Vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, vážený pán predseda Národnej rady, dovoľujem si vás opraviť, nie som prihlásený za politickú stranu Sloboda a Solidarita, ale za poslanecký klub strany Sloboda a Solidarita, keďže som členom Občianskej konzervatívnej strany a aj v tejto debate reprezentujem predovšetkým názory a postoje Občianskej konzervatívnej strany, keďže túto tému vnímame ako dôležitú.
A keďže na programe teraz máme aj ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, tak by som sa vrátil k tomu, čo povedal pán poslanec Beblavý v tej predchádzajúcej rozprave, keď pripomenul, ako, myslím, v roku 2013, keď bol predsedom Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, tak upozornil VÚC-ky, že si neplnia povinnosti, ktoré im vyplývajú zo zákona, a nezverejňujú alebo zverejňujú iba veľmi v neúplnej forme oznámenia verejných funkcionárov, čo im zákon ukladá.
Bola to chvályhodná aktivita a myslím, že aj v dôsledku tejto jeho iniciatívy prišlo aj na úrovni VÚC-iek k zverejňovaniu, k zlepšeniu toho, čo sa zverejňuje u verejných funkcionárov. Len by som v tejto súvislosti si nijako nedovolil idealizovať úroveň štátu, ktorú má na starosti výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, a už vôbec nie úroveň obcí. Myslím, že si povedal niečo také, že ako by to bolo, že keby si to výbor pre nezlučiteľnosť funkcií alebo mesto Bratislava nedovolili takto nerešpektovať zákon.
No, k tomu ja nielen v teoretickej vedomosti a štúdia toho, ale aj z praktickej skúsenosti môžem povedať, že keďže som poslancom aj na župnej, aj na komunálnej, aj na parlamentnej úrovni, že podľa mojej skúsenosti k tomu práve župa pristupuje najzodpovednejšie z hľadiska rozsahu zverejňovaných údajov, pretože napríklad bratislavská župa teraz zverejňuje úplne kópie tých oznámení. Národná rada o verejných funkcionároch zverejňuje iba niektoré údaje, čiže nezverejňuje kompletné oznámenia, a tak to to vždy bolo, aj v časoch, keď bol pán Beblavý predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Samozrejme, že má na starosti toho oveľa viac. Ale napríklad z môjho oznámenia verejného funkcionára, ktoré je zverejnené na webstránke Bratislavského samosprávneho kraja, sa môže každý dozvedieť, aká je napríklad nesplatená časť môjho hypotekárneho úveru k tomu termínu, keď podávam to oznámenie, vyčíslená až do úrovne centov, a z oznámenia verejného funkcionára ministra vnútra Kaliňáka sa dozvieme, že vlastní nejaké akcie a podiely, bodka, nič viac, nič viac nemusí uvádzať a nič viac tam nie je zverejnené.
Ale ešte viac ma zaujalo to porovnanie s Bratislavou, pretože Bratislava ako mesto nemá povinnosť zverejňovať oznámenia verejných funkcionárov, hoci primátor aj poslanci podávajú oznámenia verejných funkcionárov, ale zákon neukladá Bratislave povinnosť zverejňovať tieto oznámenia. A nieže by Bratislava išla napred z hľadiska nejakej transparentnosti, že by si poslanci povedali, že dobrovoľne zverejnia tie oznámenia, v Bratislave sa na komisii na ochranu verejného záujmu kontroluje akurát tak to, či došla obálka. Tie obálky sa ani neotvárajú. V komisii na ochranu verejného záujmu v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislava sme nedokázali presadiť, ja som za to hlasoval, ani takú elementárnu a samozrejmú vec, aby sa skontrolovalo, či poslanci zastupiteľstva naozaj podali tie oznámenia alebo tam dali nejaké prázdne obálky. Čiže ak porovnám svoju skúsenosť z Bratislavského samosprávneho kraja a z mesta Bratislava v tomto konkrétnom bode, tak tá skúsenosť z Bratislavy je úplne tristná a hovorí v prospech Bratislavského samosprávneho kraja. To len aby sme si neidealizovali. A tá miera kontroly na úrovni Bratislavy a záujmu verejnosti je, samozrejme, väčšia ako vo vzťahu k župe. A keď si toto dovolí hlavné mesto, tak už ani nechcem vidieť, že akým spôsobom k tomuto pristupujú v menších mestách.
Systémovo by som sa ešte, teda keď hovoríme o Bratislave, vrátil k tomu, čo sme riešili, teda či program SIET-e už na toto upozorňoval. Opakujem, že návrh zrušiť, zlúčiť mesto Bratislava s Bratislavským samosprávnym krajom nie je ani prvým krokom k rušeniu VÚC-iek, pretože môže to byť tak, že Bratislava sa vyčlení a bude samosprávny kraj, a to by Bratislava, keď sa o polnoci zobudí, tak okamžite by sa mohla stať samosprávnym krajom a má na to kapacitu a zvládla by to. Ale tých 2 900 obcí, ktorých tu máme, vyše 2 900 obcí, z ktorých mnohé sú pár sto alebo pár desiatok obyvateľov veľké, tak porovnávať to, že ak by to išlo v Bratislave, tak by to zároveň išlo aj inde, tak to sa mi nezdá úplne primerané a je to, samozrejme, že nereálne. Čiže dôsledkom tej zmeny, ktorá bola v programe SIET-e by mohlo byť, že by jeden kraj pribudol, alebo že by sme Pezinok, Senec a Malacky pričlenili teda buď k Trnavskému kraju, kde by oni asi nechceli ísť, alebo by sme ich spravili súčasťou mesta Bratislavy, čo by asi tiež nechceli.
Veľmi správne tu pán poslanec Faič poukázal na to, že tu doteraz nemáme audit verejnej správy. Opakovane som o tom hovoril, parlament v decembri 2011 zaviazal vládu Slovenskej republiky, aby spravila kompletný audit verejnej správy, teda aj štátnej správy, aj samosprávy. V decembri 2011, tri mesiace pred parlamentnými voľbami, keď končila Radičovej vláda. Zvyšok toho obdobia, päť rokov, nedávno sme mali výročie päť rokov, tu nepretržite vládne vláda vedená Robertom Ficom, ktorej ste vy, ktorého ste vy poradcom. Toto je jednoznačne maslo na vašej hlave, s týmto Iveta Radičová nemá nič spoločné. Vy ste si ten audit vypýtali, to je na tom to paradoxné, že parlament v čase, keď ste boli opozičná strana, tak v podstate z iniciatívy smerákov to tam bolo dodané, že áno, treba urobiť audit, a potom sa Ficova vláda na to vykašlala. A keď som jej to pripomínal, keď som kládol otázku, tak nedostal som odpoveď, prečo dosiaľ – po piatich rokoch – vláda Roberta Fica ignoruje uznesenie parlamentu, ktoré odhlasovali a dokonca iniciovali jej poslanci.
Pár poznámok by som si dovolil k tým ekonomickým aspektom. Keď sa bavíme o rozpočtovej zodpovednosti, a opäť sa tu vrátim k tomu predchádzajúcemu vystúpeniu kolegu Beblavého, ktorý na moju kritiku, ktorá zaznela včera, že porovnával som, ako rástli výdavky štátu, ako rástli výdavky VÚC, povedal, že to nemožno porovnávať, pretože výdavky štátu alebo štátny rozpočet má aj inú funkciu, konkrétne proticyklickú, čiže má reagovať na nejaké krízy. Teraz sa odosobním od toho, že sa nepovažujem za keynesiána a nemyslím si, že je dobrý nápad štartovať ekonomiku tým, že štát bude rozhadzovať viacej peňazí, ale aj keby sme prebrali túto logiku, však je to uznávaná teória, tak to znamená, že štát v čase krízy má zväčšiť svoje výdavky, aby naštartoval ekonomiku, ale v čase, keď nie je kríza, v čase, keď hospodárstvo rastie, keď sa ekonomike a krajine darí, tak štát má šetriť, nemá hospodáriť deficitne, má mať vyrovnaný rozpočet alebo – ešte lepšie – prebytkový rozpočet. Takto to bolo zadefinované v teórii, bohužiaľ, politici vrátane tých slovenských, si z toho zobrali iba tú prvú polovicu, že keď je kríza, tak máme viacej míňať. Ale to, že keď sa ekonomike darí, tak máme viacej šetriť a máme hospodáriť s prebytkom, na to si nikto ani nespomenie. A u nás na Slovensku sa nezvyšovali výdavky alebo nehospodárili sme deficitne iba v tých časoch krízových rokov, keď bol pokles hrubého domáceho produktu alebo keď to rástlo mierne. Deficitne hospodári táto krajina stále, či sa jej darí, či sa jej nedarí. Čiže zvaľovať to iba na to, že plní si štátny rozpočet nejakú proticyklickú funkciu, je podľa môjho názoru nie celkom dobrý a vec vysvetľujúci spôsob argumentácie.
Potom sme debatovali, a tiež to súvisí s financiami a s hospodárením, zvýšenie počtu úradníkov, a teda porovnali sme to s nejakým obdobím, keď VÚC-ky už mali ustálené kompetencie, a teda zvýšil sa o pár stoviek, čo v relatívnom vyjadrení znamená, že skoro zdvojnásobil, myslím, ten počet pracovníkov... Koľko? (Reakcia navrhovateľa.) O 57 % sa zvýšil počet pracovníkov teda úradov samosprávnych krajov za ten čas, čo prešli kompetencie. Ale v absolútnom vyjadrení je to pár stoviek, v absolútnom vyjadrení nárast počtu zamestnancov ústrednej štátnej správy bol o 26 %, čiže menej, ale 42-tisíc ľudí z hľadiska dopadov na daňovníka, na rozpočet je to ďaleko, ďaleko väčšie číslo. Samozrejme, že treba to porovnať s tým, čo reálne robí štát a čo robia VÚC-ky, ale štát sa nijako zodpovednejšie nespráva ako VÚC-ky.
K tomu vyrovnaniu regionálnych rozdielov. Je pravda, že toto bolo použité ako jeden z argumentov, že keď tu budeme mať regionálnu samosprávu, tak sa budú zmenšovať regionálne rozdiely, a toto sa nenaplnilo. To je pravda, ale nie je to celá pravda, lebo včera som opäť na to upozornil, VÚC-ky nemajú žiadne reálne kompetencie na to, aby robili regionálny rozvoj alebo aby zmenšovali tie regionálne rozdiely, okrem takých smiešnych vecí, ako je schvaľovanie programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja, čo sú v podstate iba koncepčné materiály.
Ale tu si dovolím opraviť, čo dnes pán poslanec Beblavý hovoril. Ja som netvrdil, že nefunguje to, tak dajme VÚC-kam viacej kompetencií a kompetencie a potom ony budú vyrovnávať regionálne rozdiely. Takto som to nepovedal. Ja som, jednak si nemyslím, že tá mantra vyrovnávania regionálnych rozdielov je postavená na realite. Medzi regiónmi existujú rozdiely a či sa budeme snažiť cez eurofondy, regionálnu samosprávu alebo akčné plány tejto vlády, tak tie regionálne rozdiely budú existovať aj naďalej, či zrušíme VÚC-ky, alebo nezrušíme. Ja som reagoval iba na ten argument, že dôvodom na zrušenie VÚC-iek je, že sa nepodarilo naplniť očakávania, že sa zmenšia regionálne rozdiely. VÚC-ky nemajú reálne kompetencie na to, aby nejakým spôsobom tie regionálne rozdiely znižovali, nehovoriac už o tom, že by ich vyrovnávali.
Ďalšia vec sa týka toho, že aké kompetencie sa budú decentralizovať na obce, to je jedna otázka, a aké sa budú recentralizovať späť na štát a na štátnu správu. Keby sme vychádzali z toho, že základné pravidlo je, že všetko sa decentralizuje a recentralizujú sa iba cesty a dopravcovia a nejaké drobnosti, tak vyzerá to ako decentralizácia. Ale v realite je tam nastavené pravidlo – a bez toho by to asi nešlo, že obce a mestá samé môžu zvážiť, že či majú na to, aby tú kompetenciu prijali, alebo nie.
A okrem toho argumentu, ktorý som povedal už včera, že mnohé z obcí by to zrejme odmietli, lebo objektívne na to nemajú napríklad svojou veľkosťou, keď je v obci Malinovo stredná škola, ktorá má nadobecný význam a pokrýva potreby regiónu, nejakých pár okresov, tak asi tá obec, nie som si istý, že by mala záujem byť zriaďovateľom takejto školy, ale môže sa stať.
Ale druhý dôležitý dôvod nie sú len objektívne možnosti najmä malých obcí. Nepochybujem, že Bratislava by kedykoľvek mohla prevziať všetky stredné školy na jej území a zrejme aj väčšina krajských miest a zrejme aj okresné mestá by s tým nemuseli mať problém, ale tá ochota samospráv, miestnych samospráv, prebrať na seba ďalšie kompetencie môže byť výrazne zmenšená tým, ako sa štát správa k obciam a mestám. Že štát hádže na obce a mestá nové a nové kompetencie, ale nedá im náležité finančné krytie a samosprávy sa tomu už začínajú brániť. Čerstvá správa zo včera hovorí na túto tému napríklad, že šéf školských odborov Pavel Ondek vyzval mestá a obce, aby upravili svoje rozpočty tak, aby v nich našli navýšenie na platy pre pracovníkov v školstve a že nech škrtajú v iných položkách rozpočtu a nájdu peniaze. Čiže dali sme obciam školstvo, ja si myslím, že celkom správne, ale nemajú na to dostatočné zdroje. Hovoríme, zvyšujme platy učiteľov, zvyšujme platy ďalších školských pracovníkov, tiež správne, ale štát povie, že tak sa to má urobiť a nevyfinancuje to. Takže ak by sa v takejto situácii obce rozhodli, že nemajú záujem prebrať tie kompetencie, tak mňa by to teda rozhodne neprekvapilo.
A snáď už poslednú vec, ktorá súvisí asi aj s tou ochranou verejného záujmu, je, že kde je aká kontrola. A tam plne súhlasím s pánom poslancom Beblavým, že na úrovni štátu máme médiá, mimovládky, opozíciu, čiže vládu kontrolujeme, ona si z toho veľa nerobí, ale aspoň sa o tom vie. Na úrovni obcí je zase, funguje to tak bezprostrednejšie a aj tam fungujú nejaké miestne aktivity, občianske iniciatívy, aktivisti, komunálni poslanci. Médiá by som veľmi nebral, lebo väčšina tých médií sú buď hlasné trúby radníc, ktoré si vydávajú samotné samosprávy, alebo a keď sú to komerčné plátky, tak tie zase majú záujem o reklamu, tak tie z iných dôvodov si to nechcú rozhádzať. Čiže neexistuje úloha tlače na miestnej úrovni porovnateľná s tou, ktorá je povedzme na celoštátnej úrovni, ale, samozrejme, že ten kontakt je intenzívnejší. Na úrovni vyšších územných celkov nie je ani toto, ale zase by som si to neidealizoval.
Hovoriť, že v obciach si povedzme starostovia nemôžu dovoliť to čo župani, lebo sú pod väčším drobnohľadom svojich spoluobčanov, je, teoreticky to tak funguje, ale opäť, prakticky, ja by som doprial Mirovi Beblavému, že, nejaký rozhovor s Vladimírom Špánikom, predsedom Združenia občanov miest a obcí Slovenska, s ktorým občas chodíme po Slovensku a práve po tých menších obciach, kde síce sú tí starostovia pod drobnohľadom a všetci ich obyvatelia ich malých obcí vedia o tom, ako tam kradnú a porušujú zákony, a napriek tomu to tam robia úplne na drzovku. Čiže obyvatelia týchto obcí, ktorí sa zaujímajú o veci verejné, sú často so stavom, ktorý je v nich, nespokojnejší alebo viac sa chytajú za hlavu ako pri čomkoľvek, o čom sme sa doteraz bavili na úrovni žúp.
Ďakujem za pozornosť.
