Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. No, ja zhruba rovnako v tomto duchu, pani kolegyňa. Ja, samozrejme, som rád počúval tú veľmi zaujímavú snahu, aby teda sme naozaj pomohli potrebným, núdznym rodinám, tomu všetkému, pričom naozaj; no, viete, nepochybne, áno a mrzí ma, že v danom prípade nemôže byť tá pomoc vyššia alebo že má svoje limity. Len reprezentujete klub, ktorého základnou tézou je menej štátu, menej práva, žiadne prerozdeľovacie procesy, treba ich prudko meniť, treba znižovať dane, to znamená, že návrh SaS-u, pokiaľ je v súčasnom programe, je 15 %. Na druhej strane je tu celá zložka návrhov zákonov, ktorými navrhujete, čo všetko štát by mal zabezpečovať z toho štátneho, štátneho rozpočtu. Veď necítime tam ten zásadný protimluv?
Politológia pracuje s takým tým fenoménom ako, ktoré zneužívajú pravicové strany, hovorí sa to kritika pravicových strán zľava. Pravicové strany ľavicové kritizujú, nedostatok, a ony, keď prídu k moci, ony neviem čo všetko urobia, pričom ako najčastejšie vo vedomí ľudí po tom, aká spúšť sociálna zostala po vládach pravicových na Slovensku, tak to ešte to, to, to jedno čo, čo pomáha.
A čo potom iné je vlastne vaše vystúpenie ako politická kortešačka, len v obrátenom garde, pani kolegyňa? V obrátenom garde. Každá sociálna pomoc sa dá označiť predsa takýmto, takýmto výrazom, ako to robíte. A rovnako, samozrejme, aj rozumiem, že ako politický súper hľadáte prostriedok, aby ste priaznivé účinky dopadov sociálnej pomoci nejakým spôsobom atakovala, minimalizovala a spochybňovala a podobne. Ale pokiaľ pôjde o serióznu diskusiu na túto tému, pani kolegyňa, ja vás ubezpečujem, že som presvedčený, že v SMER-e, pokiaľ pôjde o seriózny návrh na spoluprácu, partnerov nájdete.

Pán poslanec, teda urobím zadosť vašej výzve a niečo k tomu poviem.
K vlastnému zákonu by som ani nehovoril, lebo patrilo by sa ho prejsť mlčaním, lebo ak by som mal charakterizovať, tak slová ako zúfalé diletantstvo, ako je v tom toto, som videl všeličo za 30 rokov v tomto parlamente, ale už tento typ toho neuveriteľného panáčkovania vo vzťahu k médiám.
Tak predovšetkým, kolegovia, máme zákon o slobodnom prístupe k informáciám. To je zásadná právna norma, ktorou môže každý občan vrátane novinárov žiadať informácie a dostane ich a sú dokonca sanované trestnoprávnou sankciou. Ale vo vzťahu k funkcionárom, kde sledujeme, samozrejme, tlačovky štátnikov v iných krajinách, kde som si myslel, že ak niekto chce podať návrh do parlamentu, tak pozná aspoň minimálne komparatívne poriadku v tomto smere v rámci Európy. Škoda, že navrhovatelia nedali, odkiaľ čerpajú vzory pre tieto vynikajúce postupovanie. Teraz ako ten funkcionár, predseda vlády ešte má odpovedať pravdivo. To bude posudzovať kto? Komisia, ktorú zostavia navrhovatelia? To je proste niečo neuveriteľné.
Ale čo som chcel hlavne povedať v tejto veci, je to, že tá zúfalá jednostrannosť posudzovania veci. Dneska sú svetové médiá plné kritických ohlasov vo vzťahu k médiám. Napríklad k politickému aktivizmu absolútne jednostrannému. Hovoríme o postfaktickej spoločnosti, kto ju vytvára. Veď predovšetkým, teraz kto je novinárom. Na druhej strane obrovský protismerný tlak aby fejky, že teda už zrazu slobodný prístup novinárov nie. Aj pre navrhovateľov sú jedine tí slniečkarski, tí, ktorých ona reprezentuje. A tým ostatným treba zavrieť huby a hlásať to od rána do večera. Kde to žijeme, pre kristove rany? Kde to žijeme? Tak máme zákon o slobodnom prístupe k informáciám a v danom prípade, veď aj ako poslanci, dokonca aj my máme právo na ochranu zdroja. Odpoveď... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No chcel som k pánovi Klusovi.
No len pán, hm, Poliačik, buď ste bezočivý klamár, alebo človek, ktorý... No, bezočivý klamár. V roku 1972 som bol v druhej triede gymnázia. Čiže bol som aparátčik je... Neviem, čo to tu tárate o nejakej komunistickej strane. Ja na rozdiel od vás som sa už dva roky pred rokom ´89 veľmi intenzívne zaoberal situáciou, ktorá tu vznikne po roku ´90, a aj bezprostredne som sa zúčastnil všetkých procesov, ktoré sa odohrávali. Kým vy, neviem, čo ste robili. Čiže ste obyčajný bezočivý klamár a že, že aspoň trošku svedomia. Ale to je jedno.
Pán Klus, máte pravdu, myslel som na vás, myslel som na vás. Lebo za toho "totáča", o ktorom hovoríme, bola ešte tiež tá jedna skupina ľudí, o ktorých hovorí pán Poliačik teraz, ktorí boli presvedčení, že sú nositeľmi absolútnej pravdy a že už jedinou ich úlohou je tú pravdu zvestovať tým ostatným. Bola to pod tým článkom 4 vedúca úloha komunistickej strany. A práve som si myslel, že sloboda po roku ´89, že každý z nás bude prispievať svojimi názormi, ale len poctivo, pre tie názory vo verejnosti, podporu.
Takže toto, čo vy tu hovoríte, a nielenže americkú, ale hlavne u vás britskú, britské záujmy sú vám nesmierne blízke a vynakladáte hrozne veľa úsilia na ich obranu. A čo, samozrejme, nič proti tomu nemám, len predsa sa mi len zdáte, keďže ste poslancom slovenského parlamentu, že primeranú časť aj slovenským záujmom. Alebo keby aspoň ste nám teda hlbšie vysvetľovali, v čom spočíva tá obrovská potreba a význam pre Slovensko, tak hlboko si všímať cudzie záujmy a tak málo pracovať s vlastnými domácimi.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, nedá sa nevyužiť príležitosť vystúpiť v tejto rozprave s nejakými reflexiami, keďže rokujeme o troch bodoch spoločne a teda tá debata by mohla dokumentovať ako Slovensko vníma celý komplex zahraničnej politiky, ako reflektuje vnútropolitickú diskusiu, ako reflektuje vnímanie reality našimi občanmi a do akej miery teda tú suverenitu ľudu aj pretláčame do našich videní. Akým spôsobom hľadáme onú zhodu potrebnú pre zahraničnú politiku, aká miera ústretovosti, konsenzuality je v prejavoch a čo by mohlo naznačiť, že vznikne väčšina, ktorá vníma, samozrejme v rozpornosti, naše základné životné a národné záujmy. A teda vytvoríme predpoklady pre zásadnú pomoc potom nášmu ministerstvu zahraničných vecí, ktoré vo svojej práci bude reflektovať túto diskusiu, bude ju vnímať a bude v praktických krokoch ju potom realizovať. Samozrejme, s prípadným svojím vstupom a poznaním, ktoré môže byť v istom zmysle kontroverzné s tým naším.
Tak toto, čo tu prezentujeme, mi skôr evokuje potrebu povedať: viete, mám už teda naozaj tých 65 rokov a od roku ´73, keď som prišiel na vysokú školu, až do roku ´90 som zažíval obdobie tej tzv. totality. Zažíval som to obdobie toho, tej "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!" Radšej sa budem tisíckrát mýliť so Sovietskym zväzom ako s tými jeho nepriateľmi, ktorí tam sú. A takýchto ľudí, ktorí sa vždycky za toho totáča vygenerovali a boli schopní k mysliacim ľuďom, ktorí žili, chápali geopolitickú realitu, chápali historické súvislosti, vnímali ale aj realitu od oslobodenia krajiny a tak ďalej, celý ten obrovský a zložitý komplex, v ktorom sa naozaj môžu vygenenerovať rôzne typy úplne protichodných emócií a záujmov a predstáv, no a tu si všímam ešte druhý moment, že spravidla ale tí ľudia nevynikali nejakým hlbším poznaním reality histórie, politických daností alebo niečím, ale jednoducho práve tou absolútnou razanciou, jednostrannosťou prezentovali a získavali politické pozície.
No, či chcete alebo nechcete, presne to isté vidím teraz. To isté presne tu vidím teraz. Ja som sa tešil, že práve po tom roku ´90 príde obdobie, kde, po prvé, pochopíme, že demokracia, jej základným znakom je rozpornosť v názoroch. Základným znakom demokracie. Dokonca rozpornosť názorov demonštruje existenciu demokracie v krajine. Toto, čo si tu všímam, tých novodobých boľševických – bírešov? – ktorí sú tu absolútne jednostranní, ktorí ako ani trošku nereflektujú, že jeden malý štát, ktorý funguje v stredoeurópskom priestore, kde všetci naši susedia sú radovo minimálne raz tak veľkí, to znamená, musí veľmi pozorne vnímať, akým spôsobom si chce zabezpečovať svoje národné, ale hlavne životné záujmy. A stačí sa pozrieť a vnímať realitu našej krajiny za posledných, povedzme, že 80 rokov? Boli sme svedkami, mali sme zmluvy medzinárodné, mníchovské, neviem aké, predtým zmluvy o ochrane, o všetkom možnom.
A čo sa stalo?
To znamená, my si, bohužiaľ, spojencov nevyberáme. My vnímame geopolitickú realitu a hľadáme prostredie, v ktorom môžme fungovať, ktoré zabezpečí najlepším spôsobom to, čo naša krajina potrebuje. A to som rád, to si myslím, že naše ministerstvo zahraničných vecí robí a vníma to a samozrejme používa aj príslušný slovník, ktorý ani zďaleka nemusí byť totožný s verejnou diskusiou, ktorá tu prebieha, kde naši ľudia budú reflektovať svoje osobné pozície, pocity. Aj to, že sú napríklad Slovania, že žijú v tomto geopolitickom priestore, že inak vnímajú pôsobenie Ruska, oslobodenie Ruska, ako to vníma, povedzme, že nejaký Francúz alebo niekto iný. To predsa neznamená, že nie som lojálny člen Európskej únie. To sú proste úplne prirodzené pozície, v ktorých každý nastoľuje svoje reálne, svoje reálie, z ktorých žije, svoje vnímania. To, že opäť tu máme ľudí a aj múdrych ľudí, o ktorých som veľmi sklamaný, že sa to deje, ktorí tou absolútnou jednostrannosťou vytvárajú atmosféru to, ber všetko, jediná šanca je jednoducho absolútne hegemóna musím vnímať. A dokonca tu v tej najjednoduchšejšej a v tej najhoršej forme.
Veď predsa tí múdri ľudia musia vedieť, ako hrozne rozporná je vnútropolitická diskusia napríklad u súčasného hegemóna v Spojených štátoch. To znamená, že naozaj, ktorý z tých názorov, ktoré tu tak hrozne adorujete, ktoré počúvame, ktoré? Deep statu? Demokratov alebo, alebo konzervatívcov? A tých najhlupších konzervatívcov, Death Party a podobne. Ktorých?
Ak pozerám dneska svetové meanstreemové noviny, hovoria, že tak ťažko čitateľná politika, ako v súčasnosti majú Spojené štáty, kde sa každý týždeň menia priority, kde rovnako jeden týždeň hovorí prezident Spojených štátov, že treba rozpustiť NATO, do toho celého vyprávatetu kde čo, na druhý deň, nie, netreba ho rozpustiť.
Voči komu naozaj potrebujeme 2 až 4 percentá? Proti komu potrebuje Európa zbrojiť? Potrebujeme, vyrábame si pred našimi očami nepriateľa úplne nezmyselným spôsobom.
Ak vážne tvrdíme dneska a pozrieme sa, ako vyzerajú náklady na zbrojenie, na vytváranie zbrojných arzenálov v jednotlivých krajinách, veď tie pomery sú neuveriteľné. A práve tam vzniká to, čo, voči čomu najviac bojujeme, vzniká ten priestor pre tie hlasy, tie tzv. protestné, ktoré jednoducho nechcú vnímať, neveria, neveria meanstreemu, pretože ich bohapusto klame.
A ak naša krajina samozrejme musí robiť zahraničnú politiku, ktorá musí byť predovšetkým účelová, tak ale predsa návrh na diskusiu je tu a teraz predsa nemôže rezignovať na to, aby sme tu diskutovali o hodnotových, o hodnotových parametroch.
Viete, čo? Ja končím, nebudem dlho hovoriť, neviem ani, koľko mám času.
Jedna zásadná vec, ktorá mňa nesmierne znepokojuje. Nikdy za posledných 40 rokov nebol svet v takej atmosfére možnej vojny, ako je v súčasnosti. Ak niečo tento svet potrebuje, potrebuje, aby sa prebrali intelektuáli, aby tu nie touto adoráciou jednostranných, častokrát atakov, útočných vojen, jednostranných mocenských záujmov, jednostranných ekologických záujmov. Že hľadáme aj všeľudské hodnoty. Ešte raz, všeľudské hodnoty. Že hľadáme, že potrebujeme predovšetkým mier a nevytvárať atmosféru, ktorá môže zajtra prepuknúť do veľkej jadrovej katastrofy. V tom je môj zásadný problém.
Pamätám si predsa, že v čase, keď vznikla nová naša republika, teda po 89. roku, predsa absolútne dominovala tzv. idealistická politika. Pán minister mi možno dá za pravdu. Podstatou tej politiky bolo predovšetkým vytváranie atmosféry priateľstva medzi národmi, pozitívnej spolupráce, zákazu použitia silou.
Ktorý z vás si ešte spomína na to, ako vyzerajú dodnes platné predpisy pre to, za akých podmienok možno použiť v medzinárodnom prostredí silu?
Prečo prestali existovať zmysluplne také organizácie ako ESN? Prečo zaniklo UNESCO?
Prečo prestáva platiť medzinárodné právo? Prečo iba pre jedného, pre hegemóna neplatí, pre ostatných platí?
Prečo dneska sa dostávajú do takého štádia tie medzinárodné súdy, ktoré mali odsudzovať vojnu, ktoré v konečnom dôsledku dneska už viditeľne porušujú elementárne zásady spravodlivosti a sú podrobené veľkej kritike aj v západných mainstreamových médiách?
Nemáme právo a povinnosti našej verejnosti o týchto veciach rozprávať vo vnútri?
Za aké hodnoty budeme chcieť, aby sme ako členovia NATO, ako členovia iných organizácií a Európskej únie, ktoré hodnoty budeme presadzovať a ktoré si najviac ctí naše obyvateľstvo? Vtedy mám pocit, že robíme zmysluplnú politiku. Na druhej strane, že musíme robiť aj realistickú politiku. Ani na sekundu nemám pocit, že by sme mali rezignovať na túto povinnosť. Musí byť, ale musí byť taká, že musí byť aj jasné, že Slovensko je za pozitívne hodnoty. Je proti útočným vojnám, je proti používaniu sily v medzinárodnom prostredí. To sú zásadné ľudské vlastnosti, na ktoré keby Slovensko rezignovalo, tak jednoducho nemôže hovoriť, že je slušná krajina. Ja som hrdý, že naši obyvatelia naň nerezignujú. Je veľmi dôležité, aby nám nerezignovala aj naša politická reprezentácia.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. No, pán Zsolt, ja si nesmierne vážim, že našou krajinou zbytočne nelomcujú zasa národnostné problémy a že sme našli mechanizmus riešenia problémov, len tá diskusia tu opäť prechádza do nezmyselnej a pravdepodobne politickej roviny alebo niekam, čo nemá nič spoločné s bežným ľudským právom alebo právom na to, že všetci občania našej krajiny majú právo na istý typ emócií.
Bavíme sa o hymne ako o štátnom symbole, ako o symbole teritoriality, predsa hymny sa spievajú predovšetkým v domácej krajine a naznačuje sa tým, že tu som v Slovenskej republike. A keď príde k nám hosť na nejakej úrovni významný, tak mu zaspievame jeho hymnu ako znak teritoriality, že prišiel hosť a reprezentant istého štátu. V danom prípade nakladať týmto spôsobom s hymnou ako s obyčajnou piesňou znamená nepochopiť zmysel štátneho symbolu. Slovenská hymna je symbolom Slovenskej republiky, štátneho symbolu Slovenskej republiky, pán Zsolt Simon. Nie maďarskej. Mám hlboký rešpekt k tomu, keď si chcú naši maďarskí priatelia zaspievať hymnu pri nejakých príležitostiach. Ale veď to je otázka možnosti aj zneužitia, znevažovania hymny. Čokoľvek. Bude sa spievať krčmy, po krčmách sa budú spievať, pani kolegyňa, keď tam dáte, že môže každý spievať, kde chce hymnu. Je štátny symbol.
Ak dodržiavame vcelku bez veľkých predpisov istú úctu k hymnám ako takým, po tomto celom to bude naďalej tak? Nemá náhodou to spievanie tej hymny na tých štadiónoch aj politický význam, pán Zsolt Simon? Ktorý nie je celkom náležitý a trošičku je v rozpore s tým, čo tu demonštrujeme?
Takže ja nechcem nič viacej, len trošku viacej citu. Hovoríme o veľmi vážnych veciach, hovoríme o štátnom symbole, ktorý reprezentuje túto krajinu. A každý iný štátny symbol reprezentuje inú krajinu. A som hlboko za priateľské, za rozumné posudzovanie všetkých vzťahov medzi nami, ale v danom prípade aj od vás, páni kolegovia, z men... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán predsedajúci, chcel by som len uviesť do zápisu, že pri hlasovaní o zákone o štátnych symboloch mi nefungovalo hlasovacie zariadenie, chcel som hlasovať za.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. No, pani Remišová hovorí, že teda výstižne ste zhrnul teda tie výsledky školstva. Ja zúfalo čakám celý čas, či jeden jediný prejav neodznie, kde teda tá opozícia s tým nesmiernym sebavedomím, tou nesmiernou hĺbkou vedomostí zhodnotí elementárne aspoň základný stav, aký je vývoj vedecko-výskumnej základne, čo Slovensko tu a teraz po, po tom, čo sme absolútne zrušili možný výskum na Slovensku, že teda prejdú a trošičku preukážu znalosť toho prostredia, kde teda naozaj by sme sa mohli rozširovať a kde by sa mal uskutočňovať, že čo k tomu problému štyri, priemysel 4.4, že by k tomu niečo povedali, že teda, že asi kam by mala smerovať teda pomoc vo väzbe na domáci výskum a podobne.
Ale tu sme sa dozvedeli, už viem teraz, pán kolega, že akých má čestných kamarátom na akadémii, že pani ministerka sa zosunula niekde a zosúva a tak ďalej. No však to je niečo hrozné. Hovorím o veľmi vážnych veciach, kde naozaj potrebujeme nájsť, aká je štruktúra fondov, čo doma, ako je možné, že tie desiatky ľudí, možno aj stovky, ktorí sa zúčastnili toho výberového procesu, tak hlboko nedosahujú vašu výšku znalostí a že sú vlastne všetci poloklamári, ktorí netušia, ako to majú robiť, lebo teda vy im to urobíte.
Neštítite sa aj s pánom Budajom dokonca hovoriť, že teda o obrovských úspechoch vlády pani Radičovej. Veď po tej vláde sme dostali 43 %. Tak biednu a otrasnú vládu, pán, pán kolega, nemohli by ste povedať, teda koho ste vy ponúkli slovenskej verejnosti a kto teda tie obrovské výsledky dosiahol v rámci Slovenska?
Rovnako ste boli súčasťou toho, kde vás ľudia s hanbou vyhnali z parlamentu viac-menej. A napriek tomu sa tu postavíte teraz a difamujete úplne zbytočne. Veď sa aspoň naučme, keď chcete, dobre opozícia, potrebujete vymýšľať a tak ďalej. Ale naozaj to musíte tak hlboko, podľa môjho názoru, klesnúť? Aspoň trošku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani ministerka. No čiastočne to pomenoval pán kolega, ale predsa len ešte raz, nikto - ani podľa môjho názoru - nečaká žiadnu serióznu odpoveď. Ani nepotrebujú diskutovať. Viete, teraz som čítal takú knihu Naobi Campbell jednu a popisuje tento typ politiky, to mávanie krvavou košeľou, ktorá je princípom konania našich opozičných poslancov, že to vlastne pripomína, ako je taký prístroj na trénovanie pingpongistov, že postavíte ten prístroj, z neho vyletujú loptičky, keď ešte idú akou-takou rýchlosťou, stíhate niektoré odrážať, ale keď zvýšite patrične rýchlosť, tak proste tie loptičky vás zasypú a nikto nepotrebuje odpoveď. Chvíľu som tak rozmýšľal, že či by vám nepomohlo, keby ste boli išli za pánom Sulíkom a za pánom Matovičom, že by vám dali zoznám firiem, že ktoré majú dostať tieto dotácie, ale usúdil som, že ani nie, ani to by nepomohlo, lebo tu potrebujeme cirkus, tu potrebujeme neustále dostatočnú rýchlosť loptičiek. Neustále ich potrebujeme hádzať.
Na serióznu diskusiu,
o niečom vážne hovoriť. Na Slovensku si veľmi dobre pamätám, sme mali kedysi tuším 48 výskumných ústavov. Kompletne všetky sme ich v rámci neoliberálneho konceptu, kde tých vyznávačov, pani navrhovateľka nepochybne k nim patrí, ktorých sme kompletne zrušili, ktorých nepotrebujeme, a nemáme žiadnu domácu výskumnú základňu. Máme, samozrejme, čosi na vysokých školách, univerzitách, čosi na akadémii vied. A potom ešte v niektorých, v niektorých firmách možno. Ale keď si zoberieme do úvahy, že 80 % HDP robia nadnárodné spoločnosti, tak tých 20 %, keď Klub 500 zoberieme, že teda ten veliký, že ktorý má domáci zamestnávateľ viac ako 500 ľudí, tak nájdeme jedného, možno dvoch.
Čiže v danom prípade môžte ísť úplne prirodzene do startupovej pozície a každý vie, aká je rizikovosť pri startupových projektoch. Dokonca v súkromnej sfére, keď sa vytvára, sa principiálne hovorí o rizikových peniazoch. To znamená, keď vyberiete čokoľvek, dá sa to bez problémov, no ako by som to povedal, no nepekne pomenovať a na istých ďalších 30 %... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, vážený pán predseda. Dovoľte, aby som v mene troch poslaneckých klubov SMER-u - sociálna demokracia, MOST - HÍD a SNS dal návrh, aby sme hlasovanie o voľbe ústavných sudcov preložili na 17. hodinu.
Odôvodnenie je veľmi jednoduché. Ide o veľmi vážny akt parlamentu a ešte naďalej prebiehajú intenzívne koaličné rokovania a je dobré, aby sme vytvorili pre voľbu skutočne dobré podmienky.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja som hrozne rád, že ste poskytli túto vašu skúsenosť tomuto nášmu plénu. Len bolo zaujímavé, viete až, no pre mňa až úsmevné, že toto je jedna jediná vec, ktorú ste zažili. Úplne náhodou sa to stalo vtedy, kým ste fungovali v SIET-i, tak ste nepochybne si užívali korektnosť novinárov a podobne, až teda ste sa rozhodli, že chcete svojbytne konať a realizovať zámery vašej strany, a vtedy to začalo. A vtedy to začalo. A teraz skúsme hodnotiť, čo to bolo? Výpalníctvo, zastrašovanie, vydieranie? O čo išlo tým novinárom? Nič tým nezískali. Čiže za normálnych okolností neviem si predstaviť, slušný človek, slušný novinár, ktorý má pocit, že niekomu ublížil, že má niečo proti tomu, ak ten človek oprávnene protestuje a preukazuje, že nikomu nič nespravil a že informácia je klamná, ktorá ho zásadne poškodzuje, takže to niekomu vadí. Jak to môže slušnému človekovi vadiť?
Viete, počúvam tu tie rôzne reči. No, novinársky kódex, to jak počúvam tu pani kolegyne, ale už ani to nebudem. Načo sú tie kódexy? To je niečo neuveriteľné. Stanovujú práve preto, že novinárčina, právo slobodne do spoločnosti hlásať rôzne typy informácií, ktoré sa dajú zneužiť, využívať a tak ďalej, že musí byť niečím limitované. No o novinárskych kódexoch tu nikto z nich ani slovo nepovedal, nikoho nezaujímajú, či sa dodržiavajú, ako sa vyhodnocuje dodržiavanie, ako možno nejakým spôsobom namietať práve porušenie toho, toho novinárskeho kódexu. Tí ľudia sú hluchí, slepí. Ja nerád hovorím tieto slová, ale to je pre mňa absolútne nepochopiteľné.
Jak potom, veď hovorím ešte raz, právo, že altera pars, aby bola druhá strana vypočutá, je základné v rodine, na pracovisku. Neviem si predstaviť, že takéto pravidlo nebude principiálne platiť. Kde to, preboha, zači... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)