Ďakujem pekne. Milí kolegovia, ja to možno zoberiem z takého praktického hľadiska, keďže celý život pracujem na charite, a teda aj naše mzdy na charite ako zamestnancov, nielen ľudí, ktorí sú v hmotnej núdzi, boli tak nízke, že jednoducho naozaj sme každý ten gastrolístok využívali na to, aby sme kúpili potraviny, navarili večeru a na druhý deň sme si ju priniesli do práce. Taká je realita aj u bežných ľudí, ktorí majú nízky príjem, aby ušetrili.
Možno, ak by som to zobrala z filozofického pohľadu, tak v rámci sociálneho systému existuje tzv. inštitút osobitného príjemcu. Vtedy ten inštitút dáva ako keby nejaký budžet na to, aby v určitých obchodoch si ľudia, ktorí nedokážu gazdovať s peniazmi, nakúpili potraviny. Ja sa pýtam, či toto nie je rovnaký systém s tými gastrolístkami. To isté, ako sa robí v sociálnom systéme pre ľudí, ktorí nedokážu gazdovať s peniazmi, volá sa to inštitút osobitného príjemcu, toto isté robíme s dospelými ľuďmi a s ľuďmi, ktorí pracujú, a rozhodujeme o tom, kde tie naše peniaze pôjdu. Či pôjdu naozaj do reštaurácií, keď ľudia nemajú dostatok finančných prostriedkov, aby si denné menu doplatili. Čiže varenie na jednej strane ako alternatíva. Môj syn chodieval do škôlky a nechcel tam jesť. Vždy keď som sa vrátila poňho do škôlky, vždy mi povedali, že nejedol. Proste bola som nútená začať variť, aby aspoň niečo jedol. Musela som kontrolovať, aby predsa aspoň na večeru alebo na olovrant mal niečo zdravé, lebo keď viem, že opäť prídem a opäť mi povedia v škôlke, že celý deň nič nechcel jesť, aby bol najedený. Preto sme vlastne začali doma variť.
Naozaj som gastrolístky používala na to, že som si nakúpila potraviny a navarila som. Večer sme sa najedli a na obed som to potom mala v práci na druhý deň. Toto bola realita, ktorú som robila a nehovorím o tom, že to robia, neviem, akí ľudia. Robila som to ja a jednoducho, náš Adrián jedol, ja som jednoducho mala obed na druhý deň a zistila som, že máme aj na splácanie hypotéky, lebo sme si tie peniaze zadelili tak, že jednoducho sme si financovanie poriešili.
Problém s tými lístkami v tých potravinách bol v tom, že nie všade brali tie lístky. A keďže ja pochádzam z väčšieho mesta a niekedy tam neboli také hypermarkety ako možno už teraz, tak sme chodili do potravín, ktoré boli trošku predraženejšie, ale platili tam gastrolístky. Čiže ďalší problém bol v tom, že ja som si síce kúpila tie potraviny, ale kúpila som si ich za drahšie, ako by som bežne ako gazdiná nakúpila. To znamená, toto je ďalší problém, aj keď si chcete kúpiť potraviny, ak nemáte v blízkosti nejaké potraviny, ktoré sú lacnejšie, tak za ten gastrolístok v konečnom dôsledku zaplatíte viac. A normálny sedliacky rozum by mi to povedal, že nie, jednoducho je to predražené, do tých potravín by som to nešla kúpiť.
Ďalšia vec, ktorej sa chcem dotknúť, je bezlepková diéta. Pribúda nám ľudí, ktorí sú odkázaní na bezlepkovú stravu, či to deti alebo dospelí. Ja pochádzam zo stavbárskej rodiny, a teda mám blízko aj k pracovníkom, ktorí pracujú na stavbách, atď., momentálne mi už dvaja vraveli, že celý život žili, že sú zdraví chlapi. Zrazu sa im stalo, že majú intoleranciu na lepok a jednoducho majú sa začať stravovať bezlepkovou diétou. Samozrejme nič nedodržiavali a začali mať obrovské problémy, skončilo to operáciami. Čiže následne si povedali, že dobre, tak budeme teda dodržiavať bezlepkovú diétu. Ale keď prišli na to, múka bezlepková stojí 3,29, 2,29 a gastrolístok od ich zamestnávateľa 3,30. Kdeže sa on naje bezlepkovej stravy, dakde chlap zo stavby za takúto cenu?! Chvalabohu, že obaja stavbári pracujú v našom regióne, sú doma, to znamená, že tá žena opäť za tie gastrolístky nakúpi tie potraviny, ktoré ten jej manžel ako toleruje, a ide o veľké množstvo jedla. Taký malý chlebík stojí 3 euro, hej, ale to nie je ani kilový, a ten chlap, keď príde z riadnej roboty, sa potrebuje aj najesť. To znamená, že tie gastrolístky, absolútne neriešia situáciu. Každá tá keš by pomohla tej rodine, aby sa naozaj o tú bezlepkovú stravu postarala sama o seba.
Čo sa týka príspevku na diétne stravovanie, je to vlastne podľa skupín, v ktorých sa nachádzate. Môžete dostať mesačne od úradu práce 11 euro, možno 18 euro alebo 36, to je max, to je strop. Pri tých cenách, ako vám hovorím, že malý chlebík, ani nie pol kilový stojí 3 euro.
Ďalej čím by som chcela tak tiež sa prikloniť k tomu, aby sme všetci zvážili, či naozaj to nie je len nahrávanie peňazí možno nejakým monopolom, ktorých tu je päť, je aj to, že naozaj, zvýšilo sa denné menu. Neviem, či my, poslanci si to všímame, ale v januári sme boli doma a ja som bola v Dóme sv. Anny a naši zamestnanci mi hovoria, ale už nie toľko stojí. Už každá tá reštaurácia si tie, tú úhradu za to denné menu navýšila. To znamená, aj to denné menu sa zvyšuje tým ľuďom. A pokiaľ im ten zamestnávateľ zaplatí len tú, to, čo musí, samozrejme do toho lístka si to musí doplatiť ten človek, ale následne to menu je ešte vyššie, čiže dopláca si to ešte raz ten človek. Tak o čom my vlastne rozprávame? Veď zdravý sedliacky rozum hovorí úplne niečo iné. A to nie je o tom, o politike, zato, že to predkladá Matovič, ale je to zdravý sedliacky rozum. A ja to mám z vlastného života. Takže naozaj, nehovorme len už možno o nejakých asociálnych ľuďoch, ale o bežných ľuďoch, ktorým rozum zastavuje, že keď raz mám bezlepkovú diétu a makám na stavbe, že ja tie peniaze nedostanem k výplate.
Takže zdravý sedliacky rozum všetkým politickým stranám prajem.
Ďakujem za pozornosť.
