Videokanál poslanca

Keďže pán predkladateľ ešte umožnil faktické, tak teraz trošku z iného súdka. Domnievam sa, pán kolega, že vážnejší než spôsob voľby viceprimátorov, vicestarostov, ktorý sa naozaj dá diskutovať, že kedy aké obchody sa pri tom robia, ja som zažil aj jeden, aj druhý a môžem vám povedať, že aj v tom minulom spôsobe sa dalo nájsť veľa problémov.
Vážnejší je ten fakt, že tí vicestarostovia, viceprimátori spravidla nemajú žiadne kompetencie. Je to potom výsledok len nejakej, politických vzťahov a tie peniaze, ktoré dostávajú, nesmerujú k tomu, že by bol zlepšený výkon, že by ten primátor nebol uštvaný a že by on láskavo niektoré kompetencie prenechal. Posledné roky aj v takom veľkom meste, ako je Bratislava, sa kompetencie medzi viceprimátorov nedelia a jednoducho všetko drží v hrsti jeden človek.
Ďalším vážnejším problémom je, že sa stratila v tom procese, ktorý ste veľmi správne pripomenuli, že postupne sa obhryzáva poslanecký zbor a zvyšuje sa moc toho jedného štatutára. Ešte vážnejším problémom je, že ten štatutár dostal plne do rúk zostavenie štruktúry úradu a tým pádom môže nafukovať aj výdaje úradu, personálne výdaje. To sa aj v Bratislave stalo, ten úrad sa enormne zväčšuje. Aj oproti minulému volebného obdobiu je znovu o nejakých 10-20 % väčší a to nie je zanedbateľný počet. Čiže nie je, primátor nemá žiadne problémy spovedať sa niekomu, že ako hospodárne vie riadiť mesto. Jednoducho zväčšuje ten úrad nad, nad možnosti rozpočtu a rozpočet to jednoducho zo zákona musí zaplatiť.
Myslím, že tu sú len dva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Však ďakujem za pochopenie, aby som mohol reagovať. No ja si veľmi cením, že pán Petrák, teda jednak že venoval mi taký priestor v tej diskusie, a skôr je to naozaj na tie pracovné stretnutia, o ktorých som hovoril. Cením si, že má o to takýto odborný záujem, však robí v samospráve dlhé roky. Fakt je ale taký, že, keď dovolíte, aspoň stručne, nechcem tú pracovnú diskusie predbiehať, verme, že k nej príde.
Ale stručne poviem, pán Petrák, problém je, že tí občania tu sú od začiatku. To tu nie je o nejakých zbraniach reč a je chyba, ak sa starostovia chovajú, ako by boli majitelia pevnosti a bojovali s okupantami. Nie je zastupiteľstvo verzus starosta, čiže táto polemika neustále, ale sú tu dva druhy služobníkov, ktorých vzájomná kontrola má garantovať dobrú, dobrú verejnú službu. Zastupiteľstvo aj starosta sú služobníci tej verejnosti, ktorá niektorým starostom prekáža, že sa vôbec ozve. Takže v tom je, v tom je demokratický pohľad. A toto ak vyznávate, tak nemáme problém, aby sa pripravila veľká novela samosprávneho zákona, áno, ktorá bude bojovať aj proti lobistickým malým skupinám, ktoré sa určite zjavujú a budú zjavovať ako výpalníci voči samospráve. Ale verte mi, že oveľa častejšie sú loby, sú lobisti veľkých developerov a oligarchov.

Ďakujem pekne. Presne tak, my musíme varovne upozorňovať na demontáž lokálnej demokracie, ktorú podľa mňa nespôsobuje vedome nejaké, nejaké obrovské sprisahanie, ale jednoducho to ide už z tej povahy, že určité sily si vedia nájsť organizačné a politické spôsoby ako sily neustále upevňovať pozície. A tá verejnosť, za ňu nemá kto kopať. Preto je dôležité, aby sa tu ozývali demokrati a pripomínali, že vskutku právo občana riadiť obce a mestá je veľkým výdobytkom novembra a právomoci poslancov, ktorí, pripomínam, boli za národných výborov, akurát, že boli na posmech, tak niekto chce vrátiť znovu poslancov iba za panáčikov, ktorí tam nebudú mať slovo, a verejnosť vytlačiť z riadenia miest a obcí.

Ďakujem pekne. Tak zas som to možno neprehnal s tým chválením, lebo až tak veľa tých poslancov, čo by sa zaoberali problémom samosprávy, nie je. Samospráva vskutku má problém a to je to, že sily minulosti tu stále teda existujú, veď keď už bola skloňovaná revolúcia, november, tá nezakázala pôsobenie komunistov a ich transformáciu, oni majú na vzťah občana a politiky svoj názor, niekedy sa to nazýva etatizmus, niekedy sa to nazýva manažérizmus, nazvite to akomkoľvek, ale odkopáva to občana, odháňa, vyháňa, zatvára, zneviditeľňuje, ukrýva. A to, čo hovoria demokrati už celé roky, je transparentnosť vládnutia, pritiahnutie občanov.
Veď nakoniec je od novembra ’89, je to neustále ten istý spor, ten istý spor. Jedni hovoria máme moc a nechajte nás na pokoji, my ju budeme uplatňovať. A druhí hovoria, nikto nepopiera, že máte moc, počúvajte argumenty, odpovedajte argumentami, bráňte verejný záujem, a nie, a nie partikulárny záujem a buďte otvorení k občanom, pretože bez účasti občanov nemá demokratický stroj vôbec žiaden zmysel. A vskutku nízka účasť občanov na samospráve, či už je to v podobe účasti na voľbách župných, komunálnych, alebo aj na účasti v priebehu tých 4 rokov, je zarážajúca, je smutná a každý, kto volá po tom, aby bola ešte menšia, ide proti dobe, ktorú Slovensko čaká, ide proti budúcnosti Slovenska a som presvedčený, že ide aj proti vôli mladých ľudí, ktorí nechcú odtiaľto odísť, ale chcú Slovensko zlepšiť.
Preto oceňujem kolegu Dostála za to, že vytiahol zástavu niekoľkých požiadaviek, ktoré sú práve na strane transparentnej samosprávy, tam sú tie časti o návrhu, ktoré, ktoré umožňujú a definujú právo občana vystúpiť, môžem povedať pochybovačom, že v Bratislave som toto právo presadzoval a úspešne presadil pred rokmi, nestoja tam, žiaľ, žiadne zástupy občanov, ktoré by chceli vystúpiť, je to púha polhodinka, niekedy sa ani nenaplní, ale tá šanca je každému daná a občianska komunita Bratislavy má dvere odvtedy, odkedy sa toto ustanovenie prijalo, počas rokovaní zastupiteľstva otvorené.
Takisto veľmi podporujem myšlienku verejného zasadnutia komisií. Komisie sú totiž práve to miesto, kde nemožno namietať, že sa zdržujú iné kauzy, pretože komisie sú špecializované, ak mám kauzu týkajúcu sa stavebného, stavebných a urbanistických otázok, tak idem na urbanistickú komisiu a naozaj tí poslanci by mali mať čas na to, aby si vypočuli argumenty a častokrát práve je šanca, aby aj na týchto komisiách pracovali občianski odborníci. Moja skúsenosť opäť za desaťročie v samospráve hovorí, že práve títo občianski kandidáti komisií sú najdisciplinovanejší a najviac pracujú na tých komisiách. Pravda, niekedy sa poslanci bránia účasti tých občianskych odborníkov. V každom prípade ja sa snažím presadzovať a myslím, že sa to celkom darí, že aspoň keď občan príde so záujmom vystúpiť na tejto komisii, vystúpi. A to pracujem aj v komisii finančnej, kde by ste povedali, že potom budú chodiť samí lobisti. No ak to poctivo vedie človek, ktorý to nerobí pre lobistov, tak sa aj ostýchajú, a keď prídu nejakí lobisti, tak čelia otázkam poslancov, ktoré ich veľmi rýchle pošlú tam, kde majú byť. Čiže tá prax s otvorenou komisiou, ktorá si vypočuje často aj dve strany toho istého problému, a to teda v najväčšom meste na Slovensku nie je vôbec žiaden problém.
Všetci, ktorí argumentujete často z oveľa menších miest alebo menších obcí, sa jednoducho buď iba bojíte kontaktu s verejnosťou, a to by nemalo byť u samosprávneho politika vôbec na mieste, alebo jednoducho ste pohodlní na to, aby ste sa vybavovali s občanmi. Ale my sme zvolení na to, aby sme boli pre občanov otvorení a aby sme im pomáhali. Preto aj verejné zasadnutia komisií sú úplne namieste a oveľa menej narušujú priebeh potom diskusie o rôznych iných problematikách, ako keď by sa mala rozsiahlejšie diať tá, dajme tomu, hodina otázok na samotných zastupiteľstvách mestských a miestnych parlamentov.
Súhlasím takisto s obhajobou kontrolórov. Kontrolóri, boli časy, keď im zastupiteľstvá určovali platy a častokrát tam bola polohluchá prababička, keď to mám tak trochu zosmiešniť, ktorá jednoducho bola príbuzným, známym, kamarátom a zabezpečovala práve nekontrolu, pretože ak by bola kontrolovala, tak by sa starosta alebo poslanci postarali, aby nedostala ani na slanú vodu. Dneska majú kontrolóri akú-takú záruku, ešte stále sú tam pohyblivé zložky, ktoré zmenšujú ich nezávislosť. Tie by bolo treba odstrániť a postaviť kontrolóra naozaj na takú úroveň, aby bol on orgánom verejnosti a mestského zastupiteľstva alebo miestneho zastupiteľstva.
O čo totiž ide? Tá moc, ktorú má vláda, exekutíva, sa nedá proste vôbec vyvážiť účasťou poslancov, aj keby sa išli roztrhať od usilovnosti. Preto aj tí poslanci majú civilné zamestnania, tí poslanci nemajú právomoc robiť poslanecký prieskum, nemajú právomoc zakladať vyšetrovacie komisie, tak ako ani tu, len tam sú znevýhodnení ešte aj tým, že nie sú nijakým spôsobom profesionalizovaní, nemajú žiadnych asistentov. Spravidla nemajú ani v celom tom magistráte alebo aparáte vlády žiadneho vyhradeného pracovníka, ktorý by im pomáhal zabezpečovať si podklady, informácie a obhajovať verejný záujem občanov. Preto je, by mal byť kontrolór priam mečom v rukách verejnosti – a cez poslancov, teda, samozrejme, verejnosti, ktorá zvolila poslancov – mečom voči korupcii, voči plytvaniu, voči nejasným finančným rozhodnutiam exekutívy. Tie faktúry totiž v tých mestách, a nie je to len Bratislava, aj v menších, naozaj idú, bežia, rozhoduje sa a poslanci nemajú šancu. Ani ich nevpustia, aby kontrolovali. Vskutku aj v Bratislave sme sa stretli s tým, že kontrolór bol nevpustený ku kontrole mestských podnikov.
Dámy a páni, neviem, ako je to v priemere na Slovensku, iste je Bratislava trochu odlišná, ale v Bratislave de facto to, nad čím rozhoduje magistrát, je len malá zložka objemu financií, ktoré sa otáčajú z verejných zdrojov. Pretože predovšetkým občania, ktorí platia električenky a platia lístky, ktorí platia vodné, stočné, občania, ktorí platia odpad, tam posielajú peniaze de facto samospráve, ibaže namiesto aby ju mala samospráva plne pod kontrolou, tak peniaze smerujú outsourcovaným firmám, ktoré sa chovajú, ako by boli podnikateľské subjekty. Dávno sme mali začať s úsilím, aby z týchto firiem boli verejnoprospešné podniky, lebo nie je žiaden dôvod, aby spoločnosti, ktoré majú tak či tak spravidla monopolný charakter, sa začali chovať ako podnikateľské podniky, ktoré utajujú informácie alebo robia dokonca netransparentné obchody, dokonca predávajú svoje podiely a nepriamo privatizujúce servisné organizácie, tieto spoločnosti, ktoré by mali byť spoločnosťami verejného záujmu.
Bol spomenutý aj nevyvážený vzťah medzi zastupiteľstvom a starostami. No áno, viete je to už z povahy veci, ktorú som uviedol, že to zastupiteľstvo je často mnohohlavé, a práve preto veľmi ťažko zjednocuje svoju vôľu. A proti nemu stojí profesionálny aparát, ktorý má jednu hlavu, jedného štatutára a často veľa rôznych zákulisných hráčov, ktorí tiež nie sú zrovna v dnešných rokoch už nejakí amatéri. Pre ilustráciu poviem, že bratislavské hlavné mesto, teda slovenské hlavné mesto Bratislava má takmer šesťsto zamestnancov, vládna exekutíva. Ani jedného z nich nemôžu poslanci odvolať. Pozícia primátora, dámy a páni, zatiaľ v tomto systéme je tak nedotknuteľná a neodvolateľná, že pripomína pozíciu diktátora. No a nám sa teraz podaril primátor, ktorý si to užíva, ktorý nepodpisuje uznesenia, a keď prelomíme veto, tak si z toho nič nerobí. Dajte ma na súd, urobte referendum. No v Bratislave, keď chodí voliť toho primátora cca 30 až 35 %, ako by asi mohlo byť referendum na 50 %.
Samosprávu čaká veľká inventúra a ja vítam to, že sú tu poslanci, ktorí, verím, že sa k takej inventúre pridajú, pretože samosprávne zákony nutne potrebujú zhodnotiť tridsaťročné skúsenosti, dobré aj zlé. To nie je proti nikomu, to je o využití rozumu a spätnej väzby, ktorú občania v tejto sfére politiky dávajú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Chcem oceniť aj úsilie pána Dostála, ale aj pána kolegu, ktorý vystúpil, s ktorým sme predkladali viaceré návrhy, ktoré zápasili o zlepšenie otvorenosti samosprávy, a považujem, domnievam sa, že je, že je dobrá, dobré, dobrá situácia, že zas v tomto parlamente existujú nie iba poslanci, ktorí sú povedzme súčasne členmi ZMOS-u, starostami a bojujú za posilnenie toho návratu celého systému k národným výborom, ale aj poslanci, ktorí bojujú za otvorenosť, a nie návrat do minulosti, ale postup k väčšej samosprávnosti a účasti občanov na riadení miest a obcí.

Ďakujem pekne. Málokedy sa stane, že počas, v tých minútach, keď niekto prednáša svoj príspevok, sa práve napĺňa scenár ďalšieho významného zákona. Robert Fico práve v tých sekundách oznámil, že ustupujete aj z poplatkov za dodatkové zdravotné služby v ordinačných hodinách, ktoré mali rozdvojiť zdravotníctvo vlastne na nejakú privátnu sféru, alebo tých lekárov, zdravotníckych pracovníkov na privátnych poobede a verejných dopoludnia. Som naozaj na rozpakoch, či to vlastne pochváliť alebo sa teraz pýtať, čo to vlastne bolo, kam to chcelo smerovať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Budaj, reagujete na predrečníka?

Budaj, Ján poslanec NR SR
Áno, budem reagovať na predrečníka, no lebo on to tiež spomenul. Chcem povedať, že ak to nebol populizmus, potom je tu otázka, ako hradí zdravotníctvo, keď tam zostáva v rozpočte najnižšie percento za poistencov štátu za dlhú dobu. Potom vyzývam k rýchlej zmene.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, rozpočet Slovenskej republiky je každý rok zákonom roka. Je to okamih, v ktorom najmä poslanci koalície strážia každú minútu, aby ustrážili rozpočet svojho ministra, aby ho podporili, aby prišli diskutovať, nie iba pľuť nadávky a špinu, ale pracovať. Pracovať nad rozpočtom krajiny, ktorej sa v tejto dobe nie zle darí, ale peniaze ľudia nevidia. A preto tu riešime záhadu, záhadu nie lochnesskej, ale bratislavskej príšery na Vodnom vrchu. Kam miznú peniaze v dobrých rozpočtových rokoch? Prečo nie je vyrovnaný rozpočet? Pán minister, prečo nedodržujete slovo? Prečo odkladáte z roka na rok, aby sa... (Zaznievanie gongu. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne. Určite by sa dalo na to pozerať rôzne. Pán Heger urobil perfektné podobenstvo s tou rodinou. Naozaj my sme sa nebrali z lásky, tu nie je, tu nie je dôvod, aby opoziční poslanci sa znášali. To, že vláda má nie jednu milenku, ale veľa, veľa ľudí, ktorí žijú z nej a kde miznú peniaze. V tejto vláde sú ľudia, do ktorých presiakol duch 90. rokov, a vtedy sme mali takzvaných podnikateľov, kapitálotvornú vrstvu, ktorí boli naučení byť parazitmi na štáte. Boli naučení podnikať, však aj netreba hovoriť v minulom čase, dodnes sa tu frekventujú a vždy vedia podnikať len keď, povedzme, narobia dlhy. A zatiahol to nakoniec, za tie diaľnice alebo iné stavby, štát. Podnikajú, len keď ich niekto prikrmuje. A tento kód sa dostal do myslenia tejto vládnej koalície. Nemyslím, že práve u pána ministra, ale je dosť utilitárny alebo pragmatický, aby, aby nechal štát fičať na anabolikách. Raz sú to, raz si zvykáme žiť len s eurofondami a ešte k tým eurofondom berieme dlhy a kladieme si romantickú otázku, ako to asi bude, keď v budúcom rozpočtovom období nebudú už tie eurofondy a keď by sme prípadne mali mať naozaj život bez naberania ďalších dlhov. Treba túto fázu ukončiť. Minister je dostatočne odborne znalý a politicky skúsený, aby vedel, že Slovensko, ktoré doslova dopredu vlečie ekonomika Nemecka, malo už minulý rok možnosť mať vyrovnaný rozpočet. V tom je, v tom je celá pointa tohtoročného rozpočtu.

Sú tu ešte dva aspekty. Jedno je, že ako sa ministerstvo bude stavať k regionálnemu nedostatku lekárov? Lebo je očividné, že nastane veľký rozdiel medzi zárobkami lekára v tých častiach Slovenska, ako je Bratislava alebo Košice, a v tých častiach, kde nie je dosť solventných pacientov. Ten lekár tuná si tie dodatkové hodiny zavedie a bude mať celkom iné príjmy.
A tiež som zvedavý, že kde sú všetci tí strážci solidarity a socializmu, ktorí včera tuná prednášali marxistické poučky do nadrárana, keď sa práve v určitom segmente zdravotníctva teda brutálne ruší princíp solidarity. Ja viem, že poviete, že veď tá rovnosť bola i tak iluzórnou a ľudia dávali všelijaké úplatky a mali protekcie, ale to boli nesystémové zásahy každej tej protekcie, každého toho úplatku. Systém stále trval na tom, že občan má právo na rovnaký prístup a že má právo na ochranu svojho života a zdravia a že nerozhoduje medzi tým sociálny status. Tohoto sa vzdávate práve za vlády strany SMER – SD.

Ďakujem. Ja dokončím to, čo som tam nestihol. Pán minister, zasaďte sa proti zdravotníckemu darwinizmu. Ja som za to, aby zdravotníctvo malo aj trhový charakter, aby bolo privátno-verejné, v poriadku, ale toto je veľký krok, veľmi veľký experiment, ktorý teda nesiete na chrbáte len zato, že teda je tých, ako chváli pán Blanár, až 3,71. Obávam sa, že žena, ktorá si nájde hrčku na prsníku, tak nepôjde proste za 30 eur, urobí všetko pre to, aby tým vyšetrením si vyjasnila, či jej niečo nehrozí.
Povinnosťou štátu by mala byť diagnostika. Tak ako bol kedysi veľký krok dopredu, keď sa garantovalo, že do určitého času príde k vám prvá zdravotná pomoc a tým sme sa trochu priblížili európskym štandardom, tak malo by byť povinnosťou zdravotníctva povedať pacientovi, čo mu je. Potom sa rozhodne, či ide do privátnej kliniky, ak na to mám, potom má šancu sa rozhodovať. A platiť by sa malo najmä za správnu diagnostiku, najmä za správnu diagnostiku. Preto aj dneska posielajú pacientov po samoúčelných vyšetreniach, ktoré sa samozrejme bohate potom preplácajú a z ktorých žijú majitelia tých všetkých tomografov a tých všetkých prístrojov, ktorými, niekedy na ten tomograf pošlú aj človeka, ktorý má chrípku. Jednoducho prvoradé je ustrážiť diagnostiku a toto, obávam, sa nie je krok týmto smerom. Toto je krok ku hybridnému, áno, máte pravdu, myslím pán Zelník to povedal, že to je systémový krok. Je to významný po dlhých rokoch... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)