Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, naozaj krátko sa vyjadrím k návrhu zákona, ktorým sa mení zákon o sudcoch a prísediacich a niektoré ďalšie zákony. Krátko preto, lebo pravdepodobne táto rozprava je v niečom veľmi predčasná, pretože vo významnej časti reaguje na novelu ústavy, ktorá dnes bola posunutá do druhého čítania, pričom novela ústavy, ktorá sa v časti týka práve zmien v justícii, tak ako avizoval predseda parlamentu Paška, bude predmetom diskusie. Nevieme celkom presne, čo v nej zostane, nevieme celkom presne, čo do nej pribudne, čiže dnes ani nevieme celkom presne, na čo bude treba reagovať zákonnou právnou úpravou. A akou inou, keď nie touto, alebo tým, že sa bude musieť meniť tento poslanecký návrh nejakým pozmeňovacím návrhom? A toto sú inak asi tie časti aj tohto zákona, ktoré sú najkontroverznejšie vo väzbe na ústavu. A o tom bude asi tá hlavná debata, pretože tá hlavná debata sa udeje asi o návrhu novely ústavy a v nadväznosti na to o tomto návrhu zákona, pretože to bude ten hlavný predmet diskusie. Menej to, čo predstavuje tá časť novely tohto zákona, ktorú pripravilo ministerstvo spravodlivosti a ktorá v skutočnosti v minulosti prešla nejakým štandardným legislatívnym procesom na úrovni vlády. Ale pravdepodobne preto, že vznikol na pôde parlamentu poslanecký návrh zákona, ktorý má, poslanecká novela ústavy, ktorá má ústavnú väčšinu, bolo treba na to zareagovať aj zákonnou právnou úpravou, a na to, aby ju predložila vláda, už nebol čas, tak bola ako nosič využitý ten návrh zákona, ktorý bol pripravený vládou, ale vláda ho nestihla ešte predložiť. Myslím si, že to definujem v tejto časti korektne.
K tej časti, ktorá nebude asi predmetom nejakej kontroverznej diskusie, mám možno dve, tri poznámky. Ja rozumiem tomu, že riešite zneužívanie péeniek, menej rozumiem tomu, že predsedovia súdov na to, aby využívali všetky právne nástroje, ktoré má dostupný každý jeden zamestnávateľ tejto republiky, a síce, že keď má pocit, že jeho zamestnanec zneužíva péenky, tak sa môže obrátiť na príslušnú inštitúciu, aby spravila kontrolu, že predsedovia súdov, ktorí podľa všeobecných úprav to môžu robiť dnes, to potrebujú mať napísané v zákone. Ale rozumiem tomu, že to teda ministerstvo navrhuje. Ja som teda len zvedavá, že či keď predsedovia, ktorí to dnes môžu robiť, nerobia, že či to budú robiť vtedy, keď to tu majú natvrdo napísané. Môžem len veriť. Ale ten problém je zjavne niekde inde a nie v zákonnej právnej úprave.
Druhá poznámka je veľmi obdobného charakteru. Mení sa právna úprava, ktorá sa týka práce doma. Znova musím povedať, že aj dnes to majú predsedovia súdov v rukách, aj dnes to majú predsedovia v rukách. Súdne rady majú právo stanoviť nejaké kritériá, ale aj dnes to majú predsedovia súdov v rukách, a, samozrejme, pokiaľ sa tá práca na doma zneužíva, tak proste môžu ju odobrať. Nerobia to, pretože, žiaľ, proste je taký nejaký úzus, že predsedovia súdov si to nejak neradi rozhadzujú so svojím kolektívom. Tak som zvedavá, ako zaberie táto právna úprava. To nie je kritika teraz momentálne tejto právnej úpravy, to ja len poukazujem na proste reálny fakt, ktorý existuje, a že trošičku žijeme možno v nejakom zvláštnom svete, kde potrebujeme právnu úpravu na právnu úpravu, aby tí, ktorí sú za chod súdu zodpovední, ho, proste si začali tie svoje povinnosti, povinnosti plniť.
Mohla by som sa k niektorým detailom vyjadrovať, nebudem sa k niektorým detailom vyjadrovať. Snáď jedna vec je pre mňa dôležitá: menia sa pravidlá disciplinárnych senátov. Tu chcem povedať dve veci. Musím to povedať, pretože opakovane sa uvádzalo, že disciplinárne senáty, a nehovorím teraz tu, ale v médiách, preto chcem sa vyjadriť na pôde Národnej rady, že disciplinárne senáty neboli funkčné kvôli právnej úprave. Nie je to pravda. Disciplinárne senáty neboli funkčné preto, pretože Súdna rada nebola stotožnená s tou právnou úpravou, ktorá platí dodnes, a urobila všetko pre to, aby tie senáty funkčné neboli. Chcem všetkým povedať, v čom je tá podstata dnešnej právnej úpravy, ktorá nebola uvedená do života. Spočíva v tom, že z tých jednotlivých balíkov alebo košov ľudí, ktorí sú disciplinárnymi sudcami, by sa generoval náhodným výberom ad hoc senát pre konkrétny prípad, aby v zásade nikdy nebolo vopred zrejmé, kto o tom bude rozhodovať, o tom-ktorom prípade. Bola to reakcia na zneužívanie disciplinárnych konaní, na šikanovanie niektorých sudcov. Náhodný výber je vždy užitočný nástroj. Áno, budú stabilné disciplinárne senáty, áno, predpokladá sa náhodný výber, ale medzi zopár senátmi, hej, lebo tých senátov nebude 10, 12, 20, tých senátov zase budú možno štyri, možno päť bude tých senátov, a veľmi, ale naozaj veľmi bude záležať od obsadenia tých disciplinárnych senátov, ako tie disciplinárne konania nakoniec budú vyzerať.
Ja viem, počula som ministra spravodlivosti, že uvažuje aj o tom, aby v disciplinárnych senátoch boli sudcovia, ktorí sú na dôchodku a majú prerušený výkon funkcie sudcu. Zdanlivo rozumná úvaha. Ja dávam do pozornosti, ktorí sudcovia sú dnes na dôchodku. Aj z nich sa dajú vybrať rôzni sudcovia a môžme si rozprávať príbehy menej dôveryhodných sudcov, ktorí sú dnes na dôchodku. Možno tí, ktorí proste, a zároveň treba povedať, že väčšina tých sudcov proste to sú práve tí, ktorých sme zdedili z toho obdobia spred deväťdesiatych rokov. A ja by som sa naozaj nerada dožila, keby niektoré mená, s ktorými sme sa stretli v Súdnej rade v súvislosti so šikanóznymi disciplinárnymi konaniami, skončili nakoniec v disciplinárnych senátoch. Ale to je len poznámka na okraj, pretože disciplinárne konanie je proste veľmi citlivá vec na jednej strane, na druhej strane ich funkčnosť, ale naozaj aj odvážne rozhodovanie. Odvážne v tom zmysle, aby neprevážil ten pocit kolegiality, ale naopak pocit spravodlivosti, je pre fungovanie, zdravé fungovanie súdneho systému veľmi dôležité. Takže aj tu avizujem, že som pripravená sa na túto tému rozprávať naozaj bez emócií a s plnou vážnosťou, lebo to považujem za veľmi dôležitú súčasť funkčného súdneho systému. Len cítim potrebu niektoré veci dávať na pravú mieru.
K drobnostiam som povedala, že sa nebudem vyjadrovať, ale to sú také až smiešne veci. Navrhuje sa predĺžiť napríklad funkčné obdobie predsedov súdov na päť rokov, my sme zaviedli tri roky. Teraz počúvam že to nestačí, lebo predseda súdu nestihne zaviesť nejakú svoju predstavu na tom súde. Roky rokúce sme mali 5-ročné obdobia a teda nestíhali meniť pomery na tých súdoch ani za tých päť rokov, naopak, mnohí sa sťažovali, že proste strácajú kontakt s praxou, lebo nemôžu toľko súdiť. Čiže to sú také otázky, či päť alebo tri roky. Je to vec názoru. Sudcovia majú na to iný názor, predsedovia súdov majú na to iný názor. Rovno poviem, že to nedelí, nenásobí, a je to, je to, dnes poviem, že skoro jedno a zanedbateľné, zanedbateľný bod na tejto právnej úprave.
Takže opakujem, je tu veľa bodov, ktoré, fajn, vláda sa snaží niektoré veci pohnúť. A disciplinárne senáty je téma, o ktorej myslím, že najmä na výbore by sme mali dať dobrú diskusiu, som na ňu pripravená a určite to bude konštruktívna diskusia. Ale to, čo je hlavné, čakáme, čakáme, aká zhoda vyjde z politickej diskusie alebo z politických dohôd, pokiaľ ide o zmeny v justícii na úrovni ústavy a od toho bude závisieť táto zmena.
Takže môžem len dopovedať, že v tom podstatnom, v tom podstatnom je tento návrh vlastne jeden otvorený dokument. A s týmto ho posúvame do druhého čítania. Tým, že je to pre mňa otvorený dokument, tak ja sa zdržím, aj keď s niektorými vecami sa viem stotožniť.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa, vybrali ste sa zlou, zlým smerom argumentácie. Ale keď si chceme vyčítať, kto čo urobil, prípadne neurobil, tak vám musím pripomenúť váš podpis ako štátnej tajomníčke na stanovisku ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k antidiskriminačným žalobám, kde ste vo vyjadrení súdu nespochybnili nárok uplatnený sudcom v antidiskriminačnej žalobe a uviedli ste, že pokiaľ ide o výšku odškodnenia, to ponechávate na súd. Vieme veľmi dobre, o akých žalobách hovoríme a o akých sumách hovoríme, pokiaľ hovoríme o týchto žalobách. A ešte vám môžem pripomenúť aj odmenu vo výške cca 60-tis. eur, ktorú ste dostali za posledný polrok svojho pôsobenia na ministerstve spravodlivosti.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pekne za slovo, (hlasy v sále) pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, nie, to sa nedá obhájiť. Vy to viete, pán minister, že sa to nedá obhájiť, všetci tu, v tejto sále vedia, že to je neobhájiteľné, možno s výnimkou pána poslanca Martvoňa, ale inak všetci to vieme, vláda to vie a ešte pán poslanec Madej sa k tomu hlási, ale to je vcelku neprekvapujúce.
Vláda to vie, že sa to nedá obhájiť, vláda vie, že sa to nedá obájiť. Kde je premiér? Kde je minister vnútra, ktorý s takou obľubou tu obhajuje vládu, ministrov v každej krízovej situácii? Nie je tu. Tak ako o čom sa rozprávame? Nedá sa to obhájiť. Dal by sa zaujať normálny postoj, pán minister, lebo ja rozumiem, že aj takéto mimoriadne dovolania proste niekto spracuje a idú cez nejaké inštancie riadenia na ministerstve spravodlivosti, až prídu k vám. A ja rozumiem aj to a chápem to, pretože jedno máme spoločné, ani vy, ani ja nie sme, nazvem to, kovaní trestní právnici, takže musíme sa spoľahnúť na ľudí, čo nám v trestných veciach položia na stôl. Čiže ja dokážem dokonca mať pochopenie. Ale keď sa potom, keď to vypláva na povrch, na to pozriete, tak vám musí byť zrejmé a vám to je zrejmé, že toto sa nedá obhájiť a v takej situácii je len jedna možná reakcia a síce, že by ste ten mimoriadny opravný prostriedok stiahli a niekto by strašne, ale strašne rýchlo odišiel z toho ministerstva. To je jediná normálna reakcia na túto situáciu, pokiaľ ten telefonát naozaj nešiel k vám, pán minister.
Ja som bola v tomto prípade veľmi opatrná a Daniel Lipšic to vie. Pretože keď ma oslovil s otázkou, či pridám podpis na odvolanie ministra Boreca, tak som mu povedala, že napriek tomu, že všetky jeho argumenty znejú presvedčivo, myslím si, že treba dať priestor ministrovi spravodlivosti, aby svoje dôvody, prečo podal to mimoriadne dovolanie, aby to, aby to vysvetlil. Pretože skutočne som mala obavu, alebo nechcelo sa mi veriť, že by mohol byť minister spravodlivosti Borec taký neopatrný, aby použil tento mimoriadny opravný prostriedok a nemal na to naozajstný dôvod, naozaj vysvetliteľný dôvod.
Preto sme zvolali zasadnutie aj druhého výboru, ústavnoprávneho výboru s kolegami a pozvali sme ministra, aby tie svoje dôvody vysvetlil a obhájil. Ja musím povedať, že ani na ústavnoprávnom výbore sme nedostali žiadne konkrétne vysvetlenie, žiaden konkrétny dôvod, prečo toto dovolanie bolo podané. Odzneli len nekonkrétne frázy, tak ako dnes, naozaj veľmi nekonkrétne frázy o zlom postupe súdov, ale nič viac, nič konkrétne, čo by ma bolo presvedčilo, že to podanie opravného prostriedku je dôvodné.
Nie, my tu neposudzujeme, pán minister, živú trestnú vec dnes. My tu posudzujeme vaše konanie a vašu zodpovednosť, akým spôsobom nakladáte s oprávneniami ministerstva spravodlivosti. A pozor, živou vecou ste to spravili vy, pretože tam je právoplatné rozhodnutie a spravili ste tú vec živou vaším využívaním oprávnení ministra spravodlivosti, a ja tvrdím, že takým spôsobom s nimi nakladáte, že nemôžete zotrvať vo svojej funkcii.
Na výbore okrem týchto fráz, ktoré odzneli aj dnes, sme sa dopočuli ešte dve veci, a síce, pán minister potvrdil, že posúdenie otázky, že či bol náležite zistený skutkový stav, je veľmi subjektívne. Čiže sám ste pripustili, že to je otázka veľmi subjektívneho posudzovania. A na výbore ste povedali, že ste podali dovolanie z opatrnosti, z opatrnosti. To ste povedali na výbore, pán minister. Opakujem, hovoríme o využití mimoriadneho opravného prostriedku podľa ustanovenia zákona, ktorý, ako ste mi sám povedal, je šitý na mieru justičného omylu. Čiže šitý na mieru v situácii, keď máme právoplatné rozhodnutie súdu v trestnej veci, ktoré je zjavne nespravodlivé a stala by sa krivda a preto tu musí byť pre prípad takéhoto excesu nejaký nástroj, aby sa zabránilo zjavnej nespravodlivosti a krivde. Na to je ten nástroj. Nie pre opatrnosť ministra v každom jednom prípade, v každom jednom podnete, ktoré chodia stovky na ministerstvo spravodlivosti v trestných veciach, pretože pochopiteľne obžalovaní a obvinení a odsúdení to skúšajú. V tomto prípade odsúdený, pokiaľ ide o mimoriadny opravný prostriedok. Samozrejme, že skúšajú využiť všetky opravné prostriedky a všetky možnosti, ktoré sú. A sú to stovky, to nie sú desiatky. Tak ak by ste toto oprávnenie využívali v každom prípade, kedy z toho podania vyplýva nejaká pochybnosť a využívali ste to z opatrnosti, čo by ak, no, tak potom by ste museli to dovolanie podať v každom jednom prípade. Však to je hlúposť, to nie je argument, čo ste použili, pán minister. Takže nemáme na stole konkrétny argument a ja si musím, žiaľ, nejak aj napraviť názor a musím sa pýtať, že či vám to za to stojí, pán minister, pretože toto je naozaj za tou hranou, aj ako hovoril môj predrečník kolega Hlina. A odpovedám mu, nie, toto sa nedá obhájiť.
Ale dovolím si naozaj aj ten druhý pohľad, ktorý tu už odznel, druhý pohľad, ktorý je naozaj symbolický. Téma justície sa naozaj stala veľkou témou prezidentskej kampane. Premiér povedal, že stratil trpezlivosť s justíciou a že pripravuje veľké zmeny. Ten, kto by mal tieto veľké zmeny garantovať, by mal byť minister spravodlivosti, ale ten sa z tejto diskusie úplne vytratil. Počuli sme ministra spravodlivosti v súvislosti so zmenami ústavy niečo povedať? Nie. A paradoxne alebo možno symbolicky práve v tých dňoch, keď sa vedie veľká diskusia o novele ústavy, tu stojí minister spravodlivosti a snaží sa vysvetliť, prečo pomohol za korupciu odsúdenému poslancovi nastúpiť na výkon trestu. Veď to je absurdná situácia a strana SMER, ktorá sa už týždne snaží presvedčiť verejnosť, aký má záujem na očistení justície od nečestných sudcov, ho bráni a spochybňuje pritom prácu presne tých sudcov, ktorých sa treba zastať a ktorých treba, ktorým treba poďakovať. Naozaj, neviem si predstaviť väčšiu a lepšiu symboliku pre stav a perspektívu slovenskej justície, pokiaľ ju bude reformovať strana SMER.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán poslanec Martvoň, ja už tých betaverzií zákonov, ktoré nosíte do parlamentu, mám naozaj dosť, skúste začať nosiť do parlamentu alfaverzie, ktoré sú naozaj predložené po štandardnom legislatívnom procese. A myslím si, že naozaj tým prospejeme aj legislatíve, aj životu v tejto krajine, pretože budeme mať tak lepšie zákony.
Pán poslanec Brocka, fajn, však aj ja budem voliť pána Kisku za prezidenta, akurát pán Paška zaradil akurát práve túto novelu ústavy z piatich alebo koľko, máme to na stole, noviel ústavy na dvadsiateho, dnes vo štvrtok, v čase volebnej kampane, zatiaľ čo tie všetky ostatné môžu prísť na rad vtedy, keď na ne vyjde rad. Tak asi to strane SMER vyhovuje, že to majú v rámci volebnej kampane, keď si vybrali práve tento zákon, že ho chcú prejednávať vo fixný čas v rámci volebnej kampane. To je toľko k tomu.
A, pán poslanec Přidal, ja rozumiem, že vám je to nepríjemné. Ja som vysvetlila, prečo to považujem za obchod. A musím si, žiaľ, za tým stáť. Nijako ma to neteší.

Ďakujem pekne za slovo. Pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, máme spoločnú rozpravu. Ja vystupujem k spoločnému návrhu novely ústavy predsedu parlamentu Pašku a predsedu poslaneckého klubu KDH pána Hrušovského. Ja som naozaj rozmýšľala, či vystúpim v tejto rozprave, pretože som sa opakovane k tomuto spoločnému návrhu vyjadrovala v médiách a mám pocit, že som povedala k tomu už skoro všetko, a nie som presvedčená, že teraz z tejto rozpravy sa niečo dostane za brány tejto miestnosti. Ale napriek tomu som sa nakoniec rozhodla, že vystúpim, pretože to, čo je vytlačené v novinách, na druhý deň už akoby neexistovalo, ale to, čo bude tu na záznam, tak predsa len prežije, niekedy treba povedať aj z princípu. Takže s trochou nadsázky možno začnem, že budem hovoriť k novele ústavy, ktorá za pár týždňov od jej oznámenia stihla, odpustite, pochovať jedného prezidentského kandidáta, pochovať jedno politické zoskupenie. A ja som si povedala, že treba vystúpiť v parlamente aj kvôli tomu, aby sa obeťou nestala aj slovenská justícia. Tak ako som uviedla, toto som povedala s trochou nadsázky. A, samozrejme, budem hovoriť o justícii, ale predtým budem hovoriť aj trošku politicky a o politike, kde chcem reflektovať to, čo som si v rámci tejto diskusie už vypočula.
Áno, aj ja som pomenovala tento spoločný návrh ústavy ako obchod. A ja vysvetlím, prečo to ja vnímam ako obchod. Totiž za kompromisnú dohodu vnímam taký návrh zákona, ktorý sa týka nejakej témy, je vydiskutovaný, keď obe strany spravia nejaký ústupok na to, aby sa v záujme veci dohodli na jeho priechodnom obsahu.
Označila som to za obchod preto, pretože v tejto novele sa spájajú dve vecne nespojiteľné otázky, ktoré sa stretli v jednom návrhu po tom, čo obe tie časti už boli samostatne predložené, ktoré sa stretli v jednom návrhu len preto, pretože zhodou okolností sme v prezidentskej kampani a jeden alebo dvaja kandidáti mali záujem demonštrovať možno schopnosť konsenzu a možno pred svojimi voličmi to, že reflektujú niektoré témy.
Považujem to dokonca za nefér voči poslancom, ktorí predložili návrh novely ústavy, ktorá sa týka manželstva, a považujem to za nefér voči tým témam, ktoré sú obidve veľmi dôležité.
A považujem za nešťastné, keď jedna čisto hodnotovo etická otázka sa dáva do jedného balíka s otázkou v tomto prípade funkčnosti justície, čo je nepochybne tiež veľmi dôležitá téma, ale úplne iného charakteru. A považujem to za nefér preto, lebo som presvedčená o tom, že v tomto parlamente je dostatočný počet poslancov, ktorí sú presvedčení o tom, že ochrana manželstva má byť povýšená na ústavnú úroveň. Som o tom presvedčená, že v tomto parlamente je dosť hlasov. A zároveň som presvedčená o tom, že veľká časť poslancov, ktorá chce podporiť ochranu manželstva, nie je stotožnená s obsahom tej časti, ktorá pojednáva o justícii. A vlastne poslancov v hodnotovo-etickej otázke nútime ku kompromisu postaviť vlastne si pred seba tú otázku takým spôsobom, ako to koniec koncov naznačil aj pán poslanec Kvasnička. A chcem podporiť ochranu manželstva.
Nesúhlasím s tým, ako je nadizajnovaná zmena Súdnej rady alebo niektorá iná otázka, čo mám robiť, keď mám hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia. Preto to považujem zároveň za nefér.
Za nefér to považujem aj voči justícii, pretože, tak ako to tu opakovane odznelo, máme problém. Keď ho chceme riešiť, musíme sa o tom probléme rozprávať. Ale o probléme justície sa nedá rozprávať a nedá sa nájsť dobré a priechodné riešenie za jeden týždeň, lebo ten návrh, odkedy ho SMER položil na stôl, kým bol podaný tento kompromisný návrh, uplynul presne týždeň. Pritom sú v ňom veci, o ktorých v živote nikto nediskutoval. A ja viem, že ten návrh vznikol cez víkend na Úrade vlády predtým, ako bol položený na stôl, bez toho, aby o ňom ktokoľvek diskutoval, bez toho, aby na ňom spolupracovalo tvorivým spôsobom ministerstvo spravodlivosti, ktoré ho dostalo len z Úradu vlády na legislatívnotechnickú úpravu. Toto nie je seriózny prístup k riešeniu problémov justície.
Takže považujem toto za nefér na obidve strany, pretože to, čo je podstatné v tomto návrhu, tá ochrana manželstva na jednej strane a na druhej strane tie jediné dve časti z tej justičnej časti novely ústavy, ktoré sú nesporné a za ktorými všetci stoja, sú predložené v parlamente aj ako samostatné návrhy.
Takže tento spoločný návrh je, samozrejme, výsledkom politickej dohody, ktorá má nejaký účel alebo nejaký cieľ, a preto to nazývam obchodom, pretože ten politický účel je čisto politický a súvisí s kampaňou. A nehovorme, že s ňou nesúvisí.
Zároveň som tu dnes počula, že nevnímajme predsa tieto témy a uchopme šancu, že SMER je ochotný diskutovať, a nevnímajme to ako mocenský zápas. Ale to, čo je v tom návrhu, a ja to vysvetlím, je demonštrácia mocenského zápasu o justíciu. Čo si mám myslieť o návrhu, ktorý naozaj dáva monopol vládnej strane na obsadenie polovice Súdnej rady (A ja vysvetlím, prečo je to zlé, bez ohľadu na to, kto bude prezident.), keď mi týždeň predtým, ako bol ten návrh položený na stôl, premiér povie, že bez previerok v druhom čítaní novela ústavy neprejde, a zároveň mi povie, že je presvedčený o tom, že previerkami neprejde štvrtina až tretina sudcov. To je čo za číslo, odkiaľ vytiahnuté číslo? Ja som bola ministerka spravodlivosti, rôznymi informáciami disponujú ministri, k takému číslu ja by som sa v živote vo vzťahu k slovenskej justícii nedopracovala. Čo si mám o tom myslieť, ak nie to, že ide o mocenský zápas, že SMER má záujem možno vymeniť štvrtinu, tretinu sudcov? Však tí čakatelia, ktorí čakajú na to, kedy sa stanú sudcami, dlhé roky, vlastne až doživotie, pretože je to doživotná funkcia dnes, budú vďační vládnej strane, že proste umožnila obsadiť 200, 300, 400 nových sudcovských miest pre ľudí, ktorí by tak skoro zďaleka nemali šancu sa stať sudcami. Áno, je toto politická hra. A, samozrejme, je súčasťou mocenského zápasu.
A snáď ešte jedna poznámka k tomu. Som presvedčená, že aj takéto obchody majú za následok to, že štandardné politické strany strácajú dôveru voličov a že vo voľbách opakovane sme svedkami toho, že voliči hlasujú proti kandidátom politických strán a za kandidátov, ktorí predstavujú nestranícke prostredie. A už sa to týka aj strany SMER.
Takže poďme diskutovať na tému justície. Je to vážny problém, ktorý trápi ľudí, podnikateľov. Tú výzvu na toto beriem. Ale tú výzvu na to by som brala ako úprimnú vtedy, keby sme diskutovali o tejto téme ako o separátnom návrhu, nezviazaní žiadnou vnútornou povinnosťou hlasovať za každú cenu za novelu ústavy, pretože chceme hlasovať za ochranu manželstva, tú výzvu na to by som brala vtedy, keby bol položený na stôl návrh novely ústavy aj z dielne strany SMER, bez problémov, ale bol by riadne položený na stôl v riadnom štandardnom legislatívnom procese, a nie položený na stôl v jeden štvrtok a aby potom v nasledujúci týždeň sa trikrát ten návrh zmenil na to, aby ďalší štvrtok alebo piatok to bolo predložené do parlamentu ako spoločný návrh. Tak sa jednoducho problémy justície neriešia.
Hovorí sa veľa o tom, že čo je na tom zlé, veď tento spoločný návrh obsahuje body, ktoré sú predložené aj samostatne a sú v zásade nesporné, zúženie imunity, oddelenie funkcií predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady. Áno, to sú dve časti, za ktorými stojím. Myslím si, že sú to dobré návrhy, ktoré ale predstavujú jednu malú súčasť alebo jeden čriepok z celej skladačky, to, čo treba vo vzťahu k justícii urobiť, ktoré samy osebe znamenajú nejaký malý posun, ale, samozrejme, nie nejaké celkové riešenie. A pokiaľ tieto dva dobré návrhy, ktoré môžu znamenať posun vpred, sú ale spojené s návrhmi, ktoré nieže situáciu nezlepšujú, ale, naopak, majú potenciál nemať buď žiadny efekt alebo situáciu zhoršiť, tak pre mňa je výsledok horší ako súčasný stav, pretože ja viem, že pri troche trpezlivosti, tak ako sme zúžili poslaneckú imunitu, za pol roka za rok by sme zúžili aj tú imunitu sudcov. A ja viem, že ten verejný tlak by bol taký veľký, že dočkáme sa aj oddelenia funkcií predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady. Ale niektorých tých zmien, ktoré tu sú zakomponované, tak by sme sa nedočkali. A to by bolo dobré, keby sme sa ich nedočkali. Sú to návrhy, o ktorých sa nikdy predtým nehovorilo. Ja sa venujem tejto téme desať rokov. Absolvovala som desiatky a desiatky debát politických, odborných, v sudcovskom prostredí o tom, ako by bolo treba meniť zloženie Súdnej rady, prípadne cizelovať niektoré ustanovenia ústavy. To, čo dnes máme na stole, v živote v týchto debatách nezaznelo. Ale zase nie je tu zakomponované to, o čom sa možno roky už hovorilo, že problém je a možno by ho bolo treba riešiť. Akurát ten návrh novely nepísali na ministerstve spravodlivosti, ktorí to vedia a majú to v šuflíkoch, ale ich písali niekde úplne inde.
Prečo považujem za zlé zmenu zloženia Súdnej rady. Áno, dnes máme polovicu Súdnej rady zloženú zo sudcov volených sudcami (plus predseda Najvyššieho súdu) a druhú polovicu tvorí nominácia politického zastúpenia, prezident, parlament, vláda. Povedzme si úprimne, vláda a parlament majú svoj mandát odvodený od jedných volieb a majú jedno funkčné obdobie. Čiže to je ako keby zastúpenie jednej politickej moci alebo zostavy. Prezident má iné funkčné obdobie, inú legitimitu, odvodenú z priamych volieb. A tak sa nám v tej Súdnej rady dnes stretávajú možno dva druhy záujmov. Niekedy sa kryjú, niekedy sa nekryjú. Možno dnes sa nám zdá, že to je jedno, ako keby ich jedna vláda mala alebo jedna strana mala, ale z princípu to nie je jedno. A poviem, že to nie je jedno aj v tej situácii, keby dnes bol zvolený alebo o týždeň bol zvolený za prezidenta prezident Kiska a od dva roky tu bola pravicová vláda. Aj tak to viem, že to nie je jedno, pretože tá rotácia tej časti Súdnej rady z toho politického spektra má svoj význam, má svoj význam aj pre budúcnosť. Preto ja neviem, a doteraz som nepočula jeden jediný argument, prečo je lepšie keď polovicu Súdnej rady bude voliť parlament a vláda, ergo jedna politická moc a tá druhá bude vyšachovaná. Teraz dávam bokom to, že možno bude prezidentom pán Kiska. Ja proste neviem, prečo je to lepšie a v čom to akokoľvek pomôže justícii, dôveryhodnosti justícii a akýmkoľvek ďalších procesom v justícii.
Plus navyše sa tu píše, že členom Súdnej rady môžu byť aj ministri, pozor, čiže teoreticky aj všetci štyria za vládu by tam mohli byť ministri. V zákone vykonávacom, ktorý predložila pani poslankyňa Vitteková, myslím, aj s vami, pán poslanec Susko, a pánom poslancom Martvoňom a Brixim, sa už natvrdo hovorí, že členom Súdnej rady bude minister spravodlivosti. Ale ústava v zásade umožňuje, aby to boli štyria (Hlas z pléna.) Návrh zákona hovorí natvrdo o ministrovi, pozrite si to, ministrovi spravodlivosti. Je to ten návrh, čo ste predložili. Ja som to čítala. Ja sa pýtam, čo má robiť minister, akýkoľvek minister v Súdnej rade? Ja viem, že sú súdne rady, na čele ktorých stojí prezident, súdne rady, ktoré sú inak zložené ako naša Súdna rada. Ale nech si zoberiete právnu úpravu Súdnej rady ktorejkoľvek krajiny, každá má iné kompetencie. Súdna rada môže byť koncipovaná ako nejaký zastrešujúci koncepčný orgán, ktorý schvaľuje nejaké koncepčné dokumenty, vízie a podobne. Súdna rada môže byť koncipovaná tak, že robí skoro operatívu. A u nás Súdna rada rozhoduje o každom jednom sudcovi, kto bude sudca, na ktorý súd bude pridelený, kedy ide z jedného súdu na druhý súd, rozhoduje o otázkach, o ktorých predtým pod kuratelou ministerstva spravodlivosti iné zložky výkonnej moci rozhodli už predtým, pretože máme výberové konanie. Potom ide ten kandidát cez ministra spravodlivosti, ktorý to predkladá Súdnej rade, ktorá má o tom kandidátovi definitívne rozhodnúť, či ho predloží prezidentovi. Čo tam v tomto má robiť teraz minister? Ale ja viem, ako sa tam dostal ten minister. Ten minister je tam z toho pôvodného návrhu, ktorý rátal s previerkami, pretože ten pôvodný návrh rátal s tým, že aj keď niekoho odobrí Súdna rada, že je spôsobilý, aby minister mohol podať opravný prostriedok na Ústavný súd, keď si myslí, že je nespôsobilý, aj keď si Súdna rada myslí, že ten kandidát na sudcu alebo ten sudca je spôsobilý. Čiže my tam chceme podľa pôvodného návrhu toho ministra na to, ak budú previerky, aby to tých všetkých papierov videl a prípadne revidoval alebo naštartoval mechanizmy revidovania rozhodnutia Súdnej rady. A teda ja vôbec nechcem, aby žiaden minister videl, ak by nejaké previerky boli, takéto papiere o ktoromkoľvek sudcovi, ak mám byť úprimná. Čiže pri tomto koncepte našej Súdnej rady podľa mňa tam minister nemá čo robiť.
A možno je to úplne inak a práve teraz nemám pravdu a potom si prosím argumenty, ale neviem, prečo diskutujeme o tom teraz, akurát dvadsiateho, týždeň pred prezidentskými voľbami, o ostatných ústavných zákonoch až niekedy, keď na ne vyjde poradie, a tie návrhy prečo sme videli až tesne pred schôdzou a prečo neboli predmetom nejaké riadneho legislatívneho procesu.
Podľa tohto návrhu sa rozširuje pôsobnosť Súdnej rady. Na to v skutočnosti vôbec nepotrebujeme novelizovať ústavu, aby sme rozšírili pôsobnosť Súdnej rady, lebo to môžeme urobiť aj obyčajným zákonom. Inak naša vláda zúžila pôsobnosť Súdnej rady. A myslím si že urobila dobre. Tak neviem, prečo teraz rozširujeme pôsobnosť Súdnej rady. Ale rozširujeme ju aj absurdne, lebo neviem, ako má Súdna rada zabezpečovať verejnú kontrolu justície, pretože ak si niečo predstavíme pod pojmom verejná kontrola justície, a to je najmä teda sprístupňovanie informácií o tom, čo sa deje v celom justičnom prostredí, a možno potom ich spracovávanie, no tak táto Súdna rada v tomto zložení, to je trošičku protimluv.
A úplný protimluv je to, keď som si pozrela zákon, pán poslanec Susko, kde, keď si pozriem to, vláda, lebo však ono je to vlastne vládny návrh, to, čo kolegovia poslanci predložili, si predstavuje pod verejnou kontrolou justície činnosti, ktoré dnes robí Súdna rada aj tak, plus niektoré ďalšie, nejakým spôsobom z toho robí poloparalelné ministerstvo spravodlivosti ten zákon. Ale, opakujem, na rozšírenie pôsobnosti, ak sa chcem baviť o pôsobnosti Súdnej rady, či ju treba rozšíriť, nepotrebujeme zákon. Ale zároveň s plnou vážnosťou a zodpovednosťou hovorím, že sme vedeli, prečo sme zužovali pôsobnosť Súdnej rady za predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, tak neviem, prečo teraz podpisujeme rozšírenie pôsobnosti Súdnej rady.
Rovnako sa musím spýtať, že kedy sme sa pomýlili, pomýlili sme sa za vlády Ivety Radičovej, keď sme povedali, že nie je dobré, keď má Súdna rada disciplinárne oprávnenie, že môže dávať návrhy na začatie disciplinárneho konania? Alebo sa mýlime teraz, keď to tam znovu zavádzame, lebo s plnou vážnosťou sme to vtedy vypustili z pôsobnosti Súdnej rady, pretože sme mali na to argument. Súdna rada kreuje disciplinárne senáty, tak by nemala aj iniciovať disciplinárne konania. A teraz dokonca do ústavy dávame toto oprávnenie predsedovi Súdnej rady na návrh Súdnej rady. Neviem, prečo to tak je, nerozumiem tomu, pýtam sa na to.
Rovnako sa pýtam, prečo rozširujeme oprávnenie predsedu Súdnej rady dať návrh zákona, ktorý sa týka justície, na Ústavný súd? Možno je to fajn, je to paralela s generálnym prokurátorom. Ja sa viem spýtať aj opačne: Prečo to má mať generálny prokurátor vôbec? Ja by som možno, keď už novelizujeme ústavu, sa na tento problém pozrela úplne iným spôsobom. Vidíme, ako dlho nám stoja justičné zákony na Ústavnom súde, a nevieme sa pohnúť ďalej. Tak to nám vlastne predseda Súdnej rady môže odblokovať vládu, pokiaľ to bude takto fungovať. Prečo to tam dávame? Ja neviem, nepoznám žiaden argument.
A takisto môžem sa ďalej pýtať. Prečo robíme z predsedu Súdnej rady plnohodnotný úväzok s platom ústavného činiteľa, a pritom zabúdame, že chodia aj iní členovia do tej Súdnej rady, a neriešime možno ich odmeňovanie? Možno by sme sa mali zamyslieť, že všetci by možno mali byť nejako honorovaní alebo by to malo byť nejako vyriešené. Ale prečo predseda Súdnej rady má byť ústavný činiteľ pri týchto kompetenciách, tak ako je to nastavené? Pre koho je to pripravené, našité? Už som aj počula nejaké meno, je to pravda, nie je to pravda.
Nerozumiem tomuto návrhu a hlavne neviem, v čom zlepší tento návrh dôveryhodnosť a stav justície, v tejto podobe, som o tom presvedčená, určite nie, a dokonca ide proti tomu, čo sme presadzovali za predchádzajúcej vlády. Pritom sú otázky, o ktorých by sa dalo diskutovať a ktorých sa v odborných kruhoch diskutuje: Majú byť predsedovia súdov vôbec v Súdnej rade? Je to v poriadku, keď sú menovaní a odvolávaní ministrom? Za tie politické zložky majú tam byť vôbec sudcovia, nemajú tam byť sudcovia? Možno nemáme na to exaktné odpovede, ale to sú otázky, o ktorých sa diskutuje, nie tie, ktoré tu boli napísané do novely ústavy. A opakujem, vyprodukoval to Úrad vlády, vyprodukovali to ľudia, ktorí nikdy v minulosti súčasťou týchto debát, ako ďalej s justíciou, naozaj neboli.
A možno ešte jedna poznámka k tomu, že poďme diskutovať a využime to, že po toľkých rokoch naraz SMER v sebe objavil, zhodou okolností v prezidentskej kampani, ale to je jedno, záujem o justíciu, poďme to využiť, tak proste poďme spraviť niečo s justíciou. Tak keď chceme spraviť niečo s justíciou a SMER v sebe objavil tú tému a chce byť záchrancom justície a myslí to naozaj vážne strana SMER a mám tomu veriť, že akákoľvek diskusia o novele ústavy bude mať svoj zmysel, tak potom v prvom rade žiadam, aby minister spravodlivosti stiahol to škandalózne dovolanie v kauze Olejník napríklad a vyvodil zodpovednosť na svojom ministerstve voči tým, ktorí to predložili. Tak sa poďme pozrieť na to, ako zmenil úradujúci minister spravodlivosti zloženie komisií výberových a vyhlášku na vyberanie nových sudcov. A zase tu máme eldorádo pre rodinkárstvo pri výbere nových sudcov. To je jedna vyhláška. To bol prvý akt, ktorý urobil minister spravodlivosti, keď bol dosadený do svojej pozície. Jednoducho stačí sa vrátiť k tej vyhláške, tak ako bola nastavená predtým. Pýtajme sa ministra spravodlivosti, prečo vyše roka už meškajú všetky projekty elektronizácie, ktoré môžu zrýchliť súdne konania, ergo zvýšiť dôveryhodnosť justície, pretože môžu zrýchliť súdne konania. A môžem sa pýtať ďalej. Nie, neverím strane SMER, že to myslí vážne. Som presvedčená o tom, že je to súčasť kampane. Svedčí o tom koniec koncov aj to, že o tom rokujeme dnes. Samozrejme, na stôl prídu previerky. Aj previerky sú témou, o ktorej ja som pripravená sa rozprávať, ale nie previerky pod kuratelou Súdnej rady, ktorej polovicu obsadí strana SMER. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja sa chcem ospravedlniť, že som skákala do reči pánovi poslancovi. Mojím cieľom bolo len povedať, že tá ďalšia veta, čo ste, pán poslanec, citovali, že manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona, to je citácia dnešného znenia ústavy, pretože ste prepísali aj to, čo je v tom článku dnes. Čiže to nie je nóvum, to nóvum je tam to manželstvo. To je všetko.