Videokanál poslanca

Dámy a páni, stojíme pred doslova historickou voľbou a chcel by som niekoľkými vetami presvedčiť aj verejnosť a aj vás, aby ste ju brali s takouto vážnosťou. Historickou je predovšetkým kvôli situácii, ktorá sa vytvorila na Ústavnom súde.
Ústavný súd v našich podmienkach bol celé roky, a tak bol aj založený, postraníčtený a zákonodarci, ktorí vytvorili takýto model voľby ústavných sudcov, predpokladali, že sa nezvrhne na úplne orgán nejakej politickej strany cez dva také mechanizmy:
Za prvé rátali s tým, že sudcovia pri tom 12-ročnom mandáte, vybral sa veľmi dlhý mandát, pocítia lákanie tej slobody svedomia a vedomia a odpútajú sa od politických strán, ktoré ich do funkcií poslali. No spravidla, samozrejme, títo ústavní sudcovia neboli nejakí funkcionári politickej strany, a tak takáto šanca tam, aspoň sme tomu všetci verili, bola a v mnohých prípadoch sa aj potvrdila. Pokiaľ sa na Ústavný súd dostal človek, ktorý mal pevnú odbornú a morálnu integritu, tak napriek tomu, že bol zvolený politickou stranou, a mohol by som tu viaceré také príklady menovať, snažil sa súdiť, tak sa nám zdalo, podľa svojho vedomia a svedomia. V tomto nedokonalom modeli, ktorý tu máme, sme aj tomu boli veľmi radi.
Druhá zábezpeka proti tejto jednofarebnosti Ústavného súdu tkvela v tom, že zákonodarca predpokladal, že po nejakom čase, keď sa na Ústavnom súde uvoľnia miesta, budú dovolené inou skvadrou politikov, a tak sa nebude môcť nikdy vytvoriť úplne jednofarebný Ústavný súd.
Tieto obidva mechanizmy majú byť teraz vlastne, má sa ukázať ich Achillova päta. Ten prvý mechanizmus má byť potretý tým, že nielenže v minulej voľbe presadila táto koalícia priamo predsedkyňu poslaneckého klubu, čiže politika par excellence, ale teraz má byť presadený vlastne predseda strany a najmocnejší politik súčasného Slovenska a má, máme predstierať, že neprichádza k postraníčteneniu Ústavného súdu.
Už v minulosti k nemu prišlo, a to tou súhrou okolností, že v dobe vlády Mikuláša Dzurindu alebo jeho garnitúry Mikuláša Dzurindu neboli obsadené uvoľnené miesta, Dzurindova garnitúra ich vlastne prenechala Ficovej. A tá teraz teda koná, najprv obsadila v minulej voľbe už spomínaných dvoch ústavných sudcov a teraz symbolom toho postraníčtenia sa stáva osoba samotného predsedu strany a nedávneho premiéra Roberta Fica.
Nechcem sa vôbec zaoberať jeho osobou, hoci sa viacerí moji predrečníci sústredili aj na túto tému a isteže nachádzali argumenty. Chcem povedať, že nesúhlasím s takýmto výberom preto, prečo by som rovnako nesúhlasil, keby sa bol na sklonku svojej kariéry na Ústavný súd chcel preniesť povedzme Mikuláš Dzurinda. Politickí lídri takýchto, takýchto garnitúr nedávajú garanciu, že jeden nevytvára červený a druhý modrý Ústavný súd. Najmä v situácii, keď teraz je Ústavný súd naozaj menovaný už dlhodobo, už viac než dekádu iba garnitúrami Roberta Fica.
K historickým momentom tejto voľby prirátavam aj už spomínanú zmenu, ktorá najprv vyzerala bezvýznamne, a to je zmena spôsobu vypočutia alebo prijímania prihlášok, lebo teraz sa k tomu prijímaniu prihlášok na ústavných sudcov pridalo verejné vypočutie. Ako hovorím, mala to byť taká cena útechy, opozícia bojovala za to, aby sa dosiahol, dosiahol stav, kde by opozícia aktívne mohla vstúpiť do výberu, výberu ústavných sudcov, nie iba platonickými diskusiami, tak ako to tu robíme, koalícia nám to nedopriala, resp. núkala 90-ku výmenou za to, že bude vyradený prezident.
Ostala teda cena útechy, a to je verejné vypočutie kandidátov. Treba povedať, že sprvu sa mi to zdalo tiež veľmi málo, pretože ak sme ako opozícia a demokratická verejnosť takisto spolu s nami a takisto aj Benátska komisia upozorňovali, že tvorba Ústavného súdu na Slovensku už je naozaj za hranicou a že hrozí postraníčtenie Ústavného súdu a z toho všetkého má zostať iba verejné vypočutie, tak to mi pripadalo málo. A predsa sa ukazuje, že v momente, keď sa do vecí môže zapojiť verejnosť a priebeh politických procesov majú pod kontrolou aj slobodné médiá, tak tento recept vždy prinesie pozitívny výsledok a aj v tomto prípade len vďaka tomu tu máme pozornosť verejnosti aj médií na túto voľbu, inak by všetko bolo zbehlo podľa mňa oveľa, oveľa rýchlejšie a bolo by to ale oveľa horšie.
Na záver, keďže nám nezostáva, nám poslancom, ktorí sme sa takto prihlásili, už veľa minút, chcem povedať, že historickou je táto voľba ešte z dvoch príčin a tie majú korene v spoločenskej situácii.
Jedna príčina je hrozivá, pretože tu narastá tichá, nedemokratická, tiché a nedemokratické tendencie, ktoré spochybňujú ľudské práva, spochybňujú liberálnodemokratické základy celej republiky a najradšej by sa vydali cestou k nejakej aliberálnej demokracii ruského typu.
Druhá historická okolnosť, ktorá súvisí so spoločenskou situáciou, je, naopak, síce tiež hrozivá, ale oveľa pozitívnejšia. A to je hrozivá nespokojnosť verejnosti s nespravodlivosťou, s odkladaním, že vlastne muselo prísť až k vražde dvoch mladých nevinných ľudí, aby sa zastavili aspoň, oni sa ešte nezastavili, ale aby sa aspoň začalo hovoriť o kolesách mafie, ktorá možno mohla rozdrtiť aj bývalého poslanca Lipšica a ďalších a ďalších, ktorí by bránili spravodlivosť. Z tejto strany spoločenský zápas o to, aby Ústavný súd nebol už stranícky, ale aby dával garanciu nadstraníckeho posudzovania vecí, ktoré mu budú predložené, je veľmi silné a s ním bude určite súvisieť aj nadchádzajúca demonštrácia, ktorú chystajú mladí ľudia.
Pamätajme teda, kolegovia, na celý tento historický príbeh. Ako sa nám stalo, že Ústavný súd máme príliš stranícky, ako sa stalo, že niekto plánuje, aby tomu už dal klinec do rakvy samotný predseda tej strany, ktorá za tento stav zodpovedá v poslednej dekáde, a ako nám verejnosť drží palce a žiada každého jedného z nás, aby tento proces nebol dovŕšený, aby ten klinec do rakvy nebol zatlčený, aby Ústavný súd nebol na 12 rokov zablokovaný jednou politickou garnitúrou, čím by prestal dávať nádej, že spravodlivosť a ústavnosť bude mať nadstraníckeho garanta. Má to byť naozaj olymp práva a tam nemá čo robiť stranícka predpojatosť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Bolo veľmi správne, že pán poslanec ocenil vznik toho fenoménu verejného vypočutia, že sa zákon zmenil, hoci pôvodne to mal byť iba orgován, ornament, ktorý mal zakryť to, že sa nám nepodarilo zmeniť zákon, pokiaľ ide o počet poslancov potrebných na zvolenie ústavného sudcu. Pokým totiž ten počet bude iba počet vládnej väčšiny, tak je to len otlačok momentálnej moci.
A bojím sa, že keď tu rozprávame o výborných kandidátoch, ktorí sú v tej necelej štyridsiatke, že rozprávame veľmi naivne, pretože ešte nevidíme výsledok. To, kde prichádzame k tomu názoru, že pod neustálymi debatami okolo Roberta Fica sa nemá cez tento, a my sa na ne sústreďujeme mnohí, nemá sa cez tento parlament premlieť do Ústavného súdu aj veľa ľudí, ktorí by tam vonkoncom nemali byť.
V každom prípade ale aj poslanci, ktorí zabojovali v Ústavnom súde, si zaslúžili vašu zmienku aj fakt, že z toho, čo sa považovalo aj, aj s trojicami tejto zmeny iba za malý ústupok a za formalitu, ktorou zalepia oči verejnosti, sa stal významný prvok, pretože vždy, keď do hry vstúpi verejnosť, tak sa nám znovu pripomenie demokracia. Pripomenú sa nám pôvodné sľuby a pôvodné východiská, pre ktoré vôbec tá-ktorá inštitúcia bola vytvorená. A v tomto prípade sa nám veľmi jasne pripomenulo, že máme hľadať aj eticky, aj odborne schopného kandidáta, pričom to, že jeden z nich nespĺňa práve tie formálne stránky, nikto zrejme nepredpokladal.
Čiže výborne, že ste vyzdvihli význam tejto, tejto komisie a pre budúcnosť bude iste vždy užitočná.

V dlhšom prejave pána Poliačika bolo viac vecí, na ktoré by sa oddalo reagovať, najmä pokiaľ ide o riziká týkajúce sa budúcich sporov, ktoré nastoľuje radikalizácia a niekedy aj extrémizácia týchto čias.
Ale chcem sa dotknúť, a s tým plne súhlasím, ale predsa len by som s jednou drobnou vecou nesúhlasil, naozaj tak v dobrom, a to s jeho nádejou, že Ústavný súd bude odkladišťom pre momentálne najsilnejšou politika, ktorý nám vládne na Slovensku už cirka 13 rokov. Tak takúto ilúziu, pán kolega, môžte pokojne odložiť, lebo aj v tomto prípade platí to, čo pán bývalý premiér otvorenie povedal, že nikam neodchádza. Vari si nemyslíte, že tento, že on je vo veku a v situácii, kedy toto je exit, ako ste to nazvali, z politiky. To je iba vaše zdanie. A myslím, že keď sa nad tým zamyslíte, tak si to aj sami uvedomíte, že ak by tam išiel oddychovať a penzionovať, to by sa takto nebojovalo, takých možností na pokojný život on má oveľa, oveľa viac. Jeho stúpenci ho tam posielajú bojovať a nie relaxovať. Nie je to exit. Nikam Robert Fico nechce odísť. Je to politika, ide tam obhajovať svoju politiku.

Ďakujem kolegyni, že zdôraznila historicitu tejto voľby, naozaj je pravda, že sme dúfali v zmenu pravidiel, tá nenastala, naozaj ide o najväčšiu, nenastala v tej podobe, o akú hlavne išlo, teda aby sa nestala iba väčšinovou voľbou. Naozaj ide o najväčší počet dovolenia teda z hľadiska kvantity a, samozrejme, tou, tou hlavnou vecou, na ktorú treba hľadieť, je, v akej spoločensko-politickej situácii sa táto voľba má odohrať.
Na uliciach bude už opäť onedlho dav pripomínať aj tejto sále, že verejnosť má obavy z absencie spravodlivosti v našej krajine. Verejnosť sa obáva, že tí, ktorí hľadajú spravodlivosť a pravdu, môžu byť zabití, tak ako novinár Kuciak a jeho snúbenica. A možno mohol byť zabitý náš bývalý kolega pán Lipšic a jeho kolega Žilinka.
Ak je takáto situácia v krajine a má sa a má sa vodca vládnej väčšiny stať členom Ústavného súdu, nemožno sa čudovať, že túto situáciu považujeme za prelomovú a historickú. Ak sa tak stane, opozícia sa obáva, že na 12 rokov sa môže blokovať spravodlivosť a ulica nám to všetkým už onedlho pripomenie.
Toto sú, toto sú reálne fakty, o ktorých svedčia aj prieskumy verejnej mienky. Slovensko sa obáva, že sa nedožije spravodlivosti.

Pán poslanec Heger vrátil loptičku v časti svojho prejavu na ten podstatný začiatok. Nejde iba o polemiku o praxi tohoto kandidáta, ale ide o to, že ide o kandidáta, ktorý je z možných kandidátov najstraníckejší. Pôvodné východisko zákonodarcov pri tvorbe tejto inštitúcie Ústavného súdu, samozrejme, bolo presne opačné, že pokiaľ by tam aj išli politici, bývalí politici, určite by nemohli byť prototypom straníckosti, straníckej predpojatosti, určite by nesmeli byť podozriví, podozriví zo zakrývania nejakej vlastnej činnosti. Preto mnohým pripadá tento krok obdobný, ako boli Mečiarovi amnestie. Dávať amnestie nie je principiálne niečo odsúdeniahodné. Ale snažiť sa zablokovať preskúmanie trestných činov, ktoré súvisia s mojou érou vykonávania moci, je odsúdeniahodné. A našťastie aj tento parlament to odsúdil.
Preto mnohí kritizujú krok Roberta Fica. Ja ani netvrdím, že on ho vykonáva v tejto, s týmto cieľom. Ale pripomína to pokus postraníčtiť Ústavný súd a zablokovať výkon spravodlivosti prostredníctvom straníckeho ovládnutia Ústavného súdu.
Tu znovu doplácame na to, že sa nezmenil zákon o voľbe a znovu chcete, vy koalícia, zvoliť len koaličných ústavných sudcov. (Ruch v sále.)

Ďakujem pekne. V tom roku 1998 som sedel v týchto laviciach, keď sa na nich nečakane objavil návrh na zmenu zákona o prokuratúre, ktorá znižovala vek predpísaný na prokurátora. Vlastne Robert Fico, ktorý bol predkladateľ tej zmeny, ktorý mal vtedy 33 rokov, vek prokurátora bol 35, vlastne signalizoval, že chce odísť z parlamentu a v istom zmysle by to malo znamenať aj odchod z politiky. Generálny prokurátor by mal byť nadstranícky a v tomto zmysle vtedajší parlament nevidel dôvod meniť, meniť zákon, hoci Robert Fico bol súčasťou SDĽ, ktorá bola v koalícii, pretože stále sa verilo, že generálny prokurátor má byť nadstranícky, nemá byť stranícky funkcionár. A napokon Robert Fico zostal v politike. Niekto to posudzuje po rokoch ako veľkú chybu, iný hovorí, že takýto mal byť vývoj, nakoniec dejiny, dejiny to posúdia za nás.
Teraz sa čosi na tom vlastne opakuje, vtedy Robert Fico ale netvrdil, že 33 rokov rovná sa 35. Chcel zmeniť pravidlá. To bol postup, ktorým sa aj teraz mohol vyhnúť tejto polemike, keby bol povedal, že stačí menej rokov, nie 15, ale 10 rokov. Napokon koalícia má v rukách ten zákon a mohla ho zmeniť. Nakoniec nás dostal do tejto právnej polemiky, a ak, ak to prejde, tak sme, tak budeme signalizovať, že po 21 rokoch je náš parlamentarizmus na tom výrazne horšie, lebo teraz sme už schopní nie zmeniť účel... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)