seba, 30 kilometrov Senica od Skalice, všade máme súd, všade máme súdnu budovu, všade máme pár sudcov. A máme ich tam čisto a len z politických dôvodov zakrytých vetou, aby babička neviem odkiaľ nemala ďaleko na súd. Tak ja vám poviem, ja tam prebývam veľkú časť roku a môžem vám povedať, že tí ľudia z tých obcí chodia bežne nakupovať do Bratislavy, bežne nakupovať do Trenčína a bežne nakupovať dokonca aj do Rakúska, keď majú pocit, že tam nakúpia niečo lacnejšie. Sú mobilní, fungujú v rodinách, keď potrebuje babička odviezť do nemocnice, odvezú ju. Čiže bežne v sobotu si zmyslia a povedia si, že idú do Trenčína alebo do Bratislavy. Nie, určite by sa na ten súd dostali, pokiaľ by tam raz za život alebo dvakrát za život sa dostať potrebovali. Je to otázka skvalitnenia justície, zefektívnenia justície. A zároveň je to otázka peňazí zo štátneho rozpočtu. Politické tabu, to otváram naschvál.
Druhé politické tabu, počet sudcov. V roku 2002 na Slovensku bol zavedený inštitút vyššieho súdneho úradníka, postupne do konca roku 2004 bolo prijatých 800 vyšších súdnych úradníkov do systému. Od roku 2005 preto vidím tam súvislosť, od roku 2005 sa vo všetkých hlavných agendách občianskoprávnej, obchodnoprávnej, trestnoprávnej začali kontinuálne z roka na rok každý rok skracovať súdne konania. Vtedy sa nám zlomila tá štatistická linka. Nezačali rásť, ale klesajú priemerné dĺžky súdnych konaní, klesá aj medián dĺžky súdnych konaní. Teraz posledný rok, dva roky zase to proste niekde zastagnovalo, ale v skutočnosti sú výsledky veľmi zaujímavé, keď si pozriete tie čísla. Skrátenie priemernej dĺžky konania o deväť mesiacov na dvanásť-trinásť mesiacov v obchodných a občianskoprávnych veciach, to je slušné od roku 2005 do roku 2010 až 2011. Urobili to vo veľkej miere vyšší súdni úradníci a čiastočná elektronizácia justície, pretože mohli na seba prevziať veľmi veľa z agend a odľahčiť sudcu, aby sa mohol sústrediť na to, na čo sa má, na rozhodovanie. Je veľmi veľa priestoru v rámci justície, ktorý sa dá využiť ešte vyššími súdnymi úradníkmi. Sú ďalšie veci, o ktorých môžu rozhodovať vyšší súdni úradníci, než tie, o ktorých rozhodujú dnes. Dnes sú to v prvom stupni platobné rozkazy, obchodný register. Omnoho viac môžu byť využívaní v exekučných konaniach, v dedičských konaniach, v nesporovej agende. Je to obrovský priestor, inak, dva a pol vyššieho súdneho úradníka je jeden sudca. Teraz to myslím z hľadiska nákladov mzdových. Dlhodobo presadzujem, čiastočný posun sme urobili, za rok sme prijali sto vyšších súdnych úradníkov a neprijímali sme sudcov, proste normálne sa na to systémovo pozrieť, pozrieť sa na to, kto čo môže v tom systéme vykonávať. Možnože by to pípalo cielene dva-tri roky navyšovať tomu rezortu a najskôr teda nabrať tých vyšších súdnych úradníkov ešte ďalších a potom následne plánovane proste znižovať počet sudcov. Môže to priniesť vyššiu výkonnosť do toho systému, a to možnože za tie isté mzdové prostriedky.
Mňa veľmi mrzí, že sa o týchto veciach nerozpráva, lebo obidve veci sú politické tabu. A viem, že pán minister Borec má za úlohu mať pokoj v justícii, ale pokiaľ práve takéto otázky budú politickým tabu, nebude sa o nich rozprávať a nebude sa o nich rozprávať možno práve v súvislosti so štátnym rozpočtom a nebude tu stáť ani minister spravodlivosti, aby práve hovoril, že ako teda mieni systémovo s tým rezortom pracovať a aké ciele si kladie a čo sú tie ukazovatele, cez ktoré ho budeme kontrolovať, no tak potom v zásade to bude vždycky len robenie rozpočtu z roka na rok, ktorý sa zúži na nejaký súboj, či ministerstvo spravodlivosti získa o dva milióny kapitálových prostriedkov viac alebo menej, čo, samozrejme, v konečnom dôsledku závisí v nejakej miere od politickej váhy alebo sily ministra a od priorít vlády.
A ja ukončím svoje vystúpenie tým, že si dovolím povedať, že prioritou vlády asi nie je justícia alebo vôbec tento rezort. A politická váha ministra spravodlivosti tiež asi nie je nejaká výrazná v tejto vláde, keď sa teda pozriem na rozpočet, roky 2010 – 2011. Teda za predchádzajúcej vlády Roberta Fica podľa prehľadu kapitálových výdavkov podľa rozpočtovej klasifikácie tá sedemstovka za roky 2010 – 2011 kapitálové výdavky v rezorte, v rezorte, čiže hovoríme o súdnictve a väzenstve, predstavovali 2,5 milióna. Bolo to v roku 2012 14,073 milióna, v roku 2013 15,123 milióna, v roku 2014 16,963 118 milióna. A aby nedošlo k omylu, tie čísla presne korelujú s tým, ako to bolo schválené v rozpočte verejnej správy na roky 2012 až 2014 Radičovej vládou a týmto parlamentom na základe toho, že ho takto Radičovej vláda predložila. Výhľad na roky 2015 – 2016, predložený touto vládou, tu už klesáme na polovičku pre celý rezort spravodlivosti, 7,7 milióna, 7,5 milióna. A, hovorím, rezort spravodlivosti je o malých peniazoch. Toto sú malé peniaze. Ale tie peniaze o niečom vypovedajú. A ak chceme naozaj mať efektívnejšiu justíciu, tak sa na jej fungovanie budeme musieť pozrieť systémovejšie a ten systémovejší pohľad sa bude musieť prejaviť aj v štátnom rozpočte. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
