Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Dámy a páni, navrhujeme podporu Ondrejského cintorína v Bratislave, čo je najstarší historický cintorín v našom hlavnom meste, ktorým by Národná rada pomohla dobehnúť jeden z deficitov, ktoré máme pri budovaní hlavného mesta, ale trúfam si povedať, že aj pri budovaní štátu. Všetky európske národy, pokiaľ majú štátnosť, majú v hlavnom meste miesto odpočinku, ktoré sa považuje za národný cintorín a na ktoré prichádzajú nové generácie, aby si pripomenuli, odkiaľ a kam kráčame, aby si pripomenuli príbehy tých, ktorí sa usilovali o slušný a dobrý život v tej danej lokalite, v tom danom národe, v tom danom štáte pred nimi.
Poslaním takéhoto cintorína je predovšetkým uchovávať pamäť národa. A práve tu v strednej Európe sa tá pamäť národa vskutku uchováva aj cintorínskou kultúrou a pietou k nebohým na našich cintorínoch. Vidíme to každý rok. A návrh tohto zákona som predložil vlastne v predvečer Pamiatky zosnulých, ktorú budeme si pripomínať aj tento rok, a znovu sa zaplnia slovenské cintoríny, aj Ondrejský, na ktorom nie je veľa hrobov, o tom budem chvíľu hovoriť, sa zaplnia ľuďmi, ktorí si budú pripomínať svojich predkov, ktorí si budú pripomínať časom aj anonymných ľudí, vskutku sa pália sviečky a ľudia sú stíšení aj pred centrálnymi krížmi, kde si pripomínajú osudy tých, ktorí nás predišli do večnosti.
Cintorín je teda v strednej Európe svojho druhu pamäťovou inštitúciou. Tento moderný termín poznáme z mnohých štátov dnes okolo Slovenska aj u nás máme pamäťovú inštitúciu ÚPN. A ak sa pozriete na dôvodovú správu alebo na návrh tohoto zákona, ktorý predkladáme, ktorý predkladá, predpokladá bagateľné výdaje na podporu, dotvorenie tohoto cintorína, tak si aj uvedomíte, že je to nesmierne nenáročný návrh na štátny rozpočet a je to nenáročný návrh na vytvorenie a podporu tejto kultúry pamäti národa, ktorú smeruje aj Ústav pamäti národa.
Tým, samozrejme, nechcem nejak znižovať význam Ústavu pamäti národa alebo iných inštitúcií, ktoré sa zaoberajú národnou históriou, ale je okaté, že práve absencia v hlavnom meste národného cintorína poukazuje aj na tú autentickú skutočnosť, že slovenský príbeh sa začínal ťažko, že tvorba národného štátu trvala dve storočia a v priebehu tých dvoch storočí sa Národný cintorín ocitol v Martine, tam sa aj zaplnil našimi národnými dejateľmi a potom najmä v období totality sa táto idea, v období teda aktívne presadzovaného tzv. doktríny internacionalizmu, sa táto otázka, kde pokračuje tá pamäť národa, neriešila.
Príbeh Ondrejského cintorína, samozrejme, môžete si položiť otázku, prečo práve Ondrejský cintorín v Bratislave, prečo nevytvoriť nejaký nový cintorín. Ondrejský cintorín má, samozrejme, neopakovateľnú polohu, je v Starom Meste, má neopakovateľný príbeh, je to cintorín, ktorý bol terčom útoku bývalého režimu na pamäť práve tohoto mesta, na pamäť tohoto génia loci. Bývalý režim si predsavzal ničiť v hlavnom meste vôbec všetky kresťanské symboly, v odôvodnení na zničenie historických cintorínov sa vyskytovali pojmy alebo výrazy, že treba zničiť tmárske symboly v srdci hlavného mesta, ktoré sa musí stať socialistickým.
Zápas o Ondrejský cintorín, ktorý sa odohral na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, bol zápasom, ktorý primárne sa vtedy vnímal ako zápas politický, ako kritika režimu a takisto režim sa bránil akoby pred útokom opozície. V skutočnosti to bol ale zápas vskutku civilizačný. Siahalo sa priamo na kosti, tie sa vyberali bagrami a s tým mali byť zničené aj všetky pamiatky Bratislavy a v širšom zmysle aj Slovenska v jeho kresťanskom kontexte a v jeho kontexte historickom. Tomu ešte predchádzalo preverovanie pozostalých, kde bola myšlienka ponechať len tých, podotýkam, že na Ondrejskom bolo 18-tisíc hrobov, ponechať len tých, ktorí sa zaslúžili o komunistické hnutie. Alebo nejakým spôsobom by boli využiteľní na komunistickú propagandu. Našťastie tento politický cieľ sa na základe odporu obyvateľstva zastavil, aj keď veľa hrobov bolo zničených. Keď mám byť úprimný, tak väčšina, významná väčšina bola odvezená, zničená, predsa len cintorín si zachoval pietny charakter, dnes je tam asi 1 200 hrobov, tá kapacita teda po tých 18-tisíc je obrovská.
Práve tento drastický, nekultúrny zásah bývalého režimu spôsobil situáciu, ktorá sa dnes núka, situáciu, že máme historický cintorín s najdlhšou tradíciou v našom meste siahajúcou do 17. storočia a tento cintorín je ani nie poloprázdny, ale takmer prázdny.
Jeho údržba, jeho starostlivosť by mala byť, samozrejme, na bedrách mesta podobne, ako je to aj s cintorínom, ktorý je v Martine. Podobne s týmto cintorínom už spontánne vznikla situácia, že viaceré významné osobnosti prejavili záujem, aby miesto ich posledného odpočinku bolo na tomto cintoríne. Sú tam už významní štátnici, sú tam významné osobnosti kultúry, sú tam významné osobnosti demokratického exilu. Menoslov je priložený v dôvodovej správe a nechcem vás ním zaťažovať.
V každom prípade už spontánne vzniká situácia, že realita, že Slovenská republika je samostatným štátom a že má hlavné mesto, vedie k tomu, že sa hľadalo miesto posledného odpočinku pre osobnosti kultúry, vedy, cirkvi alebo politiky tu v hlavnom meste, keďže cintorín v Martine je už na pochovávanie uzavretý.
Ďalšie, ďalšie starosti a problémy s dobudovaním cintorína, samozrejme, budú ležať na pleciach samosprávy, tak ako ležia aj v tejto chvíli. Ak by ste podporili myšlienku, že Národná rada k tomu prispeje, tak by to znamenalo len tú jedinú vetu, ktorá je aj v zákone o meste Martin, že sa zmieni, že, že toto mesto je miestom umiestnenia cintorínu takéhoto charakteru a Národná rada potom bude môcť umožniť ministerstvu kultúry, aby prispievalo podľa jeho úvahy a jeho možnosti aj na ochranu a ďalšie zveľaďovanie tohoto vzácneho miesta.
To prispievanie v meste Marin je, myslím, 200-tisíc eur ročne, a ak by sa ministerstvo rozhodlo rovnakou mierou podporovať aj cintorín v Bratislave, nevyriešilo by to síce celé financovanie, to by bolo naďalej ťažiskovo na bedrách mesta, ale bol by to symbol, bolo by to gesto, že slovenský príbeh dospel k tomu, že môžeme mať Národný cintorín v Bratislave, že táto Bratislava je plnohodnotným hlavným mestom a že podobne, ako je Paríž alebo Viedeň, každý návštevník aj zo Slovenska bude môcť hľadať ten pokračujúci príbeh, najmä od vzniku samostatnej slovenskej a demokratickej štátnosti v roku 1993, ten príbeh tu v hlavnom meste aj na cintoríne, ktorý navrhujem, aby sa stal Národným cintorínom v Bratislave.
Rozmýšľam, čo by bolo ešte treba dodať k tomuto príbehu, hádam len to, že návrh na tento cintorín už len samotnou myšlienkou ide o ľudí, ktorí spomedzi nás budú odchádzať v budúcnosti a bude ich mesto, resp. orgán, ktorý sa vytvorí na zvažovanie toho, že kto bude pochovaný na tomto cintoríne, bude ich postupne na Ondrejskom cintoríne pribúdať. Podotýkam, že to sa bude diať bez ohľadu na to, či sa Národná rada postaví chrbátom k tomuto návrhu, alebo nie, že tento návrh teda sa týka naozaj takej témy, ktorá presahuje aj naše osobné príbehy, a verím, že aj naše rozpory. A naše možno často dnes silne vnímané, ale z pohľadu večnosti malicherné hádky.
Umožnite, prosím, tomu, aby sa Bratislava dočkala toho, že Národný cintorín bude aj v hlavnom meste.
Ďakujem.

Ďakujem. Dôležité je, že kolegovia sa snažia vnášať nový vietor do naozaj zatuchnutých vôd. Sudcovia, advokáti, právnici, to je v každej spoločnosti mimoriadne významný stav. Mimoriadne významný. Nielenže odjakživa z tohto stavu, z tejto profesie sa ovplyvňuje miera pocitu spravodlivosti v krajine, ale ovplyvňuje sa, samozrejme, politika, Slovensko je, má v tomto ešte osobitnú tradíciu.
Ukazuje sa posledné roky, že tento stav sa uzatvára do seba, sú tu náznaky, aj pri návrhu ústavných sudcov vznikol náznak, že sa mladí nemajú ešte vpustiť do arény a k tomuto presne smeruje aj to, že koncipienti musia odmakať 5 rokov často za bagateľné platy a tým sa stav advokátsky bráni pred konkurenciou mladých ľudí. Slovensko sa tak či tak domôže tohoto nového vetra, urobilo by sa, urobilo by sa to skôr a kvalitnejšie, keby sa táto stredoveká 5-ročná prax predsa len upravila na primeraný čas - primeraný v bežných európskych krajinách - tak, ako to navrhujú predkladatelia.

Iba faktickou chcem podporiť túto myšlienku. Skutočne je veľmi správne, ak opozícia síce pripomenie, že Robert Fico v čase samovlády mal obrovské možnosti naozaj obrátiť dovtedajšie, dovtedajšiu situáciu, kríza už doznievala, končila, mohli sa naozaj presvedčivo pritiahnuť ľudia späť na Slovensko. Dožili sme sa aj za tejto vlády to, že boli skôr odrádzaní, pripomeniem známe granty, kauzu s grantami, kde nádejní mladí vedci sa dozvedeli, že vlastne uprednostnení sú znovu tzv. naši ľudia.
Ale vítam hlavne to, že vecným a pracovitým spôsobom sa predstavitelia opozície obracajú proste k tomu, ako problém vyriešiť, nie ako iba vystaviť vládu za jej zanedbanie kritike. Najakútnejší problém, ktorý Slovensko má, a nech mi ani kolegovia ekológovia nemajú za zlé, nie je vysychanie krajiny, nie je dopad meteoritu ani možno globálne otepľovanie, natoľko nie je porovnateľný ten problém s akútnosťou odchodu mladých, schopných ľudí do zahraničia. To je národná genocída schopných, inteligentných, talentovaných ľudí, ktorá prebieha pre apatiu súčasnej vládnej koalície voči kriminálnym prejavom a voči neschopnosti aj administratívne a politicky vytvoriť priaznivé podmienky pre talenty a pre schopných ľudí.
Tento návrh smeruje práve k týmto, použijem presne to slovo, "smerom", ktorým mal smerovať SMER, ale nesmeruje. To znamená, pomáhať, aby sa naozaj ľudia udržali na Slovensku.

Ďakujem vám. Pán poslanec, toto bola veľmi trefná poznámka. No ja si myslím, že každý ekológ, keď si prečíta tie odrážky navrhovaných zmien, sa ocitá v úplne inom priestore, v priestore biznisu, komplikovaných schém, ako zvýhodniť toho alebo onoho, alebo ten, alebo onen spôsob výroby energie. Preto som použil možno aj pre pána ministra príkro znejúcu formuláciu o pláštiku. Jednoducho toto mohol zákon o energetickej výrobe, ktorý by jasne a jednoducho riešil naozaj problematiku energetiky. Problematika trvalo udržateľného Slovenska, pokiaľ ide o výrobu energie, a ochrana prírody, ochrana lesov, ochrana, vieme, že aj pri vodných elektrárňach, ktoré na pohľad, tie malé vodné elektrárne nám pripadajú také šikovné aj obnoviteľné zdroje, prichádza k protestom, prichádza k narušenie vodného, najmä rybného hospodárenia, že je to celkom iná a rovnako zložitá problematika.
Skombinovanie týchto dvoch oblastí je módnou záležitosťou. Ja si pamätám na doby, keď sa prikrývala, prikrývali hospodárske záujmy inými tézami. Teraz aj pod tlakom Európskej únie sa ujalo mávanie zástavou ekológie, enviromentu. A je mi to ľúto, pretože môžu sa urobiť závažné omyly, závažné chyby, a to môže hroziť aj v prípade tohoto zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán minister, kolegyne a kolegovia, zákon o obnoviteľných zdrojoch ja skloňujem v tejto snemovni z iného uhla pohľadu. (Zaznievanie gongu.) Je to, samozrejme, stále ten istý zákon, ktorý teraz vo svojej vlastnej novele prináša ministerstvo hospodárstva.
Mňa zaujíma, samozrejme, nielen z tej stránky, z ktorej som predkladal novelu, ktorú, ktorá sa dostala v minulej sezóne do druhého čítania a ktorá pôjde do, do tretieho čítania na októbrovej schôdzi vlastne spolu aj s týmto zákonom. Nezaujíma ma len táto stránka, čo je stránka ochrany stromov. Samozrejme, musí nás zaujímať aj celkový dopad zákona, pretože ničenie stromov je takpovediac vedľajší produkt tohoto istého zákona, toho tlaku na to, aby sme mali alternatívne zdroje aj s využitím biomasy.
Nebudem ale obhajovať svoju novelizáciu, malú novelizáciu, ktorá upres..., má upresniť, čo biomasa je a čo biomasa nie je, a poviem len pár viet k energetickým, k energet..., k poňatiu tohoto energetického zákona.
Za prvé veľmi by som uvítal, pán minister hospodárstva, keby ste tu už boli so zákonom, ktorý naozaj ukončuje v nejakom reálnom čase udržiavanie energetiky postavenej na fosílnych zdrojoch, a to na takých nekvalitných, ako je hnedé uhlie, ktoré ničí krajinu, ničí ovzdušie, významným spôsobom ničí ovzdušie jedného krásneho regiónu Slovenska, a pritom je také málo výťažné, že si vyžaduje vysoké dotácie. Dotácie, ktoré platí celé Slovensko dohromady, sa tá banícka výroba týka naozaj veľmi obmedzeného okruhu občanov. Ak aj zarátame to, že oni živia, povedzme služby a iné veci, zamestnanosť v tom regióne, tak takisto by živili, ak by sme všetkých týchto baníkov poslali na predčasný dôchodok. Náklady pre štát by boli výrazne nižšie. Nehovoriac, aké by boli zisky pre prírodu a pre zdravie obyvateľov tohoto regiónu.
Takže bol by som býval veľmi rád, keby ste prišli s takou novelou, v ktorej by táto prax skončila a kde by hnedouhoľné bane išli do reálneho útlmu nie o desiatky rokov, ale v dohľadnej dobe, v dobe trvania vašej vlády. Samozrejme, bez ohľadu, že by som chcel rozširovať argumenty, ktoré vzniesol pán kolega Galek a pán Heger, nechcem ich opakovať, ale stručne sa dá povedať, že zákony prikrývané pláštikom ekológie od samého počiatku u nás majú akoby nezadržateľný trend vytvárať výhody pre zariadenia alebo pre ľudí, ktorí sú blízki politickej moci. Majú politický podtext a majú podtext protekcionizmu.
Boli vymenované tie spôsoby, ten škandál s fotovoltaikou, ale keby sme sa zahĺbili do vzťahov aj pri spaľovaní biomasy, aj tam by sme zistili, že zariadenia na biomasu boli pripravené a spustené veľmi rýchle, kým sa vydali licencie, kým sa rozhliadli a kým sa rozhliadli iní prípadní konkurenti, tak veci už boli veľmi ďaleko.
Svojím spôsobom teraz ministerstvo prináša zákon, ktorý celý ten stav petrifikuje. Kto mal „šťastie“, kto vedel cez víkend predložiť podklady, ktoré iní museli zháňať mesiace z tých istých úradov, kto mal dobrú známosť, tak ten sa rozvinul, dnes je silný a silnejší a bude mať, samozrejme, aj lepšie aj postavenie aj pri aukciách. Nemožno, samozrejme, skúšať vrátiť čas späť. Takáto je realita, vytvorili ju predošlé vlády. Táto vláda ju nezmenila a dnes prichádza s koncepciou jedného výkupcu, ktoré samé osebe je krok dobrým smerom, pretože máme nádej, že to bude predsa len o čosi transparentnejšie a kontrolovateľnejšie.
Takisto na pohľad vyzerá dobrý krok vytvárania aukcií, umožnenia aukcií, aj keď, znovu opakujem, po vyše 10 rokoch krivenia konkurenčného prostredia, krivenia všetkými možnými spôsobmi sa takto bude petrifikovať istý stav, kde budú silnejší tí, čo boli zvýhodňovaní. Ale ako som už povedal, minulosť sa veľmi ťažko vracia.
Mám výhradu, a tá, to je, by som povedal, opozičná povinnosť, ju zopakovať aj po mojich kolegoch, že celá podpora obnoviteľných zdrojov sa deje na úkor platby občanom. Priamo občania uhrádzajú v spotrebe energie bez ohľadu na ich sociálny stav, financujú ľudí, ktorí ťažia z tohoto biznisu.
Celkove treba povedať, že upratanie a vyčistenie v oblasti, ktorá mala priniesť na Slovensko viac čistoty a viac alternatívnych zdrojov (zaznievanie gongu), zrejme je ešte len úloha, ktorá je pred týmto, pred týmto parlamentom, to, že sa ekológiou zakrýva často bezohľadné a protekčné drancovanie peňaženiek občanov a z toho napríklad občas vyplývajúce aj drancovanie lesov, to je dôsledok zle nastavených zákonov, neochoty ich opraviť, dlhodobej neochoty ich opraviť. A dnes teda do istej miery aj petrifikovanie tohoto konkurenčne neférovo vytvoreného hospodárskeho stavu v Slovenskej republike. Napriek tomu teda krok, ktorý sa zdá byť jeden z hlavných dôvodov predkladania tohoto zákona, čiže vytvorenie, vytvorenie jednotného výkupcu a systému aukcií, by som rád podporil, keby v tom zákone nebolo toľko ďalších položiek a ďalších opatrení, ktoré napríklad nepozdvihujú postavenie menších výrobcov tak, aby tí ľudia, ktorí by si mohli vytvárať obnoviteľné zdroje v rodinných domoch alebo v malých zariadeniach, sa raz ocitli v rovnako výhodnej pozícii ako tí veľkí. Nepáči sa mi tiež, pán minister, že zákon pokračuje v takej u nás v starej tradícii, že sa ministerstvá snažia stále zväčšovať svoje právomoci na úkor povedzme aj iných nezávislých inštitúcií, ako je ÚRSO, udeľovať najrôznejšie povolenia a na kritériá toho udeľovania používať čo najgumovejšie pojmy: posúdi sa, zohľadní sa a tak ďalej. Zopár takýchto historicky známych jazykových skvostov by sa dalo nájsť aj v predloženej novele zákona. Stará tradícia, že dobrá zástavka ekológie slúži na biznis, stará tradícia, že jeden dobrý cieľ, napr. jednotný výkupca a aukcie, s ním sa zvezie zopár odrážok a zopár paragrafov, ktoré vôbec neslúžia tomu avizovanému cieľu. To sú, žiaľ, tradície, ktorých sa naša legislatíva za tejto vládnej moci nechce a nedokáže zbaviť. Posudzovanie hlasovania tohoto zákona bude, bude ešte iste vecou diskusie. Máme avizovaných niekoľko pozmeňujúcich návrhov, a to rozhodovanie, pokiaľ ide o mňa a iste aj iných poslancov v našom klube, bude súvisieť s podporou týchto pozmeňujúcich návrhov.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pani Remišovej, že predniesla veľmi pokojným spôsobom výhrady, ktoré aj ja zdieľam, zasahovanie do demokratického mechanizmu má byť vedené férovými úmyslami. Čiže nie je naozaj absolútne v súlade s demokratickým duchom, aby parlamentná väčšina zasiahla proti stranám opozície.
Za druhé. Pokiaľ tu je opozícia taká, aká je, s takým členstvom, aké má, tak bola zvolená občanmi, verejnosťou legálne na toto volebné obdobie. Tá verejnosť vedela, aké strany volí, nič nebolo skryté.
Preto je absolútne v rozpore s demokratickým duchom, aby v priebehu tohoto volebného obdobia ste zasiahli do života tých strán, ktoré boli demokraticky zvolené, a nútili ich meniť štruktúry alebo podľa predpisu meniť svoje chovanie, svoju stratégiu, ktorá môže aj rátať s tým, že sú tu obavy pred štátnou mocou u časti politickej scény.
A tretí, tretia poznámka. Ak by k takým zmenám malo prísť, mali by byť konsenzuálne, lebo ide o spoločný demokratický mechanizmus a, samozrejme, by mali platiť až od budúceho volebného obdobia. Pretože toto volebné obdobie je posvätené vôľou voličov, ktorej, opakujem, volili práve také strany, aké tu sú.

Chcem požiadať o zaznamenanie mylného hlasovania o bode k tlači 1097, hlasoval som „proti“ mylne, prosím zaznamenať hlasovanie „za“.

Ďakujem, pán predsedajúci, za pochopenie. Hneď na úvod poviem, že podporujem návrh pani Blahovej, pretože je to návrh, ktorý je namieste. Je to riešenie praktických problémov občanov Slovenskej republiky, ktorí majú samozrejme v našej ústave garanciu z ľudských práv a hlavne jednu garanciu majú a mali by mať, že táto snemovňa je tu pre nich a nie pre svoje jurodivé predstavy o svete, ktoré niektorí predviedli.
Dámy a páni, ja ale o tom nechcem hovoriť, každý poslanec má právo na svoje názory a toto je práve to miesto, kde majú zaznievať a kde im treba dopriať priestor. Ale zo života vám môžem povedať svedectvo, že poznám veľa odporcov tolerancie v oblasti sexuálnych práv, ktorí sa dožili a dočkali toho, že ich dieťa, keď dorástlo, tak zažívalo nenávistné hejty a prenasledovanie z dôvodu svojej voľby, voľby svojej sexuálnej orientácie. Zažil som ich poníženie a pozeral som sa do tvári tých istých ľudí, čo odsudzovali, odsudzovali odlišné sexuálne orientácie, po tom, keď museli v domácnosti sa vyrovnať s tým, aké nenávistné sliny pľujú na ich potomkov ľudia, ktorí sú zaslepení nenávisťou.
Chcem sa aj na tomto mieste postaviť proti tomuto novému pohanstvu, proti šíreniu náboženstva nenávisti, ktoré sa šíri napríklad aj prostredníctvom nenávisti k sexuálnym menšinám. Je to doslova nenávistné náboženstvo. Pretože Kristove náboženstvo nikdy nenieslo v sebe nenávisť k blížnemu svojmu, ale súcit a lásku k bratom a sestrám.
Chcem sa obrátiť na každého, kto má záujem o túto problematiku, ako poslanec a napokon hlasovať budeme, ako verím, všetci, aby sa postavili proti politike šíriacej nenávisť. Lebo tu nejde len o bludné ideologické táraniny, ale na konci bude hlasovanie a tak vzniká v tomto štáte, tak vznikajú zákony a vznikajú pravidlá, podľa ktorých občania Slovenskej republiky pokiaľ tu chcú zostať, žijú. Z ideologického blúznenia sa tak stane politika. Každodenná norma, ktorá bude ovplyvňovať životy ľudí.
Postavme sa, prosím, proti politike šíriacej nenávisť, neznášanlivosť a takisto aj proti politike, ktorá stavia na strachu. Znovu si uvedomme, že tento návrh nie je návrhom o registrovanom partnerstve, ale rieši problém pri spolužití občanov. Vecný problém, nie ideologický, konkrétny problém, aké máme riešiť v tejto snemovni a predsa vyvoláva doslova festival nenávisti, ktorý zrejme bude alebo je dosť veľká obava, že bude napokon zavŕšený zhodením dobrého návrhu z parlamentného stola.
Aká je to, vlastne akého charakteru je to nenávisť? Už som povedal svoj názor, že teda z náboženstva kresťanského očividne vychádzať nemôže, Kristus naozaj nehlásal nenávisť a nehlásal náboženstvo intolerancie, naopak, na vtedajšie doby urobil revolučné kroky a predniesol revolučné učenie lásky k blížnemu. Aj k nepriateľovi. Títo muži a ženy ale nie sú nepriatelia nikoho zo sediacich v sále. Kristus však žiadal, aby aj k takémuto sme chovali lásku a porozumenie.
Čiže z čoho vyviera táto, toto, tento festival nenávisti? Z čoho vyviera potom hlasovanie, ktoré, ktoré bude na strane intolerancie a nenávisti a nie na strane lásky a tolerancie? Domnievam sa, že vyviera z nenávisti k individuálnej slobode, ktorá je u nás ešte stále nezakorenená, táto, toto obrovské víťazstvo, že má každý jeden z nás právo na individuálnu slobodu a že mu štát ani žiadni politici nemajú čo chodiť do spálne a rozkazovať, ako má žiť, toto stále, ešte stále má patologických nepriateľov, ktorí stavajú na nenávisti, ktorá bola zasievaná dvomi totalitnými režimami. Zaujímavé, že táto sexuálna odlišnosť bola vhodnou zámienkou aj pre jeden, aj pre druhý. Opakujem, nešlo o žiadne náboženské, napokon nacizmus aj komunizmus nemali, nemali žiaden pozitívny vzťah ku kresťanstvu, boli jeho nepriateľmi. A predsa mali, ako aj jeden z predrečníkov si povšimol, taký istý nenávistný vzťah k individuálnej slobode, ako majú dnešní hlásatelia nenávisti k tomuto návrhu a nenávisti k tolerancii voči sexuálnym menšinám.
Myslím, že vysvetlenie je na stole a je veľmi zreteľné. Sú to hlasy týchto totalitných zvyškov, tejto totalitnej intolerancie, ktorá sa zakorenila hlboko, má istú stále zotrvačnosť a nedokážeme sa zmocniť tej slobody a tej výzvy k láske a tolerancii, ktorú hlása kresťanstvo. "Kto nenávidí svojho brata", a teraz citujem pápeža Františka z tohoto víkendu, z prejavu, ktorý predniesol v Palerme, "kto nenávidí svojho brata a tvrdí a pritom tvrdí, že miluje svojho Boha, je luhár." Pápež František tento citát povedal v Palerme, kde si prišiel uctiť 25. výročie zavraždenia istého kňaza, ktorý stál v ceste mafii, a tak ho odkrágľovali. A tak pripomenul aj mne, aj Talianom napokon to, čo platí všade na svete, že strašenie a štvanie proti iným ľudským bytostiam robia spravidla mocichtiví dobrodruhovia. Ľudia, ktorí majú svoje osobné ciele, ktorí z toho ťažia. Ťažia z toho svoju moc, ovládnu nenávisťou duše ľudí, napichnú im do mysli strašenie a nenávisť a majú z toho akýchsi zvrátených stúpencov.
Dámy a páni, istý druh mafie bol vlastne nielen sicílske aj klany alebo to, čo sme tu, to, čo tu prežívame v rôznych podobách zlodejstva a, ba, násilných vrážd aj teraz, ale boli tým aj vraždiace ideologické režimy komunizmus a totalitarizmus. A takéto mafie, konkrétne tá talianska, sa neraz zaštiťovali pokryteckým hlásaním kresťanských hodnôt. Ale aké to bolo asi hlásanie kresťanských hodnôt, keď vraždili svojich?! Tých, čo im stáli v ceste, a neštítili sa ani vraždy kňaza. Je to pokrytecká ochrana kresťanských hodnôt, keď súčasne roznecuje nenávisť. Presne to vystihol pápež František. Kto nenávidí svojho brata a pritom tvrdí, že miluje svojho Boha, je luhár.
Nenávisť voči ľuďom, ľuďom, ktorí sú ako my, voči našim bratom a sestrám, je odporná aj Bohu a je, chvalabohu, limitovaná v demokratickom režime zákonmi a mala by byť v tejto miestnosti, v tomto parlamente limitovaná zdravým rozumom poslancov.
Nenechajme priechod novému pohanstvu nenávisti, novému náboženstvu nenávisti, ktoré roznecujú mocichtiví ľudia, ktorí chcú strach a nenávisť využiť na svoju moc!
Pápež išiel do tohoto brlohu mafie na to, aby tam sa stretol s občanmi a na záver povedal už len toto: "Hlásať tieto posolstvá nesmie byť pre slávu, ale pre svedectvo." Také svedectvo, či už ste kresťania alebo demokrati, humanisti, antikresťania, také svedectvo o sebe vydá každý, ak bude hlasovať v tejto snemovni pri tomto návrhu, buď sa postaví na stranu pohanského náboženstva nenávisti, alebo na stranu rozumu a racionálneho návrhu, ktorý uspokojuje potreby občanov, tak ako zmysel tohoto parlamentu káže.
Ďakujem.

Ďakujem. Však, samozrejme, nedá sa nič neoceniť, že pani bývalá ministerka prišla na pomoc súčasnému pánovi ministrovi, ktorý vo svojom prejave ani len nenaznačil vôľu do druhého čítania hľadať nejaké kompromisy. Možno by tá dikcia diskusie bola potom iná.
Kľúčovou ale ostáva otázka, či sa chystá proste zvalcovanie demokratickej opozície, alebo sa hľadá cesta tak, aby pri posudzovaní a výbere ústavných sudcov mali slovo aj politici, ktorí nezastupujú vládnu koalíciu. A táto otázka, tej sa utiecť nedá a v nej sa osvedčí demokratizmus alebo iný postoj vo veci Ústavného súdu. Ja si myslím, že v strane MOST - HÍD sú ľudia, ktorí by chceli iný zákon, medzi demokratmi nepochybne drvivo prevažujú ľudia, ktorí by chceli iný zákon. Hľadajme teda riešenie tak, aby ten zákon nebol iba zákonom moci, ale bol, tak ako Ústavný súd si to vyžaduje, zákonom, ktorý reprezentuje širšie spektrum než iba vládnucu koalíciu.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia, začnem tým, že ja to vnímam ako istú politickú maturitu pána ministra, ktorý je mladý politik, ale koalícia rozdrtila jeho ambície a rozdrtila akékoľvek niekdajšie predstavy o vyriešení problému, ktorý Slovensko má s chápaním Ústavného súdu.
Ústavný súd je totiž zborom, ktorý posudzuje súlad zákonov Národnej rady s Ústavou Slovenskej republiky a v tomto zmysle stojí nad ústavnodarným zborom v tomto zmysle, totiž môže vyriecť nesúlad, nesúlad s ústavou, je strážcom teda ústavnosti, nielen jej litery, aj ducha. V tomto zmysle teda má byť a logicky musí byť nadstranícky. Táto, táto zborovňa sa, toto zhromaždenie sa volí každé štyri roky, už aj tá dĺžka voľby ústavných sudcov naznačuje, že nemajú a nesmú byť spätí s kampaňou toho alebo onoho volebného obdobia. V tomto zmysle náš Ústavný súd a jeho postavenie, ako je v ústave, čiže posudzuje súlad s ústavou, zákonov Národnej rady s ústavou a dĺžka mandátu, obidve tieto okolnosti odrážajú obvyklý demokratický rámec, v akom sa ústavné súdy v Európe pohybujú.
A tu prichádzame k tomu tretiemu bodu, pre ktorý, si trúfam povedať, že pán minister ustúpil ďaleko, ďaleko za tú ambíciu, ktorú by si postavenie Ústavného súdu vyžadovalo, a to je spôsob kreovania Ústavného súdu. Ten vonkoncom neodráža nadstranícky princíp ani sa nevzďaľuje od volebného obdobia a od volebnej kampane a od výsledku volieb, ale naopak, až doteraz kreovanie Ústavného súdu mohlo byť v rukách jednej väčšej strany, a to, čo priniesol pán minister pre poslancov... (Rečníkovi zazvonil mobilný telefón.) Ospravedlňujem sa, už to vypínam.
To, čo pán minister priniesol pre poslancov, je zmena, ale tá zmena nám signalizuje, že v tejto koalícii chcú aj menšie strany mať istotu, že budú mať vyrov..., vyjednávaciu pozíciu a že väčšinu - 76 hlasov - vládnúca strana bez nich nezíska. To je, v tých číslach je priznanie celej situácie pána ministra, ambícia, aby Ústavný súd sa vytrhol nad výsledky jedného volebného obdobia, aby si vyžadoval širší konsenzus a kandidátov, ktorí budú nespochybniteľné autority na tento, na túto ambíciu, ktorú, si myslím, že by nebola opustila ministerka Žitňanská, tak súčasný pán minister rezignoval. Stačí, teda ak sa koalícia dohodne. Stačí, ak sa dohodne výsledok, či už tejto, alebo inej, iných jedných volieb a na 12 rokov budú diktovať svoje názory na Ústavnom súde.
Je to veľká prehra, nielenže je to nevyužitie príležitostí, je to veľká prehra, pretože je to rezignovanie na to, aby sa Ústavný súd, spôsob jeho kreácie vyrovnal alebo zrovnal s tým poslaním, ktorý Ústavný súd má v ústave, a ktorý logicky z neho robí strážcu ústavnosti a nadstranícky orgán. Bez spôsobu voľby, ktorý by odrážal nadstranícky, nadstranícke postavenie Ústavného súdu, sú všetky tie reči platonické alebo povedzme si, neúprimné a falošné. Ústavný súd, ak bude takto kreovaný, bude vždy odrážať iba momentálnu mocenskú väčšinu, teda výsledok jedných volieb.
Pokiaľ ide o riešenie veku, to smeruje ku predĺženiu vplyvu tých kádrov, ktorých prijatie na štúdium, ako aj udelenie titulov kontrolovala Komunistická strana Československa. Nie som tomu naozaj rád, ja nikomu neuberám odbornosť, čo aj nakoniec od pádu tejto zlúčenej organizácie už prešlo takmer 30 rokov, a nikomu neupieram právo na jeho osobný vývoj a na zmúdrenie a dávne opustenie bludnej ideológie komunistickej strany. Predsa len ale prečo by mali sa zvyšovať parametre a bariéry pre nástup mladej generácie?! Však to už hádam nie sú takí mladíci, keď majú dnes 40 rokov. Ich, vlastne k tej generácii patrí aj súčasný minister, a predsa súhlasil, žiaľ, so zvýšením tohoto kvóra. Podľa mojej mienky nemá to žiadnu oporu ani v skúsenosti, ako už povedali moji predrečníci, nikde sa nepreukázala nahlúplosť mladých ústavných sudcov alebo ich nepripravenosť a ich neschopnosť z titulu, že nemajú 45 rokov. Naopak, občas sa preukázala nahlúplosť a neschopnosť z titulu iných rokov, ale to, to sem nepatrí.
Zvýšenie veku považujem za nejaký iracionálny kompromis s istými politickými silami alebo osobami, ktoré cítia nejaký resentiment za minulosťou a domnievam sa, že to je úplne zbytočný kompromis, je to nezmysel. Možno pre..., pán, pán minister sa nad tým aj pousmial, že čo už to zachráni, a tak to aj je. Tie doby proste odchádzajú, ich protagonistov nič nezachráni pred tým odchodom, ale načo potom robiť takéto nezmyselné gestá, ktoré, ako preukázali aj predrečníci, keby boli platili v minulosti, tak by boli zabránili nástupu, a to bolo oveľa skorej, po novembri, boli by zabránili nástupu niekoľkých schopných ústavných sudcov, za ktorých sa nemusíme hanbiť.
Pán minister, mrzí ma to, že vás koalícia takto zvalcovala. Myslel som, že budete odolnejší. Chápem, že ste sa naučili vnímať politickú realitu. Nakoniec už keď ste vstupovali do vládnej koalície s takým dominantným hráčom, ako je SMER, tak ako niekdajšia opozičná strana ste si boli vedomí, že to bude o takýchto často až ponižujúcich kompromisoch.
Toto je ale rozhodnutie na dlhé roky. Toto kreslí mapu slovenskej spravodlivosti na budúce desaťročia, preto je mi mimoriadne ľúto, že strana MOST - HÍD asistuje a podrobuje sa tomuto diktátu.
Ďakujem.