Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Začnem od konca, od pána poslanca Grendela. Podľa mňa povedal jednu veľkú pravdu, a to je naozaj to, že snahy účelovými zmenami politického systému, najmä legislatívy, si zabezpečiť úspech sa väčšinou v slovenských dejinách stretli s opačným účinkom a výsledkom. To znamená, že to je varovanie pre kohokoľvek pre toho, kto také zmeny navrhuje, že skončí to pravdepodobne naopak. Aj ja si myslím, že aj v prípade nejakých takýchto snáh to tak skončiť môže.
Ale ja by som možno širšie povedal, a preto aj sa priznám, my sme v tej diskusii s predkladateľmi boli takí aktívni, že zákon o politických stranách je zákon, ktorým politici regulujú sami seba, svoju vlastnú súťaž. Tam to pokušenie si to upraviť pre seba je jedno z najvyšších a je tam jeden z najvyšších konfliktov záujmov, preto je dôležité, aby také zmeny neprechádzali len koaličným alebo teda väčšinovým spôsobom, ale aby prechádzali, ak nie širokým konsenzom, tak aspoň nejakým čiastkovým konsenzom. A snaha je toto zabezpečiť. Preto my sme do toho dialógu vstúpili a, samozrejme, môžeme podporiť len niečo, čo ako celok bude mať aspoň pozitívnu pridanú hodnotu.
A posledný bod, ktorý by som pánovi Pčolinskému, keď sa spýtal veľmi konkrétne, je možné, že už som v tom tak ponorený, že som to neformuloval presne. Je možné, že bol problém aj na prijímateľskej strane, to už neviem, ale môžem to hneď vysvetliť. My nenamietame tomu, aby bola prihláška. Samozrejme, že musí mať prihlášku. My ju máme pomerne obsiahlu dokonca, aby sme vedeli o tom človeku, kto to je, čo len hovoríme, je, že čím sa tá prihláška potvrdí, že je autentická. A predkladatelia navrhujú, že to potvrdíte tým, že ju doručíte na papieri so svojím podpisom, nie overeným podpisom, so svojím podpisom. To znamená, my hovoríme, že to v podsta..., akože sfalšovať podpis alebo teda načarbať tam nejaký podpis, ktorý vy ako na vašej strane neviete, koho je, je veľmi jednoduché. To znamená, že tá autentifikácia je o ničom.
My, čo hovoríme je, že k tej prihláške je lepšie mať autentifikáciu ako možnosť cez zaplatenie členského príspevku z účtu, pretože to je oveľa ťažšie falšovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia dovoľte mi v druhom čítaní vystúpiť k tomuto závažnému návrhu zákona a predložiť aj pozmeňujúci návrh. Tento návrh zákona nás zo začiatku postavil pred veľmi náročnú dilemu, a to preto, že na jednej strane obsahuje veľa dobrých prvkov, na druhej strane obsahoval aj prvky, ktoré sme vnímali od začiatku kriticky, a obidve tieto veci sa navyše v čase veľmi prudko vyvíjajú. Poslanci vládnej koalície predložili, teda najmä pán poslanec Bernaťák, veľmi rozsiahle pozmeňovacie návrhy, čo znamená, že ten zákon sa ďalej mení, a pri finálnom hlasovaní je preto potrebné veľmi, povedal by som, podrobne a poctivo zvážiť, ako hlasovať. Ja chcem na úvod oceniť, lebo sa to v tomto parlamente deje málo, a preto treba korektne povedať, že keď sme my v prvom čítaní ponúkli určitú, určité gesto a povedali sme, že vieme si predstaviť za spolu hlasovať za tento návrh, ak bude upravený prijateľným spôsobom, tak musím povedať, že pán poslanec Bernaťák na rozdiel od napríklad pani ministerky Lubyovej, ktorej sme dali takú istú ruku v súvislosti vysokoškolskými zákonmi, keď sa tu schvaľovali, a ona o ňu nejaký záujem neprejavila ani rokovať nechcela, tak pán poslanec s nami opakovane rokoval a výsledky tých rokovaní v nejakej časti aj premietli sa do toho pozmeňovacieho návrhu, ktorý bol predložený. Takže to bez ohľadu na to ako to skončí, ako budeme hlasovať, toto chcem oceniť, lebo tak má parlament fungovať, a, bohužiaľ, funguje tak príliš málo často.
K samotnému obsahu zákona aj po zohľadnení tých pozmeňujúcich návrhov, ktoré už boli predložené, treba povedať, že ten návrh ja by som jednoznačne neodsudzoval, naopak, vidím v ňom viacero pozitívnych prvkov. Poviem len príklady tých najpodstatnejších, viaceré z nich sú naozaj v tých pozmeňovacích návrhoch, nie v pôvodnom návrhu. Jeden z tých návrhov, ktorý asi vzbudzuje takú nevôľu tuto od poslancov Kotlebovej strany, je to, že sa návrh snaží vyriešiť situáciu, že ak Najvyšší súd rozpustí stranu politickú, pretože je v rozpore, jej konanie je v rozpore s ústavou a zákonmi tejto krajiny, tak vlastne doterajší, doterajšia legislatíva z toho robila len prázdnu literu, pretože nebránila tomu, aby ľudia, ktorí sa priamo takto podieľali na porušovaní ústavy a zákonov tejto krajiny, mohli na druhý deň kandidovať za inú politickú stranu a v podstate ju ovládnuť. Dokonca strana Kotleba - ĽSNS sa chváli tým, že už takúto záložnú stranu aj má,a dokonca jeden, myslím, jej poslanec dnešný za ĽSNS ide kandidovať za túto druhú stranu, teraz za primátora, aspoň tak som čítal v médiách, to znamená, že návrh, ktorý hovorí, že ak sa ľudia podieľali ako členovia štatutárnych orgánov alebo v iných dôležitých pozíciách prípravy programu na niečom, čo podľa Najvyššieho súdu je neprípustné, v rozpore s ústavou a čo muselo byť zrušené ako externý krok, ktorý sa tu zatiaľ udial len raz v demokratickej histórii Slovenska, tak je podľa mňa úplne namieste riešiť to, aby nemohlo sa to opakovať, a ja som rád, že, myslím, že najmä pán poslanec Kresák sa tomu venoval, ktorý tu nie je, že takýto návrh pripravil, a verím, že bude súčasťou zákona. Takisto by som chcel možno menej, menej principiálne, ale dôležité veci oceniť, zvýšenie transparentnosti, ktoré v tom návrhu pána poslanca Bernaťáka, ktorý je tam aj po našich diskusiách, je to napríklad povinnosť zverejňovať v reálnom čase pôžičky pre stranu, pretože dnes síce máme veľmi prísne predpisy pre to, ako sa zverejňujú dary, ale pôžičky sa, v podstate stačilo zverejňovať vo výročných správach, čo v prípade volebnej kampane znamenalo, že sa navzájom všetci dozvedeli až po funuse, teda po tom, čo až voľby boli vo výsledku, sa vlastne mohli občania dozvedieť, kto reálne financoval tú politickú stranu, resp. jej kampaň. Návrh je, aby sa to zverejňovalo v reálnom čase, čo považujem za významné zvýšenie transparentnosti, a považujem to za pozitívum.
Takisto za pozitívum považujem to a to musím povedať, že to bolo po našej vzájomnej diskusii, že sa po vzoru Českej republiky zavádza limit na dar jedného darcu, aby strana nemohla byť závislá na jednom darcovi, na jednom sponzorovi, ten limit navrhli vo výške 300-tisíc eur ročne, čo sa mi zdá dostatočné na to, aby na jednej strane strany, ktoré nie sú, povedzme nemajú štátny príspevok a podobne, mohli fungovať, a zároveň teda aby, aby to nebolo tak, že ľudia vlastnia strany, ale strany majú, naopak, svojich predstaviteľov.
Na opačnej strane oceňujem uvoľnenie flexibility, ktoré už v tom pôvodnom návrhu a ďalej sa dolaďuje, a to je to, že práve pri malých daroch, ktoré, naopak, sú základom demokracie, ktoré neumožňujú to, aby jeden človek vlastnil stranu, ale roztvárajú tú stranu širokej verejnosti, tak je tam v podstate ustanovenie, ktoré z toho robia, reálnu možnosť. Ako predseda strany, ktorá nemá štátny príspevok v tejto chvíli a ktorá naozaj žije z členského a z týchto drobných darov, môžem povedať, že je to veľké uľahčenie života, ak nie na každých hoci aj 10 eur vydá alebo je potrebné vystaviť papier, bude potrebné riešiť, s tým sú aj papierovačky, je tam podľa mňa primeraný limit zhruba tých 1 000 eur na to, kde už tá, ten režim bude veľmi prísny, to znamená, akýkoľvek väčší darca bude musieť ale byť veľmi prísne aj preverený, ale pri tých menších tam tiež je režim, ale taký voľnejší, ktorý podľa mňa v realite bude veľmi vhodný.
Tak to sú všetko tie pozitívne veci, aby som nebol negatívny. Potom sú veci, ktorých úmysel je dobrý, ale musím sa trošku stotožniť s kritikou tých, čo hovoria o tom, že úmysel a realizácia sú dve rôzne veci, a tie sú najmä dve.
Jeden je, že navrhovatelia od začiatku hovorili, že chcú obmedziť naozaj strany, ktoré sú reálne v podstate nástroje jedného človeka, ktoré jeden človek vlastní, ktoré nemajú reálnu členskú základňu ani sa o ňu nesnažia, a či už je dôvodom, ako ja si myslím, snaha Andreja Danka dať osobnú frčku Igorovi Matovičovi, alebo ako tvrdia predkladatelia, snaha rozvíjať slovenskú demokraciu, je to nakoniec jedno, lebo je podstatné, čo ten zákon prinesie, nie, nie, kto ho s akým úmyslom robí, koniec koncov do hlavy nikomu nevidíme. A tam musím povedať, že ja som tento, túto snahu vítal, lebo ja naozaj ten súčasný stav na slovenskej politickej scéne nepovažujem za zdravý. Nepovažujem ho za normálne, aby parlamentné strany mali 4, 13 alebo akýkoľvek takýto počet členov, aby sa uzatvárali, nejde o to, že by nemali kontrolovať svojich členov, koho si púšťajú do vnútra, ale aby sa v podstate uzatvárali takmer hermeticky, považujem to za veľmi nezdravé.
A zároveň to považujem za nezdravé v tom, že to umožňuje veľmi obmedzenému kruhu osôb alebo jednej osobe v podstate tú stranu vlastniť. Môžme hovoriť z hľadiska verejných financií, že narába so štátnym príspevkom, ale podľa mňa to je širšia otázka demokracie, že opakujem, že ľudia by mali mať strany, nie mali by byť vlastnené ich predsedami.
Z toho pohľadu ja som vítal snahy posilniť tú demokratizáciu, ale tie výsledky sú podľa mňa v lepšom prípade nie až tak veľmi veci meniace, v horšom prípade môžu byť až kontraproduktívne.
Použijem ten príklad, použijem príklady dva, jeden je, ktorý je v pozmeňovacom návrhu teraz predloženom, že nebude môcť byť názov strany identický s názvom fyzickej osoby, ktorá je teda predstaviteľom tej strany, štatutárom, aby som bol presnejší. Ja úplne chápem dobrý úmysel predkladateľov, lebo nie je to normálne, aby sa strany volali po ľuďoch, aj keď aj dneska v parlamente, také sú, posilňuje to takú tú person..., osobnú, v podstate až feudálnu povahu týchto, týchto strán. A z tohto pohľadu tomu úplne rozumiem a môžem povedať aj za seba, že hoci nám viacerí ľudia radili, aby sme tak konali aj my, lebo to pomáha v prieskumoch, však preto to aj väčšina tých strán urobila, myslím si, že nie kvôli egu svojich zakladateľov, tak som to vždy odmietal práve preto, že to podľa mňa dáva absolútne nesprávny signál demokratickej spoločnosti.
Na druhej strane je to konkrétne znenie, ako bolo navrhnuté, ešte, jak sa nemýlim, v ústavnoprávnom výbore malo svoje problémy, dneska je tu nové znenie, ktoré už je podľa mňa čistejšie, ale teda stále je tu otázka že či, či to v skutočnosti nebude pomerne ľahko oklamateľné. Poviem príklad.
Ak sa Boris Kollár rozhodne, že jeho strana alebo ich strana sa nebude volať Kollár s dvomi „l“, ale Kolár s jedným „l“, tak v podstate v tej chvíli je litera zákona naplnená, ale účel, účel nie je a takéto zmeny môžu skôr vyvolať posmech k zákonu a neúctu k zákonu, to znamená, že to treba vážiť s tým nepochybne dobrým úmyslom, ktorý ja naozaj neberiem a chápem ho, len dobrý úmysle v tomto prípade nestačí, musí byť aj naplnení účinným ustanovením. Takže to je napríklad niečo, kde v cieľoch by sme sa aj zhodli, ale ten samotný návrh, hovorím, nemyslím si, že bude spôsobovať niečo zlé, ale bude ľahko obíditeľný a spôsobí tým skôr túto, túto neúctu a výsmech.
Za také negatívnejšie, aj keď drobné, považujem to, že ten návrh obsahuje viacero takých drobných byrokratizujúcich prvkov. Niektoré sa podarilo odstrániť v diskusii, čo chcem tiež oceniť, ale poviem to na príklade, ktorý sa budeme snažiť ešte v pozmeňovacom návrhu... My máme dneska online členskú prihlášku, ktorú nám musí vyplniť člen, my ho môžme za člena predbežne prijať, ale, samozrejme, členom sa stáva až zaplatením príspevku členského, my máme pravidlá, že členský príspevok sa dá platiť jedine online, teda z účtu, tým pádom my máme oveľa presnejšiu a istejšiu vedomosť, že naozaj ten človek chce byť členom, lebo nestačí, že niekto za neho vyplní online prihlášku, čo naozaj môže byť ktokoľvek, ale musí aj poslať zo svojho vlastného účtu peniaze. To je na jednej strane veľmi flexibilné, lebo človek to môže robiť od počítača, na druhej strane je to aj pomerne chránené. Vy navrhujete to, aby toto nemožné, aby možné nebolo, aby človek musel tu prihlášku podpísať buď fyzicky, alebo zaručeným elektronickým podpisom, o opäť, keby sme boli v Estónsku, nemám s tým problém, lebo tam ten elektronický podpis používajú naozaj všetci a je užívateľsky prístupný, na Slovensku to tak nie je, ako človek, ktorý ten zaručený elektronický podpis má a ktorý si to všetko aj vystál na tých okresných úradoch, a snaží sa ho používať, môžem povedať, že je to pre väčšinu občanov strašiak, a väčšina občanov s tým pracovať nevie a nechce v tejto chvíli, to znamená, že reálne bude tá písomná forma dôležitá a sfalšovanie toho písomného podpisu je tá najjednoduchšia vec. To znamená, že zavádzate niečo, čo dáva menšiu mieru právnej istoty, a obmedzuje nás v niečom, čo dáva väčšiu mieru právnej istoty. Verím, že to nie je so zlým úmyslom, ani, ani to nie je nejaká zásadná vec, no tak nám to tí ľudia podpíšu, akože nezbláznime sa z toho, len sú to také zbytočnosti.
To isté, za závažnejšiu než zbytočnosť považujem tú navrhovanú povinnosť reportovať evidenciu členov ministerstvu. Lebo to naozaj opäť sa, otázka je, v ktorej krajine sme, ale ja sa priznám, že aj vo vyspelejších krajinách ako my by som sa obával, aby štátny orgán mal plne k dispozícii evidenciu členov opozičných politických strán, a nie som si veľmi vedomí, že by bolo nejaký veľký počet krajín, nemám komparatívnu analýzu, možno, kolega Dostál, vy ju budete mať, ale nemyslím si, že je to akýkoľvek európsky štandard, aby štátne orgány mali zoznamy členov strán. Považujem to za veľké riziko a z hľadiska momentálneho stavu toho zákona dokonca asi za najväčšie. Lebo s tými byrokratickými drobnosťami sa vysporiadame, s tým, či bude Kollár jedným l alebo s dvoma l, akože môže z toho bude nejaký výsmech, ale tiež to slovenskej demokracii až tak neublíži, ale to, či naozaj budeme musieť odovzdávať ako opozícia my a možno o tri roky vy, aby sme to povedali opäť férovo, zoznamy svojich členov, a či to potom bude zneužiteľné, keď dneska vieme, že za členstvo v opozičnej politickej strane sa niekde vyhadzuje z práce, v štátnej správe, vo verejnej správe, niekde sa posielajú daňové kontroly a deje sa mnoho iných vecí, a či teda aj, aj Slovenská národná strana toto chce pre svojich, pre svojich vlastných členov v prípade, že bude v opozícii. To znamená, to sú zase naopak tie problematické veci, hovorím až na túto jednu, ja ich vnímam skôr ako drobnejšie, musím povedať. Takže z tohto hľadiska, z tohto hľadiska ten postoj k návrhu naozaj nie je jednoduchý, zatiaľ pre mňa, ja som začal tými pozitívami, naschvál, a tie sa mi zdajú stále dôležitejšie, ale nutné, a preto chcem aj oceniť aspoň, pán navrhovateľ, ste mi dali informáciu, neviem, či už je verejná, že sa bude hlasovať až na budúcej schôdzi. Čo považujem, ak to tak bude, za veľmi pozitívny prvok, lebo naozaj bude čas veľmi poctivo zvážiť všetko, čo je. Ja si dokonca myslím a dlhodobo navrhujem, že by to malo byť štandard pri každom zákone, že teda v tretie čítanie by malo byť až na ďalšej schôdzi, čím by sa naozaj vytvorilo po uzavretí všetkých pozmeňovacích návrhov priestor si to premyslieť, napríklad v prípade zlého ustanovenia možno ešte ti druhé čítanie znovu otvoriť a opraviť to, tým chcem len pochváliť, že vy to teda, ak som to správne pochopil, idete urobiť a je to podľa mňa veľmi tiež dobrý, dobrý procesný prvok. Za, za mojich kolegov spolu si dovolím predložiť, aj teda s podporou poslancov iných klubov, také, niekoľko technických návrhov, ktoré riešia niektoré aj tie problémy, ktoré som povedal, žiadny z nich a to chcem dopredu avizovať, nie je zásadný. To znamená, toto nie sú tie zásadné zmeny, tie sú buď už v tých pozmeňovacích návrhoch, ktoré boli podané, alebo sa priznám, že keďže bolo nám jasne povedané, že nemajú šancu, tak sme ani nevideli dôvod ich, ich pripravovať, ale tu sú naozaj tie, ktoré, ktoré by mohli byť aj schváliteľné, lebo žiadnym spôsobom nenarušujú logiku ani zákona dnešného, ani vašej novely, ale je to na zváženie poslancov vládnej koalície.
Takže dovoľte mi, dovoľte mi ten návrh predniesť, ja, samozrejme, tak ako mám, vždy prednesiem text, normatívne znenie a potom stručné odôvodnenie.
Je to pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
1. V čl. 1 a v 26. bode sa v § 8a vkladá nový ods. 2, ktorý znie:
„(2) Ak zaregistrované stanovy umožňujú vznik členstva prijatím členského príspevku, za vlastnoručne podpísanú žiadosť o prijatie za člena strany sa považuje aj doklad o prijatí členského príspevku nad 100 eur.“
Doterajší ods. 2 sa označuje ako ods. 3.
Toto je náš prvý návrh, ktorý v podstate hovorí veľmi jednoduchú vec, že už podľa dnešného zákona musíte zo zákona nad 100 eur posielať členské bezhotovostným prevodom, s čím teda nemám žiadny problém, my to robíme od 1 eura, čím pádom je naozaj jasné pri príspevku nad 100 eur, kto ho poslal. Neni tam žiadna otázka o tom, že išiel z toho účtu, preto navrhujeme, aby v tom prípade nemusela tá prihláška byť vlastnoručne podpísaná, ale stačila by online prihláška v kombinácii s touto platbou, čo by teda bolo veľmi flexibilné pre občana a zároveň teda by poskytovalo veľkú mieru právnej istoty o tom, že nedošlo k falošnej alebo vymyslenej prihláške. 2. V čl. 1 sa za 61. bod vkladá nový 62. bod, ktorý znie: 62. V § 23 ods. 6 písm. f) znie:
„f) číslo platobného účtu darcu vedeného v banke alebo číslo platobnej karty darcu vydanej bankou pri peňažnom dare,“.
Zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2019, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
3. V čl. I 67. bod znie:
67. V § 24 ods. 2 prvá veta znie: „Strana môže prijať peňažný dar, len ak bol poukázaný prevodom z iného účtu alebo platobnou kartou vydanou bankou platiteľovi, ktorým je fyzická osoba s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ak hodnota peňažného daru od jedného platiteľa nepresiahne v kalendárnom roku 1 000 eur.
4. V čl. I 68. bode [§ 24 ods. 3 prvá veta] sa slová „prevodom z iného účtu“ nahrádzajú slovami „prevodom z iného účtu alebo platobnou kartou“.
Pôvodne tu je, ako som už spomenul, podľa návrhu predkladateľov bude možné tohto zákona dary do 1 000 eur posielať z účtu, ale bez notársky overenej darovacej zmluvy. Je to podľa mňa veľmi dobré, lebo ako som už spomenul, keďže to bude z účtu, ktorý je pomenovaný, tak nebude pochybnosť o tom, že kto ten dar dal, žiadne igelitky alebo falošné dary nehrozia a zároveň, keďže darca nemusí ísť k notárovi a nie je tam tá byrokracia, uľahčuje to život tým, ktorí naozaj takéto mali dary do 1 000 eur chcú, chcú získavať.
Poviem len za nás, že mi hoci sme malá relatívne chudobná strana krátko existujúca, máme ich už niekoľko desiatok len za tento rok, takých darcov. A možno už aj cez stovku. Zároveň, čo my navrhujeme, to je stav, ktorý navrhujete vy, a ja ho veľmi podporujem a ďakujem za jeho založenie, my jediné, čo chceme, je doplniť ho, aby sa takéto malé dary dali dať aj platobnou kartou, ak je tá platobná karta vydaná fyzickej osobe slovenskej. To znamená, že nehrozí, že by niekto kúpil v Austrálii anonymnú debetovú kartu a cez to posielal. My navrhujeme, že ak máte ako slovenský občan kartu na vaše meno, aby ste nemuseli posielať len z účtu a mohli to posielať aj z karty. Je to, samozrejme, ako som už vysvetlil, to sú technické zmeny, ale bol by to výrazne vyšší komfort pre ľudí, ktorí sú zvyknutí pracovať s platobnými kartami.
Ďalší bod.
5. V čl. 88 v bode, § 34e ods. 4 druhá veta sa za slová „žiadosť o prijatie za člena strany“ vkladajú slová „alebo doklad o prijatí členského príspevku nad 100 eur“. To je technická zmena, už tomu k tomu prvému, čo som vysvetľoval, takže nebudem to opätovne odôvodňovať.
6. V čl. III sa za 56. bod vkladá nový bod, ktorý znie:
„57. § 15 sa dopĺňa ods. 3, ktorý znie:
(3) Ak predaj predmetov propagujúcich program a činnosť strany alebo jej členov uskutočňuje obchodná spoločnosť, ktorú strana založila, alebo sa stala jej jediným spoločníkom podľa osobitného predpisu,15) na týchto predmetoch sa uvádza: názov, sídlo a identifikačné číslo tejto obchodnej spoločnosti; názov tejto obchodnej spoločnosti, ak sú predmetom predaja drobné reklamné predmety.“
Poznámka pod čiarou k odkazu 15 znie:
„15) § 20 ods. 3 a 4 zákona č. 85/2005 Z. z.“
Zostávajúce novelizačné body sa primerané prečíslujú. Tento novelizačný bod nadobúda účinnosť 1. januára 2019, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Toto je ešte technickejší bod, ktorý vyplýva z našej aplikačnej praxe. Ako viete, možno neviete, podľa súčasného platného právneho stavu je na každý predmet, ktorý, alebo aj video, alebo čokoľvek používané v kampani nutné uviesť, kto ho objednával a kto ho dodal, pričom pri drobných reklamných predmetoch, ako sú perá, by to bolo priveľa, tak sa povedalo, že tam musí byť aspoň, kto to objednal. A za normálnych okolností je, je takým niečím politická strana.
Ale napríklad v našom prípade, viem, že sú aj iné politické strany, ktoré si v rámci možností zákona založili dcérsku spoločnosť práve na realizáciu takýchto vecí. Zákon to dovoľuje, aj keď ju obmedzuje práve na propagáciu a podobne. A my len chceme upraviť, aby bolo jasné, kto, koho meno má byť potom uvedené na tomto predmete. Keďže ide o dcérsku spoločnosť politickej strany, to, že je to dcérska spoločnosť, je verejne známe, musí byť aj uvedené, nedochádza k žiadnemu zníženiu transparentnosti, práve naopak, bude jasne povedané, koho meno tam musí byť.
Na záver si dovoľujem požiadať o nasledovné hlasovanie, spoločne k bodom 1 a 5, spoločne k bodom 2 až 4 a samostatné hlasovanie o bode 6.
Vyplýva z toho, že sú to tri návrhy, ktoré niektoré majú viac bodov, takže vlastne sa bude hlasovať vecne o každom návrhu osobitne s tým, že niektoré majú viac legislatívnych bodov.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť a za podporu.

Ďakujem, kolegovia. Ďakujem pánovi Hrnkovi za jeho záujem o túto rozpravu, škoda, že nevystúpil, ale tak hádam nabudúce.
Takže dovoľte mi vystúpiť v záverečnom slove, kolegyne a kolegovia, jednak dokončiť tú myšlienku z faktickej poznámky, ale zhodnotiť aj celú tú rozpravu.
Dokončím tú myšlienku veľmi stručne, že práve ten tlak, ktorý spája ten zákon, ktorý je už dneska schválený a ktorý kritizoval pán poslanec Dostál, a ja s ním súhlasím, a to, čo spája ho s naším dnešným návrhom, je, že bez zverejňovania určitých informácií nie je verejná kontrola a bez verejnej kontroly sa na mnohé problémy na Slovensku ani nedá prísť, pretože interné mechanizmy kontroly tu vo väčšine situácií nefungujú. To znamená, že to je základná logika, ktorá stojí za tým, prečo kritizujeme aj to, že sa nebudú zverejňovať informácie o nasadení informačno-technických prostriedkov, ale je to aj za súčasť tohto celkového a širšieho návrhu, ktorý sa týka všetkých rozhodnutí v oblasti teda orgánov činných v trestnom konaní aj súdov.
A tým mi dovoľte prejsť k tomuto návrhu, ktorý sme predložili. Takto, ktorý som predložil, pardon, ale keďže sme to robili v spolupráci s viacerými odborníkmi, tak nechcem im ten kredit brať.
Tento návrh, a ja musím vysloviť na úvod trošku sklamanie z tej rozpravy v tom, že musím poďakovať, samozrejme, kolegovi Dostálovi, ktorý vystúpil nielen ako spravodajca s technickou informáciou, ale vystúpil aj v rozprave a vecne sa k návrhu vyjadril a dal svoj postoj najavo. Ďakujem mu, že ten postoj bol pozitívny, ale cenil by som si to vystúpenie, aj keby bol negatívny, lebo aspoň sme mali vecnú a aj politickú diskusiu.
Chcem poďakovať pánovi poslancovi Grendelovi, ktorý, a síce len vo faktickej, ale tiež vystúpil a hoci jeho poznámka bola mierená na ten zákon, ktorý tu dnes neprerokúvame, ale ktorý sme používali ako určitý benchmark, napriek tomu si to cením, aj pretože uviedol svoje argumenty.
Chcem vysloviť určité sklamanie z toho, že hoci tu máme predsedu branno-bezpečnostného výboru, alebo teda výboru pre obranu a bezpečnosť, pána poslanca Hrnka, celý čas tu sedel, za čo mu ďakujem, necítil potrebu sa ani stručne k tomuto návrhu vyjadriť, hoci ide o dosť zásadný návrh. A myslím, že by pre kvalitu legislatívneho procesu bolo lepšie, keby to tak urobil.
Dovoľte mi pripomenúť to, čo riešia aj médiá, aj dnes sa ma na to pýtali novinári, že prečo tento parlament sa chová ako expresný vlak. My sme začali minulý týždeň v utorok rokovať o 13.00 hod., podľa kalendára by sme mali rokovať tri týždne. Na začiatku sa rozhodlo hlasmi koalície, že budeme rokovať aj pondelky, ako keby sme mali taký program, ktorý sa za tie tri týždne nestihne, a následne rokujeme tak expresne, že hoci naše návrhy sú poslanecké, zaradené úplne na koniec všetkých poslaneckých, keďže SPOLU nemá poslanecký klub, tak už ich preberáme. Samozrejme, niektoré návrhy sa preskočili. Návrh ústavnej zmeny zo strany SMER-u bude na konci, plus niektoré poslanecké návrhy sa preskočili, keďže tu neboli kolegovia poslanci, a napriek tomu sa dá povedať s veľkou pravdepodobnosťou, že bude skončené rokovanie schôdze zajtra a s veľmi vysokou pravdepodobnosťou že najneskôr vo štvrtok. To znamená, že skončíme po štyroch, šiestich až siedmich rokovacích dňoch, skončíme schôdzu parlamentu. Podotýkam, že je to schôdza septembrová, ktorá tradične býva spolu s decembrovou jedna z najplnších, pretože je to schôdza, na ktorú po lete prichá..., majú prichádzať vládne návrhy zákonov, a napriek tomu konáme expresne.
Konáme expresne ani nie tak preto, že by tu zákony neboli, máme viac ako osemdesiat bodov, vláda predložila celkom slušný balík, poslanci predložili celkom slušný balík a my napriek tomu už dnes sa blížime k jeho vyčerpaniu. Blížime sa k jeho vyčerpaniu preto, a to z dvoch dôvodov. Ten hlavný a najdôležitejší je, že poslanci vládnej koalície nevystupujú v rozpravách ani k vládnym, ani k opozičným návrhom ani len stručne. Ja som použil ako symbol kolegu a pána predsedu výboru pre obranu a bezpečnosť, pána poslanca Hrnka, ktorý tu sedel počas návrhu rokovania o tomto návrhu. Tento návrh by mal dosť zásadné vplyvy. Ja mu vôbec neberiem právo s ním nesúhlasiť alebo kritizovať, naopak, úplne to rešpektujem, ale pán poslanec necítil potrebu ani len v krátkom vystúpení čo i len faktickou poznámkou do tej rozpravy zasiahnuť. On je, samozrejme, v tomto príbehu len jeden z drobných príkladov toho, ako poslanci vládnej koalície to nerobia takmer vôbec. Nerobia to vo vzťahu ani k vládnym návrhom a nerobia to vo vzťahu ani k opozičným návrhom.
Vo vzťahu k opozičným návrhom môžte argumentovať, a viem, že to aj robíte, keď sa vás na to pýtajú, že čo sú tie návrhy, však nemajú veľkú šancu schváliť, načo sa k nim vyjadrovať. Dovolím si s týmto názorom nesúhlasiť, pretože tie návrhy, pokiaľ nie sú triviálne obsahovo, sú dôležité. Tento návrh, nech si o ňom myslíte, čo chcete, je dôležitý. Keby bol schválený, dosť významne zmení situáciu, preto si zaslúži, aby sa k nemu aspoň tie strany, ktoré chcú brať vážne, aspoň stručne vyjadrili.
Ale nechajme teraz bokom opozičné návrhy, povedzme, že tie sú jedna skupina. Ale potom sú tu návrhy koaličných poslancov a návrhy vlády. To sú návrhy, ktoré na 99 % sa stávajú zákonmi tejto krajiny. To znamená, tu už nehovoríme o niečom, čo možno v budúcnosti prejde, tu hovoríme o niečom, čo bude v Zbierke o týždeň, o dva, o mesiac. Ani k týmto návrhom, koaliční kolegovia, nevystupujete vôbec, okrem predkladateľov alebo spravodajcov, a to je podľa mňa z vašej strany abdikácia na vašu základnú zodpovednosť poslancov Národnej rady.
Pretože poslanci z Národnej rady, aj tí, čo podporujú vládu, nestratili svoju povinnosť tú vládu kontrolovať, kontrolovať návrhy jej zákonov, kontrolovať návrhy svojich koaličných kolegov a venovať sa im. Samozrejme, môžte argumentovať, že dôverujete vláde, dôverujete koaličným poslancom, že dávajú len bezchybné návrhy. Myslím, že aj vy sami, aj tí, čo ste tu len rok, pardon, dva a pol roka, viete, že to tak nie je. A nie je to tak za žiadnej vlády. Za každej doterajšej slovenskej vlády sa v tomto parlamente schválili zákony, ktoré boli prúserové. Boli prúserové preto, že boli zle vymyslené od začiatku, alebo preto, že sa do nich v parlamente niečo vložilo, ale boli problémové, bolo schválené za každej vlády. Ale musím povedať, za vlády SMER-u nadštandardne a vlády HZDS zákony, ktoré boli protiústavné, kde je ich schválenie dokonca porušením sľubu poslanca, a napriek tomu tu boli schvaľované.
Za tých okolností to, že k tým návrhom necítite potrebu ich kontrolovať a k nim vystupovať, ich opravovať, ich vylepšovať, je podľa mňa symbol abdikácie zodpovednosti poslanca. Samozrejme, že, a keď sa pozrieme na iné krajiny, tie vystúpenia nemusia byť dlhé, nemusí vystupovať každý alebo ani väčšina. Ja nie som z tých, ktorí chcú merať kvalitu poslanca podľa dĺžky jeho vystúpenia alebo ich frekvencie. Naopak, ak poslanec vystupuje k tomu, v čom sa vyzná, vyberie si aj úzku oblasť, je to niečo, čo si cením. Môj kolega Jozef Mihál je pre mňa príkladom niekoho, kto vie vystúpiť hĺbkovo, dobre aj dlho, ale k veciam, v ktorých sa vyzná. Toto keby sme všetci dodržiavali, nemohli by sme skončiť schôdzu za 6 až 7 dní, nemohli by sme odignorovať v rozprave veľkú časť návrhov tak, že prejdú za necelých 10 minút, ktoré trvá vystúpenie predkladateľa aj spravodajcu. A nemohlo by sa nám potom stávať, že naša profesia je v tak nízkom rešpekte verejnosti aj preto, že veľká časť poslancov si neplní svoje povinnosti.
To je z mojej strany tak širšie.
A teraz, keďže asi o chvíľku budeme musieť hlasovať, tak dovoľte mi len k samotnému návrhu ešte raz povedať, keďže vidím, že medzitým viacero poslancov do sály vošlo, že obsahom tohto návrhu, ktorý je súčasťou nášho projektu rekonštrukcie štátu, je zverejňovanie rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní po ukončení trestného konania, zverejňovanie rozhodnutí prokuratúry v tom istom prípade, zverejňovanie rozhodnutí súdov. Zároveň navrhujeme, aby tieto rozhodnutia boli anonymizované, resp. aby boli zverejňované len v prípadoch, ak práva na ochranu na súkromie a na ochranu záujmov fyzických osôb neprevažuje nad právom verejnosti o tom vedieť. Takže nenavrhujeme to ako plošné alebo neobmedzené, navrhujeme to týmto spôsobom.
Tým pádom tento návrh, ktorý vzišiel na jar z našej konzultácie z viacerých... (Zaznenie gongu.)
Ďakujem, pán predseda, za ten zvon, veľmi si to cením.
A zároveň teda mi dovoľte už len na koniec povedať, že to, čo sme aj v rozprave s kolegom Dostálom vyjadrili, že súčasťou parlamentnej politiky je aj snaha získať určitú pozornosť a kredit pre politika a politickú stranu. Ale pre mnohých z nás je rovnako súčasťou tejto práce aj snaha vyriešiť problém. A to, či je to jedno alebo druhé, viete najlepšie podľa toho, či sa ten predkladateľ teší z toho, keď jeho návrh bude odcudzený. To, čo sme už v rozprave rozobrali. A ja vás chcem uistiť, že ak tento návrh, alebo jeho časti, si ktokoľvek osvojí, ja budem len rád, pretože motiváciou je naozaj zmeniť verejnú kontrolu orgánu činnom v trestnom konaní, teda Policajného zboru, vyšetrovateľov, prokuratúry, a takisto aj posilniť verejnú kontrolu súdov, ktorá už dneska existuje.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja si dovolím ctených kolegov upozorniť, že vlastne ten nesúhlas, ktorý vyjadril pán poslanec Grendel, sa netýka teda návrhu, ktorý tu je predkladaný, k tomu neviem, aký má názor, ale toho zákona, ktorý tu už bol schválený a o ktorom sme teda diskutovali v rámci, v rámci rozpravy. To znamená, že, striktne povedané, nie je predmetom dnešnej rozpravy, ale my sme ho otvorili, takže je úplne legitímne aj ten nesúhlas dať najavo a tým pádom, ja jak môžem, pán poslanec, budem tiež na to stručne reagovať.
Viete, ak je niečo výnimkou, môžte to riešiť trestaním jednotlivca. Ak je niečo systémom, tak to nemôžete riešiť trestaním jednotlivca. A ak naozaj máme skúsenosť, že bez ohľadu na to, ktorý sudca má práve službu, bez ohľadu na to, ako to vyzerá, tak je tam automatické schvaľovanie návrhov orgánov činných v trestnom konaní. Jediná výnimka, o ktorej viem, je Špeciálny súd, tak ak poviem, že to máme riešiť trestaním jednotlivých sudcov, tak ten problém neriešim, lebo to je, ako keby som povedal, že nejaký problém v medicíne, ktorý sa týka všetkých lekárov, viem vyriešiť tým, že ich budem zatvárať za to, že to urobia. Nikto nemôže zatvoriť všetkých lekárov, nikto nemôže zatvoriť alebo zbaviť talára všetkých sudcov a hovorí nám to o niečom hlbšom.
To znamená, že rozumiem tomu, čo hovoríte o tom, že riešením zneužívania odpočúvania by mohlo byť prísnejšie vyvodzovanie zodpovednosti voči sudcom, ale jednak to pokladám za teoretické riešenie, ktoré v praxi vzhľadom na tú rozšírenosť to nebude fungovať.
Ale položím vám inú otázku, a to je, že ako sa o tom vôbec dozvieme? Ako sa o tom vôbec niekto dozvie? Pretože práve bez tej verejnosti, aspoň základ bez tej možnosti sa na to pozrieť, je ten problém vlastne nezistiteľný, on neexistuje. My to, že je to takto, to, že je to zneužívané, vieme práve vďaka tomu, že sa tie údaje mohli zverejňovať. Ony keď sa zverejňovať nebudú, tak nebude vlastne možné ani nikoho trestať, resp. bude to možné na základe interných mechanizmov kontroly. Len.
A to je práve to, kde možno aj ten vzťah... A, pardon, musím... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predseda, za slovo, ďakujem aj kolegovi Dostálovi za jeho vystúpenie.
Dovoľte mi nadviazať na to, čo hovoril, a, ale predsa len to ešte rozšíriť a možno to aj postaviť trochu širšie.
V demokratických štátoch – a treba povedať, že aj v nedemokratických, ale tam to býva dramatickejšie – dochádza nakoniec vždy k výmene moci. Niekde to trvá krátko, niekde to trvá dlho, najdlhšie, čo si pamätám, to napríklad v demokratických štátoch v ostatných desaťročiach to bolo v Nemecku, kde vládla, SDP bola v opozícii od roku 1982 až do roku 1998, to je 16 rokov, vo Veľkej Británii boli liberalisti v opozícii a konzervatívci pri moci od roku 1979 do roku 1997, čo je to 18 rokov, to znamená, niekde to trvá aj veľmi dlho, niekde stihnú vyrásť aj deti a dôjsť až do plnoletosti, ale nakoniec sa to vždy stane. A tí, čo sú v politike, najmä tí, čo sú v politike alebo chcú tam byť dlhodobejšie, by preto, aj keď sú pri moci, mali zvažovať aj kvôli záujmu krajiny, ale aj kvôli záujmu samotnému to, že zákony, ktoré schvaľujú, tam budú platiť, aj keď už oni pri moci nebudú, inštitúcie, ktoré nefungujú dobre alebo ktoré sú zneužiteľné, budú také, aj keď oni už nebudú pri moci. A to, čo je možno dnes dobrý nástroj na či už biznis, alebo nejaké politické ciele, sa môže veľmi ľahko obrátiť proti nim, ak raz zmenia stranu, ak voliči rozhodnú inak.
Prečo to spomínam, je, že jeden presne z takýchto príkladov je to, čo spomenul kolega Dostál a k čomu by som ja dal veľmi rád ako protiklad tento návrh, ktorý tu predkladáme, a to je naozaj otázka odpočúvania. Máme vďaka zákonom o slobodnom prístupe k informáciám režim, kde bolo možné aj spätne získať informácie o súhlasoch o odpočúvaní použitím informačno-technických prostriedkov a len vďaka tomu, že niektorí aktivisti, novinári, analytici si tieto rozhodnutia vypýtali a začali ich študovať, sme zistili v minulosti, že odpočúvanie na Slovensku je úplne legálne, a to zdôrazňujem legálne, štátnymi orgánmi alebo konkrétnymi jednotlivcami široko zneužívané. Aby som vám dal príklady.
Po prvé, zistili sme, že súdy s výnimkou, myslím, Špeciálneho súdu nevykonávajú reálnu kontrolu týchto príkazov, čo vieme podľa toho, že viac ako 99 % týchto návrhov bolo schválených bežnými sudcami napriek tomu, že veľa z týchto návrhov neobsahovalo reálne žiadne individualizované odôvodnenie. Boli tam takzvané, aj to, čo volajú teda žargonisti copy-paste, tak my Slováci voláme teda že kopírovanie. To znamená, že zobralo sa odôvodnenie z inej žiadosti, dalo sa tam a sudca to aj tak bežne podpisoval.
Vieme, že boli podpisované rozhodnutia o odpočúvaní, o nasadení informačno-technických prostriedkov tak, že telefonický styk s celou nejakou krajinou bol odpočúvaný. Za každý telefonát, ktorý viedol do určitej krajiny, ktorá bola v tom príkaze pomenovaná, bol odpočúvaný, čo si neviem predstaviť, ako by prešlo kontrolou napríklad Európskeho súdu pre ľudské práva. A mohol by som takto pokračovať.
A to, že sa to tu dialo, a teraz chcem zdôrazniť, to sa dialo za všetkých vlád, to teraz niežeby som išiel biť vládu Roberta Fica, vládu Ivety Radičovej, to sa dialo za všetkých vlád, že čo si orgány činné v trestnom konaní navrhli, to im sudcovia poschvaľovali bez takmer žiadnej kontroly. A my by sme ani to nevedeli, keby vďaka slobodnému prístupu k informáciám si to niekto nemohol aspoň spätne vypýtať a skontrolovať to a zverejniť to. To je, samozrejme, prvý krok, pretože sa to stále deje, ale aspoň vieme, že máme problém. Aspoň môžu tí, voči ktorým sa to dialo, aspoň spätne to nejakým spôsobom riešiť.
Ako spomenul kolega Dostál, keď Lucia Žitňanská v rámci teda novej vlády pána Pellegriniho už nebola ministerkou spravodlivosti, do jedného týždňa od vymenovania tejto vlády prišiel pán minister Gál s návrhom, aby toto už nebolo. Napriek tomu, že sme sa pokúšali v rozprave, v zákulisných diskusiách, počas schvaľovania naozaj vysvetľovať, že ak treba obmedziť napríklad možnosti zneužitia tohto ustanovenia vo vzťahu k spravodajským službám, zahraničným ambasádam, možno ďalším, že sme všetci za a že plošne toto zrušiť alebo obmedziť nie je vo verejnom záujme, neuspeli sme, schválilo sa to s drobnou zmenou.
Prečo to spomínam? Pri tomto zákone je práve naozaj to, že dneska si možno hovoria poslanci, ktorí za to hlasovali, že mne sa to nemôže stať, lebo ja som poslanec vládnej koalície, nie takto, voči mne takto zákon zneužitý nebude. Netrúfol by som si ja toto povedať, pretože aj v rámci vládnej koalície sa dejú rôzne spory či už politických, alebo biznisových skupín.
A zároveň, ako som spomínal na začiatku, raz k tej výmene moci určite príde. A preto by sme všetci mali nastaviť pravidlá tak, aby nám vyhovovali, či už sme v opozícii alebo v koalícii, aby boli dobré, aby boli vo verejnom záujme, aby chránili individuálne práva ľudí, aby chránili spravodlivosť vhodným spôsobom.
A to ma vracia k tomuto návrhu, že toto je návrh, ktorý dáva poriadok do zverejňovania informácií. On sa netýka priamo politického rozhodovania, pretože hovoríme o konaní Policajného zboru, hovoríme o konaní prokurátora, hovoríme o konaní súdu, to znamená, toto nie je niečo, čo by zasahovalo do kompetencie alebo zverejňovania informácií o štátnych orgánoch iného typu, najmä tých, ktoré sú riadené parlamentom alebo vládou, tie už podľa dnešných zákonov majú väčšinou veľmi rozsiahle a prísne povinnosti, či už na žiadosť, alebo aktívne mnohé veci zverejňovať. To sa týka práve tejto sféry, ktorá je, ktorá by mala byť nezávislá a nestranná a ktorá ale veľmi intímne môže zasahovať do života každého občana tým, že ho môže pripraviť nielen o peniaze a česť, ale dokonca aj o slobodu a má na to štátnu sankciu a garanciu.
Preto si dovolím aj kolegov z koalície požiadať, rád by som vás požiadal, aby ste hlasovali za tento návrh a, samozrejme, o to vás žiadam a s úctou prosím.
Ale chcel by som vám povedať inú vec, že ak aj z dôvodu koaličnej disciplíny, z dôvodu rozhodnutia, ktoré mi raz vysvetlil tuto kolega sediaci za mnou, že žiadne opozičné návrhy neprejdú, aj keby zem mala sa rozpadnúť, tak skúste si to aspoň vnútorne rozdiskutovať, že akým smerom počas toho roka a pol, približne, do volieb chcete v tejto veci ísť, či keď už to nemôže prísť z návrhu opozície, či to nemá prísť z návrhu povedzme ministerstva spravodlivosti a ministerstva vnútra, aby sa naozaj začala obnovovať dôvera a verejná kontrola týchto orgánov, aby sme sa niekam pohli. Pretože táto situácia, ktorú dnes máme, je podľa mňa dlhodobo veľmi, veľmi zlá.
A dovolím si skončiť jednou príhodou. Je to príhoda, ktorú som zažil pred niekoľkými týždňami na východe Slovenska v obci, v jednej obci, ktorú nebudem menovať, lebo nemám súhlas toho človeka, bola to obec v okrese Michalovce, kde sme sa stretli so starostom kvôli úplne inej téme. Bola to téma osýpok a epidémie, ktorá aj v tej obci bola, a takže sme vôbec tam nešli s týmto vedomím, ale uprostred, uprostred tejto diskusie o osýpkach starosta, ktorý je teda nezávislý, ale maďarskej národnosti, začal hovoriť jednak o celkovej politickej situácii, ale aj o jednom konkrétnom poslancovi, ktorý úplnou zhodou okolností je spolupredkladateľom, alebo to nie je zhodou okolností, toho návrhu, ktorý kolega Dostál spomínal. To je ten návrh, aby orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali nepodpísanými podaniami. Je to jedna z jeho prvých legislatívnych iniciatív, naozaj vidíme, čo ho trápi v parlamente. A on hovoril o tom, že ako sa chová tento poslanec v rámci toho regiónu, pretože v rámci tohto regiónu pôsobí politicky. A poviem to tak, hoci aj jeden je Maďar, aj druhý je Maďar, nehovoril o ňom pekne. Hovoril o ňom veľmi kriticky a negatívne. Ale čo je dôležitejšie, hovoril aj o tom, že konanie takýchto politikov a tá absolútna deštrukcia dôvery k štátu vedie podľa neho k revolučnej situácii.
A, viete, tento starosta nebol taký ten typický kverulant alebo sťažovateľ, čo na všetko rozpráva, že je zlé. Naopak, to bol človek, ktorý jednak starostom je už, myslím, že šestnásť rokov, ak som ho správne počúval, ktorý pre tú obec, malú obec, získal neuveriteľné množstvo peňazí a projektov, a to sme videli na vlastné oči vo vedľajšej miestnosti, kde boli sekretárky a kde mali, viete, vidíte tie stohy fasciklov, kde taký operačný program, projekt, taká dotácia z úradu práce. Teda človek, ktorý naozaj využil všetky možnosti, aby obec zveľadil, aj tú obec zveľaďuje.
A keď vám takýto akčný, konštruktívny, pragmatický politik, človek, starosta začne hovoriť o tom, že situácia je tak zlá, lebo politici, ktorí stratia dôveru ľudí, devastujú natoľko štát, že to skončí revolúciou. A hovorí to bez akejkoľvek irónie, bez akéhokoľvek preháňania, hovorí to skôr až smutným hlasom, tak pochopíte hĺbku devastácie morálky, ktorú máme. Pretože, ja opakujem, nehovoril to kverulant, nehovoril to notorický sťažovateľ, hovoril to, naopak, niekto, viete, ak existuje symbol pragmatického, aktívneho človeka, je to úspešný starosta.
A keď si aj úspešní starostovia toto myslia, najmä ak majú skúsenosť s predkladateľmi našich zákonov o nevyšetrovaní trestných oznámení, tak naozaj sme na pokraji niečoho, čo môže byť zlomové a mali by sme od toho urobiť niekoľko krokov späť.
Samozrejme, zvýšenie transparentnosti, ktorú navrhujeme, nie je jediné a nie je ani to, čo to samo osebe zabezpečí a je to súčasť toho balíka. A preto by som si vás dovolil všetkých poprosiť o podporu tohto návrhu. A ak to politicky nie je prijateľné, aspoň možno o jeho vykradnutie. Viem, že málokedy obeť žiada lupiča o to, aby ho vykradol, a v tomto prípade to ocením a dokonca sľubujem, že to tak ani nebudeme nazývať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán predseda. Poprosím ešte len sekundu, aby som sa pri tom pulte mohol pripraviť, keďže ide o komplexný návrh, chcem tu mať aj podklad.
Takže tento, tento návrh, ktorý predkladám, je súčasťou projektu, ktorý sme aj spolu nazvali Rekonštrukcia štátu. Rekonštrukcia štátu je projekt, ktorý sme pripravili na jar tohto roku po tých hrozných udalostiach, teda mám na mysli vraždu pána Kuciaka a slečny Kušnírovej, kde aj na základe toho, čo sa odhalilo po tejto vražde, myslím, že už bolo všetkým alebo je všetkým jasné, že problémy právneho štátu na Slovensku nie sú len problémy konkrétnych jednotlivcov, ktorí ten štát zneužívajú vo svoj prospech, a že je to aj problém systému. Je to problém mnohých nastavení zákonov, inštitúcií, a ak chceme zmenu, musíme riešiť obe tie stránky. Teda je potrebné vymeniť aj ľudí, je potrebné vymeniť vedenia tých kľúčových inštitúcií, ktoré zabezpečujú vymáhateľnosť práva, ale je potrebné zmeniť aj systémy a pravidlá. To znamená, nestačí jedno, nestačí druhé, je to potrebné urobiť spolu.
Výmena ľudí je otázka, samozrejme, vlády, parlamentu, orgánov funkčných období. Výmena systémov je to, čo je aj súčasťou našich dnešných návrhov. Samozrejme, v tej Rekonštrukcii štátu sme spolu pripravili viac ako 70 opatrení po pomerne veľkej aj medzinárodnej diskusii, aj po diskusii s odborníkmi z praxe, aj s občanmi, ale tento návrh sa týka len jedného balíku z nich, a to je balík prokuratúry, polície vo vzťahu v tomto zákone k zverejňovaniu rozhodnutia, neskôr ku kontrole polície a prokuratúry vnútornej.
Konkrétne, čo navrhujeme – dovoľte mi to najprv vysvetliť a potom to odôvodniť –, je, že navrhujeme v podstate tri zmeny.
Navrhujeme po prvé, aby sa zverejňovali rozhodnutia novelou zákona č. 211 o slobodnom prístupe k informáciám, aby sa zverejňovali rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, konkrétne súdnych orgánov, orgánov činných v trestnom konaní, rozhodnutie prokurátora alebo policajta podľa druhej časti prvej hlavy Trestného poriadku, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku, informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku a – a to chcem povedať – len v prípadoch, kde to verejný záujem prevažuje nad ochranou súkromia. To znamená, že my nehovoríme, samozrejme, o plošnom zverejňovaní. Hovoríme o ich zverejňovaní v prípadoch, kde verejný záujem prevažuje nad ochranou súkromia. Za také napríklad považujeme aj takéto rozhodnutia voči verejným funkcionárom.
Zároveň navrhujeme v ďalšej časti, aby ministerstvo vnútra muselo zverejňovať všetky rozkazy, nariadenia, príkazy alebo pokyny, ktorými nadriadený ukladá policajtovi povinnosti vo veciach, ktoré vyšetruje, a to do 30 dní od skončenia prípravného konania. Samozrejme, opäť anonymizovane a opäť tá anonymizácia neplatí, ak verejný záujem na zverejnení prevažuje nad právami a právom chránenými záujmami fyzických osôb.
Čo to v praxi znamená? Znamená to, že ak nadriadený uloží akýkoľvek pokyn podriadenému v súvislosti s vyšetrovaním, tak bude musieť počítať s tým, že tento bude po ukončení prípravného konania, teda nie počas, ale po ukončení prípravného konania zverejnený, to znamená, bude čeliť verejnej kontrole za to, aké pokyny svojim podriadeným príslušníkom vyšetrovateľom dáva.
Rovnaký návrh, a to je tá tretia časť, dávame vo vzťahu k prokuratúre, kde je to ešte častejšie. Teda navrhujeme, aby sa zverejňovali všetky pokyny do 30 dní od skončenia prípravného konania. A opäť anonymizovane a opäť ale len, teda nie anonymizovane len vtedy, ak verejný záujem prevažuje nad ochranou súkromia.
Ako vidíte, tento zákon má tri články, teda plus, samozrejme, článok 4, ktorý sa týka účinnosti. A tie tri články, hoci upravujú tri rôzne zákony, majú rovnakú filozofiu, a to je filozofia vyššieho, vyššej miery zverejňovania výsledkov a priebehu práce orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Dôvodom je, dôvod je ten, že na základe viac ako 18-ročnej skúsenosti s fungovaním zákona o slobodnom prístupe k informáciám, aj na základe ešte dlhších skúseností so zákonom o Policajnom zbore a prokuratúre vieme, že dnes sa síce niektoré z týchto vecí zverejňujú, ale väčšina sa nezverejňuje, a vieme, že to vytvára priestor pre v podstate výkon súdnej, ale aj prokurátorskej a policajnej právomoci spôsobom, ktorý nie je v súlade s verejným záujmom, teda jeho zneužívanie.
Vedomie, ako vieme aj z toho zverejňovania zmlúv, vieme celkovo z toho, ako máme skúsenosť so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, tak vieme, že vedomie, že takéto rozhodnutia na všetkých úrovniach konania orgánov činných v trestnom konaní, súdov budú zverejnené, môže mať zásadný vplyv na ich konanie, pretože budú vedieť, že skôr či neskôr budú musieť čeliť aj verejnej kontrole.
Tento dôraz na verejnú kontrolu nie je univerzálny v rámci vyspelého sveta, a to z jednoduchého dôvodu. V rámci vyspelého sveta sa môžu občania vo väčšine krajín oveľa viac spoľahnúť na to, že funkčnosť štátu a jeho jednotlivých zložiek je tak vysoká a nastavenie tzv. bŕzd a rovnováha kontrolných mechanizmov je tak vysoké, že nie je potrebná alebo nie je až tak nevyhnutná verejná kontrola, pretože verejná kontrola v prípade takýchto citlivých vecí, samozrejme, má aj svoje náklady a následky, ku ktorým sa o chvíľku dostanem.
To znamená, že ak ste presvedčení, že orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú na 99,99 % nezávislo, nestranne, nekorupčne a vysoko kvalitne, tak kvôli tomu veľmi maličkému zlomku, ak vôbec také prípady nastávajú, nestojí za to jednak mať tie náklady, ktoré zverejňovanie prináša, pretože, samozrejme, nejaké náklady má, aby to bolo zverejňované, hoci nie sú až také veľké a nestojí ani za tie riziká, ktoré súvisia s tým, že treba to anonymizovať, treba rozhodovať o tom, čo je právo na súkromie atď.
To znamená, že ak vám funguje, ak vám fungujú orgány činné v trestnom konaní špičkovo, ak vám fungujú súdy špičkovo, takáto zmena môže byť diskutovaná, ale nie je nevyhnutná a nie je ani zásadná. To je však, bohužiaľ, situácia, v ktorej na Slovensku nie sme. Ako, myslím, asi všetci v tejto sále vieme, sme krajina dnes s najnižšou mierou dôvery v Policajný zbor, lebo to sa medzinárodne porovnáva. Takisto sme krajina s jednou z najnižších dôver k súdom. Myslím, že pri prokuratúre také porovnania nie sú, ale asi by dopadli podobne, ak by, ak by existovali. To znamená, sme krajina, kde sa verejná dôvera voči orgánom činným v trestnom konaní a k súdom stratila, resp. dostala sa na jednu z najnižších úrovní aj v Európskej únii, aj od revolúcie.
Tie dôvody, prečo to tak je, sú obsiahle a v zásade sú tu dve školy. Jedna škola, nazvime ju Harabinova škola, hovorí, že všetko to funguje vynikajúco, alebo Kaliňákova škola ju môžme nazvať, ak nechceme bývalého ministra spravodlivosti do toho ťahať, v podstate hovorí, že všetko funguje veľmi dobre, ale zlé médiá, zlá opozícia, zlé mimovládky alebo nejakí iní zlí agenti neustále spochybňujú prácu týchto orgánov, a preto im verejnosť nedôveruje, lebo vlastne voči nim je vedená permanentná kampaň. Ak tomu veríte, tak potom, samozrejme, tento návrh nie je pre vás, pretože v tom prípade netreba nič meniť, maximálne možno treba urobiť to, čo urobil pán Orbán na juhu od nás, to znamená, čo najviac znepríjemniť život opozícii, médiám, mimovládkam a všetkým týmto otravným, otravným ľuďom, ktorí bojujú za vyššiu mieru transparentnosti a spravodlivosti.
Druhé vysvetlenie hovorí, že orgány činné v trestnom konaní a súdy na Slovensku majú dlhodobé problémy, ktoré nie sú závislé len od tej konkrétnej vlády, ale dlhodobo majú problémy s neefektívnym fungovaním, aj s vysokou mierou vnútorného či rodinkárstva, či korupcie, s nesprávnymi systémami riadenia ľudských zdrojov, s nejasnými pravidlami v mnohých prípadoch a s celkovými problémami slovenskej spoločnosti, ktoré vôbec nie sú na ne viazané, kde slovenská spoločnosť a štát sa dlhodobo vyznačujú pomerne vysokou mierou korupcie a zneužívania verejnej moci.
Ak si myslíte, že toto je problém, ku ktorému za posledných dvanásť rokov navyše prispelo to, že ľudia ako pán Harabin, ľudia ako pán Kaliňák a podobne, ľudia ako pán Kováčik uchopili tento systém, vďaka aj tomu sa dá uchopiť, že je nedokonale nastavený, ale aj vďaka tomu, že sú tak dlho pri moci. A tento systém v podstate, ktorý sám osebe už predtým nefungoval veľmi dobre, ešte otočili tak, aby bol úplne paralyzovaný, tak potom tento návrh predstavuje jednu z ciest. A my tu máme aj ďalšie návrhy, ako to otočiť. A tento návrh to robí vyššou verejnou kontrolou.
Ako som už spomenul, a tým skončím tento, toto úvodné vystúpenie, v prípade orgánov činných v trestnom konaní aj v prípade konania súdu musí byť verejnosť vyvažovaná tým, čo voláme ochrana súkromia, a tým, čo voláme ochrana zákonom a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, teda nie je možné povedať, že všetko musí byť v plnej miere zverejnené, je treba to zvážiť.
Náš návrh, a o tom, samozrejme, môžme diskutovať v rozprave alebo prípadne v ďalších čítaniach, je dať tú rovnováhu nasledovne. Jednak povedať, že v bežných prípadoch sa tieto všetky veci musia zverejniť, ale sú anonymizované. To je situácia, ktorá sa dnes robí aj pri súdnych rozsudkoch, že sa zverejňujú, ale sú anonymizované, my tam navrhujeme pokračovať a rozšíriť tú prax. Teda všetko bude na internete, ale nebude tam povedané, nebudú tam povedané mená, nebudú tam povedané rodné čísla.
Ale zároveň navrhujeme z tohto pravidla dať jednu výnimku. To je výnimka, ktorá by mohla byť obzvlášť sympatická strane SMER, pretože strana SMER teraz presadzuje niečo, niečo podobné v prípade kandidátov na prezidenta, a to je, my hovoríme, že túto absolútnu ochranu práva na súkromie nemajú verejní funkcionári. Že ak sa voči nim koná, konajú orgány činné v trestnom konaní, tak to zverejnenie nie je anonymizované, to znamená, verejnosť sa dozvie, že voči verejnému funkcionárovi boli trestné stíhania povedzme zastavené alebo, naopak, bola podaná žaloba. V praxi táto výnimka by neznamenala až tak veľký rozdiel, pretože aj dneska zaujíma fungovanie médií a polícia, ak voči verejnému funkcionárovi je podaná žaloba alebo je stíhaný, tak sa to aj tak vždy dozvieme. Nepamätám si situáciu, kedy by to nepreniklo na verejnosť, či už legálne, alebo nejakými inými cestami, ale my to teda navrhujeme aj kodifikovať.
To znamená, toto, toto je prvý z tých návrhov, ktorý tu dnes predkladám a ktorý, samozrejme, sám osebe nevyrieši nízku dôveru a funkčnosť našich orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ale môže pomôcť jednak zvýšeným tlakom ex post, teda po, a verejnou kontrolou, ale aj zvýšeným vedomím všetkých ľudí zainteresovaných, že budú takejto verejnej kontrole čeliť.
Ak naše naozaj doterajšie skúsenosti z fungovania a zverejňovania zmlúv alebo aj s tým, že ako sa zverejňujú na žiadosť informácie, je nejaká, by som povedal, vierohodná, tak vieme, že to povedie k zmene správania pomerne výrazného počtu ľudí.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predseda. Ďakujem aj tebe, Jozef, za tú faktickú a, samozrejme, máš pravdu v tom, že ten mechanizmus bol nastavený pri veľkej daňovej reforme v roku 2004, aj keď treba povedať, že počas krízy sa upravoval ako dočasné opatrenie, takže sa do toho vstupovalo a mohlo sa to aj vtedy opraviť.
Ale čo by som možno doplnil v tej súvislosti, je naozaj to, že vtedy sa robila obrovská zmena daňového systému, kde boli ťažko odhadnuteľné dôsledky a aj medzinárodné autority vtedy upozorňovali, že je veľmi ťažké odhadnúť, k čomu to presne povedie finančne. Preto sa aj tá reforma nastavovala jednak relatívne konzervatívne, aby sa nepočítalo s najlepším, ale skôr s tým horším scenárom, a zároveň sa do nej zapracovávali aj nejaké takéto automatické poistky, že keby to nedopadlo dobre, aby v ďalších rokoch sa to aj samo korigovalo smerom k vyšším príjmom. S tým, že bolo povedané, že je naozaj najmenší problém vstúpiť do zákona a upraviť tieto čísla podľa toho, ako to, ako sa tá situácia bude vyvíjať.
Musím však povedať, že to, čo sa potom odohralo, bolo, že naozaj o dva roky nastúpili vlády Roberta Fica a tým vždy vyhovovalo naozaj čo najviac tie príjmy zvýšiť, nielen z titulu rastu ekonomiky, ale z titulu toho, že čoraz viac ľudí preskakuje do vyšších daňových percent a to je niečo, čo je podľa mňa legitímne kritizovať, aj keď je legitímne ľavicové to presadzovať. Len dostali sme sa neriešením tohto problému naozaj do bodu, kde človek na minimálnej mzde, s ktorým by sme mali byť všetci solidárni, je skôr solidárny dneska s nami, s vysoko príjmovými zamestnancami, a so štátom a to, verím, že ani z ľavicového pohľadu nie je v poriadku, a preto verím, že budeme hľadať aj nejaký spoločný prienik v riešení tejto problematiky.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu, ktorý sme spoločne predložili s kolegom Jozefom Mihálom. Je to návrh, ktorý tiež, tak ako ten predchádzajúci, by mal vážne dôsledky, vážne pozitívne dôsledky pre viac ako dva milióny pracujúcich na Slovensku a obzvlášť pozitívne by sa dotkol tých, ktorí majú buď nízku mzdu, alebo sú okolo priemeru, pretože tí by ho percentuálne pocítili najviac.
Ten návrh obsahuje naozaj dve časti, tak ako to Jozef vysvetlil, ja to nebudem celé opakovať.
V tej prvej časti hovoríme o depolitizácii vývoja minimálnej mzdy. To je návrh, ktorý je dobrý aj pre zamestnávateľov, aj pre zamestnancov v tom, že pre obidve strany je dôležitá stabilita a predvídateľnosť. Pre zamestnávateľov je to dôležité preto, že ak majú vedieť byť schopní plánovať, ak majú byť schopní sa rozhodnúť, či naberajú nových ľudí, tak, samozrejme, berú do úvahy náklady, ale berú do úvahy aj predvídateľnosť nákladov. To je jedna z vecí, ktoré sa často podceňujú v diskusii na Slovensku o podnikateľskom a zamestnávateľskom prostredí, že zamestnávatelia sa riadia aj mierou neistoty a nepredvídateľnosti a dokonca niekedy je to pre nich väčší problém ako samotná výška miezd. Ak napríklad vedia niekoľko rokov dopredu, že mzdy alebo iné náklady im budú rásť zhruba takýmto tempom, môžu robiť rozhodnutia o tom, či zamestnajú ďalších ľudí, či dajú lepšie vzdelanie tým, čo majú, aby sa s tým vyrovnali, či investujú do automatizácie, aby zvýšili produktivitu.
Keď si nie sú istí, s čím zase vláda príde, čím ich zase udrie po hlave, majú tendenciu byť konzervatívni, opatrní, radšej nezoberú ľudí, radšej neinvestujú. To znamená, neistota je v priamom rozpore s vyššími mzdami a s vyššou životnou úrovňou. A našou povinnosťou je k nej nepridávať, dokonca ak sa dajú znižovať.
A to je filozofia aj tohto návrhu. Pretože my hovoríme, že minimálna mzda podľa tohto návrhu bude pomerne vysoká. V tomto ten návrh, ako už aj Jozef Mihál zdôraznil, nie je pravicový. Ak sa pozrieme na krajný alebo na pravicové pohľady na minimálnu mzdu, tak jeden ten extrémnejší je ju úplne zrušiť a ten druhý hovorí, že niekde optimálne medzi možno 35, 40 % priemernej mzdy by mala byť, a tou sú aj ten dolný koniec toho, kde je v Európe. Tam je zhodou okolností, nie je to až tak ďaleko, je napríklad v Českej republike v tejto chvíli, aby sme nešli ďaleko, kde hoci tam bola pri moci aj ľavica, ale už dlhodobo ten rast priemernej mzdy je, ba do minimálnej mzdy bol skôr nižší a ten pomer k priemernej mzde je tiež tým pádom výraznejší ako u nás.
To, čo my navrhujeme, je tým pádom z hľadiska čísla skôr ľavicové, pretože hovorí, že minimálna mzda by mala byť 50 % priemernej mzdy, čo by Slovensko zaraďovalo na tie vyššie rebríčky v Európskej únii. Ale hovoríme, že zamestnávateľom by sme zároveň vedeli ponúknuť to, že budú môcť niekoľko rokov dopredu vedieť, aká táto minimálna mzda bude a ako sa jej prispôsobiť. Inými slovami, tento náš krok práve umožní, aby to zvyšovanie minimálnej mzdy nebolo za cenu strát na pracovných miestach, pretože zamestnávatelia sa s tým budú vedieť oveľa lepšie vyrovnať.
Je to lepšie aj pre zamestnancov. Pretože práve čím má človek nižšiu mzdu a, samozrejme, minimálna mzda sa týka najmä tých, čo majú nízku mzdu alebo tesne nad minimálnou mzdou, tak pre nich každé euro je dôležité, aby vedeli, čo si môžu naplánovať, koľko budú vedieť usporiť. Opäť pre nich vedieť, že teraz mám možno vládu, ktorá ju bude zvyšovať prudko, potom štyri roky možno bude stáť, to je to najhoršie aj pre toho zamestnanca na nízkom príjme vedieť, že mám garantované každý rok, že mi porastie tempom priemernej mzdy. Keď to tempo bude 3, 4 %, bude to toľko, keď to bude 6, 7, 8, bude to toľko, ale že sa môžem spoľahnúť, že nebudem hračkou nejakých politických síl v tejto veci, je to lepšie aj pre toho zamestnanca.
Zároveň tá náväznosť na priemernú mzdu garantuje, že nepôjde, že jednoducho tí najchudobnejší zamestnanci sa neodchýlia od priemeru. To znamená, že nebudú tým pádom nejakým spôsobom znevýhodnení, nebude sa môcť na nich zabudnúť. Podobne ako my poslanci máme plat naviazaný na priemernú mzdu, tak aj minimálna mzda bude naviazaná na priemernú mzdu. To znamená, že aj tie vyššie, aj tie nižšie časti v spoločnosti príjmové pôjdu spoločne vyššie a bude sa tak podporovať aj inklúzia.
Z tohto pohľadu ide naozaj o návrh, ktorý nie je striktne pravicový ani ľavicový, je to návrh, ktorý sa pokúša zabezpečiť vysokú minimálnu mzdu, ale aj stabilnú, predvídateľnú, a tým pádom aj prijateľnejšiu a menej nákladnú pre zamestnávateľov. To je k tej prvej časti.
No a potom je tu druhá časť, ktorá je o znížení daní a odvodov, ale ako už kolega povedal, a ja to musím zopakovať, lebo to je úplne zabúdané a hrozne dôležité. Ten náš návrh v podstate vracia Slovensko tam, kde už bolo zhruba pred pätnástimi rokmi. Vtedy bolo na daňovej strane ešte ústretovejšie voči ľuďom s nízkym platom, na odvodovej strane menej, ako to my navrhujeme. Lebo my chceme nielen sa niekde vrátiť, lebo my nie sme ľudia, čo majú nutne nejaké retro myšlienky, ale chceme to hlavne upratať a chceme to upratať naozaj do bodu, kde ľuďom s nízkymi príjmami bude pomáhať nielen zamestnávateľ, ale aj štát. Lebo dneska to, čo Jozef Mihál demonštroval, je, že dneska štát hovorí zamestnávateľovi, že ty sa pekne postaraj o toho zamestnanca s nízkym platom, tebe nariadime zvýšenie minimálnej mzdy vysoké, tebe nariadime vysoké odvody, všetko ty to zožeň a ja štát ti z toho ešte vezmem viac ako z toho zvýšenia, viac ako polovicu a miniem si to, ako ja uznám za vhodné.
To znamená, nielenže štát nemá solidaritu s najchudobnejšími príjmovými vrstvami, on, naopak, zneužíva zvyšovanie minimálnej mzdy na to, aby obohatil samého seba. To je podľa môjho názoru nielen nemorálne, ale aj neľavicové, pretože je to absolútny opak solidarity. Solidarita je vždy súcit a súdržnosť tých, čo majú viac, s tými, čo majú menej. Pri slovenskej metóde minimálnej mzdy to neplatí, pretože sa z nej berie toľko, ako sa berie ľuďom s vyšším príjmom, dokonca niekedy v niektorých rokoch aj viac kvôli zrušeniu napríklad odpočítateľnej odvodovej položky a podobne.
Preto my navrhujeme, aby štát povedal, že z minimálnej mzdy zoberie len sociálne odvody, ktoré sú obrovské samy osebe, ale tie naozaj musí zobrať, aby tí ľudia si šetrili na svoj dôchodok, na svoju materskú, na svoju nemocenskú, a nebude brať dane.
A keďže v slovenských podmienkach daňami je aj zdravotné poistenie, keďže je to v podstate len daň určená na financovanie zdravotníctva, tak navrhujeme, aby teda človek s minimálnou mzdou neplatil ani zdravotné poistenie, aby sa začalo platiť až od tej výšky, a navrhujeme, aby teda neplatiť ešte daň z príjmu.
Ako som spomenul, nie je to finančne a fiskálne až také radikálne opatrenie, pretože je to niečo, čo sme tu už mali, len tým, že najmä teda vlády Roberta Fica zastavili zvyšovanie, alebo teda nastavili veľmi pomalé zvyšovanie nezdaniteľného minima, tak v praxi s rastom príjmov tá miera, ktorá sa berie najchudobnejším ľuďom, sa neustále zvyšuje, a to pomerne prudko.
Inými slovami, nezamestnaný človek si našiel prácu za minimálnu mzdu v roku 2004, 5, z toho neplatil takmer nič, dnes z toho platí niekoľko desiatok eur mesačne, ktoré si privlastňuje pán Kažimír.
Z tohto dôvodu my navrhujeme sa vrátiť k systému, kde zamestnávateľ je solidárny s chudobným zamestnancom tým, že má pomerne vysokú minimálnu mzdu, ktorú musí zaplatiť. Na pomery slovenské ona je, samozrejme, nízka v absolútnom vyjadrení, ale aj tam sa raz dostaneme, a preto navrhujeme ju zvyšovať. A zároveň je s ním solidárny aj štát tým, že si od neho neberie toľko ako od priemerného a nadpriemerného zamestnanca, ale menej. A túto dvojitú solidaritu, si myslíme, že je najvhodnejšie mať a je to niečo, čo naozaj nie je nejaké pravicovejšie, predpokladám dokonca, že, že takí rigoróznejší pravicoví kolegovia s tým možno ani nebudú súhlasiť, ale je to podľa nás riešenie spravodlivé, je to riešenie, ktoré tu už aj bolo v inej forme a ktoré fungovalo a štát sa bez tých peňazí zaobišiel.
A skončím tým, čo spomínal aj kolega Mihál, že my sme od roku 2006 zažili obrovský rast štátnych príjmov. Na základe ekonomických reforiem prudko rástla ekonomika, na základe toho a práve takýchto nenápadných zvýšení rástli aj daňové a odvodové príjmy a rástli aj verejné výdavky. My sme krajina, kde rástli najrýchlejšie v eurách v Európskej únii, vzrástli o 90 %. To je trojnásobok priemeru, viac ako trojnásobok priemeru v ostatných krajinách Únie. Je to viac, takmer trojnásobok nárastu napríklad v Českej republike.
Na Slovensku za posledných dvanásť rokov verejné výdavky vyrástli veľmi rýchlo a hlavným dôvodom okrem eurofondov, ale tí majú všetci, minimálne naši susedia, ale hlavným dôvodom toho rozdielu je naozaj to, že vlády SMER-u zobrali všetky získané peniaze a okamžite ich minuli. To by bol úplne legitímny ľavicový postup, pokiaľ by nešiel na úkor najchudobnejších, ako je to teraz, a pokiaľ by tie peniaze išli do budovania špičkového školstva a zdravotníctva a sociálnych služieb, ako to robia koniec koncov štandardné ľavicové vlády.
U nás sa však tieto peniaze, ak nie priamo rozkradli, tak sa často zle minuli. Kvalita zdravotníctva, školstva, sociálnych služieb dneska nie je na úrovni roku 2006, ale často pod nimi, nech si to meriame výsledkami PISA, stavom, chorobnosťou pacientov, stavom zdravotníctva a mohol by som takto menovať.
To znamená, my si myslíme, že je čas vrátiť sa k prístupu, kde nárast výdavkov a príjmov štátu sa obmedzí. On bude, ako aj Jozef spomenul. My nehovoríme, že treba znižovať, len treba zastaviť ten nárast. A treba ten nárast, treba tie príjmy vrátiť najmä ľuďom s najnižšími príjmami, pretože tí si to zaslúžia a tí si zaslúžia aj našu solidaritu.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona ako spolupredkladateľovi popri našej hlavnej predkladateľke pani poslankyni Petrík.
V tomto parlamente my riešime všetky zákony tohto štátu, ktoré niekto chce zmeniť, kto má zákonodarnú iniciatívu, a v rámci toho sa niekedy riešia zásadné veci a niekedy sa riešia nepodstatné drobné veci a verím, že sa zhodneme, že by sme tu mali predovšetkým riešiť tie najdôležitejšie, tie najvážnejšie, ktoré ovplyvňujú najvýznamnejšie život ľudí, a ja verím, že tento zákon, hoci je poslanecký, opozičný a pomerne stručný, je jeden z takých zákonov, a dovoľte mi odôvodniť prečo.
Ako vysvetľovala už pani kolegyňa Simona Petrík aj môj kolega Jožko Mihál, my máme na Slovensku veľký rozdiel nielen vo všeobecnosti medzi platmi mužov a žien, čo je dané aj tým, že muži a ženy sú zastúpení vo výrazne iných odvetviach, a máme aj veľký rozdiel medzi platmi žien a mužov, ktorí robia tú istú prácu na tom istom mieste. To znamená, pokiaľ ide o všeobecný rozdiel miezd medzi mužmi a ženami, to je otázka, ktorá sa nedá vyriešiť jedným zákonom, pretože je to otázka toho, prečo už len vo verejnej sfére platíme úplne iné mzdy v sektoroch, kde je veľa žien, a úplne iné mzdy v sektoroch, kde je veľa mužov, a je na to potrebnejšia takáto dlhodobejšia zmena, aby sme ich vyrovnali.
Ja pripomínam pre tých možno taký príklad, ktorý nie je úplne o mzdách, ale o niečom podobnom. V Českej republike napríklad diskutujú o niečom, čo na Slovensku bolo považované za úplne kacírstvo, a to je, že by zdravotné sestry mali výsluhový dôchodok, pretože zdravotné sestry čelia minimálne štatisticky rovnakým zdravotným rizikám ako policajti alebo vojaci v realite, keď si porovnáte mieru rizík a chorobnosti, ale akosi sa tu bere automaticky, že nárok na nejaký extra sociálny systém majú len tie odvetvia, kde sú muži. To znamená vojenské, policajné a podobne. Ja osobne si myslím, že je lepšie ľudí poriadne platiť, než ich platiť zle a poskytovať im super extra sociálne výhody, ale to je naozaj na inú, inú debatu. Chcem tým len ilustrovať, že toto sú širšie zmeny, o ktorých budeme musieť aj v našich krajinách diskutovať.
Čo však vieme riešiť, je naozaj ten 9-percentný problém, ako by som ho nazval, teda to, že na rovnakom mieste muži a ženy zarábajú rozdielne peniaze a je to 9 %, čo je pri dnešnom priemernom plate, ktorý dosiahol v poslednom štvrťroku 1 004 eura, je to presne 90 eur mesačne. 90 eur mesačne je suma, ktorá pre asi veľa členov tohto zákonodarného zboru neznie ako veľa peňazí, ale pre drvivú väčšinu ľudí na Slovensku, ktorí živia svoje rodiny, je to pomerne veľa peňazí a je to oveľa viac, ako im reálne poskytuje napríklad dneska štát.
Ak ste rodič, ktorý pracuje a má jedno dieťa, tak dnes vám štát na toto dieťa mesačne poskytuje zhruba 45 euro. Polovica je cez daňový bonus na dieťa, čo sa vám zníži daň, a polovica je cez prídavok na dieťa, ktorý vám priamo štát v hotovosti vyplatí. To znamená, že tento mzdový rozdiel medzi mužmi a ženami na tých istých miestach je dvojnásobok toho, čo vám štát dáva mesačne na jedno dieťa, to znamená, že ak máte, ak sa staráte o dve deti, tak vám štát zhruba vykompenzuje svojimi prídavkami a daňovými bonusmi len tento rozdiel, ak ste matka samoživiteľka. Ide teda z pohľadu skutočných rodín o pomerne veľké peniaze a ide o veľké peniaze aj z pohľadu toho, koľko do toho, koľko štát dáva inak rodinám.
Na Slovensku je miera chudoby rodín s deťmi, kde na čele stojí samoživiteľ alebo samoživiteľka, 33,6 %. To znamená, že každá tretia rodina, ktorá nie je úplná, je chudobná a viac ako 90 % týchto domácností sú na Slovensku vedené ženami. To znamená, že môžme bez nejakého prílišného ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) hovoriť o samoživiteľkách, pretože, bohužiaľ, z rôznych príčin tých samoživiteľov je pomerne málo.
Pre tieto samoživiteľky, ktorá každá tretia z nich je v chudobe a ani tie zvyšné dve tretiny si až na výnimky nevedú veľmi finančne dobre, by napríklad 90 euro mesačne bola zásadná zmena, ktorá by mnohé z nich mohla vytrhnúť z tejto chudoby, keby mali mzdovú paritu s mužmi na rovnakých pracovných miestach.
Preto si myslím, že naozaj tento zákon by mohol pre odstránenie chudoby, pre spravodlivosť a rovnosť a pre slovenské rodiny urobiť viac ako mnoho iných návrhov, ktoré tu sú. A tento zákon zároveň nie je viazaný na ďalšie rozsiahle výdavky štátu, pretože on hlavne tlačí na to, aby ženy začali platovo dobiehať mužov tam, kde robia tú istú prácu. Áno. Stálo by to asi niečo aj štát, lebo dnes v tom tiež musím jemne nesúhlasiť s kolegyňou Zuzkou Zimenovou. Ja si myslím, že k tejto nespravodlivosti dochádza aj v štátnych inštitúciách vrátane škôl, takže štát by to niečo stálo, keby mali muži dobehnúť ženy, ale to by bola podľa mňa najlepšia investícia a, samozrejme, je to veľký problém najmä v súkromnom sektore a tam sme sa aj zamerali.
Preto mi dovoľte povedať, že tento návrh naozaj nepovažujem za nejaký taký drobný alebo nepodstatný, ani za nejaký zvláštny, je to návrh, ktorý by mohol priniesť postupne výraznú zmenu. Kolega Mihál spomínal tie mechanizmy, cez ktoré by mohol fungovať, ja by som ešte doplnil ten, ktorý stručne spomínala aj kolegyňa Simona Petrík, a to je naozaj to, že by sa diskriminované ženy, či už individuálne, alebo kolektívne, alebo aj prostredníctvom odborových orgánov, mimovládnych organizácií, kohokoľvek ďalšieho, možno aj verejnej ochrankyne práv, mohli oveľa ľahšie domáhať svojich práv, pretože by zrazu vedeli, že tie vedeli dokázať, že tie práva sú porušované.
A tu by som možno opravil, dúfam, že mi to odpustíš, Simona, kolegyňu, lebo ja si myslím, že problém nie je v tom, že by ženy dnes nevedeli, že sú diskriminované, ony to zažívajú a v rámci kultúry, ktorá je na Slovensku, ja takmer nepoznám pracovisko, kde by nevedeli ľudia zhruba, kto je ako platený, aspoň tak neformálne, ale dnes to nemajú ako dokázať. To znamená, že je ťažké napísať, je nemožné napísať podnet na Inšpektorát práce alebo žalobu na súd, ktorá hovorí, že ja som počula od kamarátky, ktorá je mzdárka, že môj kolega, ktorý robí tú istú prácu, má o 200 eur vyššie, lebo živí rodinu. To je, to je niečo, čo sa bude dať naozaj robiť až po tomto zverejnení, a to je to, čo ten náš návrh obsahuje.
Zároveň mi dovoľte ukončiť tento oblúk a potom už zdôrazniť len jeden bod práve tým, že u nás sa často vyššie platy mužov za tú istú prácu odôvodňovali tým, že muži živia rodiny. V dobe, keď zamestnanosť mužov a žien je na Slovensku prakticky rovnaká, ak nepočítam obdobie, keď majú malé deti rodičia, je tento argument nielen už nepravdivý a zároveň v štatistickej praxi už dneska opačný, pretože, ako som zdôraznil, pri tých samoživiteľkách je viac ako 90 % žien. To znamená, že tam, kde sú rodičia spolu, tak dnes tú rodinu živia spolu a tam, kde spolu nie sú, tak tam to na 90 % robí žena a muž prispieva cez výživné, ktoré navyše často sa neplatí a ťažko vymáha.
Preto ak by niekto chcel použiť argument živenia rodinou, tak by mal skoro použiť prospech platového preferovania žien. Ale to si my nemyslíme, my si práve myslíme, že by tam mala byť len spravodlivosť a rovnosť, nemyslíme si, že by malo akékoľvek pohlavie byť zvýhodňované.
No a na záver mi dovoľte sa vrátiť ešte k jednej veci. Najprv chcem poďakovať kolegyni aj Zuzke Zimenovej, ktorá sa pýtala na tú otázku byrokracie, lebo ja si myslím, že to je kultúra, ktorú by sme tu naozaj mali zaviesť, že pri každom návrhu riešiť aj jeho praktické dopady a ako to bude vyzerať pre koho. Pretože až príliš často tento parlament schváli nejakú povinnosť bez toho, aby sa niekto na ministerstve, vo vláde zamýšľal nad tým, že čo to konkrétne spraví. Takže ja si myslím, že argument byrokraciou by nemal byť automaticky niečo, čo zhodí zo stola dobrý návrh. A malo by to byť určité sito, ktoré je pre každý návrh a ktorý ten návrh cez to sito musí prejsť. Buď tým, že vysvetlí, že ako si tú byrokraciu v skutočnosti nezvýši, alebo tým, že je naozaj až tak dobrý, že to aj za tú mierne zvýšenú byrokraciu stojí.
Toto si myslím, že ako spravodajkyňa si, ti veľmi pekne ďakujem, že si aj z tohto uhla tú tému odkláňala z toho samotného odborného uhla. A zároveň si dovolím povedať, že tento náš návrh sa pokúša s tým, pretože my sme s tým tiež veľmi sa zaoberali pri príprave a tá odpoveď bola naozaj, že pokiaľ návrh zruší povinnosť, ktorá je minimálne rovnaká alebo väčšia, ako je tá povinnosť, ktorá je navrhovaná, tak ten, ten, by som povedal, stojí to zato a tie povinnosti, ktoré my dávame zrušiť vo vzťahu k daňovo-odvodovým orgánom, ktoré platia teda pre všetkých zamestnávateľov, sú z toho, čo sme si my zisťovali, pre tých zamestnávateľov oveľa náročnejšie časovo-administratívne ako to, čo zavrhujem. Pretože ako spomenul Jozef, jednak pre mnohých zamestnávateľov to ani nebude platiť, pre tých súkromných do 50 zamestnancov, čo je na Slovensku, z hlavy, to myslím, si pamätám, že je to asi štvrtina alebo tretina. A zároveň pre tých, pre ktorých to bude platiť, tak naozaj ich dnešné systémy tie čísla obsahujú, takže v zásade to veľmi jednoducho zistia.
Takže myslím si, že náš návrh sa s týmto sitom vyrovnáva veľmi dobre. Ale veľmi oceňujem, že to sito je tu aj zo strany spravodajcu dávané, a budem teda dúfať, že aj v prípade iných návrhov aj iní spravodajcovia budú, budú tvoj príklad nasledovať.
Takže toľko z mojej strany a ďakujem vám pekne za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, keďže môj kolega Jozef Mihál naozaj podrobne zhodnotil ten návrh, dovoľte mne, naopak, veľmi stručne vyjadriť sa skôr k takým zásadnejším otázkam.
V prvom rade chcem zdôrazniť, že naša reakcia na tento zákon je, že konečne. Pred rokom a pol sme predložili práve s Jozefom návrh ako riešiť túto otázku. Tento dnešný vládny návrh v niečom to prevzal, v niečom sa odlišuje, ale my sme v každom prípade veľmi radi a vítame, že po roku a pol toto v parlamente môžme riešiť.
Napriek tomu ten návrh má naozaj veľa nedostatkov, Jozef ich pomenoval, pomenoval ich veľmi slušne a kultivovane, ja to nebudem opakovať. A verím, že medzi prvým a druhým čítaním aj ministerstvo a koalícia budú zvažovať, ktoré z nich aj v záujme občanov, verejných zamestnancov aj vo vlastnom politickom záujme akceptujú.
Čo chcem ja povedať, je to, okolo čoho sa točili aj ostatné poznámky, naozaj povedať, že tu dochádza k jednému zásadnému nedorozumeniu. Nárast verejných výdavkov na Slovensku za vlád Roberta Fica bol najvyšší v Európskej únii, konkrétne o 90 % medzi rokmi 2006 a 2016. Na porovnanie, v Českej republike to bolo 35 %. To znamená, naše verejné výdavky rástli trojnásobným tempom ako v Českej republike. Môžte povedať, že pri sociálnych demokratoch to nie je až také šokujúce, pretože tí chcú práve vybrať peniaze, aby mohli potom poskytnúť občanom špičkové verejné služby, kvalitne zaplatiť verejných zamestnancov a rozvíjať naozaj štátny sektor. No len, máme niečo z toho? Máme niečo z toho? Nemáme! Špičkové verejné služby nemáme, a ako vidím, ani kvalitne zaplatených verejných zamestnancov nemáme, ani budovanie štátneho sektora ako špičkového, konkurencieschopného sektora nemáme. To znamená, v tom jej ten problém, v tomto dochádza k týmto výmenám medzi ľuďmi, ako je pán Blanár, pani Vaľová na jednej strane a pán Mihál a pán Heger na druhej strane, že my sme v unikátnej situácii obrovského zvýšenia výdavkov a nulového zvýšenia komfortu, ale aj platov.
Preto je naozaj šokujúce, že v krajine, kde došlo k takémuto zásadnému nárastu verejných výdavkov verejní zamestnanci sa pohybujú pod úrovňou alebo na úrovni minimálnej mzdy. To, čo tento zákon urobí, je ten základ, že zabezpečí aspoň na chvíľu minimálnu mzdu naozaj pre všetkých. Čo však nezabezpečí - a to je tá výzva na najbližšie roky - sú tri veci.
Jedna vec je spravodlivosť v odmeňovaní napríklad aj podľa vzdelania a náročnosti práce. To, že vláda robí to nevyhnutné minimum, s ktorým my súhlasíme, že tlačí všetkých verejných zamestnancov aspoň na minimálnu mzdu a do jej blízkosti, spôsobuje to, že špičkoví verejní zamestnanci s veľkým vzdelaním, s veľkou náročnosťou práce, ktorí zodpovedajú za zásadné veci v kultúre, v umení, v školstve, v sociálnych sférach, majú dnes, budú mať po tomto zákone platy, ktoré budú v rozmedzí plus-mínus pár euro od zamestnancov, ktorí majú vzdelanie oveľa nižšie, náročnosť práce oveľa nižšiu. To znamená, že dochádza k absolútnej nivelizácii ohodnotenia, čo nie je dlhodobo udržateľné, a nie je to spravodlivé. Tým nechcem zhadzovať túto novelu. Ja chápem, že ten spodok musíme ním začať, keď tak dlho, dlhé roky on bol pod úrovňou minimálnej mzdy, a my sme na to tiež tlačili, to znamená, neberte to ako kritiku toho, že robíte ten prvý krok. Berte to, prosím, ale ako výzvu k tomu, že musíme urobiť spolu ten druhý krok. A naozaj urobiť odmeňovanie, ktoré nebude na úrovni Rumunska, ale minimálne na úrovni Českej republiky.
Druhá vec, ktorú tu spomínali kolegovia, je, že ten odmeňovací systém musí byť aj motivačný a musí sa sústrediť na to, ako naozaj do verejnej správy a do verejných služieb pritiahnuť kvalitných ľudí, a potom ich motivovať, poskytovať kvalitné služby. To ten dnešný návrh neobsahuje nie preto, že by niečo rušil, ale jednoducho preto, že vychádza z doterajšieho systému platov a len zdvíha tie čísla. Opäť nekritizujem, že ich dvíhate, ale v ďalšom kroku musíme rozmyslieť aj o tom, ako ich systémovo zmeniť tak, aby naozaj verejní zamestnanci boli motivovanejší.
Na a tretia, tretia vec, ktorá nás čaká a ktorá vyplýva aj z týchto dvoch, ale musíme sa jej osobitne venovať, je naozaj návrat našej kvalifikovanej sily zo zahraničia, resp. tej, ktorá dneska je nevyužitá pre tento štát a pre nás všetkých. A to opäť vyžaduje úpravu odmeňovania tak, aby sme boli konkurencieschopní, najmä v tých pozíciách, ktoré vyžadujú buď ťažkú prácu, alebo vysoké vzdelanie. Ak opatrovateľky povedia, že keby dostali 700 eur čistého, vrátia sa z Rakúska domov a vy, pán minister, poviete, že to jednoducho nie je reálne, tak niečo je zhnilé v štáte, kde sa chválime takýmto hospodárskym úspechom a najvyššou produktivitou práce v strednej a východnej Európe. Ak naozaj verejné výdavky vzrástli za vašich vlád o 90 % a nevieme zaplatiť 700 eur čistého opatrovateľkám, aby sa mohli vrátiť z Rakúska, tak niečo tu nefunguje a to niečo musíme zmeniť. Takže toto sú tie výzvy, ktoré nás čakajú.
My zo SPOLU, ako povedal aj, aj Jožo Mihál, my podporíme tento návrh v prvom čítaní. Ale hlavne chcem, popracujme spolu na tom, aby sme opravili jeho chyby a v budúcnosti najmä popracujme na tom, aby sme od jednorazovej nápravy takéhoto podminimálnomzdového stavu prešli k systematickej politike efektívnej verejnej správy a platenia ľudí aj podľa vzdelania, aj podľa ich zásluh, tak aby sa na Slovensku oplatilo študovať a oplatilo tvrdo pracovať.
Ďakujem veľmi pekne.