Dámy a páni, stojíme pred doslova historickou voľbou a chcel by som niekoľkými vetami presvedčiť aj verejnosť a aj vás, aby ste ju brali s takouto vážnosťou. Historickou je predovšetkým kvôli situácii, ktorá sa vytvorila na Ústavnom súde.
Ústavný súd v našich podmienkach bol celé roky, a tak bol aj založený, postraníčtený a zákonodarci, ktorí vytvorili takýto model voľby ústavných sudcov, predpokladali, že sa nezvrhne na úplne orgán nejakej politickej strany cez dva také mechanizmy:
Za prvé rátali s tým, že sudcovia pri tom 12-ročnom mandáte, vybral sa veľmi dlhý mandát, pocítia lákanie tej slobody svedomia a vedomia a odpútajú sa od politických strán, ktoré ich do funkcií poslali. No spravidla, samozrejme, títo ústavní sudcovia neboli nejakí funkcionári politickej strany, a tak takáto šanca tam, aspoň sme tomu všetci verili, bola a v mnohých prípadoch sa aj potvrdila. Pokiaľ sa na Ústavný súd dostal človek, ktorý mal pevnú odbornú a morálnu integritu, tak napriek tomu, že bol zvolený politickou stranou, a mohol by som tu viaceré také príklady menovať, snažil sa súdiť, tak sa nám zdalo, podľa svojho vedomia a svedomia. V tomto nedokonalom modeli, ktorý tu máme, sme aj tomu boli veľmi radi.
Druhá zábezpeka proti tejto jednofarebnosti Ústavného súdu tkvela v tom, že zákonodarca predpokladal, že po nejakom čase, keď sa na Ústavnom súde uvoľnia miesta, budú dovolené inou skvadrou politikov, a tak sa nebude môcť nikdy vytvoriť úplne jednofarebný Ústavný súd.
Tieto obidva mechanizmy majú byť teraz vlastne, má sa ukázať ich Achillova päta. Ten prvý mechanizmus má byť potretý tým, že nielenže v minulej voľbe presadila táto koalícia priamo predsedkyňu poslaneckého klubu, čiže politika par excellence, ale teraz má byť presadený vlastne predseda strany a najmocnejší politik súčasného Slovenska a má, máme predstierať, že neprichádza k postraníčteneniu Ústavného súdu.
Už v minulosti k nemu prišlo, a to tou súhrou okolností, že v dobe vlády Mikuláša Dzurindu alebo jeho garnitúry Mikuláša Dzurindu neboli obsadené uvoľnené miesta, Dzurindova garnitúra ich vlastne prenechala Ficovej. A tá teraz teda koná, najprv obsadila v minulej voľbe už spomínaných dvoch ústavných sudcov a teraz symbolom toho postraníčtenia sa stáva osoba samotného predsedu strany a nedávneho premiéra Roberta Fica.
Nechcem sa vôbec zaoberať jeho osobou, hoci sa viacerí moji predrečníci sústredili aj na túto tému a isteže nachádzali argumenty. Chcem povedať, že nesúhlasím s takýmto výberom preto, prečo by som rovnako nesúhlasil, keby sa bol na sklonku svojej kariéry na Ústavný súd chcel preniesť povedzme Mikuláš Dzurinda. Politickí lídri takýchto, takýchto garnitúr nedávajú garanciu, že jeden nevytvára červený a druhý modrý Ústavný súd. Najmä v situácii, keď teraz je Ústavný súd naozaj menovaný už dlhodobo, už viac než dekádu iba garnitúrami Roberta Fica.
K historickým momentom tejto voľby prirátavam aj už spomínanú zmenu, ktorá najprv vyzerala bezvýznamne, a to je zmena spôsobu vypočutia alebo prijímania prihlášok, lebo teraz sa k tomu prijímaniu prihlášok na ústavných sudcov pridalo verejné vypočutie. Ako hovorím, mala to byť taká cena útechy, opozícia bojovala za to, aby sa dosiahol, dosiahol stav, kde by opozícia aktívne mohla vstúpiť do výberu, výberu ústavných sudcov, nie iba platonickými diskusiami, tak ako to tu robíme, koalícia nám to nedopriala, resp. núkala 90-ku výmenou za to, že bude vyradený prezident.
Ostala teda cena útechy, a to je verejné vypočutie kandidátov. Treba povedať, že sprvu sa mi to zdalo tiež veľmi málo, pretože ak sme ako opozícia a demokratická verejnosť takisto spolu s nami a takisto aj Benátska komisia upozorňovali, že tvorba Ústavného súdu na Slovensku už je naozaj za hranicou a že hrozí postraníčtenie Ústavného súdu a z toho všetkého má zostať iba verejné vypočutie, tak to mi pripadalo málo. A predsa sa ukazuje, že v momente, keď sa do vecí môže zapojiť verejnosť a priebeh politických procesov majú pod kontrolou aj slobodné médiá, tak tento recept vždy prinesie pozitívny výsledok a aj v tomto prípade len vďaka tomu tu máme pozornosť verejnosti aj médií na túto voľbu, inak by všetko bolo zbehlo podľa mňa oveľa, oveľa rýchlejšie a bolo by to ale oveľa horšie.
Na záver, keďže nám nezostáva, nám poslancom, ktorí sme sa takto prihlásili, už veľa minút, chcem povedať, že historickou je táto voľba ešte z dvoch príčin a tie majú korene v spoločenskej situácii.
Jedna príčina je hrozivá, pretože tu narastá tichá, nedemokratická, tiché a nedemokratické tendencie, ktoré spochybňujú ľudské práva, spochybňujú liberálnodemokratické základy celej republiky a najradšej by sa vydali cestou k nejakej aliberálnej demokracii ruského typu.
Druhá historická okolnosť, ktorá súvisí so spoločenskou situáciou, je, naopak, síce tiež hrozivá, ale oveľa pozitívnejšia. A to je hrozivá nespokojnosť verejnosti s nespravodlivosťou, s odkladaním, že vlastne muselo prísť až k vražde dvoch mladých nevinných ľudí, aby sa zastavili aspoň, oni sa ešte nezastavili, ale aby sa aspoň začalo hovoriť o kolesách mafie, ktorá možno mohla rozdrtiť aj bývalého poslanca Lipšica a ďalších a ďalších, ktorí by bránili spravodlivosť. Z tejto strany spoločenský zápas o to, aby Ústavný súd nebol už stranícky, ale aby dával garanciu nadstraníckeho posudzovania vecí, ktoré mu budú predložené, je veľmi silné a s ním bude určite súvisieť aj nadchádzajúca demonštrácia, ktorú chystajú mladí ľudia.
Pamätajme teda, kolegovia, na celý tento historický príbeh. Ako sa nám stalo, že Ústavný súd máme príliš stranícky, ako sa stalo, že niekto plánuje, aby tomu už dal klinec do rakvy samotný predseda tej strany, ktorá za tento stav zodpovedá v poslednej dekáde, a ako nám verejnosť drží palce a žiada každého jedného z nás, aby tento proces nebol dovŕšený, aby ten klinec do rakvy nebol zatlčený, aby Ústavný súd nebol na 12 rokov zablokovaný jednou politickou garnitúrou, čím by prestal dávať nádej, že spravodlivosť a ústavnosť bude mať nadstraníckeho garanta. Má to byť naozaj olymp práva a tam nemá čo robiť stranícka predpojatosť.
Ďakujem.
