Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, budem hovoriť dnes asi trošičku zo širšia a budem sa venovať aj tej téme, ktorá vlastne ešte zatiaľ nie je predložená, ale bude predložená pravdepodobne mojím kolegom, ktorý vystúpi za mnou, ktorá vyplýva z pozmeňovacích návrhov, ktoré sú pripravené, a budem o tom hovoriť aj kvôli tomu v celom balíku, pretože pôvodný návrh, pozmeňovacie návrhy a vlastne aj vykonávací zákon nie sú úplne oddeliteľné, a chceme hovoriť o tom, aký bude výsledok našej legislatívnej činnosti, keď to v tejto podobe prejde parlamentom.
Dámy a páni, ja začnem príbehom, pretože niekedy je dobré pomôcť si nejakým plastickým príkladom, tak ja začnem príbehom, justičným príbehom, pretože, samozrejme, budem sa venovať tej justičnej časti návrhu novely.
Predstavte si, alebo vráťme sa do obdobia roku 2009. Je jún 2009 a Súdna rada v tom čase rozhodovala o novom predsedovi Najvyššieho súdu. Ak si dobre pamätáte, to bolo to obdobie, kedy vládla vláda Roberta Fica, ministrom spravodlivosti bol Štefan Harabin. Všetci v tejto sále, verejnosť, všetci vedeli, že máme na Slovensku jeden obrovský problém a ten obrovský problém sa volá vedenie rezortu spravodlivosti pod Štefanom Harabinom. Všetci sme boli oboznámení so šikanóznymi disciplinárnymi konaniami, s tým, že na tie disciplinárne konania, ktorých sa, ktoré zasahovali brutálnym spôsobom do profesných aj ľudských osudov sudcov, ktorí mali svoj názor a chceli reformovať justíciu, na tieto disciplinárne konania sa chodili pozerať diplomati. A ja to hovorím len kvôli tomu, aby som naozaj zdokumentovala, že to bola téma na Slovensku a vedeli sme, že proste máme jeden veľký problém. Všetci to vedeli, dokonca aj sudcovia to vedeli.
V ten deň, keď rokovala Súdna rada na Župnom námestí v budove Najvyššieho súdu, bolo aj protestné zhromaždenie na Župnom námestí, pretože naozaj to už v tom čase, čo sa dialo v justícii, bolo poburujúce. Súdna rada zasadla, zavrela sa a za zavretými dverami rozhodla o novom predsedovi Najvyššieho súdu. Von prišiel, vyšla správa, vyšlo komuniké, v ktorom bol výpis uznesenia Súdnej rady, 15 hlasov v prospech Štefana Harabina a mohli sme sa dohodovať, kto boli tí, ktorí nehlasovali za Štefana Harabina, kto boli tí, ktorí hlasovali za Štefana Harabina. Od nikoho z tých, ktorý hlasoval, sme sa nič nedozvedeli.
A teraz tu máme aj iný príbeh, iný príbeh z 19. mája tohto roku zo Sobraniec, kde v niečom sú tie reálie podobné. Zase tu máme vládu Roberta Fica, zase máme na vysokom poste v rezorte justície Štefana Harabina, opäť kandiduje Štefan Harabin, opäť tá istá klíma, lebo všetci vedia, že máme problém v justícii, opäť tu máme protestujúcu verejnosť, ktorú sme mali aj predtým. A Štefan Harabin dostal sedem hlasov. Máme tu nejakú nádej, ktorá tu vznikla, všetci sme sa potešili 19. mája večer.
V čom bol rozdiel medzi tým júnom 2009 v tých reáliách, v čom bol rozdiel medzi júnom 2009 a májom 2014? Ten rozdiel spočíval v tom, že v Sobranciach zasadla Súdna rada verejne a tí, ktorí hlasovali, museli verejne zdvihnúť ruku. Museli niesť zodpovednosť za svoje hlasovanie, čeliť tomu, že budú musieť odpovedať na otázku, prečo hlasovali, ako hlasovali, a museli jednoducho verejne skladať účty. To rokovanie sa neudialo za zatvorenými dverami, ale pred zrakmi verejnosti.
Počúvam tu, počúvam tu slová o nedemokratičnosti verejného hlasovania, ale ja to pomenujem inak, je to jediný spôsob, jediný spôsob, akým vlastne znášajú členovia Súdnej rady zodpovednosť voči tým, ktorí ich tam nominovali, a voči verejnosti. Jediný spôsob. A zjavne toto vedomie zodpovednosti prinieslo svoje ovocie.
Ja som tento príbeh nespomenula, preto, že chcem dnes hovoriť o Štefanovi Harabinovi. Nechcem hovoriť o Štefanovi Harabinovi. Pretože ten príbeh vôbec nie je o Štefanovi Harabinovi v skutočnosti, ktorý som porozprávala. Nie je ani o tých 18 ľuďoch, ktorí zasadajú v Súdnej rade, a nie je dokonca ani o tom, čo sa teraz s obľubou hovorí, že sudcovia dostali nezávislosť a nevedia spravovať svoje veci a podobne. Nie. To všetko sú klišé a to všetko je veľmi povrchné hodnotenie situácie a je to veľmi, veľmi zjednodušené a zjednodušujúce. Pretože v skutočnosti je to príbeh o jednom uzatvorenom systéme, ktorý funguje spôsobom, že aktéri, ktorí v tomto uzatvorenom systéme rozhodujú, nemusia skladať účty a neznášajú vôbec žiadnu zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. A akýkoľvek uzatvorený systém má potenciál k zneužitiu moci skôr či neskôr. Preto to nie je dnes o Štefanovi Harabinovi.
A ten rozdiel medzi tým rokom 2009 a 2014 je práve v tom, že ten systém bol nastavený inak, a síce bol nastavený tak, že tento uzatvorený systém sa otvoril a dostal verejnú kontrolu a tí, ktorí v tej Súdnej rade hlasujú, museli za to svoje rozhodovanie a musia za to svoje rozhodovanie skladať účty a ukázať svoju tvár, svoju ruku verejnosti. A to je veľmi podstatné vo vzťahu k tomu, čo budem hovoriť ďalej.
Ale dovolím si tu jednu odbočku, ktorá s tým všetkým súvisí, a tá odbočka je na tému nezávislosti justície, ktorá sa tak často skloňuje. Pretože nezávislosť justície nie je o nejakom hermetickom oddelení súdnej moci od všetkých ostatných mocí a jej totálnom uzatvorení sa do seba. Nie. V tom nespočíva nezávislosť justície a hlavne toto nie je ani cieľ. Ale ten cieľ je, aby nezávislosť, aby garancie nezávislosti justície slúžili na to, aby sudca rozhodoval nestranne bez akýchkoľvek tlakov. To je účel inštitútu nezávislosti justície.
Ale nezávislá justícia nie je len o eliminovaní politických vplyvov, je rovnako o eliminovaní rôznych iných vplyvov rôznych iných záujmových skupín, ale je aj o eliminovaní toho, aby vo vnútri justície vznikal ako keby samostatný mocenský systém, ktorý robí samostatnú vnútornú politiku vo vnútri toho systému, lebo ani potom nemáme garantované to, že sudcovia budú rozhodovať nestranne.
Či chceme, alebo nechceme, ja to opakujem často, žijeme v prostredí strednej Európy, ktorou, žiaľ, za posledných sto rokov sa prehnalo niekoľko totalitných režimov. Totalitné režimy, ako je známe, nesvedčia nezávislej justícii a nestrannému rozhodovaniu. A či chceme, alebo nechceme, vytvárajú určitú kultúru alebo stereotypy správania sa v spoločnosti, ale, samozrejme, potom aj v samotnej justícii ako takej, však justícia nie je oddelená od celej spoločnosti. Čiže na to správanie sa jednotlivých aktérov, na správanie sa sudcov má vplyv, samozrejme, právo, ústava, zákony, ale, samozrejme, že ich ovplyvňuje aj to vnútorné prostredie a nastavené stereotypy správania sa, tie neformálne normy, ktoré v tom systéme jednoducho fungujú.
A ten obrovský problém, okrem iných, slovenskej justície je práve to, že tieto stereotypy sú silné, to rodinkárskom je silné, tá téza "musíme si pomáhať a vzájomne sa udržiavať vo svojich výhodách", to sú proste stereotypy, ktoré sú obrovský systém, obrovsky silné. A keď toto všetko zatvoríme do jednej uzatvorenej kocky, no tak potom to pracuje, pretože, pretože jednoducho všetci sa tomu prostrediu prispôsobia a správajú sa podľa toho v tom prostredí, pretože jednoducho chcú prežiť, a dobre prežiť, a nemať problémy.
A keď do tohto prostredia dáme alebo vstúpime ešte zlými politickými rozhodnutiami, ako to urobila napríklad prvá vláda Roberta Fica, keď odovzdala justíciu Mečiarovi, ktorý si v taktom prostredí našiel veľmi dobrý spôsob pohybu, no tak potom, samozrejme, to dielo je dokonané, myslím teraz v zlom slova zmysle, a výsledok tu máme a bojujeme s ním.
Ale my máme aj skúsenosť a máme aj prvé výsledky, a ako keby sme na to zabúdali, ako keby sme stáli teraz práve dnes pred nejakým začiatkom, že teraz začíname riešiť problém. To proste nie je pravda. My máme skúsenosť a tá skúsenosť začína niekde okolo roku 2000, kde sme zmenili pravidlá, zmenili sme ústavu, zákony, nastavili sme nejaký štandard na úrovni zákona, ktorý zodpovedná štandardu, ktoré majú aj západoeurópske krajiny, a potom sme zistili, že nie, samotné prenesenie zákonov nefunguje. Nefunguje preto, pretože ten systém vo vnútri samostatne pracuje. A preto sme prišli s konceptom, že proste tie vzťahy a väzby musíme nejakým spôsobom preťať. Keď to nemôže byť výkonná moc, ktorá by mohla urobiť nejakým jedným čarovným prútikom "poriadok" v justícii, keď to nemôže byť parlamentná moc, ktorá síce môže meniť zákony, ale nemôže jedným prútikom urobiť nejaké zásadné zmeny v justícii spôsobom, že to na druhý deň bude fungovať, no tak sme hľadali cesty. Hľadali sme cesty, ako do tohto uzatvoreného systému vniesť tie externé prvky, ako ho čo najviac otvoriť, ako doňho vniesť omnoho viacej zodpovednosti za každé jedno rozhodnutie. A tá cesta, tá cesta bola v otvorení justície verejnej kontrole, kde sme urobili prvý krok a ešte veľa týchto krokov máme pred sebou. Inak ten prvý krok je v súlade s ústavou. Bol napadnutý na Ústavnom súde poslancami za stranu SMER a všetky body, ktoré sa týkali otvorenej justície, Ústavný súd v podaní strany SMER zamietol. To znamená, cesta otvorenej justície je otvorená a môže ísť ďalej.
A máme prvý výsledok a ten výsledok sa stal v tých Sobranciach. Ja neviem, kto tomu pred rokom veril? Však ešte než prebehli tie voľby, tak tu kolegovia mi hovorili, aj tak ju zvolia. Ja som bolo optimistická. Lebo ja verím na to, že keď niekto verejne musí zdvihnúť ruku a má dobré meno, tak si to proste rozmyslí, pretože ďalej chce pôsobiť v spoločnosti. Takže máme aj výsledok, že tá cesta funguje a môže mať výsledky. Chce veľmi konzekventnú prácu, chce aj konzekventnú prácu ministerstva spravodlivosti, chce, aby sa práve v takýchto opatreniach pokračovalo, chce aj podporu, musím povedať, občianskej spoločnosti, aby so všetkým tým, čo vychádza na povrch, niekto naozaj kvalifikovane pracoval a proste dával dokopy tie dáta a poukazoval na to a pokračovali sme v týchto opatreniach. Je to cesta, možno sa vám zdá prácna, možno je pre politikov nie taká atraktívna, pretože sa nedá na mítingu povedať, zajtra bude všetko v poriadku, ale je to cesta, ktorá nás dovedie k výsledkom.
Prečo o tom, prečo o tom hovorím? Hovorím o tom preto, pretože teraz, čo sa deje, je v absolútnom rozpore s tým, čo sme robili doteraz. A teraz sa obraciam na mojich kolegov z opozície, pretože boli to kolegovia z dnešnej opozície, ktoré za predchádzajúcej vlády tieto zmeny podporovali. A máme výsledky, priatelia. Máte výsledky, Sobrance sú prvý výsledok. A nie prvý, á, tie ostatné sú menej viditeľné, ale toto je taký viditeľný výsledok.
A teraz sa naraz začalo niečo v januári diať a spustil to, á, spustil to premiér Fico, ktorý povedal, že proste stratil trpezlivosť a treba vyčistiť justíciu od škodcov. Wau! No, samozrejme, že to znie lepšie a zmestí sa to do titulku. To, čo som ja rozprávala, to pravdepodobne sa nedostane za brány tohto parlamentu. No a máme na stole novelu ústavy, ktorá ide pod heslom: "Vyčistíme justíciu od škodcov."
Takže ako ju ideme vyčistiť od tých škodcov? A teraz hovorím o existujúcich sudcoch, pretože ja som nikdy nenamietala proti previerkam kandidátov, ja som nikdy nenamietala proti riešeniu individuálnych prípadov, vždy som namietala proti plošnému prevereniu čohokoľvek, aj keď spôsobilosti existujúcich 1 400 ľudí, ktorí pôsobia v justícii na pozíciu sudcu. A v tejto podobe, ako sa tým budeme dnes zaoberať, o to viac.
Pretože čo ideme urobiť? Ideme urobiť to, že na základe novely ústavy, ak ju schválime v znení pozmeňujúcich návrhov, začne NBÚ (Národný bezpečnostný úrad) zhromažďovať informácie o jednotlivých sudcoch. Vypýta si k tomu nejaké podklady od SIS. Čiže SIS bude zhromažďovať informácie rôzneho druhu o sudcoch. Všetky sa zhromaždia na NBÚ, ten ich dá nejakým spôsobom dokopy a predloží ich Súdnej rade. A Súdna rada, tých 18 ľudí sa zase niekde zavrie, možno zase na tom Župnom námestí, a začnú si tých jednotlivých sudcov volať a začnú ich teda konfrontovať s tými výsledkami, čo to NBÚ tam doloží, a teraz, teraz to posúdia. Spôsobilý, nespôsobilý alebo každý spôsobilý. A týchto 18 ľudí za zatvorenými dverami, týchto ľudí zvolených sudcami, čiže to sú sudcovia menovaní prezidentom, vládou, parlamentom, za zatvorenými dverami bez akéhokoľvek verejného skladania účtov v tomto uzatvorenom systéme, kde najväčším problémom je vnútorná korupcia, rodinkárstvo, a to, že ten systém drží pokope, pretože všetci sa držia pokope a vychádzajú si v ústrety a koniec koncov každý máme nejaké dieťa, ktoré raz bude chcieť ísť do výberového konania na sudcu a tak ďalej atď., tak v tomto systéme proste toto bude Súdna rada robiť a nejako rozhodne.
Fajn, dotknutý sa môže obrátiť na Ústavný súd, podľa pozmeňovacieho návrhu pôjde to aj pred prezidenta a ja ani neviem, že či v tomto systéme na to, aby ten systém mohol zostať v tom systéme fungovania, ako funguje dnes, ten systém potrebuje, aby vyčistil čo len jedného. Ja si dokonca myslím, že tých prípadov, ktorí neprejdú previerkou, bude strašne málo, aby sa nepovedalo, že nečistíme. A možnože ten najväčší priepran bude ten, čo sa tam za tými zavretými dverami udeje a čo nikto z nás nebude vedieť, ale systém bude v uzatvorenom kruhu vzájomných väzieb fungovať ďalej.
V tejto súvislosti, aj keď ja mám ten imidž, že vraj nemám rada sudcov, som si vypočula niekoľkokrát, čo nie je pravda, ale tak aj ja s týmto imidžom, ktorý mi niekto nasadil, musím povedať, že poznám ix normálnych sudcov, ktorí chodia do roboty, rozhodujú, neberú úplatky, som o tom hlboko z duše presvedčená, a rozhodujú tak, jak vedia, podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia. Možno sú to stovky sudcov, sudkýň, ktoré každý deň chodia do roboty, rozhodujú, ja neviem, to výživné alebo tie opatrovnícke veci, alebo tie rozvody. V zásade nikdy neboli z ničoho podozriví, ale prejdú systémom. Týmto systémom, ktorý som vám popísala, ktorý dnes tu v tomto parlamente chcete nastaviť. Čiže prejdú tým zhromaždením údajov a prejdú si tou Súdnou radou.
No, ak sa vám to páči, tak to schváľte! Mne sa to nepáči. Pretože ja som presvedčená, že keď to prejde v tejto podobe, a či tam bude navrchu prezident, alebo nebude tam navrchu prezident v tej rozhodovacej špirále, je to úplne irelevantné. Lebo konzervujeme to najhoršie, čo v justícii máme. Konzervujeme to, s čím máme najväčší problém sa popasovať, pretože to funguje na základe iných, ako písaných pravidiel.
Preto považujem túto novelu ústavy priam za nebezpečnú a škodlivú pre justíciu, a nie za očistu justície od škodcov.
A tu musím dať za pravdu aj môjmu kolegovi Danielovi Lipšicovi, že pokiaľ by sa nastavil ten systém cez tie štandardné previerky, tak napriek tomu, že vo vzťahu k existujúcim sudcom ja tam mám istú dávku opatrnosti, je to aspoň systém, ktorý má svoje pravidlá. Ale toto, čo sa tu chce nastaviť, to v skutočnosti nemá pravidlá. To, čo bude za tými dverami, to nebude mať žiadne pravidlá.
K procesu sa chcem vyjadriť veľmi vážne. Nie je normálne, aby o takto vážnej veci parlament, či na výbore, alebo tu v pléne, rozhodoval takým spôsobom, že dostávame pozmeňovacie návrhy, hrubé pozmeňovacie návrhy večer pred rokovaním, hodinu pred rokovaním, priamo na rokovaní a teraz poslednú úpravu pozmeňovacieho návrhu priamo tuto na stôl. Venujeme sa tomu najpodstatnejšiemu, a to je previerka spoľahlivosti. Ja som sa pokúsila tie pozmeňováky všetky raz prečítať. Ja vám s plnou zodpovednosťou hovorím, že ja dnes neviem povedať, čo všetko v tom vykonávacom zákone, ktorý budeme schvaľovať po novele ústavy, a v tých pozmeňovacích návrhoch je zlé. A teraz nemyslím len zlé v tomto zmysle, akože máme problém, keď toto schválime, ale teraz myslím aj čisto právne a legislatívno-právne.
Ja som položila na ústavnoprávnom výbore otázku, čo to bude, čo to tá Súdna rada vlastne prijme tým uznesením? Bude to rozhodnutie, ktoré bude mať svoje náležitosti, ergo bude to vedieť vôbec Ústavný súd preskúmať? Alebo sa teda nejakým spôsobom uspokojíme tým, že sme si splnili dnes politickú úlohu, a výsledok bude, že tieto zákony sa nám o rok vrátia napríklad s tým, že keď náhodou Súdna rada o niekom povie, že je nespoľahlivý sudca, ten sa obráti na Ústavný súd, ten s tým nebude vedieť nič robiť, tak zruší to uznesenie Súdnej rady, pretože je nepreskúmateľné, a nám sa to sem vráti, pretože zistíme, že proste schválili sme zlý systém a ešte, ešte ani v praxi nevie fungovať. No, tak hanba pred voľbami jak vyšitá. Ale padne na hlavu nielen strany SMER, kolegovia zo súčasnej opozície. Tie zákony sú zlé vecne, tie zákony sú zlé technicky a za tým si stojím.
Ja, dovoľte mi na záver politický koment. Ja zo strany SMER-u od začiatku vnímam túto akciu za očistu justície od škodcov ako, hm, ako súčasť populistickej politiky strany SMER a súčasť mocenskej politiky strany SMER.
Kolegom z opozície chcem povedať, že som presvedčená, že nepomôžete rodine na Slovensku, tak ako poškodíte justícii na Slovensku.
A ostatným kolegom, ktorí sú pripravení za to hlasovať, chcem povedať vetu, ktorá sa mi páči, ktorú svojho času povedal Rudo Chmel, keď povedal, že s populizmom sa nedá bojovať rovnakým smerom.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem sa pridať a podporiť aj predkladateľku, ale aj pána poslanca Fronca v tom, čo povedal. Ja si myslím, že také inštitúcie, ako je Ústavný súd, za normálnych okolností by sme mali očakávať, že rozhodovanie o tom, či pozastaví účinnosť alebo nie, rozhodne v primeranom čase. A pokiaľ nám prax ukazuje, že sa tak nedeje, tak potom je to ten najlegitímnejší dôvod na zmenu právnej úpravy, pretože niečo nefunguje, čo by fungovať malo, takže ja ten návrh podporujem, pretože naozaj sú prípady, kedy je to absolútne neúnosné a rozhodnutie o pozastavení účinnosti, respektíve že sa nepozastaví účinnosť po roku alebo dvoch rokoch účinnosti zákona, už naozaj stráca zmysel a stali sa také prípady, preto podporujem tento návrh zákona.

Ja musím protestovať proti spôsobu prerokovávania novely ústavy, ktorá sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Pani poslankyňa, dajte niečo, o čom budeme buď hlasovať, vystúpte v rozprave, ale poprosím vás - máte návrh?

Žitňanská, Lucia, poslankyňa NR SR
Navrhujem, aby sa o novele ústavy hlasovalo ako o poslednom bode tejto schôdze.

No, ja môžem povedať len to, čo ste povedali, pán poslanec, tak si to schválite, no. Tak si to schválite. Ale myslím si, že je dôležité povedať, že proste bude to vaša rekodifikácia volebných kódexov, pretože tá diskusia k takýmto zákonom má podľa mňa prebiehať inak. A keď sa vraciame spätne, tak treba povedať, že za vlády Ivety Radičovej proste pôsobila pri ministerstve vnútra pracovná komisia, kde vtedajší minister vnútra pozval zástupcov všetkých politických strán, a tá diskusia o tom, ktorá je vždy komplikovaná, ja viem, na čom sa dá dohodnúť a ako upraviť volebné kódexy, prebiehala ešte v štádiu prípravy. To, čo sa v tomto prípade nestalo, výsledok je, že to najdôležitejšie z toho, a síce kontrolu financovania politických strán a volieb, riešime medzi prvým a druhým čítaním a som presvedčená, že nie dobrým spôsobom, pretože tá kontrola nebude dostatočne nezávislá. Bodka!

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja si dovolím veľmi krátko vystúpiť najmä možno k takému zarámcovaniu, o čom sa vlastne rozprávame, keď sa rozprávame o tomto návrhu zákona, resp. zákonov, a budem sa venovať podrobnejšie štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania politických strán, pretože kolega Gábor Gál vystúpi a bude hovoriť o viacerých veciach.
Ale to, čo považujem za podstatné možno na začiatku tejto diskusie povedať, ktorá zjavne bude pomerne dlhá, reagujúc aj na predrečníkov, je to, že toto nie je novelizácia, tieto nové volebné kódexy nie sú kódexy, ktoré by menili volebný systém. To treba na začiatku povedať.
Aj keď celá diskusia o týchto volebných kódexoch, vzhľadom na to, že také návrhy tu padajú od jednotlivých poslancov, sa ako keby točila okolo volebného systému a nie o týchto zákonoch primárne, v skutočnosti tieto novelizácie nie sú o zmene volebného systému. A nie sú o zmene volebného systému preto, pretože vláda a strana SMER to na začiatku takto zarámcovala a povedala, že volebný systém nie je téma. A bodka. A to sa vinulo celou tou diskusiou. Napriek tomu, že verejná debata okolo týchto zákonov bola vo veľkej miere o volebných systémoch, tento zákon nie je o zmene volebného systému.
A teraz bez toho, že by som to hodnotila, treba to konštatovať, aby sme vedeli, aké očakávania vlastne mať od týchto volebných kódexov. Čiže to je jedna dôležitá poznámka, ktorú podľa mňa treba povedať.
Čiže aj všetky návrhy, ktoré tu budú padať a budú sa týkať zmeny volebného systému, nie sú návrhy, ktoré by mohli padnúť čo len teoreticky na úrodnú pôdu, pretože SMER, vláda jasne na začiatku povedala, nie, volebný systém sa meniť nebude. Opäť nehodnotím, ale je to tak a myslím si, že je to potrebné nahlas povedať.
Po druhé čo treba povedať, tieto zákony, zmena volebných kódexov nie je spoločné dielo vlády, vládnej strany a opozície. Áno, bola zriadená pracovná skupina, áno, o ix otázkach sa diskutovalo, áno, podarilo sa odstrániť niektoré zjavne zlé veci, možno aj protiústavné veci, možno sa vyriešili niektoré technické detaily, ale to je všetko. Pretože, opakujem, téma volebný systém nikdy nebola predmetom debaty, pretože to vláda a strana SMER zablokovala a povedala, že to nebude téma. Čiže tieto návrhy volebných kódexov nie sú konsenzuálne dielo vládnej strany a opozície. Nie. A to musí byť vopred jasné. To, že sa poslanci opozície zapojili do tej debaty, aby odstránili niektoré zlé veci alebo možno niektoré technické otázky vylepšili, to je druhá vec. Ale to neznamená, že tieto novely majú podporu naprieč politickým spektrom, pretože nemajú, pretože nemôžu mať.
Tretí moment. Á, všetci sme sa zaviazali, všetky parlamentné strany, resp. strany, ktoré boli parlamentnými stranami v predchádzajúcom volebnom období, sa zaviazali pred voľbami v roku 2012 k bodom, ktoré majú stransparentniť financovanie politických strán a kampaní, a zaviazali sme sa, že sa tak stane do roka od volieb. Musím povedať, že vláda a vládna strana SMER predložila tieto návrhy zákonov minulý rok na jeseň, dávno po uplynutí tohto obdobia. Treba zároveň povedať, že opozičné strany, strana MOST - HÍD s SKDÚ a KDH, predložili návrh zákona, ktorý riešil tieto otázky skôr. Ten neprešiel, pretože sa čakalo na volebné kódexy. Volebné kódexy prerokovávame až teraz, čiže riešime aj naše záväzky spred volieb v roku 2012 až teraz. A treba povedať, že je to preto, pretože tieto kódexy prišli až v tomto čase a diskusia okolo nich bola taká dlhá, že pretrváva až do dnešných dní.
Súčasťou záväzku stransparentniť financovanie politických strán a volebných kampaní, ktorý sme podpísali pred voľbami 2012, bolo aj vytvorenie mechanizmu nezávislej kontroly a nezávislej kontrolnej inštitúcie na kontrolu volieb, financovania volieb, financovania politických strán. Tu zase musím povedať, že návrh, ktorý prišiel pred pol rokom, zhruba, do parlamentu, v tejto časti neobsahoval nič. Minister vnútra avizoval, že je pripravený vytvoriť štátnu komisiu pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ale neprišiel s vlastným návrhom. Aj preto to trvalo tak dlho a prerokovávame v druhom čítaní tento návrh zákona až teraz, pretože štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán sa vlastne vytvárala až medzi prvým a druhým čítaním. Ja sa musím k tomu vrátiť, pretože to nie je dobrý základ pre dobrú právnu úpravu. To je prvá poznámka.
Druhá poznámka. Znova musím povedať. Ak náhodou vzniká dojem, že tak ako je nadizajnovaná štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ani tá nie je spoločným dielom pracovnej komisie, ktorá zasadala, pretože nie je konsenzus naprieč politickým spektrom nad tým, ako dnes v pozmeňovacom návrhu, ktorý je súčasťou spoločnej správy, je predložená právna úprava štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán.
Že nie je konsenzus, to vyplýva z viacerých dôvodov. A ten prvý a základný je, že vlastne nespĺňa plnohodnotne parametre nezávislej komisie na kontrolu volieb a financovania politických strán. A to, že nespĺňa tieto kritériá, to vyplýva z jej zloženia, tak ako je navrhnuté, z kreovania pozícií predsedu tejto komisie a z ďalších súvislostí na to nadväzujúcich.
Prvá poznámka. V poriadku. V komisii sú zástupcovia parlamentných politických strán v pomere piati ku piatim, piati za vládnu stranu, resp. vládnu väčšinu, a piati za opozíciu. Absentuje mechanizmus zaradenia mimoparlamentnej strany, ale to je len jedna otázka. Dlho sme sa rozprávali o tom, aké má byť zastúpenie tých iných inštitúcií v tejto komisii. Rozprávali sme o tom, že by tam mal byť zástupca NKÚ, možno ombudsmanky, možno niektorých iných nezávislých inštitúcií, aby ten status nezávislosti, okrem toho, že vzájomne sa politické strany kontrolujú, aby ten status nezávislosti dodával tejto komisii aj niekto zvonka. Preto tá voľba padla na nezávislé inštitúcie, ktoré majú status nezávislosti vyplývajúci z ich ústavného postavenia. Nie, ja musím povedať, že trvám stále na tom, že nesúhlasím so zastúpením generálneho prokurátora v tejto komisii. A navrhovali sme a myslím si, že by to bolo lepšie riešenie, keby tam mala zastúpenie ombudsmanka. Ale myslím si, že na to sa treba pozrieť ešte hlbšie, pretože majú tu zastúpenie Ústavný súd a Najvyšší súd.
Vo všetkých systémoch, kde v rôznych typoch nezávislých komisií figurujú súdne inštitúcie, tak tam figurujú preto, pretože majú tam predstavovať práve ten prvok nezávislosti. Ten prvok nezávislosti je daný postavením sudcu v systéme a jeho garanciami nezávislosti. Preto v tých systémoch, kde do takýchto rôznych nezávislých komisií nominujú súdne inštitúcie, sú to sudcovia pre ich status nezávislosti v systéme ako takom. U nás to nie je zvykom. Bol by to absolútny precedens. Musela by sa meniť ústava. Tak potom sú dve riešenia. Buď teda zmeniť ústavu a umožniť to, alebo rezignovať na to, aby nominovali súdne inštitúcie. Pretože tak, ako je to dnes nadizajnované, znamená to len toľko, že pani predsedníčka Ústavného súdu Macejková niekoho navrhne. Niekoho. Vôbec nie zo súdu. Niekoho, ktorý zasadne v komisii a dostane za to odmenu. Rovnako predseda Najvyššieho súdu niekoho navrhne. Ale to potom vôbec nemusia byť súdne inštitúcie, ktoré budú navrhovať, pretože to nebudú zástupcovia súdnej inštitúcie, ktorí niečo reprezentujú, ale bude to nejaká fyzická osoba, ktorú si vyberie. Možno aj z prostredia politických strán, či bližšie, alebo ďalej od prostredia politických strán. A potom sa naozaj len hráme na to, že však tam máme zástupcu Ústavného súdu a Najvyššieho súdu. Hlúposť! Je to naozaj len také mimikry, ktoré tu hráme. To isté v zásade platí pre generálneho prokurátora. Lebo ak tam majú byť tieto inštitúcie zastúpené, tak pretože niečo reprezentujú. A keď niečo reprezentujú, tak to majú byť nositelia toho, čo reprezentujú, ergo naozaj niekto z NKÚ, ktorý sa niečomu rozumie, konkrétne kontrole. Niekto z Ústavného súdu, Najvyššieho súdu, pretože reprezentuje nezávislosť a proste ten právny poriadok nejakým spôsobom predsa len má iné garancie pre nezávislosť a neovplyvniteľnosť sudcu ako pri akejkoľvek fyzickej, právnickej osobe.
Nehovoriac o tom, že ten výber inštitúcií, tak ako je teraz navrhnutý, v dnešnej podobe, nech sa budeme tváriť akokoľvek, nahráva vládnej strane, nahráva vládnej strane SMER. Ja viem, že sa to môže zmeniť, ale myslím si, že to nie je dobrý precedens - kreovať komisiu, ktorú chceme predávať ako nezávislú kontrolnú inštitúciu na financovanie politických strán, volieb a volebných kampaní, dizajnovať tak, aby vládna väčšina mala výhodu v tejto komisii. Nie je to dobré riešenie. A táto výhoda vládnej väčšiny, dnes strany SMER, je podčiarknutá aj tým, že predsedu tejto komisie volí parlament prostou väčšinou hlasov, pričom je to dôležitá osoba v štátnej komisii, pretože v prípade rovnosti hlasov má dva hlasy a rozhoduje hlas predsedu.
Takto si, takto si naozaj ani ja, ani strana MOST - HÍD nepredstavuje nezávislú komisiu na kontrolu financovania politických strán a volebných kampaní.
A musím povedať, že mne to pripadá, tých deväť stretnutí pracovnej komisie vo vzťahu k tejto téme, ako vlastne premárnený čas, pretože nedostali sme sa ďaleko. A nedostali sme sa ďaleko preto, pretože predovšetkým predkladateľ tápal a nebol pripravený a vidím tam nedostatok záujmu vykreovať naozaj nezávislú kontrolnú inštitúciu.
Toto v tomto momente v rámci tých mantinelov, v rámci ktorých sa pohybujeme, ktoré dala vláda, že nemeníme volebný systém, meníme volebné kódexy viac-menej technicky a plníme si záväzok voči občanom, pokiaľ ide o kontrolu financovania politických strán a volieb, tak v rámci týchto mantinelov musím povedať, že jedna možno z najdôležitejších otázok tejto právnej úpravy nie je vyriešená tak, ako sme sľúbili pred voľbami, a preto ju nemôžeme podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja som to verejne niekoľkokrát povedala a poviem to aj tu. To, čo vnímam na tejto voľbe za najväčšie negatívum, je tá samotná procedúra. Máme výberové konanie, do ktorého sa neprihlásil nikto iný ako existujúci špeciálny prokurátor. A pre mňa je to signál niečoho nezdravého na prokuratúre, keď je výberové konanie a nemáme konkurenciu, z koho vyberať, o to viac, že existujúci špeciálny prokurátor je vo funkcii už desať rokov. Čiže za každých okolností po desiatich rokoch zmena môže znamenať naozaj zmenu a nejaký nový vietor. Takže ten signál, samotný fakt, že nikto sa neprihlásil okrem pána Kováčika, je pre mňa signálom niečoho nezdravého, za čo svojím spôsobom nesie zodpovednosť aj on. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, dámy a páni. Ja nebudem hovoriť o menách. Možno si dovolím taký všeobecný apel. Nebudem hovoriť o menách, pretože aj keď si myslím, že je dobré, keď určité veci odznejú, ale ja som zároveň presvedčená, že tak jak tu stopäťdesiati sedíme, tak, tak vieme, nemyslím si, že nevieme, to neznamená, že nie je dobré, keď to odznie.
Dôvera je to slovo, ktoré je najčastejšie používané vo vzťahu k justícii ako takej. Z jednoduchého dôvodu, pretože dôvera je základom vzťahu občana a justície a dlhodobo trpíme tým, že justícii na Slovensku dôveruje menej ako jedna tretina ľudí. Preto určite nie je náhodou, keď sa v rámci prezidentskej kampane začalo hovoriť o justícii a keď SMER spolu s KDH predložili do parlamentu novelu ústavy, tak tiež používali slovo dôvera ako argument, prečo treba novelizovať ústavu a prečo ju možno treba novelizovať práve tak, ako to je navrhnuté.
Dnes bude parlament vyberať z trinástich kandidátov na sudcov Ústavného súdu šiestich, ktorých navrhne prezidentovi, a bez toho, aby som hovorila mená, ja si trúfam povedať, že medzi týmito trinástimi kandidátmi sú bezpochyby ľudia, právnici, ktorí svojím životom a kariérou dávajú dobrý predpoklad na to, že keď ich pán prezident vyberie, dôvera v Ústavný súd a v justíciu môže narásť. Ja som presvedčená, že sú tam takí - traja, štyria -, sú tam takí, že tá možnosť pre prezidenta, aby urobil rozhodnutie, ktoré zvýši dôveru v Ústavný súd a justíciu, a aj z pohľadu verejnosti, tá tu existuje. Ale zároveň som presvedčená aj o tom, že tento parlament môže urobiť aj voľbu, že prezident nebude mať dobrú voľbu a dôvera v Ústavný súd a v justíciu ako takú sa nezvýši po vymenovaní troch nových sudcov Ústavného súdu.
Takže, dámy a páni, a samozrejme, že sa obraciam predovšetkým na kolegov Smeru, momentálne, dnes v zásade máte obrovskú zodpovednosť, máte obrovskú zodpovednosť, pretože dnes vaším hlasovaním môžte navrhnúť prezidentovi takých kandidátov, z ktorých keď budú vymenovaní traja, môže sa výrazne zvýšiť dôveryhodnosť Ústavného súdu a justície ako takej. To dnešné rozhodovanie je omnoho dôležitejšie ako akákoľvek novela ústavy z dielne SMER-u a KDH, ktorá tu bude prejednávaná o mesiac, pokiaľ ide o dôveryhodnosť justície. Tak dovoľte len apel, že tá zodpovednosť je obrovská a pre krajinu je to rozhodnutie mimoriadne dôležité.
Ďakujem pekne.