Videokanál poslanca

Dobrý deň. Kolegovia, kolegyne, pán predseda, pán predsedajúci, dnes už bolo veľa čísiel, ale ja si dovolím vystúpiť práve k REPAS-u. Takže v prvom rade chcem povedať na správu NKÚ, že teraz ju kritizujeme z pozície opozície, ale nesmieme zabúdať, že keď raz budeme my vládnuť, tak si musíme brať tieto závery k srdcu a naozaj ich zapracovať do svojich ministerstiev. To je pravdivé a to je hodné toho, aby sme si vážili nezávislý úrad, ktorý spravujú teda odborníci. A ja verím, že nie v tom zmysle, že chcú poškodiť jednej alebo druhej strane, ale že chcú naozaj vylepšovať veci na Slovensku.
Ja som sa zamerala na REPAS, keďže sa venujem sociálnej oblasti, a teda posledný rok a posledné aj dva roky v podstate vždy riešime to, že je málo pracovnej sily do automobilového priemyslu a to všetko vlastne chceme riešiť duálnym vzdelávaním, resp. rekvalifikáciou. Keďže to je jeden z nosných nástrojov ministerstva práce, práve vaša kontrola by mala dať takú barličku, ako sa uberáme, alebo akým smerom teda ideme v rámci vzdelávania práve nezamestnaných ľudí. Včera vyšla v rámci Štatistického úradu, vyšli počty ľudí, ja som to hovorila už aj vlastne v poznámke mojej faktickej, že 600-tisíc ľudí na Slovensku sa nachádza na hranici chudoby a 20 % je ohrozených práve detí. Ak rodičia nemajú zamestnaných rodičov je veľká pravdepodobnosť, že sa dostávajú do chudoby.
A preto nástroj rekvalifikácie v našom štáte musí byť spravovaný spravodlivo, musí byť odborne, a teda musíme sa priamo zamerať na adresnosť, ktorú potrebujeme v rámci krajiny vyriešiť. Keďže vieme, že aj oproti minulému roku sa opäť roztvorili nožnice medzi západom a východom krajiny, musíme si povedať, že počet dlhodobo nezamestnaných nám výrazným spôsobom neklesá. A ak ste si prečítali správu NKÚ, tak môžme hovoriť, že efektívnosť národného projektu REPAS, ktorý je zameraný na rekvalifikácie ľudí, je nižšia ako 50 %. Pán generálny riaditeľ Valentovič síce tvrdí, že je to 52,23 % a považuje to za pozitívny výsledok, ak to porovnáva s inými krajinami, ale ak sa pozrieme na ďalšie veci, ktoré teda NKÚ v tejto správe poukazuje, hovoríme na to, že rekvalifikácie, ktoré vedieme, nevedú ku kvalitným pracovným miestam. Mám na mysli, že tvoríme dohody. To znamená, nie je to trvalé pracovné miesto napríklad aj pre dlhodobo nezamestnaných ľudí a navyše nás stoja nemalé peniaze. A ďalším, tretím problémom je, že sú teda nie moc zamerané efektívne práve pre dlhodobo nezamestnaných, ktorých potrebujeme dostať do pracovného procesu.
Sú také tri úrovne, a to je kvalita pracovných miest a udržateľnosť týchto pracovných miest. Ak budú postavené na dohode, tak môžme sa rozlúčiť aj s trinástymi dôchodkami, aj zastropovaním a tak ďalej, pretože cez odvody nám vlastne do systému sa nenalejú peniaze, a preto práve tento nástroj rekvalifikácií má byť urobený pravde a má byť urobený tak, aby sme v rámci preškoľovania ľudí sa zamerali práve na to, aby tie ich pracovné miesta boli dlhodobo udržateľné, nielen nastavené bodaj bolo.
Druhá vec sú rekvalifikácie, ktoré sú zamerané podľa požiadaviek trhu práce. Dnes momentálne nám horí automobilový priemysel, ale ak sa pozriete na krivku, bude problém so sestrami, s pomocným personálom v rámci služieb, či už zdravotníckych alebo sociálnych služieb. Tam nikto nerekvalifikuje tých ľudí. Nikto sa nesnaží získať tie opatrovateľky spätne. A preto teda si myslím, že aj je oprávnené to, čo v tej správe vlastne bolo napísané, že máme problém nielen teda s tým, že koľko je úspešnosť, ale máme problém vlastne s jednotlivými kurzami a s priebehom kontrolného obdobia, keďže sa menilo až trikrát a v konečnom dôsledku sa nezmenilo nič, pretože tak nastavený systém, ako je dnes, čo chcú, tak na to sa rekvalifikujú, je podľa mňa nesprávny a vyhadzujeme tým peniaze do vzduchu.
Tretia vec je, že sa nezamerávame v rámci aj rekvalifikácie na takzvané celoživotné vzdelávanie ako takú podpornú barličku, v súvislosti vlastne napríklad to môžem udávať so starnutím obyvateľstva a teda každopádne sa nie celkom efektívne venujeme dlhodobej nezamestnanosti verzus rekvalifikácie týchto ľudí.
Ak sa pozrieme, tak z celkového počtu 326 314 poistencov Sociálnej poisťovne, ktorým vznikla prvá registrácia v nej, bolo 205 938 ľudí zamestnaných na dohodu. To znamená, do systému, čo sa týka dlhodobej udržateľnosti. V rámci odvodov nám to bude škrípať a nehovoriac o tom, že tí ľudia sa nám spätne môžu dostať na úrady práce a náklady na týchto ľudí sa nám neskutočne predražia.
Čo sa týka možno nejakého sprísnenia posudzovania týchto rekvalifikácií, tam v podstate zatiaľ nemám vedomosť, aby na základe správy NKÚ došlo k nejakej zmene. To znamená, tieto kurzy si vyberajú teda nezamestnaní podľa toho, ako, o aký majú záujem, čo si myslím, že by sme mali naozaj triezvo nastaviť a uberať sa týmto smerom. Týmto chcem vlastne poukázať na neefektívnosť kompetenčných kurzov realizovaných cez projekt Kompas a následné zaraďovanie uchádzačov o zamestnanie do kompetenčných kurzov realizovaných cez úrady práce, kde plnú sumu kurzu v konečnom dôsledku uhrádza štát.
Projekt REPAS plus rekvalifikačné kurzy, ktoré si vyžadujú akreditáciu, čiže akreditované kurzy, akreditáciu vtedy vydáva ministerstvo školstva, vedy a výskumu a Kompas ako kompetenčné kurzy, ktoré si nevyžadujú akreditáciu, neakreditované kurzy, poskytovateľ kompetenčného kurzu má vydané iba oprávnenie na vykonávanie vzdelávania dospelých, vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti alebo obdobných služieb zahŕňajúce vzdelávanie uchádzača o zamestnanie. Mnohokrát v tom systéme sa nachádzajú rôzne, rôzne teda kurzy.
Ja som si napríklad vybrala v jednej obci, kde máme rómske etnikum, napríklad. Názov kurzu, ktorý sa volá "Ako sa nestratiť na trhu práce". Vzdelávali ich deväť dní. Stálo to, stálo to pre dvadsať uchádzačov 7 891 eur 20 centov a išlo o dlhodobo nezamestnaných Rómov, ktorí sa veľmi ťažko uplatňujú na trhu práce. Takmer osem tisíc eur, a ak sa nám takýto typ vlastne kurzov opakuje, je jasné, že to je neefektívne. Samozrejme som si zisťovala aj, koľko v rámci REPAS-u boli zamestnaní na trhu práce na trvalý pracovný pomer. Tak zo 45 319 uchádzačov ich bolo umiestnených na trh práce 10 198. Ak si zobereme do úvahy aj to, čo som hovorila pred chvíľou, napríklad ten jeden konkrétny kurz, vidíme, že sa nám to uberá nie takým smerom, akým by sme chceli, pretože skutočne budeme mať problém s udržaním dôchodkového systému a preplatenej dlhodobej starostlivosti a preto potrebujeme mať ekonomiku v kondícii a musíme mať kvalitné pracovné miesta. Rekvalifikácie musia byť zamerané na to a nesmieme vlastne ubiehať úplne iným smerom.
Pýtala som sa tiež, aké percento dlhodobo nezamestnaných sa umiestnilo v opatrovateľských službách. (Zaznievanie zvukov časomeru.) To by bolo tiež zaujímavé. To vám dám... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem za slovo. Ďakujem, pani poslankyňa, že si zhrnula problematiku aj, ktorá nás trápi na Slovensku, keďže uniká veľa peňazí a ja chcem upozorniť ctené plénum aj na to, že 600-tisíc ľudí na Slovensku je na hranici chudoby. Dvadsať percent detí máme chudobných. Ak by sa naozaj, sme sa orientovali v tom, čo NKÚ nám každým rokom predkladá, možno by sme zachránili aj cyklenie chudoby, aj tie deti, ktoré sú, naozaj vyrastajú v prostredí, kde majú jedno jedlo denne. Takže ja naozaj chcem vyzvať ctené plénum aj vládnu koalíciu, keďže návrh o predčasných voľbách neprešiel, aby sme skutočne pozerali vecne na tieto problémy, ak máme problém, aby sme tie peniaze nakumulovali, lebo prídu aj horšie časy. Už teraz je 600-tisíc ľudí na hranici chudoby. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tiež chcem poďakovať, pán poslanec Budaj, za tvoje skúsenosti, za zhrnutie situácie na Slovensku a tak, ako sa na to pozeráš. Ja ti vždy hovorím, že si cením tie porovnania, ktoré nám dávaš, tým mladším, a nemalo by to byť na pohoršenie, ale malo by to byť práve na to, aby sme sa odrazili od miesta, lebo prešľapávame na, na rovnakom mieste.
Spomenul si rozpočtovú zodpovednosť. Ja chcem povedať jednu vec. Sociálne balíčky nesmú byť súčasťou nejakých marketingov u politických strán, ale musia byť súčasťou systémových zmien. Potrebujeme reformu sociálneho zabezpečenia. Máme problém s udržateľnosťou dôchodkového poistenia. Sú to veci, ktoré budú štát stáť nemálo peňazí. A ak ich chceme nastaviť pre ďalšie generácie, bude potrebné naakumulovať pomerne dosť peňazí na to, aby sme spustili zmeny, ktoré budú do budúcnosti udržateľné a ľudia sa budú cítiť v tomto štáte bezpečne a nebudú umierať medzi nemocnicami a zariadeniami. Čiže naozaj je dôležité rozdávať, ale s mierou a v systémových krokoch. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať kolegovi, že prešiel možno aj také nuansy práve duálneho vzdelávania. Ja by som na neho nadviazala a chcela by som vyzvať pani ministerku, aby zvážila moje podnety, ktoré som rozdelila do troch častí.
Prvou je, že aby sme vyčerpali vlastne tie finančné prostriedky, tak rada by som bola, aby sme rozšírili vlastne to duálne vzdelávanie aj na stredné odborné školy, ako sú pedagogické, zdravotnícke a ekonomické. Poviem prečo. Na trhu práce nám o chvíľu budú chýbať sestry, sanitári, osobní asistenti, je problém so školskými asistentami a tak ďalej, čiže vieme ich vyprodukovať aj práve z týchto odborných škôl. Čiže to duálne vzdelávanie by som prognosticky nezameriavala len na automobilky, lebo čaká nás obrovský demografický trend a budeme potrebovať aj ďalšie profesie a opäť budeme v situácii, ako sme teraz pri automobilovom priemysle, lebo nebude dostatok personálu, ktorý sa bude starať o starých ľudí a o zdravotne znevýhodnených. Čiže na to by som určite zamerala sociálne akadémie, pedagogické školy a zdravotnícke školy.
Druhú vec, ktorú chcem upozorniť, je aj prax vysokoškolákov. My vždy hovoríme len o duálnom vzdelávaní stredných odborných škôl. Ale vieme dobre, koľko ľudí nám ostáva na úradoch práce, ktorí skončia humanitné odbory a v podstate nemajú dostatočnú prax, aby boli zaujímaví pre zamestnávateľov. Čiže naozaj rozmýšľať aj v inštanciách toho, že nemáme dostatočne odborne a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za pripomienky. Ja predstavím reformu, ktorú teda predstavíme v rámci hnutia OĽANO, ale je to veľká vec, s ktorou by, keby vy ste chceli teraz urobiť ju, tak jednoducho by vám to zrejme rozvrátilo iné náležitosti. Čo môžem sľúbiť ministrovi, že v rámci tých vecí, ktoré sa dajú upraviť, tak poviem, akým spôsobom ja by som to videla, aby to nebol nejaký zásah do toho systému, ako máte nastavený vy. Toto viem urobiť. Ďakujem.

Dobrý deň, kolegovia, kolegyne, pán minister, pán predsedajúci, pomerne dosť tu už odznelo a teda v prvom rade chcem povedať jednu dôležitú vec. Ak chceme riešiť problematiku chronicky chorých, teda zdravotne ťažko postihnutých, musíme vidieť veci v takých dvoch rovinách. Jedna rovina je zvyšovanie príspevku a druhá rovina je reforma starostlivosti o chronicky chorých a o ľudí, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť.
To znamená, ak chcem hodnotiť v týchto dvoch dimenziách aj návrh zákona z dielne pána ministra, musím povedať, že v tom jednom bode, v ktorom hovorí o tom, že výrazne zvýši príspevky, tak zvýšil ich výrazne oproti tomu, ako on zvyšuje príspevky posledné roky, ale na druhej strane musím povedať, vždy v tej rovine, že sa mi nezdalo fér, že ste to oznámili pred voľbami do VÚC, v lete ste avizovali, že teda podporíte opatrovateľov v domácom prostredí, ale keď sa pozrieme na rozpočet, tak v rozpočte to bolo naplánované až od septembra 2018, takmer až o rok.
To znamená, že skutočne sľubujeme ľuďom niečo, čo dostanú pomerne strašne, strašne neskoro a tí ľudia sú vonku tak znechutení a skeptickí, že všetci politici klamú. Teraz, keď navrhnete nejakú sumu, tak samozrejme aj s tou sumou sa bude narábať, či je veľa, či je málo a tak ďalej. To znamená, že vnímam, že nesmiete robiť marketing pred voľbami a potom to dať až takmer pred ďalšími voľbami do samosprávy, pretože po prvé, ľudia sú nešťastní a čakajú na to, že tie peniaze dostanú a keď vidia toho politika, čo má reálnu moc v televízore a vidia, že hovorí, že teraz zvýši sa im ten príspevok, tak oni reálne rátajú, že to bude o niekoľko mesiacov. Potom je čestné povedať, že áno, budeme sa o tom baviť, ale, ľudia, reálne to dostanete o rok. To by bolo fér a to by som povedala, že nebol by to marketing.
Druhá vec, čo sa týka toho financovania. Ja verím aj ministrovi Kažimírovi na druhej strane, že kedy dostáva tak marketingovo rýchlo informácie, že má zmeniť vlastne financovanie na výšku čistej minimálne mzdy, tak jednoducho z tých celkových výdavkov sa to nedá urobiť. On to vie urobiť len systémom, ak by sme povedali, kde, čo, kde čo zoberieme, ušetríme, alebo čo investujeme. To znamená, urobiť určité reformy v oblasti dlhodobej starostlivosti, kde rátame aj zdravotnú starostlivosť, aj sociálnu starostlivosť.
Ak sa pozeráme systémovo na to, tak tieto príspevky budeme vždy vnímať, že sú slabo nastavené, aj keď ich minister dá do výšky čistej minimálnej mzdy. Ale ktorej? Keď každý polrok hovoria o inej čistej minimálnej mzde, lebo hovoria, že chcú mať do takej sumy a do takej sumy, či sa budú odvolávať na to, že to bolo podľa toho, v akom roku to povedali, alebo ideme naozaj do reformy, kde povieme, kde na to peniaze v rámci percenta HDP nájdeme, čo sa tam napočíta a akým spôsobom vyriešime reformu starostlivosti, kde ľudia reálne budú vedieť, že keď je odkázaný na III. stupeň, dostane toľko peňazí, na IV., na V., na VI. Bude vedieť, s akým badžetom môže rátať, a to, že ste to nedali do, s viazanosťou na minimálnu mzdu, to presne svedčí o tom, že ak nemáme urobenú reformu, tak samozrejme nemôžeme sľubovať naviazanosť na minimálnu mzdu, pretože tá minimálna mzda bude vždy iná a teda prognózujete, že bude vyššia. A tým pádom rozbíja to celé, celé rozpočtovanie vlastne aj rezortu financií, aj ministerstva práce.
Čiže vašou úlohou je robiť reformy a nielen z jednej časti navyšovať príspevky, ktoré aj tak ľudia vnímajú vonku, že je to slabo ohodnotené, lebo ak sa pozrú na to, že by mohli ísť do práce, tak samozrejme by zarobili viac peňazí. Ale keďže my sme zlikvidovali ambulantné služby a jedinou možnosťou pre tých ľudí, ak chcú ísť pracovať a chcú mať zo zárobkovej činnosti plat, tak jednoducho musia toho človeka dať do pobytovej formy a tá je zase nenormálne drahá pre štát aj pre daňových poplatníkov.
Čiže je to úplne neskutočne veľký problém, ktorý my nevyriešime tým, že len zvýšime nejaký príspevok, pretože nie sú spokojní ani ľudia, aj v systéme tie peniaze budú chýbať. Je potrebné na túto problematiku sa nachystať, pretože v rámci V4 sme najrýchlejšie starnúce obyvateľstvo. A toto je časovaná bomba pre našu krajinu. Jednoznačne potrebujeme reformu.
Druhá oblasť je nastavenie systémových zmien. Pán minister, touto novelou fakt sa iba tvárime, že ideme robiť zmeny, pretože viac- menej ich garantujeme na tej - A keď ich garantujeme? Ani ich negarantujeme. - na tom zvyšovaní toho príspevku. Na druhej strane filozoficky a reformne opäť nezasahujeme do problémov, ktoré sa každý deň týkajú tých zdravotne ťažko postihnutých. Poviem ako. Napríklad ten opatrovateľský príspevok nedostane opatrovateľ alebo teda človek, ktorý opatruje opatrovaného, keď nemá trvalý pobyt v mieste, kde je opatrovaný. To znamená, že sú to len ľudia, ktorí sú príbuzní. Ak tam nemáte trvalý pobyt, zabudnite na opatrovateľský príspevok. To znamená, tá možnosť, že sa, že si tam nenahlásite trvalý pobyt, pre vás tento príspevok vôbec nie je aktuálny.
Osobná asistencia. Zase ak by ju chcela robiť rodina a vykonávať ju viac ako 120 hodín, nemôže, lebo je to viazané v zákone. To znamená, že v podstate ten príbuzný, ktorý sa doma stará o toho svojho, dajme tomu bratranec o toho svojho príbuzného, tak ten nie je zase dôchodkovo poistený.
To znamená, že my reálne, reálne nenastavujeme reformu, kedy ten človek pocíti, že sa nemusí dostať do nejakých pomykov, či sa dostane na príspevok na opatrovanie alebo na osobnú asistenciu, striktne, kde niečo platí. Preto tú reformu treba nastaviť tak, že to pôjde za tou odkázanosťou, za tým stupňom, aký ten človek má a tak sa navrhujú jednotlivé formy riešení, ktorý tento človek potrebuje.
Odkázanosť dieťaťa na pomoc inej fyzickej osoby v školskom prostredí je obrovský problém. Je to problém pre ministerku školstva, ktorá hovorí, že školský asistent má asistovať pri vzdelávacom procese, nie pri úkonoch hygieny alebo teda odkázanosti na inú fyzickú osobu. Naozaj je potrebné povedať, že sa tu delíme na ministerstvá, ale problém je taký, že ani školstvo, ani sociálna oblasť ho nevyriešia, ak nebudú spolu diskutovať. Čiže opäť v tej reforme musí vyjsť nástroj, ktorý bude platný a ktorý dofinancuje ako použitie služby v jednom rezorte, tak aj v druhom rezorte.
Ďalšia vec, ktorú teda ja kritizujem, je určite, ak je dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím a má školské vyučovanie viac ako 20 hodín, tak jednoducho trestáme rodičov tým, že chcú, aby to dieťa do budúcnosti malo vyššiu kvalifikáciu, bolo viac pripravené na to sa presadiť, byť na chránenom pracovisku alebo teda na voľnom trhu práce. A keďže trestáme aktivitu, tak čo urobíme? Podporujeme pasivitu. Tú pasivitu, to znamená, že či, či sa to dieťa rozvíja alebo nerozvíja, v podstate nemáme kontrolné mechanizmy, či ako, ako hodnotiť tú pasivitu. To znamená napreduje, nenapreduje to dieťa, atď. K tomu je tiež potrebné nastaviť novú reformu, ktorá by nám tieto oblasti hodnotila.
Posledná je osobná asistencia, ktorú ja osobne vidím, ako keby išla do úpadku. Bolo tu povedané, ako je financovaná a z toho všetkého v podstate sa mi javí aj podľa tých čísiel, že snažíme sa schváliť tým ľuďom menší objem hodín, ale v podstate nenavýšiť ten badžet, ktorý ročne prečerpáme na osobnú asistenciu, čo je veľká škoda, lebo aj v rámci reformy tej starostlivosti o chronicky chorých by práve tento nástroj som využila na sprofesionalizovanie domácej starostlivosti, kde by som využila práve to, že tie opatrovateľky z Rakúska, ak by spĺňali kvalifikačné predpoklady, alebo každý iný, tak by som zreformovala tento nástroj, nazvala ho iným spôsobom, stanovila iné podmienky a vedeli by sme tých ľudí udržať v rámci profesionálneho opatrovateľstva na Slovensku.
Na druhej strane by sme mali podmienku takú, že tí ľudia musia byť kvalifikovaní a teda je veľký predpoklad, že nám budú rozvíjať do najvyššieho možného stupňa práve toho človeka, ktorému asistujú. Ale, samozrejme, musí byť adekvátne zaplatený. Preto hovorím, že aj zaplatenie toho človeka by bolo postavené na, z môjho pohľadu a z mojej reformy, ktorú pripravujem, na takých troch pilieroch.
Čo sa týka vlastne tých pripomienok, tak osobne si myslím, že nie je dobré, že odôvodňujete, že ak má človek mieru funkčnej poruchy nad 70 %, tak nemal by, nemá nárok na 10 hodín osobnej asistencie. Odôvodňujete to vlastne zdravotníckym modelom, pričom ak sa pozrieme na vyhodnocovanie, keď hodnotíte človeka v sociálnych službách, tam presne poviete, na aký stupeň je odkázaný a koľko hodín denne sa treba o neho starať. To znamená, je to úplne rovnaký princíp, len iné nástroje. Čiže hovoriť o tom, že tamto nie je zdravotnícky model a tuto už je zdravotnícky model, je minimálne neštandardné a z môjho pohľadu poviem, že ani nekonzistentné.
Čo sa týka znižovania príspevku za opatrovanie alebo osobnú asistenciu len preto, že sa zvýši dôchodok pre bezvládnosť, mi príde tiež, tu dám, tu zoberiem. To znamená, že budeme strácať tých domácich opatrovateľov, lebo ak valorizujeme dôchodky alebo majú nejakým spôsobom zvýšený príplatok za bezvládnosť, tak jednoducho okamžite tomu človeku, tomu opatrovateľovi sťahujeme peniaze a tým pádom vlastne ich ako keby vyháňame z tej formy starať sa o tých ľudí v domácom prostredí. Zle nastavené, koncepčne nám to nebude dobre vychádzať do budúcnosti, pretože nám bude pribúdať ľudí nad 80 rokov, kde je veľký predpoklad, že budú častejšie hospitalizovaní. A teda naozaj tá rodina si rozmyslí, či sa o neho bude starať za tie peniaze alebo nie, alebo pôjde do práce. A tým, že nie sú ambulantné služby a nie je to na komunitnom princípe kombinované s ADOS-om, tak jednoducho ich bude presúvať do kamenných zariadení, ktoré sú veľmi, veľmi drahé pre štát a nehovoriac o tom, ja som tu mala také vystúpenie, že teda odtrhnete ich od citových väzieb rodiny a potom tie problémy, aj popisovala vlastne komisárka so ZŤP, kde v niektorých seniorských domoch ho v podstate nechajú použiť toaletu rovno medzi ostatnými klientmi. Je to nedôstojné. Prebaľujú ich tak, že nie je nijaký záves. Absolútne v starobe strácajú ľudskú dôstojnosť. A to len preto, že nechceme reformovať systém starostlivosti o chronicky chorých a odkázaných.
Takže je toho pomerne dosť, ktoré by som veci napravila, ale teda určite jednou z nich je aj to, že nechcete dávať asistentov do škôl. Vraj je to nesystémové, ale ja vám chcem len pripomenúť, že máme tzv. jasličkový zákon, kde bežne to platí pre zdravé deti do troch rokov, ale pre zdravotne ťažko postihnuté do šiestich rokov, čiže my už v systéme máme zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ktoré sa nám takýmto spôsobom môže dostať do jaslí. Ostatné do troch rokov, toto dieťatko tam môže ísť do šiestich rokov. To znamená, že nie je to, nie je to výhovorka, ktorou sa argumentuje, že jednoducho, čo s tými deťmi do šesť rokov, nepatria do kompetencie, atď. Tu hovorím, že patria do tej našej kompetencie.
Treba sa zmýšľať aj nad tým, že downickí športovci, teda športovci, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie a ktorí dochádzajú do športovej organizácie, sa nezaraďujú v zákone do kategórií zariadení, ktoré sa rátajú do toho, že máte nárok na teda individuálnu prepravu. A naozaj minimálne, že ich nevieme zaplatiť, nevieme im vytvoriť podmienky, je štandardné, že keď nechodia do školy, lebo tam patria také zariadenia, že centrum voľného času napríklad, alebo školy, alebo nejaké ambulantné zariadenie, tak by tam mali spadať aj športoviská, kde títo zdravotne ťažko postihnutí športovci dochádzajú a teda na denný tréning a trénujú. Minimálne to by sme mali pre nich spraviť.
Určite je úplne neštandardné, že krátime príspevok dieťaťu 20 hodín, keď je viac ako 20 hodín týždenne. Ale je podľa mňa úplne absurdné, že mu ho krátime aj v čase letných prázdnin, keď tá matka je celé prázdniny s tým dieťaťom doma. To je úplná absurdnosť. Len preto, že školský rok trvá vlastne do augusta a od septembra začína nový školský rok. Takže ministerstvo si to vykladá tak, že aj júl, aj august patria teda do školského roku a tým pádom vlastne nemajú nárok tí rodičia na plný príspevok. Čiže nekrátia mu len preto, že chodí do školy, ale ešte mu ho krátia aj v rámci júla a augusta, lebo školský rok je aj júl - august. Čiže totálna hovadina, s prepáčením. Neviem to ináč nazvať. Proste som z toho, ak nerobíme systémové zmeny, tak aspoň také hlúposti. Však nerobme tým ľuďom problémy. A zase sa to vlastne neodstraňuje.
Ja chcem povedať, že napríklad k 31. januáru 2018 mali navrhnutú ako kompenzačnú, ako kompenzáciu formu práve príspevok na opatrovanie, ale keďže nespĺňali nejakú podmienku, tak 10 122 ľudí ostalo bez príspevku. To je len opatrovanie, hej? To znamená, splnili to, že sú invalidní, že sú odkázaní, ale nesplnili nejakú formálnu podmienku, napríklad ten príjem alebo niečo, a tým pádom na Slovensku mali sme k tomu januáru 10 122 ľudí, ktorí sa starajú o nejakého príbuzného, ale my im na to nedávame ani cent. Nieže ešte ako poistenie.
Ďalší sú to osobní asistenti takto schválení. Dvetisíc dvesto šesťdesiatpäť. To znamená k januáru takmer 13-tisíc máme ľudí, ktorí nedostali vôbec nič. Ako dlho to vydržia? Povedzte, ako dlho vy by ste to vydržali? Ja? Vôbec by som to nevydržala. Jednoducho je to ťažké, je to nespravodlivé a naozaj, ak neurobíme aj reformu nielen tých príspevkov, ktoré aj, ja aj verím tomu Kažimírovi, že jednoducho nedá sa na všetko dávať peniaze, že potrebuje mať v ruke, že je to zreformované, že je to tak, že to bude takto nastavené, hej? Ale na druhej strane musím povedať, že my musíme ísť do systémových zmien, aby tí ľudia cítili, že jednoducho áno, patria do tej sociálnej pomoci.
Patria tam ľudia, ktorým treba pomôcť. Áno, môžme sa debatiť o tom, do akého príjmu, či sa nestaráme o bohatých ľudí rovnako, ako o chudobných. Poďme debatovať o týchto veciach. Komu, naozaj, kto to nezneužíva. Poďme o tom debatovať. Ale jednoznačne sa nemôžme držať tých starých pravidiel, ktoré platili niekedy pred desiatimi rokmi, keď sme mali úplne inú demografickú krivku, keď sme nemali deti s autizmom. Naozaj je potrebné nastavovať nový systém, nové videnie sveta a jednoducho pre mňa je dôležité, aby netrpeli tí ľudia. Ja vidím, ako trpia.
Celý svoj život som zasvätila starostlivosti o týchto ľudí a nie preto, že som nemala čo robiť, alebo že som nemala inú prácu, ale že ma napĺňala tá práca. A preto, keď som tu, tak či sa pán minister na mňa hnevá, alebo sa na mňa nehnevá, ale jednoducho budem hovoriť o tých veciach, na to som tu. Takže prepáčte, trošku som sa na konci tak rozohnila, ale ide mi naozaj o vec.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Chcem ti poďakovať, kolegyňa. Vidno, že máš aj osobnú skúsenosť s tým, čo si predstavila a tí ľudia, ktorí aj hore tlieskajú, ťa dennodenne atakujú s tým, aby si, keďže si sama zdravotne ťažko postihnutá, tak od teba očakávajú, že budeš hájiť záujmy práve tých, ktorí to potrebujú a myslím si, že nemáš sa za čo hanbiť pri svojom vystúpení. Ďakujem ti veľmi pekne.