Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne a kolegovia, predkladatelia, chcem oceniť váš záujem o všedný život obyčajných ľudí. Naozaj popri rôznych konfrontačných, ideových sporoch tu máme úsilie poslancov napraviť dosť neúnosný stav. Ako komunálny poslanec, dlhoročný, absolútne rozumiem predkladateľa pána Antala a jeho kolegov, ktorí vnímajú, že pokusy samosprávy obmedziť obťažovanie, obťažovanie touto pyrotechnikou sú zatiaľ zväčša márne. Kolega Dostál už spomenul úsilie Bratislavy. V Bratislave je veľa solventných ľudí, ktorí si poriadajú aj vlastné súkromné ohňostroje, a, veru, ani zákaz, prakticky plošný zákaz na tom nič nezmenil. Ten ohňostroj trvá krátko, zdokumentovanie toho prečinu je diskutabilné, problematické, ľudia to nemôžu preukázať a neviem o tom, že by sa bolo prišlo k nejakému postihu.
Ja si v tomto prípade práve preto nemyslím, že je len problémom nejakých donucovacích nástrojov, pretože dobrá legislatíva, dobrý zákon by mal byť taký, že už tu na tomto mieste predkladateľ uvažuje o jeho uplatňovaní, pochopiteľne, a tým pádom aj o vynútiteľnosti. Zákony, ak by Národná rada prijímala zákony, ktoré znejú pekne, ktoré ľuďom sľubujú nejakú nový benefit, v tomto prípade povedzme nerušenie svojho súkromia a súkromného priestoru, neplašenie svojich detí alebo aj domácich zvierat, to je pekný benefit, ale v prípade že už teraz, keď ten zákon navrhujeme, je zreteľné, že vynútiť to nevieme a ten zákon ani nepredpokladá žiadne nástroje, ktoré by na tom niečo zmenili, tak, tak to môže vyznievať ako márne úsilie.
Obmedzenie predaja F3 a F4, F2 a F3 považujem za márne, pretože vášnivci, ktorí v tejto oblasti sa už vypestovali, vznikli nadšenci alebo zanietenci pyrotechniky, tak tí sa predzásobia, dovezú a naozaj, samozrejme, že internetovým obchodom úplne bez problémov zásobia celoročne a kedykoľvek. Keby nie z územia Slovenska, tak z územia Moravy alebo iných susedných krajín. Čiže čelíme naozaj na zdanlivej banalite celému radu otázok ako zabezpečovať občanom ochranu ich súkromného priestoru.
A ja by som tu chcel predkladateľovi aj z tohto miesta takto verejne navrhnúť, aby sme začali diskusiu, tí, ktorí žijeme s komunálnou politikou a ktorí vnímame tieto každodenné problémy ľudí, ktorí žijú v našich obciach a mestách, aby sme začali diskusiu o legislatívnej úprave pojmu, ktorému sa v Európe hovorí "obytné prostredie". Obytné prostredie nepoznajú naše zákony, nepoužíva sa tento pojem. Je to dedičstvo z čias, ako sa vtedy vzletne hovorilo, povedzme direktívne riadeného štátu, totalitného štátu, ktorý si nemienil obmedzovať právomoc posadiť nejaké zariadenie aj doprostred obytnej zóny, dať tam trafostanicu, ktorá vám celú noc bude bzučať, dať tam prevádzku, ktorá bude mať 24-hodinovú pracovnú dobu, alebo dať tam prevádzku, kde budú dochádzať kamióny. A stávalo sa to a toto je dedičstvo a trochu to berieme aj ako samozrejmosť, lebo sme sa do takého sveta zväčša narodili, že sa nad tým súkromím občanov, proste nad týmto súkromím občanov má moc niekto, nejaký úradník, ktorý mu môže to súkromie celkom zmeniť. Áno, najčastejšie sú zmeny územných plánov a výstavba nejakých budov, ale obťažovanie a zaťažovanie obytného prostredia rôznymi technickými prvkami a jeho ničenie exhalátmi, ale najčastejšie hlukom, je, je notoricky rozšírené a legislatíva ho ignoruje.
Navrhujem vám, pán Antal, bez ohľadu na osud tohoto zákona, ktorý zrejme máte v koalícii dohodnutý, a ja napokon sa s tým zámerom predkladaného zákona stotožňujem, len vám a tomu zákonu vyčítam, že v tých pravidlách, tak jak je to dnes stanovené v mestách, sa nám ho nepodarí postihnúť. Museli by sme kráčať smerom celkom iným a vytvoriť nejaké priestory, kde platí naozaj ochrana občana pred obťažujúcimi prvkami bez diskusie a trvalo, ktoré budú potom rešpektovať aj starostovia a primátori, a občan, ktorý si kúpi rodinný dom alebo byt v obytnej zóne si bude istý určitými zárukami, určitými istotami, že niektoré veci sa tam nikdy diať nebudú. V takomto rámci si viem predstaviť aj definovanie zákazu narušovania obytného prostredia aj s akýmisi postihmi a reálnou vynútiteľnosťou.
Znovu opakujem, že ak koalícia chce, mala by si uvedomiť, že v komunálnej oblasti už veci za tie roky neriešenia a len plátania problémov dospeli do situácie a všetci, čo ste v komunálnej politike, to viete, kedy počnúc mestskou políciou a končiac územným plánovaním, alebo hoci aj pyrotechnikou už de facto sa nedá zatvárať oči, že je potrebné revízia celého systému, celého vnímania komunálnej sféry, komunálnej politiky, urobiť jednu inventúru a urobiť nie už iba záplaty zákonov, ale celkom iný prístup, novší prístup k ochrane občanov v tom priestore a kvality ich obytného prostredia, ich životného prostredia v tom priestore, kde ľudia žijú.
Práve, práve tá nevynútiteľnosť, ktorú, sa obávam, že ani tento dobre myslený návrh neprinesie, tak tá ho odsudzuje, žiaľ, na jeden z tých pokusov vyriešiť problém iba, iba čiastkovými záplatami. Tak či tak oceňujem zámer predkladateľov z toho hľadiska, že vnímajú problémy, riešenie ale je zásadný pohľad na celý systém ochrany jednotlivca v priestore jeho obytného života, jeho každodenného sveta v obciach a mestách Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa vhodným spôsobom zhrnula vlastne vývoj a udalosti, ktoré prežívame vo výbore pre európske záležitosti. Výbor, treba povedať, že hoci to táto diskusia nenasvedčuje, pracuje vo veľmi konsenzuálnej atmosfére, žiadne fašistické výkriky tam neznejú. Každú rozumnú iniciatívu vlády podporia poslanci naprieč politickým spektrom.
Ale je tu problém, ktorý podčiarkla aj pani poslankyňa, a to je problém, že korupcia zhoršuje, resp. to, že vláda sa nevie vysporiadať s nastolením právneho štátu, výrazne zhoršuje naše doposiaľ nie zlé postavenie v Európskej únii. To by nás malo spájať a mali by sme apelovať na zlepšenie situácie, ale urýchlené. Vražda novinára Kuciaka iba odhalila vrchol ľadovca. Dnes celá Európa vie, že Slovensko má vážny problém a dôsledkom budú chudobnejšie roky, pokiaľ ide o prílev europeňazí. Tieto straty môžeme celkom oprávnene pričítať našim vlastným chybám. Niežeby sa inde v Európe nešafárilo s eurofondami, ale Slovensko sa stalo viditeľným a výkričným príkladom toho, viď nedávna aférka s jazierkom, šafárenia priam byzantským a niekedy až komickým spôsobom.
Poslanci, ktorí to myslia s Európou a s účasťou Slovenska v modernom svete vážne, by sa mali spojiť v boji proti korupcii.

164.
Ďakujem pekne. Ako som v predošlom príspevku avizoval, chcel by som ešte hovoriť trochu k obsahu programu, a teda nielen k súvislostiam politickým a historickým, ale aj k tomu, čo sa chystá pán Pellegrini urobiť.
V každom prípade my chceme veriť v becketovský priebeh jeho príbehu a držať mu palce, aby sa dokázal pozrieť ulici do očí, pretože ulica nečaká retuš, nečaká preskupenie dievčat v bordeli, ulica volá po zmene kvality vládnutia. Teda niekoľko viet k tomuto.
Naozaj prajem vám, pán Pellegrini, aby to, čo, žiaľ, premiér Fico, neviem, či to urobil vedome, ale dával signály, že ste len nejakým ním samým v zastúpení, akoby bielym koňom, ktorý bude plniť každý príkaz, aby toto avízo bolo síce nešťastným, ale nenaplneným avízom vašej vlády. Žiaľ, premiér Fico neprejavil pri odchode ani zamak sebareflexie. Ten odchod spájal so všelijakými slovíčkami, ale nebolo tam ani slova o tom, že systém, ktorý sa tu vytvoril, a nikto netvrdí, že iba jeho vinou, hoci on už ho spravuje dlhú dekádu, že ten systém naozaj sa odhodláte otvoriť a odmietnuť.
Hlasným signálom, že republika je ohrozená kriminalizáciou a mafianizáciou verejného života, je práve tá vražda a nie je vkusné a nie je ani poctivé sa na ňu dívať ako na nejaký incident, tragédiu, ktorá je len, je len zločinom. Ona je naozaj vrcholom ľadovca, je hmatateľným dôkazom toho, že mafianizovaný systém sa vie brániť. Pán prezident Policajného zboru hneď na začiatku povedal to, čo z tohoto je celkom zrejmé, že ten novinár bol zabitý pre výkon svojho povolania, čiže pre odhaľovanie prepojenia medzi korupciou alebo mafiou a politikou.
Myslím, že podceňujete, nechcem rovno povedať, že pohŕdate historicky význam tohoto predelu, toho varovania. Naozaj je pravda, že nič v slovenskej politike, najmä pre tú mladú generáciu, už nikdy nebude také isté, ako bolo pred Kuciakovou vraždou. Všetko sa pre nich zmenilo. Tá generácia má nový príbeh, verí mu a chce ísť za ním. Chce byť slušnou európskou krajinou a chce poznať pravdu.
Je, bolo pochopiteľné, že vláda pána Fica, tretia vláda Roberta Fica predkladala nie ktovieaké vládne vyhlásenie. Pamätáme si, v akom to bolo strese. Zdalo sa, že priam uteká dopredu, aby v čo najkratšej chvíli zostavila vládu, aby sa do hry nedajboh nedostal prezident, no tak v mnohých rezortoch to zostalo pri veľmi všeobecných sľuboch.
Teraz vám musím povedať, pán premiér, že je nešťastie, že páni ministri, hoci zas tak málo času nemali, predsa len už za, najmä tí, ktorí budú slúžiť ďalej, ako je aj minister z rezortu životného prostredia, ku ktorému ja mám bližšie kvôli pôsobeniu vo výbore Národnej rady, že títo ministri si netrúfli tam zaradiť nejaké spresnenia, občas sa im stali aj nemilé reprízy starých dátumov, ale najmä mi chýbajú spresnenia úloh, pretože minimálne pôsobenie za dva roky si vyžadovalo inventúru, si vyžadovalo jeden odpočet a povedať, že takto ideme ďalej. To naozaj nebudí dôveru v to, že chcú niečo zmeniť. Viete, predložíte úplne identické vyhlásenie vlády, prečo by niekto mal veriť, že niečo chcete zmeniť?
Tiež sa chcem dotknúť, že jediná zmena, pán premiér Pellegrini, ktorá sa udiala vaším nástupom, je to, a nemyslím si, že ste o tom rozhodli vy, ale predsa len to prišlo v tento deň, že zrazu sa rozplynul ako bublina sen o jadre. Zrazu z premianta a najbruselskejšej vlády z V4 je najmoskovskejšia. V priebehu jedného dňa sme vymenili zástavy na vládnom paláci, a to je teda vec, ktorá sa tu dlho nestala. Treba povedať, že zahraničnopolitická línia bola doteraz tým lepším na vláde Roberta Fica. Bola z tých lepších stránok jeho účinkovania, a zrazu sa pridávate k Rusku a stávame sa teda najmoskovskejší štát V4. Chcem veriť, že je to len momentálna dezorientácia a že vláda sa vráti k proeurópskej politike a k vnímaniu skutočných hrozieb a skutočných záväzkov, ktoré Slovenská republika má a prijala. Nebolo by dobré, keby sme cítili ozvenu toho, čo urobil kedysi Mečiar, ktorý pod kritikou Západu za jeho nedemokratickú politiku jednoducho vyhlásil: „Ak ma nechcú na Západe, pôjdete vy všetci so mnou na Východ.“ Urobil si vtedy zo Slovenska rukojemníkov, z občanov Slovenska akési živé štíty. Vy všetci budete odsúdení na vydedenie z Európskej únie, na zastavenie všetkých procesov integrácie. Myslím si, že všetci si pamätáme, akú mobilizáciu to vtedy vyvolalo a práve preto treba pamätať, pán premiér Pellegrini, že Slovensko patrí do Európskej únie, a som presvedčený, že občania si neprajú výmenu zástav.
Teraz pár slov k tomu, aby som upozornil veľmi stručne na to, čo je rizikové v pôsobení pána ministra životného prostredia. On vstúpil do funkcie ako neodborník v tejto oblasti a nikdy som ho za to nekritizoval. Také veci, zdá sa, že personálne sú dnešné garnitúry na tom tak, že také veci sa stávajú, že strana nevychová dlhoročného odborníka a vstúpi do rezortu nováčik. A práve preto aj to jeho vládne vyhlásenie teda obsahovalo veľa všeobecných tvrdení. Dnes ale treba, možno treba povedať, že jednoducho okopíroval znovu ten program a tým pádom zostali aj všetky staré problémy. Čiže neudržateľná a skompromitovaná medzi časom ochrana dotácií na ťažbu uhlia, kde namiesto toho, čo v Európskej únii aj pán minister deklaruje, že pristúpime k ochrane ovzdušia, za zlé ovzdušie nás Európska únia kritizuje a je to jedno z najhorších parametrov v hodnotení zahraničných pozorovateľov, namiesto toho tam nie je ani slova o urýchlení útlmu týchto baní. Pretrváva aj bezmocnosť ministerstva voči takpovediac dominantnému rezortu pôdohospodárstva, ktorý diktuje v oblasti ochrany lesov, a to aj v národných parkoch a prírodných rezerváciách. Pán minister to už spoznal. Už vie, že napríklad štátne lesy by nemali patriť pod pôdohospodárstvo, ale pod životné prostredie. Nerobí však v tomto smere žiadne zmeny alebo nevie dosiahnuť zmeny a to mi v tom programe chýba.
Takisto som nespokojný s tým, že uprednostňuje lacnejšie dočasné riešenia pred trvalými a lepšími riešeniami. To mám na mysli ochranu vody pred znečistením z vrakunskej skládky. Toto všetko sú udalosti, ktoré sa odohrali za tie dva roky a z ktorých mal pán minister urobiť závery.
Takisto mu pripomínam a vám ako premiérovi, že nie je uspokojivá ochrana vodných zdrojov Žitného ostrova. Štát roky zanedbáva povinnosť informovať verejnosť o vplyvoch kontaminácie napríklad tohoto Žitného ostrova, ale aj iných častí Slovenska na zdravie občanov. My proste tých občanov neinformujeme. My to dokonca nemeriame. Neplníme si ani zákonné povinnosti pri ochrane vodných zdrojov, hoci vodou sa radi oháňame.
Nemáme zmapované, ministerstvo životného prostredia, dopady odlesňovania na zdroje podzemných vôd. Nemáme ani pripravené ich vyhodnotenie. Negatívne dopady napríklad cez drevoštiepku alebo cez odvodňovanie vyťažených území na klimatické zmeny a povodne. To všetko, to všetko vieme, že sa deje, ale nie sme schopní sa voči tomu postaviť.
Prosím, pán premiér, pamätajte, že ministerstvo životného prostredia potrebuje naozaj naštartovať, potrebuje skutočnú prácu a skutočnú zmenu.

Ďakujem pekne. Dovolím si ešte záver, ktorý som nestihol a takto reagovať vlastne aj na diskusiu. Na záver chcem naozaj upozorniť, že práve dnes, pán Pellegrini, vaša vláda mení... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Poprosím reakciu na faktickú poznámku, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Dobre. Prihlásim sa potom v riadnom...

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, nie je nás tu veľa a predsa je to prelomové hlasovanie, vzniká nová vláda. Tieto kulisy, v ktorých sa odohráva naše rokovanie, sú kulisy naozaj za totality nadizajnovanej budovy. Tento formálny stereotyp riadenia, naše, ako hovorí jeden pán poslanec, šesťstoeurové obleky, naše kartičky a tlačítka, to všetko nás utvrdzuje v dojme istej legality, ale nemusí to, dámy a páni, znamenať, že legitimity.
V takej ilúzii legality, že podľa nejakých predpisov sa to udialo, pracovali a existovali aj poslanci rôznych naničhodných režimov a pracujú a existujú aj dnes, ktoré potom zmietli dejiny. Ale legalita, ako som už povedal, nie je legitimita. Legitimitu priznávajú ľudia iba tým legálne vytvoreným inštitúciám štátu, a poslanecký zbor je jednou z najväčších a najvyšších inštitúcií tohto štátu, ktoré sa pri výkone svojho poverenia nespreneveria poslaniu, pre ktoré vlastne boli ustanovené.
To poslanie veľmi silne rezonuje aj so slovom poslanec. Toto je podstata celého zmyslu tejto inštitúcie. Nespreneveriť sa poslaniu, pre ktoré sme vznikli. Stláčať gombíky môžme - a bude to legálne - aj tak, že úplne zrušíme povedzme demokratický rámec alebo naštrbíme demokratický rámec nášho štátu, poškodíme verejný záujem, hoci sme sľubovali, prisahali na ústavu, že budeme robiť práve v prospech verejného záujmu.
Dámy a páni, poslaním politických strán, ktorých kandidátkam občania dali dôveru a umožnili dostať sa do tohto parlamentu, je pomáhať ľuďom a štátu, aby si čoraz viac ľudí na Slovensku mohlo rozvinúť svoje schopnosti a ísť za svojím šťastím. To je, akokoľvek to znie banálne, ale to je podstata zmyslu politiky. Žiadne kšefty, žiadna, žiadna mafia, žiadne pomáhanie našim ľuďom. Nie, podstata politiky je oveľa banálnejšia, ale poctivejšia, je to služba ľuďom, aby mohli rozvinúť svoje schopnosti a mohli čo najúspešnejšie ísť za svojím šťastím. Oni ho, oni ho vedia nájsť. My im máme pomáhať a otvárať dvere.
Stáva sa ale, že politické reprezentácie stratia zo zreteľa svoje poslanie. Ale na rozdiel od nejakého fyzikálneho alebo prírodného sveta to ešte neznamená, že to bude hneď vidieť. Tento strop sa na nás nezrúti ani, ani neprestanú fungovať tlačítka, keď sa spreneveríme poslaniu, pre ktoré nás sem ľudia poslali, nenastane ani rozutekanie poslancov. Hoci aj vlastne už také politické reprezentácie, ktoré sa spreneverili poslaniu, sú vlastne akýmisi politickými fejkami, aby sme to povedali modernou rečou, sú vlastne zlou inštitúciou. Nezastavia sa, naďalej schôdzujú, sľubujú, rečnia, stláčajú gombíky.
História nás učí, že každá moc, aj veľmi zlé moci sľubovali ľuďom blaho a verbálne sľubovali aj spravodlivosť, ibaže často to bol klam. Hovorili jedno a robili iné. Bolo to divadielko pre naivných. My na Slovensku s tým napokon máme bohatú skúsenosť. Tisov režim rečnil o láske ku svojeti, ku Bohu, ku Slovensku, ale v praxi bol totalitným a bezbožným režimom, keďže prenasledoval nevinných, ožobračoval a vraždil bezúhonných a zo štátu urobil vazala Hitlera, ktorý bol jedným z najväčších zločincov v dejinách ľudstva.
Podobne, keď dovolíte, pripomeniem aj režim, ktorý tu bol od Gottwalda po Husáka, barvito rečnil o blahu ľudu, ale opäť zabíjal nevinných, prenasledoval bezúhonných a zo štátu urobil klietku obohnanú ostnatým drôtom.
Od čias, kedy sme sa tohoto režimu zbavili, stoja nové politické reprezentácie neustále pred rozhodnutím vždy znovu a znovu, či budú naplno plniť to poslanie, s ktorým slovenská demokracia vyštartovala, pre ktoré vlastne tento parlament bol zriadený. Už takmer 30 rokov u nás trvá zápas síl spojených najmä s minulosťou, ktoré vytvárajú zdanlivú demokraciu, v ktorej neplatí právo pre každého, súboj s novými silami, ktoré majú alebo chceli by mať skutočný rešpekt ku právu a k pravde. Trvá to už takmer 30 rokov, raz úspešnejšie, inokedy menej úspešne. Bránime sa úplnej dominancii síl, ktoré predstavujú kontinuitu s nedemokratickou politickou kultúrou, teda kontinuitu s kultúrou, ktorá, žiaľ, prevalcovala Slovensko počas polstoročia, ktoré predchádzalo vzniku Slovenskej republiky a vzniku demokracie.
Nemožno povedať, že tých 30 rokov sa vždy hralo divadielko s ľuďmi, ale demokracia nebola do dôsledkov nastolená. To znamená, napríklad jedna z požiadaviek novembra, aby sa polícia odpolitizovala, tak ako vidíte, dnes bola vonku demonštrácia, kde sa skandovalo to isté. Nechceli tí ľudia, nechcú prezidenta, ktorého očividne menovala politická moc a má, domnievajú sa ľudia, že má záujem túto politickú moc chrániť a nepripustiť objasnenie niektorých zločinov. Už 30 rokov sa neplní oddelenie prokuratúry od politiky a ďalších a ďalších kontrolných inštitúcií, ktoré by mali v našom štáte zabezpečovať profylaxiu pred vírusmi zla, zlodejstva, kriminality.
Čiže to, tá podstata, lebo, áno, to, že máme sviatok 17. novembra, nevyznieva vlastne ako paródia, nevyznieva ako výsmech tým ľuďom, čo dôverovali, že politické elity skutočne zavedú demokraciu? Demokraciu, áno, tých bŕzd a protiváh, ktoré skutočne a nie zdanlivo kontrolujú jedna druhú, vyvádzajú dôsledky a kde naozaj platí slogan právneho štátu: „Padni, komu padni.“
Z môjho pohľadu človeka, ktorý má už svoj vek a ktorý tu zažil vzostupy aj pády slovenskej demokracie, aj svoje osobné, môžem povedať, že nemôžem sa čudovať verejnosti, že nám vystavuje žltú kartu. Nemôžem sa čudovať, že rastú, že hľadajú, hľadajú potom v nespokojnosti oporu aj v extrémistických alebo v radikálnych predstavách, ktoré odsudzujú demokraciu ako takú, alebo odmietajú demokraciu ako takú. Jednoducho už pred minulými voľbami pohár pretekal. Strany tu žili ten svoj stereotypný život. Mačkali sa gombíky a mysleli si, že majú plnú legitimitu, lebo mali legalitu. Ale ľudia začali voliť protistrany, antistrany, nesystémové strany, ktoré vlastne legitimitu tohto parlamentu odmietajú. Už vtedy to malo byť veľké varovanie. Namiesto, namiesto skutočnej zmeny verejnosť dostala len placebo. Ľudia predsa majú pamäť. Pamätajú si, že ako dlho to už trvá. Po novembri veľmi rýchle prevládli sily minulosti, naozaj tí ľudia, ktorí v novembri stáli na druhej strane barikády a oni privatizovali tento štát, oni boli víťazmi transformácie.
Mohol by som, ale nechcem vás, dámy a páni, tým unaviť, ale pospomínať veľa bizarností, ktoré sme si v tomto štáte strpeli, od toho, ako žijú bývalí politickí väzni, ktorí naozaj trú biedu, a po to, ako sa im ich niekdajší kati mohli vždy vysmiať do očí. Stále to platí, neboli sme schopní s tým nič urobiť. Takisto tí, čo nakradli v 90. rokoch, bohatli zo štátu aj za ďalších vlád aj po Mečiarovom páde. Za posledné dekády sme si všetci až príliš ľahko privykli na to, že tento parlament, ústava aj zákony sú len na to, aby vytvárali legálny rámec pre neslušné a vlastne nelegálne veci. Zákony sa vylepšovali a menili, aby otvárali dvere, áno, aj takým mafiám, aká sa teraz s veľkým prekvapením zistila, všetci boli prekvapení, aj tajné služby, že sa jej dobre darí na východnom Slovensku.
Aféry striedali aféry a ľudia mali plné zuby už toho známeho úslovia, že skutok sa nestal. Začali mať takmer istotu, že zneužívačov moci tento štát nepotláča, ale chráni, a keďže je stranícky nominovaná prokuratúra aj polícia, prestali dôverovať inštitútom štátu. Tu v Národnej rade sme boli neraz svedkami, my ako opozícia sme občas to bezmocne pripomienkovali, sme boli neraz svedkami, že v zákonoch sa vytvárali podmienky pre budúce korupčné schémy, vyspelé korupčné schémy, ktoré umožňujú niekedy to podojenie štátu až o rok, o dva roky, keď už možno my tu nebudeme. Mali sme tu ministrov, a obávam sa, že ich tu budeme mať niektorých opäť, ktorí sa natoľko sústredili na takéto projekty, že im ani nezostal čas na čo i len formálne predstieranie nejakých skutočných programov pre verejnosť. Skutočne tie dva roky prešli ako voda.
Ja sám pôsobím vo výbore, kde sa zaoberám životným prostredím, vedel by som o tom všeličo povedať. Naozaj to je veľké sklamanie, že ten prvý vládny program bol formálny a len všeobecný, sa dalo do istej miery ospravedlniť tým, že naozaj tá vláda bola zostrojená z veľmi prekvapivých strán a úprimne verím v to, že nie všetky strany boli na to spoločné vládnutie nastavené. A tak teda dobre, program bol frázovitý, neboli tam žiadne konkrétne záväzky, prakticky je nekontrolovateľný.
Ale teraz po dvoch rokoch čo bránilo ministrovi, aby urobil už presnejší plán? Už má skúsenosti. Išiel tam laik, okej, aj to sme si už všetci až trestuhodne zvykli. Ale prečo nie? Prečo teraz nepredloží normálne záväzky, ktoré by boli kontrolovateľné, ale iba prekopírované to isté, čo bolo pred dvomi rokmi? K tomu, ak bude ešte možnosť, k otázke životného prostredia v programovom vyhlásení vlády sa vrátim ešte v ústnom prihlásení.
Vrátim sa teda k tej podstate, o ktorej táto schôdza, táto nová vláda, ale aj tá demonštrácia, ktorá je na ulici a ktorá možno ešte bude, čiže vráťme sa do reality súčasnosti. Roky teda bežali, varili nás ako tú povestnú žabu na slabom plameni. Ľudia, sa zdalo, že znesú tú sériu káuz raz modrých, potom červených donekonečna. Po skoro 30 rokoch sme vlastne zažili akúsi plazivú normalizáciu, ktorá sa pre ľudí už blíži k neznesiteľnej hranici. Kritika alebo kriticky nespokojných, veľmi nespokojných voličov, keď si pozriete výsledky minulých volieb, bola drtivá väčšina. To boli všetko nespokojní voliči s tým status quo. Predsa ale vznikla vláda, ktorá skloňovala slovo kontinuita. Sama sa nazvala vládou kontinuity. Od počiatku tam v tomto bol úplne zrejmý rozpor. Slovensko, už tie strany, ktoré tu vládnu a ktorých predstavitelia niektorí takpovediac už dávno nevideli denné svetlo a nevyšli od moci, tie strany zabudli a nevšímajú si, že tá nespokojnosť ľudí sa stupňovala. Nebudem sa teraz zaoberať tým, že aký zázrak zmieril a zbratal tie strany, čo boli dovtedy buď nacionálne protikladné, alebo opozično-koalično protikladné.
No, jednoducho vznikla tretia vláda Roberta Fica a nebola takým sklamaním len preto, že vznikla, ale pre mňa osobne bola sklamaním práve zato, že nebola iná. Ja som veril, že keď tam vstúpi MOST a Procházka, že aj SMER uzná, že, dobre, keď sme vládli sami, tak sme to nastavili takýmto spôsobom, ale uznajme, že treba, netreba tých ľudí tlačiť doslova k stene. No ale prišlo sa na balíčky, vsadilo sa na to, že aféry sa zastrú bezplatnými vlakmi alebo nejakými sociálnymi darčekmi.
Do tejto situácie, a budem smerovať ku koncu, do tejto situácie prišlo k tomu, čo všetci dobre viete a čo je vlastne dôvodom, prečo tu máme novú vládu alebo staronovú vládu a prečo prejednávame v Národnej rade jej programové vyhlásenie. Do tejto situácie varenej žaby na slabom plameni sa zarezala ako nôž strašná správa o vražde novinára, ktorý sa zaoberal skoro výlučne odhaľovaním politickej korupcie. Odhaľovaním tej chobotnice vzťahov, ktorá sa tu vytvorila ako akýsi druhý a oveľa lepšie fungujúci projekt, než je projekt verejnej služby, ktorého my sme ako poslanci účastníci.
Až doteraz sme, dámy a páni, mohli odvracať zrak. Až doteraz iba nemnohí poslanci kričali a burcovali, že nám oligarchovia a politickí mafiáni unášajú republiku. Iba nemnohí politici išli proti prúdu. Výhodnejšie a bezpečnejšie bolo ísť s bohatými skupinami, ísť s víťazmi slovenskej transformácie, ktorí tu držia v rukách takmer všetko.
Po vražde pána Kuciaka sa naozaj ukázalo, že tu existuje nové mladé Slovensko, ktoré už nemá trpezlivosť na pokračovanie v tejto bábkohre. Slušnosť a férové vládnutie už nežiada len zopár pošahancov, ako vy nám radi hovoríte, ale žiada ich verejnosť, žiadajú ich mienkotvorci, žiada ich ulica. Tá ulica hovorí, že príde.
Z otázky presiaknutia korupcie do štátu sa stala kardinálna otázka. Ja vám môžem povedať, že keď som začínal s burcovaním na túto tému, nemali na to náladu ani médiá, no však odniekiaľ musia brať reklamu, nemali na to náladu politici, lebo skoro každý predsa niekomu chcel v politike pomôcť, potom po rokoch sa zjavil Matovič, ale aj ten bol hlasom volajúcim na púšti z toho hľadiska, že aj opozičné strany mali oveľa širšie programy, kde uprednostňovali iné témy, ale dnes, dámy a páni, je kráľ nahý. Skutočne môžme sa hádať o dôchodkoch, môžme sa sporiť o pravoľavých alebo liberálnokonzervatívnych témach, ale až potom, keď sa obnoví dôveryhodnosť samotného štátu a jeho inštitúcií. Hádať sa o týchto detailoch, hádať sa o zákonoch a o ich využití v okamihu, kedy je, kedy verejnosť prestáva veriť v inštitúcie svojho štátu, by bolo márne a zbytočné.
Verejnosť zdvihla hlavu a žiada, a budem teraz presne citovať, "elementárnu slušnosť a rešpekt". Môžte to ignorovať, môžte povedať, čo vy nám budete, umelci, toto je citát z dnešného dokumentu, ktorý zverejnili umelci, čo vy nám budete radiť. Ale oni hovoria a verte mi, že hovoria z duše väčšiny toho obyčajného Slovenska. Znovu budem citovať: „Prestaňte sa tváriť, že neviete, o čo nám ide. My nechceme meniť výsledok volieb, my vás žiadame, aby ste sa začali správať zodpovedne. Prestaňte predstierať, že veci meníte. Prestaňte robiť len preto, aby sa ulica upokojila. Ona je pokojná, len sa jej prestaňte vysmievať do tváre.“
Toto nenapísali pošahanci ani chuligáni, toto napísala elita slovenskej kultúrnej obce, ktorá je nespokojná naozaj s pľuvancom do tváre, ktorý jej uštedril ten, kto vybral novú ministerku kultúry, pretože umelci majú pocit, že stranícka funkcia na to nestačí. (Zaznel zvuk časomeru.)