Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, nedá sa nevyužiť príležitosť vystúpiť v tejto rozprave s nejakými reflexiami, keďže rokujeme o troch bodoch spoločne a teda tá debata by mohla dokumentovať ako Slovensko vníma celý komplex zahraničnej politiky, ako reflektuje vnútropolitickú diskusiu, ako reflektuje vnímanie reality našimi občanmi a do akej miery teda tú suverenitu ľudu aj pretláčame do našich videní. Akým spôsobom hľadáme onú zhodu potrebnú pre zahraničnú politiku, aká miera ústretovosti, konsenzuality je v prejavoch a čo by mohlo naznačiť, že vznikne väčšina, ktorá vníma, samozrejme v rozpornosti, naše základné životné a národné záujmy. A teda vytvoríme predpoklady pre zásadnú pomoc potom nášmu ministerstvu zahraničných vecí, ktoré vo svojej práci bude reflektovať túto diskusiu, bude ju vnímať a bude v praktických krokoch ju potom realizovať. Samozrejme, s prípadným svojím vstupom a poznaním, ktoré môže byť v istom zmysle kontroverzné s tým naším.
Tak toto, čo tu prezentujeme, mi skôr evokuje potrebu povedať: viete, mám už teda naozaj tých 65 rokov a od roku ´73, keď som prišiel na vysokú školu, až do roku ´90 som zažíval obdobie tej tzv. totality. Zažíval som to obdobie toho, tej "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!" Radšej sa budem tisíckrát mýliť so Sovietskym zväzom ako s tými jeho nepriateľmi, ktorí tam sú. A takýchto ľudí, ktorí sa vždycky za toho totáča vygenerovali a boli schopní k mysliacim ľuďom, ktorí žili, chápali geopolitickú realitu, chápali historické súvislosti, vnímali ale aj realitu od oslobodenia krajiny a tak ďalej, celý ten obrovský a zložitý komplex, v ktorom sa naozaj môžu vygenenerovať rôzne typy úplne protichodných emócií a záujmov a predstáv, no a tu si všímam ešte druhý moment, že spravidla ale tí ľudia nevynikali nejakým hlbším poznaním reality histórie, politických daností alebo niečím, ale jednoducho práve tou absolútnou razanciou, jednostrannosťou prezentovali a získavali politické pozície.
No, či chcete alebo nechcete, presne to isté vidím teraz. To isté presne tu vidím teraz. Ja som sa tešil, že práve po tom roku ´90 príde obdobie, kde, po prvé, pochopíme, že demokracia, jej základným znakom je rozpornosť v názoroch. Základným znakom demokracie. Dokonca rozpornosť názorov demonštruje existenciu demokracie v krajine. Toto, čo si tu všímam, tých novodobých boľševických – bírešov? – ktorí sú tu absolútne jednostranní, ktorí ako ani trošku nereflektujú, že jeden malý štát, ktorý funguje v stredoeurópskom priestore, kde všetci naši susedia sú radovo minimálne raz tak veľkí, to znamená, musí veľmi pozorne vnímať, akým spôsobom si chce zabezpečovať svoje národné, ale hlavne životné záujmy. A stačí sa pozrieť a vnímať realitu našej krajiny za posledných, povedzme, že 80 rokov? Boli sme svedkami, mali sme zmluvy medzinárodné, mníchovské, neviem aké, predtým zmluvy o ochrane, o všetkom možnom.
A čo sa stalo?
To znamená, my si, bohužiaľ, spojencov nevyberáme. My vnímame geopolitickú realitu a hľadáme prostredie, v ktorom môžme fungovať, ktoré zabezpečí najlepším spôsobom to, čo naša krajina potrebuje. A to som rád, to si myslím, že naše ministerstvo zahraničných vecí robí a vníma to a samozrejme používa aj príslušný slovník, ktorý ani zďaleka nemusí byť totožný s verejnou diskusiou, ktorá tu prebieha, kde naši ľudia budú reflektovať svoje osobné pozície, pocity. Aj to, že sú napríklad Slovania, že žijú v tomto geopolitickom priestore, že inak vnímajú pôsobenie Ruska, oslobodenie Ruska, ako to vníma, povedzme, že nejaký Francúz alebo niekto iný. To predsa neznamená, že nie som lojálny člen Európskej únie. To sú proste úplne prirodzené pozície, v ktorých každý nastoľuje svoje reálne, svoje reálie, z ktorých žije, svoje vnímania. To, že opäť tu máme ľudí a aj múdrych ľudí, o ktorých som veľmi sklamaný, že sa to deje, ktorí tou absolútnou jednostrannosťou vytvárajú atmosféru to, ber všetko, jediná šanca je jednoducho absolútne hegemóna musím vnímať. A dokonca tu v tej najjednoduchšejšej a v tej najhoršej forme.
Veď predsa tí múdri ľudia musia vedieť, ako hrozne rozporná je vnútropolitická diskusia napríklad u súčasného hegemóna v Spojených štátoch. To znamená, že naozaj, ktorý z tých názorov, ktoré tu tak hrozne adorujete, ktoré počúvame, ktoré? Deep statu? Demokratov alebo, alebo konzervatívcov? A tých najhlupších konzervatívcov, Death Party a podobne. Ktorých?
Ak pozerám dneska svetové meanstreemové noviny, hovoria, že tak ťažko čitateľná politika, ako v súčasnosti majú Spojené štáty, kde sa každý týždeň menia priority, kde rovnako jeden týždeň hovorí prezident Spojených štátov, že treba rozpustiť NATO, do toho celého vyprávatetu kde čo, na druhý deň, nie, netreba ho rozpustiť.
Voči komu naozaj potrebujeme 2 až 4 percentá? Proti komu potrebuje Európa zbrojiť? Potrebujeme, vyrábame si pred našimi očami nepriateľa úplne nezmyselným spôsobom.
Ak vážne tvrdíme dneska a pozrieme sa, ako vyzerajú náklady na zbrojenie, na vytváranie zbrojných arzenálov v jednotlivých krajinách, veď tie pomery sú neuveriteľné. A práve tam vzniká to, čo, voči čomu najviac bojujeme, vzniká ten priestor pre tie hlasy, tie tzv. protestné, ktoré jednoducho nechcú vnímať, neveria, neveria meanstreemu, pretože ich bohapusto klame.
A ak naša krajina samozrejme musí robiť zahraničnú politiku, ktorá musí byť predovšetkým účelová, tak ale predsa návrh na diskusiu je tu a teraz predsa nemôže rezignovať na to, aby sme tu diskutovali o hodnotových, o hodnotových parametroch.
Viete, čo? Ja končím, nebudem dlho hovoriť, neviem ani, koľko mám času.
Jedna zásadná vec, ktorá mňa nesmierne znepokojuje. Nikdy za posledných 40 rokov nebol svet v takej atmosfére možnej vojny, ako je v súčasnosti. Ak niečo tento svet potrebuje, potrebuje, aby sa prebrali intelektuáli, aby tu nie touto adoráciou jednostranných, častokrát atakov, útočných vojen, jednostranných mocenských záujmov, jednostranných ekologických záujmov. Že hľadáme aj všeľudské hodnoty. Ešte raz, všeľudské hodnoty. Že hľadáme, že potrebujeme predovšetkým mier a nevytvárať atmosféru, ktorá môže zajtra prepuknúť do veľkej jadrovej katastrofy. V tom je môj zásadný problém.
Pamätám si predsa, že v čase, keď vznikla nová naša republika, teda po 89. roku, predsa absolútne dominovala tzv. idealistická politika. Pán minister mi možno dá za pravdu. Podstatou tej politiky bolo predovšetkým vytváranie atmosféry priateľstva medzi národmi, pozitívnej spolupráce, zákazu použitia silou.
Ktorý z vás si ešte spomína na to, ako vyzerajú dodnes platné predpisy pre to, za akých podmienok možno použiť v medzinárodnom prostredí silu?
Prečo prestali existovať zmysluplne také organizácie ako ESN? Prečo zaniklo UNESCO?
Prečo prestáva platiť medzinárodné právo? Prečo iba pre jedného, pre hegemóna neplatí, pre ostatných platí?
Prečo dneska sa dostávajú do takého štádia tie medzinárodné súdy, ktoré mali odsudzovať vojnu, ktoré v konečnom dôsledku dneska už viditeľne porušujú elementárne zásady spravodlivosti a sú podrobené veľkej kritike aj v západných mainstreamových médiách?
Nemáme právo a povinnosti našej verejnosti o týchto veciach rozprávať vo vnútri?
Za aké hodnoty budeme chcieť, aby sme ako členovia NATO, ako členovia iných organizácií a Európskej únie, ktoré hodnoty budeme presadzovať a ktoré si najviac ctí naše obyvateľstvo? Vtedy mám pocit, že robíme zmysluplnú politiku. Na druhej strane, že musíme robiť aj realistickú politiku. Ani na sekundu nemám pocit, že by sme mali rezignovať na túto povinnosť. Musí byť, ale musí byť taká, že musí byť aj jasné, že Slovensko je za pozitívne hodnoty. Je proti útočným vojnám, je proti používaniu sily v medzinárodnom prostredí. To sú zásadné ľudské vlastnosti, na ktoré keby Slovensko rezignovalo, tak jednoducho nemôže hovoriť, že je slušná krajina. Ja som hrdý, že naši obyvatelia naň nerezignujú. Je veľmi dôležité, aby nám nerezignovala aj naša politická reprezentácia.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
