Videokanál poslanca

Áno, pán kolega Dostál, keby som si bol požiadal niekoho o bodku za tým, čo som hovoril, lepšie by som si to nevedel predstaviť, faktom, to absolútne podpisujem, faktom je, že ja som ale hovoril najmä o tom, že tieto všetky poľahčujúce domnienky a poľahčujúce výhovorky by sa mohli vnímať relevantné v prípade radového občana, ktorý sa ulial a dal si napísať alebo splagioval prácu a robí primerane tomuto vzdelaniu zamestnanie. Že sa nedajú tolerovať u niekoho, kto sedí v kresle predsedu Národnej rady, to je kľúčové.

Ďakujem, pán predsedajúci. Tiež patrím k tým poslancom, ktorí ani neplánovali rečniť, ale prejav pána Danka ma inšpiroval a čosi som, akúsi, k akejsi úvahe, s ktorou by som sa rád s vami podelil. Ide totiž, neinšpiroval ma v tom zmysle ako viacerých mojich kolegov, ktorých dourážal aj osobne, lebo mne naozaj v tomto prípade vôbec nejde o osobu pána Danka, a ak by pán Danko nebol predsedom Národnej rady, tak o tomto povedzme diskutabilnom titule by som určite ja nediskutoval a myslím si, že asi nikto by nediskutoval.
Lenže ako predseda Národnej rady je doslova pokračovateľom Hurbana a to, ako iste uznáte, je vážna vec. Táto schôdza sa preto netýka osoby pána Danka, ale týka sa inštitúcie. Myslím si, že tak to vníma veľká časť opozície, a preto nezostala iba pri formálnych vyjadreniach povedzme predsedov klubov, aj taká možnosť tu bola. Však všetky argumenty napohľad už boli v médiách povedané a mnohé veci aj o tej rigoróznej práci, ktoré ja vôbec nechcem opakovať.
Táto rozprava má zmysel v tom zmysel, že zostane v pamäti ako jeden z momentov budovania štátu, lebo máme tu naozaj inštitúciu a jej predsedu, ktorý je jedným z pokračovateľov Hurbana a tradície slovenskej štátnosti od jej podstaty, lebo tá Národná rada bola vždy srdcom tej štátnosti, na začiatku vlastne úplne jedinou štátnou inštitúciou alebo patriotickou a za tie (pozn. red.: správne "tých") 200 rokov častokrát prerušovanou alebo existujúcou dokonca iba v exile. A dnes je znovu jadrom moci, čiže je to mimoriadne vážna inštitúcia, ak hovoríme, že v našom štáte je kríza dôvery v štát, tak je to aj kríza dôvery v Národnú radu.
Keď sa robia prieskumy, poslanci a vôbec Národná rada patria k najhorším, k najhoršie vnímaným politikom. Ľudia ešte ako-tak majú tak dôveru v ministrov, niektorí majú dôveru v nejaké iné exekutívne funkcie, ale v poslancov je veľmi nízka dôvera a vinu na tom majú aj v tomto prípade spôsoby pána predsedu Danka.
Čiže ešte raz, ide o inštitúciu, nie o jeho osobu, nejde o to, či predvádzal výložky, alebo intelektuálne nepoctivo nadobudnutý doktorský titul, ide o to, že ich predvádzal, že toto všetko sa deje vo funkcii predsedu Národnej rady. Diskusia sa vedie kvôli rešpektabilite Národnej rady, my sa jej zastávame a vlastne apelujem aj ja, spolu s viacerými aj ja apelujem na pána Danka, aby sa jej zastal aj on. Aby uznal jej význam a aby uznal, že Národná rada si zaslúži, aby bral vážne kritériá, vysoké kritériá, ktoré sú jednoducho vyššie, než sú na iné inštitúcie.
Chceme stabilizovať aj pri tejto diskusii pred občanmi alebo aspoň vniesť viac jasna do toho, čo všetko sa u nás smie a čo nesmie, kde sú tie hranice. Takéto rozpravy slúžia práve na to, aby sme sa zastali nejakej hranice. Ja viem, z akej doby pán Danko sa dovoláva, povedzme z ´90. rokov alebo z rokov, kedy vlastne veľmi na tom nezišlo, čo už je v tých papieroch, ktoré sa odovzdajú ako rigorózna práca.
Ako to, že dnes, a on sám je asi prekvapený, že to vyvolalo také pobúrenie všeobecné a prisudzuje to sprisahaniam, prisudzuje to dokonca medzinárodnému vplyvu tajomných osôb a tajomného denníka, že dnes táto z jeho pohľadu nevýznamná vec, že jeho rigorózna práca nie je celkom férovo napísaná, že takáto maličkosť vzbudzuje takú pozornosť. Si myslím, že je to veľmi namieste, pretože ide o budovanie štátu a ono sa jednoducho dostalo už do iného štádia, než bolo v ´90. rokoch. Vtedy sa prežrelo a zabudlo všeličo. Boli ľudia, čo aj po únose Michala Kováča, ktoré - to, že ho urobili Mečiarovi ľudia - bilo do očí, aj potom stále volili HZDS. Zdalo sa mi, že, zdalo sa im, že im nevadí, že žijú v takom štáte, kde niekto unesie ako politický spôsob inému politikovi dieťa. Myslím, že stále menej je tých zvyškov, tých troskov (pozn. red.: správne "trosiek") predošlých režimov, lebo priznajme si, že tento štát budujeme na troskách. Však nakoniec v Európe nikto nebuduje štát na zelenej lúke, aj my sme len jedni z tých, ktorí pokračujú v tom, čo bolo pred nami. Pred nami tam ležali na tejto pomyselnej lúke zvyšky prvej republiky - medzi nami tiež nedobudovanej - a potom ale hlavne zvyšky dvoch totalitných režimov; dvoch za polstoročie. A tie zvyšky ovplyvňujú charakter súčasnej politiky, ovplyvňovali aj vtedy charaktery ľudí, ktorí vtedy žili.
Aj pán Danko je z rodiny a z prostredia, ktoré do veľkej miery ovplyvnila normalizácia. Boli to roky, kedy sme žili pod tlakom zločineckého režimu a v nedostatkovej ekonomike. A tieto dve okolnosti spôsobili, že ľudia v akejsi teda veľmi nešťastnej a skarikovanej občianskej sebaobrane si hľadali cestičky a chodníčky, ako v takom režime prežiť. Ten režim teda nevyzeral na to, že niekedy za našich životov skončí, a tak sa ľudia snažili dostať decká na školy a urobiť im cestu životom aj sebe alebo dostať sa k nejakým výhodným zamestnaniam veľmi pochybnými spôsobmi. Ale všetko to korupčnenie a tie konexie a tie styky a častokrát členstvo v Komunistickej strane úplne účelové len kvôli kariére, to všetko bolo ospravedlnené predsa tým, že tu máme taký režim a taký neľútostný zločinný štát, ktorý na všetkom sedí. To kradnutie často bolo ospravedlnené tým, že veď ten štát nám všetko zobral, veď on nám nič nenechal a nakoniec aj hovorí, že to je všetko naše, že to je vlastne spoločné.
A tak sme žili teda v krajine, kde sa klamalo, kradlo a rôzne kľučkovalo. Pramálo bolo tých, čo hovorili to biblické áno, áno, nie, nie. Boli za to tresty aj hrdelné, áno, ten štát bol tak krutý, že za pravdu aj vešal, minimálne zatváral. Navyše nás obkolesovala železná opona, čiže ťažko bolo ujsť z takejto každodennej praxe, v akej sme žili polstoročie. Toto polstoročie sa malo skončiť v roku ´89, príbehy, ako žijeme dnes, dokazujú, dokazujú tieto príbehy, že sa neskončilo. To polstoročie, ktoré nás naučilo žiť v polopravde alebo v lži, ktoré nás naučilo ošmeknúť tam, kde by mala byť poctivosť, ktoré nás naučilo ospravedlňovať zlodejstvo, že veď si pomáha, je šikovný, tak asi pomáha svojej rodine, toto polstoročie s nami ďalej žije a žije aj v našich deckách, aj v mojich, aj vo vašich, podľa toho, ako ste ich vychovali. Podľa toho budú aj oni fungovať či už v politike, v súkromných životoch alebo v profesii.
Dámy a páni, bolo by namieste za tých pár sekúnd priznať sa, že aj mňa sa týkal problém s titulmi, kedysi v hlbokej totalite ma vyhodili z fakulty matematiky - fyziky a po revolúcii za mnou prišiel minister školstva, vtedajší, a upozornil ma, že vzhľadom na možnosť rehabilitácie by som mohol nadobudnúť vysokoškolský diplom, stačí sa prihlásiť a opísať svoj prípad. Niekoľko mesiacov naozaj platilo, že politickí väzni, pokiaľ sa toho dožadovali, bolo im prinavrátené vzdelanie, o ktoré ich totalitný režim obral. Keďže štúdium, ktoré som absolvoval, vlastne ten prvý stupeň som vlastne aj skončil, ma veľmi bavilo, mal som aj prospechové štipendium pred tým, než ma vyhodili, a veľmi som si vážil každého, kto vie matiku, fyziku, tak takúto ponuku, žeby som bol politicky rehabilitovaný, som vtedy odmietol. Napriek tomu, že som vedel, že čo to je žiť bez vysokoškolského titulu, že v tejto krajine on teda veľa pomôže, napokon aj v politike si ním mnohí pomáhajú. A veril som, že prichádzajú časy, keď predsa len bude žiť poctivo len z toho, čo si človek sám dokáže, či už v politike, v biznise alebo, alebo dajme tomu vo verejnom, v inom verejnom živote, než z toho, čo by takáto rehabilitácia priniesla mne.
Dnes pán Danko, ak by sa, ak by urobil ten malý krok dozadu, určite by ukázal, že politický príbeh Slovenska naozaj zabral a že tu istá noblesa pri hlave Národnej rady sa predsa len ozvala, že istý ostych a istá reflexia, že nepatrí úplne dozadu, nepozerá úplne dozadu do tých čias, keď sa všetko vybavovalo konexiami a nejakými protekciami, ale že uznáva svet, do ktorého by podľa veku mal patriť a kde jeho rovesníci a najmä tí mladší si každý jeden úspech vydobyjú svojimi schopnosťami a úsilím.
Toto mu od srdca prajem, aby túto reflexiu urobil. (Potlesk.)

Ďakujem. Už tu odzneli slová o tom, že by bolo veľmi hrozivé, keby sme sa vracali k praxi 90. rokov, kedy sa takto po nociach demontovali nejaké demokratické práva. Pán Poliačik sa právne zmienil o oslabovaní pozície prezidenta, ja si dovolím osloviť tiež vás, pán minister, ako jeden z tých, ktorí prišli s myšlienkou priamo voleného prezidenta, čiže druhého piliera a celého nášho demokratického domu, pretože prezident má obrovský mandát. To nie je prezident volený týmto grémiom. Akékoľvek ďalšie oslabovanie jeho kompetencií je rozbíjanie tohoto mandátu a pohŕdanie tým obrovským mandátom, ktorý priamo volený prezident má. Nedemontujte tie možnosti prezidenta, ktoré má pri akej-takej kontrole výčinov, ktoré niekedy táto koalícia spôsobuje.
Takisto je hrozivé, ak by sa demontoval alebo postraníčtil Ústavný súd, pretože Ústavný súd je ďalší ten pilier, ktorý má kontrolovať výčiny parlamentu, ktorý sa občas dostáva do konfliktu so základným dokumentom tohoto štátu, s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto na vás apelujem takisto ako viacerí poslanci bez akejkoľvek nejakej nepriateľskej emócie. Zdalo sa vám možno, že je to cesta k nejakému kompromisu, ale tie kompromisy sú už naozaj na hrane a vytvára sa pocit nielen toho, že sa zabetónujú nejakí straníci na Ústavnom súde, ale že ešte aj príde k oslabeniu tohoto jedného z pilierov demokracie s miliónovým mandátom voličov.

Ďakujem. Pán Dostál popísal vcelku zaujímavo kúzla a čáry tejto nočnej šou, ale nepostrehol, ako nám zmizol z rokovania antisemitský zákon. Predkladateľ ho stiahol a ja naozaj mám neodbytný pocit, že ho stiahol preto, lebo náhle koalícia potrebuje samotných antisemitov. No ťažko potom rokovať o antisemitskom zákone. No úplne to chápem a dodávam aj tento fakt k popisu tohoto večera, ktorý, alebo už pomaly noci, ktorý naozaj môže sa rátať k tým významným nočným rokovaniam, na ktorých sa lámala slovenská demokracia, či to bola noc dlhých nožov alebo ďalšie nočné výtržnosti, na ktoré sa potom neradno spomína.
Ešte stále má strana MOST - HÍD šancu nedosiahnuť, ísť iba cestou do pekla, ale nebyť v tom pekle, tak ako predtým varovala pani Žitňanská. Ešte stále je možné stiahnuť tento, tento zákon a stiahnuť túto cestu rokovania s fašistami a vytvárania novej koalície.

Ďakujem. No tak hlavne ďakujem pánovi poslancovi, že si tak pozorne všíma moju osobnú dráhu.
Naozaj tu už desaťročia stojím, často je to smie..., je to možno jemu na posmech, ale často aj s holými rukami proti ľudom, ktorí nechcú Slovensku dopriať napriek tomu, že sme v novembri to mali na dosah, nechcú dopriať demokratické, slušné pomery, v ktorých by vládla, vládlo právo a medzi ľuďmi slušnosť. Máte pravdu, že v novembri to bolo na dosah, tí totalitári, normalizační komunisti sa na chvíľu zľakli, lenže vy ste práve veľmi dobrý svedok toho, ako sa pozbierali, a dnes ste v strane, ktorá pokračuje v mnohom v kontinuite tej moci, ktorá je antinovembrom, ktorá odmieta hodnoty novembra, odmieta hodnoty aj Západu, hodnoty skutočne liberálnej demokracie. V každom prípade, v každom prípade vám môžem len poďakovať, že si to uvedomujete, že naozaj, naozaj je to pravda, že ľudia z disentu a novembra neovládli majetky tohoto štátu, neovládli tajné služby, nevylikvidovali svojich protivníkov únosmi alebo vraždami, a preto často stoja s holými rukami proti nepriateľom, ktorí vyhrali, a naozaj dôsledky tej kontrarevolúcie cítime dodnes.
Preto je tu boj dobra a zla veľmi podobný, aký bol v dobách pred novembrom. A preto aj vás presviedčam o tom, aby ste si uvedomili, že všetko je prezradené. To sa nedá zakamuflovať. Tí ľudia vonku vidia, kto je na če... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Dámy a páni, jak som povedal, je to ukážka toho, v akej, pravdivý obraz toho, v akej situácii sa nachádzame, na akých dilemách stojí napríklad strana MOST, ktorá je na križovatke buď byť proste politicky realistická a ťahať s tou väčšinou, s ktorou vytvorila vládu, alebo, ale pritom možno sa dostať na dno pekla.
V každom prípade na dno pekla v tom zmysle, že sa bude upravovať ústavný zákon o voľbe ústavných sudcov s ohľadom na osobné animozity a s ohľadom, a to pani ministerka síce nevyslovila, ale ja si to dovolím dodať, tie osobné animozity iste tu existujú, ale my sa domnievame, že je tu aj obava pred trestnosťou v budúcnosti a že to nesmierne urputné bojovanie za to, aby Ústavný súd obsadila iba jedna politická skupina, ako sa jej to teda doteraz už dlhé roky aj darí, podobne ako je to aj s generálnym prokurátorom, že toto sú dve stigmy práve toho, čoho sa obávame, že náš štát sa pokúsi, pokúša obsadiť skupina, ktorej teraz s istým básnickým, s básnickou licenciou sa dá hovoriť, že je to skupina mafie, teda skupina ľudí, ktorí páchajú kriminálnu činnosť ako organizovaná skupina a vzájomne sa kryjú a získavajú pritom rôzne výhody, bohatstvá, byty a tak ďalej a tak ďalej.
Dámy a páni, ústavnosť bola, a Ústavný súd, boli od nepamäti, odkedy ja si pamätám zápas o slušnú Slovenskú republiku, vždy takým skúšobným kameňom toho, kde sme a kam ďalej pôjdeme. Pripomeniem teda tie ťažké 90. roky. Vtedy napríklad, je to len jeden z desiatok príkladov, kedy to tak bolo, že to bol ten skúšobný kameň, ale v 90. rokoch napríklad sa pokúšala vládnuca moc vtedy pod egidou Vladimíra Mečiara predĺžiť svoje pôsobenie tým, že protiústavne zmenila volebné zákony. No malo to katastrofálne dôsledky, lebo opozícia, vtedajšia opozícia bola natlačená do jednej volebnej strany, pôvodne chcela založiť koalíciu, ale Vladimír Mečiar urobil protiústavnú zmenu volebných zákonov, ktorá to veľmi problematizovala, a vyzeralo to, že pokiaľ urobíme koalíciu, tak to bude pravdepodobne využité na úplnú degradáciu volebného výsledku. Boli sme teda nútení ísť do politickej jednej strany, čo, samozrejme, pri 5 stranách vytvorilo nekonečné množstvo permutácií, vnútorných konfliktov, osobných konfliktov a bolo koreňom mnohého nepokoja, keď nemám povedať rovno deštrukcie politickej scény na dlhé roky.
Pravda, Ústavný súd, Ústavný súd sa vyjadril, ale alibisticky, viedol ho tiež predstaviteľ, by som povedal, síl minulosti a vyjadril sa, až keď bolo jasné, kto to vyhral v tých voľbách. V ten kľúčový moment, kedy, kedy slovenská, slovenský verejný život aj demokratický vývoj potreboval veľmi akútnu pomoc Ústavného súdu, tak to jednoducho nezvládol. Obávam sa, že dôvodom bolo aj to, že šéfom toho Ústavného súdu tiež nebol odborník, ale politický nominant práve, práve tej strany, o ktorej, o ktorej v protiústavnom rozhodnutí sa malo na Ústavnom súde rokovať.
A toto je, toto je problém, dámy a páni. Tento starý prípad, samozrejme, ovplyvňoval, keďže Ústavný súd je naozaj vysoko postavená inštitúcia, z nej tie rozhodnutia naozaj ovplyvňujú charakter štátu. Súhlasím s pánom ministrom, že nie iba. Naozaj ak máme súdy, z ktorých môžu zmiznúť papiere, tak teda to je, to je charakter štátu doslova, Sicílčania by sa urazili, ale povedzme, že z Krstného otca, lebo tam teda sa dalo zariadiť takého niečo, že zo súdu zmiznú zo spisu papiere, ktoré by mohli kompromitovať nejakého zločinca.
Dámy a páni, ja chápem pána ministra, ktorý hovorí, že sa vytvoril časový tlak, ale pripomenula mu aj jeho kolegyňa zo strany MOST - HÍD, že sme ho nevytvorili ani my, ani vy. To, že tu bude, že tu bude nutná voľba ústavných sudcov, sa vie od začiatku tohoto volebného obdobia a v tejto koalícii má jednoznačne dominantné postavenie strana SMER. Koalícia prišla s viacerými návrhmi, ktoré stoja za diskusiu, ale vy, pán minister, hovoríte, že už o tú diskusiu nestojíte alebo už tá diskusia proste nejak nemôže prebiehať, lebo už tu stojíme a máme, máme tu proste zákon na hlasovanie.
Pridávam sa v tomto k pani ministerke Žitňanskej, že nech už akýkoľvek zákon, ten váš zákon bol minimalistický a odrážal zrejme to, že ste nemohli presadiť nič viac v koalícii. Ale súhlasím s ňou, že nech už akýkoľvek zákon, tak je to podklad k nejakej diskusii ako ďalej. A keď prišla myšlienka aj zo strany SMER na voľbu 90 hlasmi, to je veľmi nádejná cesta, aby sme sa dostali z tých, by som povedal, polodemokratických krajín, kde aj vo vašej koalícii dnes podľa toho zákona, aký platí, by za istých teoretických okolností si mohla celý, všetkých tých ústavných sudcov navoliť jedna politická strana. Tak ja osobne nepovažujem za veľké víťazstvo, keď by sme sa dostali len potiaľ, že dve menšie strany, ktoré sú v tej koalícii, si budú môcť nárokovať, že takáto okolnosť sa nebude môcť stať, čiže dvihnete kvórum z nejakých 38 hlasov na, na 76. Každá vládna moc má 76 hlasov. V momente, keby ich nemala, tak nie je vládnou mocou. Ak teda nám prinášate ako mannu 76 hlasov, to nie je pokrok, to je nulový pokrok. Je to možno pokrok pre vás ako koaličnú stranu, lebo máte zaistené, že, že vás nemôžu už vôbec ani nejakým, zhodou okolností obísť. To je veľmi slabý výsledok, ale súhlasím, a tak ste to možno mysleli aj vy, pán minister, že je to základ na debatu, kam ďalej sa vieme posunúť. Je to minimalistický základ na tú diskusiu.
Ale keď sa neposuniete, pán minister, vôbec nikam alebo sa to dostane tam, kde to očividne smeruje, že zostane zákon, aký je, tak pamätajme, dámy a páni, že táto miestnosť, ktorá je tak trochu zakonzervovaním toho stavu, ktorý bol v roku 2016, vtedy takto ľudia zvolili, preto tu sedíme, čiže táto miestnosť v tom dravom a naozaj dynamicky sa vyvíjajúcom čase a dynamicky sa vyvíjajúcom Slovensku je už trochu pozadu.
Dámy a páni, pán minister, tam vonku na uliciach stoja mladí ľudia, ktorí sa dennodenne dozvedajú o mafistických prvkoch, ktoré obsadzujú náš štát, a práve sféru bezpečnosti, spravodlivosti, súdnictva, prokuratúry. My si nemyslíme, že tí ľudia sa nepozerajú na to, ako z tejto dilemy, ktorú vy máte, ja hovorím, z tejto križovatky medzi minulosťou a budúcnosťou, ako odídete a ako odídeme my všetci.
Mladá generácia stojí na uliciach a odkazuje nám, ktorí sme v tejto sále už vecou minulosti, lebo keby boli dnes voľby, tak už koalíciu v tejto podobe by sme v tejto sále nevideli, však nakoniec to je, to je obvyklé, tá nám odkazuje, že si nárokuje jednoducho spravodlivejšie pomery v krajine a skutočne kvalifikovaných ústavných sudcov, ktorí nebudú vecou iba, iba vládnucej moci. Všetko, čo ide, čo nejde nad toto, je našou absolútnou prehrou.
Dámy a páni, mnohí máme deti vo veku, ktoré nielenže už sledujú politické dianie, ale sú aj oni pred dilemou, či tento štát naozaj sa ide stať mafistickým, alebo títo ľudia sú schopní spolu hovoriť. A dobre, keď tu bol aj minimalistický návrh, tak sa poďme baviť o predložených pozmeňujúcich návrhoch z koalície aj z opozície. Je tu aj pozmeňujúci návrh pána Glváča, sú tu pozmeňujúce návrhy opozície a poďme sa pokúsiť tým mladým ľuďom, ktorí si hovoria, že chcú veriť, že v tejto krajine sa už konečne ukončí, ukonči to váhanie, že či je to demokratická alebo mafistická krajina, poďme týmto mladým ľuďom dať takú odpoveď, aby tu zostali, aby boli hrdí na Slovensko a aby sme sa pohli spoločne ďalej.
Na záver už iba spomeniem, že, spomeniem jednu vec, ktorú už sme všetci zabudli. Dámy a páni, takto pred rokom celá táto krajina žila v dojme, že predsa len sa zrušili Mečiarove amnestie a že to hádam smeruje k tomu, že aspoň z tých príšerných 90. rokov sme vybŕdli. Lenže túto jar sa ukázalo, že je možné zavraždiť u nás novinára aj s jeho snúbenicou a že tie problémy, ktoré vyšetrenie tejto vraždy prináša, smerujú k otázke, nakoľko je zmafianizovaná, určité segmenty spravodlivosti, polície alebo politickej scény. Sme úplne oproti tomu minulému roku v inej situácii. To, to tie nádeje, že to schválenie zrušenia, zrušenia Mečiarových amnestií povedie k spravodlivosti, tie nádeje zatiaľ stoja zahanbené v kúte. A kto by ich dneska spomínal, že jak sme sa tešili, tak už mu to poriadne zhorklo, pretože dohromady nula vynásobila nulu. Zrušili sme amnestie, ale žiadna spravodlivosť nebola nastolená.
Teraz bol, boli obavy, že rovnako bez spravodlivosti obíde vražda, vražda tohoto, nielen teda tá stará vražda Remiáša, ale ďalšia vražda dvoch mladých ľudí. Iba verejné protesty, ktoré ukazujú, ako veľmi sa Slovensko zmenilo od minulých volieb 2016, tieto verejné protesty donútili niektorých politikov, aby urobili reflexiu, a podľa mňa povzbudili niektorých ľudí v exekutíve, v polícii, v prokuratúre, možno v tajných službách, aby už neasistovali pri mafianizácii Slovenskej republiky, ale aby sa stali tými čestnými, ktorí vykonávajú tú svoju profesiu poctivo. Paradoxne dnes sú oni možno tým tenkým, tým tenkým pradivom, na ktorom visí demokratický vývoj Slovenskej republiky. Preto je v prípade, ak zlo nebude potrestané, ani takéto brutálne zlo, ktoré prelieva krv, ktoré si objednáva vraždy, tak bude sa opakovať, lebo to je charakter zla. Nepotrestané zlo sa vracia vždy silnejšie a vždy bezočivejšie, lebo sa dalo, lebo to prešlo.
Dámy a páni, ja chcem veriť stále, že aj naše zrušenie Mečiarových amnestií nebude mať iba esteticko-zahraničnopolitický efekt, ale bude, prinesie aj spravodlivosť pani Remiášovej, prinesie spravodlivosť pani Kováčovej, ktoré čakajú na pravdu a na vyšetrenie kauzy. Ale hlavne, že sa téma spravodlivosti aj kvôli tejto hroznej obeti, ktorá sa stala túto jar, naozaj udrží ako hlavná téma myslenia, očakávania slovenskej spoločnosti, ktorú očakáva aj od tohoto zboru. Ak hodíte spiatočku a necháte vyberať ústavných sudcov tak, aby to vyzeralo, že oni sú len poistkou beztrestnosti, tak odpoviete na tie očakávania ulice tú najstrašnejšiu odpoveď. To bude odpoveď, bal si kufre, pretože toto obsadila mafia, a do 31. roku zabudni na to, že by Ústavný súd nebol poistkou pre zločincov. Vy poviete, ale to veď my takých ľudí vôbec nenavrhujeme.
Dámy a páni, pri tomto systéme, o ktorom je teraz reč, kedy len vládna moc môže ovládnuť Ústavný súd, pri tomto systéme nečakajte, že vám ľudia uveria. Nečakajte, že vám môže opozícia uveriť. Boli by sme teda buď naivkovia, alebo totálni zradci demokratického vývoja, ak by sme tu asistovali a iba prikyvkávali, že aký obrovský vývoj, že už nie 38 sudcov, 38 poslancov zvolí sudcov, ale dokonca aj 76. Nikto v OĽANE nemá v kufri žiadneho ústavného sudcu. To vám môžem naozaj povedať. Je tu predseda OĽANO, ktorý, verím, že vystúpi, a môže to rovnako potvrdiť.
Tu nehrá sa o to, že by jedna skupina ústavných sudcov z jednej strany mala bojovať so skupinou z inej strany. Jedná sa o to, či v úplnom jadre demokratickej štátnosti, akým je Ústavný súd, nájdeme dorozumenie, že musí byť konsenzom tvorba nie iba vládnucej väčšiny, a že musíme naozaj, a netvrdím, že pri takýchto verejných vystúpeniach sa to dá. Nie. Toto je, samozrejme, na normálne rozhovory, pracovné stretnutia. Musíme prekonávať tú bariéru, ktorá je prirodzená medzi koalíciou a opozíciou, a dohodnúť sa, že Ústavný súd bude garantom ústavnosti, že tam naozaj chceme a dáme nie predsedov poslaneckých klubov, ale že tam dáme odborníkov, za ktorých sa nebudeme hanbiť, a nebude celý národ čakať celý nervózny na každé zo zložitých a významných rozhodnutí Ústavného súdu, že aké budú predpojaté. Pamätáte sa, akú nedôveru opantávala verejnosť, nedôvera opantávala verejnosť, keď išlo aj o to zrušenie Mečiarových amnestií. No a prečo taká nedôvera v našej republike je k ústavným pilierom štátu? No lebo sú postraníčtené, dámy a páni. Všetky sú podstraníčtené, kontrolné, ktoré mali byť vraj nezávislé, prokurátori, ktorí mali byť nezávislí, polícia, ktorá mala byť nezávislá, NAKA, ktorá mala byť nezávislá. No a teraz je Ústavný súd.
Nevzdajte to! Aj vy máte medzi sebou, samozrejme, rôzne názory, ale nevzdajme tú výzvu, s ktorou sa na nás dívajú tí ľudia, ktorí sú, dámy a páni, už úplne inde. Sú už úplne inde. Takýto štát, ktorý kryje mafiánov, pre nich nebude alternatívou. Pamätajte na to, že to, čo tu robíme, robíme predovšetkým pre tých, ktorí túto republiku budú spravovať. Verme, že nepoutekajú zhnusení, ktorí budú spravovať, keď my tu nebudeme. Naše rozhodnutia, najmä také rozhodnutia, ktoré siahajú až do roku ’31, sú tohoto charakteru. Uvedomme si tú zodpovednosť a apelujem znovu, pokračujme v tom dialógu, nepristupujme k lámaniu toho zákona. Áno, je to najjednoduchšie. My máme menšinu, tak nás zvalcujete. Darmo hovorí jedna z vás, pani bývalá ministerka, o tom, že sa dotknete dna pekla, ak toto bude motívom, len osobná nevraživosť a len stranícky boj.
Vypočujte tieto hlasy a hoďme spiatočku. Poďme urobiť taký zákon o voľbe ústavných sudcov, ktorý dosiahne, že Ústavný súd bude mať autoritu a nebude straníckym orgánom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No pre mňa, ja som veľmi rád, že sa môžem zúčastniť tejto diskusie, lebo je veľmi ilustratívna. Tak ako som predtým hovoril, že pán minister nám odhalil svoju dilemu, tak pani bývalá ministerka sa doslova obrátila aj fyzicky, aj verbálne na pána ministra súčasného a vyslovila naozaj diagnózu, ktorá je presná. Je presným opisom situácie, do ktorého sa dostali slušní ľudia, ktorí dúfali, že aj v tejto zostave by sa dali napríklad vylepšiť alebo vôbec zvoliť slušní ústavní sudcovia, nie iba stranícki, nie iba, nie iba jednofarební.
A to je situácia aj vás, pán minister. Už to nie je cesta do pekla, už v tom pekle ste.

Ďakujem. Ja vlastne vítam to, čo tu predviedol pán minister spravodlivosti, lebo vlastne vlastne ste úprimne ukázali, že vy by ste aj nedbali skutočne, teda nielen fiktívne zlepšiť tento zákon, ale je tu proste politická realita, je tu váš koaličný partner, ktorý proste má inú, inú predstavu. Koaličný partner chce ovládnuť ten Ústavný súd a prípadne sa niečo možno nájde, nájde sluchu aj pre nejakých kandidátov z vašej strany. Toto je vaša dilema, pán minister, vy ste nám tu v podstate ju veľmi poctivo popísali a je to dilema, v ktorej vy ste od začiatku tohto volebného obdobia, tu sú návrhy strán, ktoré boli dlhé roky vaším spojencom v zápase proti istej, istým rizikám mafianizácie štátu, ja to nebudem nazývať takými ostrými tónmi ako pán Baránik, toto nie je mafiánsky štát, ale je tu mafia, ktorá sa ho snaží ovládnuť a urobiť z neho mafiánsky štát. Vy to napokon viete, dennodenne sa objavujú veci, teraz vám zo súdu zmizli Kočnerove papiere, čo vôbec nie je vaša vina osobne, ale je to príznak strašne chorého, nebezpečného systému.
A chcem ešte na záver povedať, že vítam aj to, že ste ku koncu opustili taký prokurátorský, alebo aby som bol aktuálny, kočnerovský tón, ktorým ste sa na nás osopili, na nás, čo tu máme záujem týchto pár, pozrite sa na svoju koalíciu, koľko ich tu máte, na podporu vášho zákona, na nás, ktorí máme proste záujem si to vypočuť, argumentovať a diskutovať a prinášať poctivé návrhy, ktoré pred rokmi by ste prinášali aj vy. Ale teraz nemôžete.

Žiadam o opravu pri tlači 1144, pri tomto bode som nemienil hlasovať.
Súčasne sa chcem, pán predsedajúci, naozaj ohradiť voči spôsobu, že sme hlasovali o takomto maratóne. Odkedy je parlament... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne. Myslím, že návrh reaguje na faktické zmeny sociálneho chovania, ktoré jednoducho na Slovensku za ostatné desaťročia nastali. Myslím, že patrím k tým, ktorí môžu povedať v tejto snemovni, že si pamätajú časy, keď sa mladej žene, ktorá dosiahla 20 rokov, začalo hovoriť stará dievka, taká bola vtedy, pohľad spoločnosti na materstvo. Dnes aj nároky odbornosti si vyžadujú, že ženy naozaj idú do vysokoškolského vzdelania a ten cyklus sotva môže končiť okolo dvadsiatich rokov. Preto je tento návrh kolegýň poslankýň z hnutia OĽANO veľmi vítaný pre mnohé ženy, ktoré sa ocitnú v slepej uličke a nevedia, ako zladiť materstvo a svoje oprávnené ambície na vzdelanie.
Chcem povedať, že si zaslúži podporu a najmä, že je to veľmi pozitívny signál, že reaguje legislatíva na tú realitu vývoja sociálneho chovania, ktorá proste je pred nami, a že sa legislatíva mení v prospech reálneho života ľudí.
Ďakujem.