Ďakujem pekne. Tak zas som to možno neprehnal s tým chválením, lebo až tak veľa tých poslancov, čo by sa zaoberali problémom samosprávy, nie je. Samospráva vskutku má problém a to je to, že sily minulosti tu stále teda existujú, veď keď už bola skloňovaná revolúcia, november, tá nezakázala pôsobenie komunistov a ich transformáciu, oni majú na vzťah občana a politiky svoj názor, niekedy sa to nazýva etatizmus, niekedy sa to nazýva...
Ďakujem pekne. Tak zas som to možno neprehnal s tým chválením, lebo až tak veľa tých poslancov, čo by sa zaoberali problémom samosprávy, nie je. Samospráva vskutku má problém a to je to, že sily minulosti tu stále teda existujú, veď keď už bola skloňovaná revolúcia, november, tá nezakázala pôsobenie komunistov a ich transformáciu, oni majú na vzťah občana a politiky svoj názor, niekedy sa to nazýva etatizmus, niekedy sa to nazýva manažérizmus, nazvite to akomkoľvek, ale odkopáva to občana, odháňa, vyháňa, zatvára, zneviditeľňuje, ukrýva. A to, čo hovoria demokrati už celé roky, je transparentnosť vládnutia, pritiahnutie občanov.
Veď nakoniec je od novembra ’89, je to neustále ten istý spor, ten istý spor. Jedni hovoria máme moc a nechajte nás na pokoji, my ju budeme uplatňovať. A druhí hovoria, nikto nepopiera, že máte moc, počúvajte argumenty, odpovedajte argumentami, bráňte verejný záujem, a nie, a nie partikulárny záujem a buďte otvorení k občanom, pretože bez účasti občanov nemá demokratický stroj vôbec žiaden zmysel. A vskutku nízka účasť občanov na samospráve, či už je to v podobe účasti na voľbách župných, komunálnych, alebo aj na účasti v priebehu tých 4 rokov, je zarážajúca, je smutná a každý, kto volá po tom, aby bola ešte menšia, ide proti dobe, ktorú Slovensko čaká, ide proti budúcnosti Slovenska a som presvedčený, že ide aj proti vôli mladých ľudí, ktorí nechcú odtiaľto odísť, ale chcú Slovensko zlepšiť.
Preto oceňujem kolegu Dostála za to, že vytiahol zástavu niekoľkých požiadaviek, ktoré sú práve na strane transparentnej samosprávy, tam sú tie časti o návrhu, ktoré, ktoré umožňujú a definujú právo občana vystúpiť, môžem povedať pochybovačom, že v Bratislave som toto právo presadzoval a úspešne presadil pred rokmi, nestoja tam, žiaľ, žiadne zástupy občanov, ktoré by chceli vystúpiť, je to púha polhodinka, niekedy sa ani nenaplní, ale tá šanca je každému daná a občianska komunita Bratislavy má dvere odvtedy, odkedy sa toto ustanovenie prijalo, počas rokovaní zastupiteľstva otvorené.
Takisto veľmi podporujem myšlienku verejného zasadnutia komisií. Komisie sú totiž práve to miesto, kde nemožno namietať, že sa zdržujú iné kauzy, pretože komisie sú špecializované, ak mám kauzu týkajúcu sa stavebného, stavebných a urbanistických otázok, tak idem na urbanistickú komisiu a naozaj tí poslanci by mali mať čas na to, aby si vypočuli argumenty a častokrát práve je šanca, aby aj na týchto komisiách pracovali občianski odborníci. Moja skúsenosť opäť za desaťročie v samospráve hovorí, že práve títo občianski kandidáti komisií sú najdisciplinovanejší a najviac pracujú na tých komisiách. Pravda, niekedy sa poslanci bránia účasti tých občianskych odborníkov. V každom prípade ja sa snažím presadzovať a myslím, že sa to celkom darí, že aspoň keď občan príde so záujmom vystúpiť na tejto komisii, vystúpi. A to pracujem aj v komisii finančnej, kde by ste povedali, že potom budú chodiť samí lobisti. No ak to poctivo vedie človek, ktorý to nerobí pre lobistov, tak sa aj ostýchajú, a keď prídu nejakí lobisti, tak čelia otázkam poslancov, ktoré ich veľmi rýchle pošlú tam, kde majú byť. Čiže tá prax s otvorenou komisiou, ktorá si vypočuje často aj dve strany toho istého problému, a to teda v najväčšom meste na Slovensku nie je vôbec žiaden problém.
Všetci, ktorí argumentujete často z oveľa menších miest alebo menších obcí, sa jednoducho buď iba bojíte kontaktu s verejnosťou, a to by nemalo byť u samosprávneho politika vôbec na mieste, alebo jednoducho ste pohodlní na to, aby ste sa vybavovali s občanmi. Ale my sme zvolení na to, aby sme boli pre občanov otvorení a aby sme im pomáhali. Preto aj verejné zasadnutia komisií sú úplne namieste a oveľa menej narušujú priebeh potom diskusie o rôznych iných problematikách, ako keď by sa mala rozsiahlejšie diať tá, dajme tomu, hodina otázok na samotných zastupiteľstvách mestských a miestnych parlamentov.
Súhlasím takisto s obhajobou kontrolórov. Kontrolóri, boli časy, keď im zastupiteľstvá určovali platy a častokrát tam bola polohluchá prababička, keď to mám tak trochu zosmiešniť, ktorá jednoducho bola príbuzným, známym, kamarátom a zabezpečovala práve nekontrolu, pretože ak by bola kontrolovala, tak by sa starosta alebo poslanci postarali, aby nedostala ani na slanú vodu. Dneska majú kontrolóri akú-takú záruku, ešte stále sú tam pohyblivé zložky, ktoré zmenšujú ich nezávislosť. Tie by bolo treba odstrániť a postaviť kontrolóra naozaj na takú úroveň, aby bol on orgánom verejnosti a mestského zastupiteľstva alebo miestneho zastupiteľstva.
O čo totiž ide? Tá moc, ktorú má vláda, exekutíva, sa nedá proste vôbec vyvážiť účasťou poslancov, aj keby sa išli roztrhať od usilovnosti. Preto aj tí poslanci majú civilné zamestnania, tí poslanci nemajú právomoc robiť poslanecký prieskum, nemajú právomoc zakladať vyšetrovacie komisie, tak ako ani tu, len tam sú znevýhodnení ešte aj tým, že nie sú nijakým spôsobom profesionalizovaní, nemajú žiadnych asistentov. Spravidla nemajú ani v celom tom magistráte alebo aparáte vlády žiadneho vyhradeného pracovníka, ktorý by im pomáhal zabezpečovať si podklady, informácie a obhajovať verejný záujem občanov. Preto je, by mal byť kontrolór priam mečom v rukách verejnosti – a cez poslancov, teda, samozrejme, verejnosti, ktorá zvolila poslancov – mečom voči korupcii, voči plytvaniu, voči nejasným finančným rozhodnutiam exekutívy. Tie faktúry totiž v tých mestách, a nie je to len Bratislava, aj v menších, naozaj idú, bežia, rozhoduje sa a poslanci nemajú šancu. Ani ich nevpustia, aby kontrolovali. Vskutku aj v Bratislave sme sa stretli s tým, že kontrolór bol nevpustený ku kontrole mestských podnikov.
Dámy a páni, neviem, ako je to v priemere na Slovensku, iste je Bratislava trochu odlišná, ale v Bratislave de facto to, nad čím rozhoduje magistrát, je len malá zložka objemu financií, ktoré sa otáčajú z verejných zdrojov. Pretože predovšetkým občania, ktorí platia električenky a platia lístky, ktorí platia vodné, stočné, občania, ktorí platia odpad, tam posielajú peniaze de facto samospráve, ibaže namiesto aby ju mala samospráva plne pod kontrolou, tak peniaze smerujú outsourcovaným firmám, ktoré sa chovajú, ako by boli podnikateľské subjekty. Dávno sme mali začať s úsilím, aby z týchto firiem boli verejnoprospešné podniky, lebo nie je žiaden dôvod, aby spoločnosti, ktoré majú tak či tak spravidla monopolný charakter, sa začali chovať ako podnikateľské podniky, ktoré utajujú informácie alebo robia dokonca netransparentné obchody, dokonca predávajú svoje podiely a nepriamo privatizujúce servisné organizácie, tieto spoločnosti, ktoré by mali byť spoločnosťami verejného záujmu.
Bol spomenutý aj nevyvážený vzťah medzi zastupiteľstvom a starostami. No áno, viete je to už z povahy veci, ktorú som uviedol, že to zastupiteľstvo je často mnohohlavé, a práve preto veľmi ťažko zjednocuje svoju vôľu. A proti nemu stojí profesionálny aparát, ktorý má jednu hlavu, jedného štatutára a často veľa rôznych zákulisných hráčov, ktorí tiež nie sú zrovna v dnešných rokoch už nejakí amatéri. Pre ilustráciu poviem, že bratislavské hlavné mesto, teda slovenské hlavné mesto Bratislava má takmer šesťsto zamestnancov, vládna exekutíva. Ani jedného z nich nemôžu poslanci odvolať. Pozícia primátora, dámy a páni, zatiaľ v tomto systéme je tak nedotknuteľná a neodvolateľná, že pripomína pozíciu diktátora. No a nám sa teraz podaril primátor, ktorý si to užíva, ktorý nepodpisuje uznesenia, a keď prelomíme veto, tak si z toho nič nerobí. Dajte ma na súd, urobte referendum. No v Bratislave, keď chodí voliť toho primátora cca 30 až 35 %, ako by asi mohlo byť referendum na 50 %.
Samosprávu čaká veľká inventúra a ja vítam to, že sú tu poslanci, ktorí, verím, že sa k takej inventúre pridajú, pretože samosprávne zákony nutne potrebujú zhodnotiť tridsaťročné skúsenosti, dobré aj zlé. To nie je proti nikomu, to je o využití rozumu a spätnej väzby, ktorú občania v tejto sfére politiky dávajú.
Ďakujem.
Skryt prepis