Dobrý deň, kolegovia, kolegyne, pán minister, pán predsedajúci, pomerne dosť tu už odznelo a teda v prvom rade chcem povedať jednu dôležitú vec. Ak chceme riešiť problematiku chronicky chorých, teda zdravotne ťažko postihnutých, musíme vidieť veci v takých dvoch rovinách. Jedna rovina je zvyšovanie príspevku a druhá rovina je reforma starostlivosti o chronicky chorých a o ľudí, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť.
To znamená, ak chcem hodnotiť v týchto dvoch dimenziách aj návrh zákona z dielne pána ministra, musím povedať, že v tom jednom bode, v ktorom hovorí o tom, že výrazne zvýši príspevky, tak zvýšil ich výrazne oproti tomu, ako on zvyšuje príspevky posledné roky, ale na druhej strane musím povedať, vždy v tej rovine, že sa mi nezdalo fér, že ste to oznámili pred voľbami do VÚC, v lete ste avizovali, že teda podporíte opatrovateľov v domácom prostredí, ale keď sa pozrieme na rozpočet, tak v rozpočte to bolo naplánované až od septembra 2018, takmer až o rok.
To znamená, že skutočne sľubujeme ľuďom niečo, čo dostanú pomerne strašne, strašne neskoro a tí ľudia sú vonku tak znechutení a skeptickí, že všetci politici klamú. Teraz, keď navrhnete nejakú sumu, tak samozrejme aj s tou sumou sa bude narábať, či je veľa, či je málo a tak ďalej. To znamená, že vnímam, že nesmiete robiť marketing pred voľbami a potom to dať až takmer pred ďalšími voľbami do samosprávy, pretože po prvé, ľudia sú nešťastní a čakajú na to, že tie peniaze dostanú a keď vidia toho politika, čo má reálnu moc v televízore a vidia, že hovorí, že teraz zvýši sa im ten príspevok, tak oni reálne rátajú, že to bude o niekoľko mesiacov. Potom je čestné povedať, že áno, budeme sa o tom baviť, ale, ľudia, reálne to dostanete o rok. To by bolo fér a to by som povedala, že nebol by to marketing.
Druhá vec, čo sa týka toho financovania. Ja verím aj ministrovi Kažimírovi na druhej strane, že kedy dostáva tak marketingovo rýchlo informácie, že má zmeniť vlastne financovanie na výšku čistej minimálne mzdy, tak jednoducho z tých celkových výdavkov sa to nedá urobiť. On to vie urobiť len systémom, ak by sme povedali, kde, čo, kde čo zoberieme, ušetríme, alebo čo investujeme. To znamená, urobiť určité reformy v oblasti dlhodobej starostlivosti, kde rátame aj zdravotnú starostlivosť, aj sociálnu starostlivosť.
Ak sa pozeráme systémovo na to, tak tieto príspevky budeme vždy vnímať, že sú slabo nastavené, aj keď ich minister dá do výšky čistej minimálnej mzdy. Ale ktorej? Keď každý polrok hovoria o inej čistej minimálnej mzde, lebo hovoria, že chcú mať do takej sumy a do takej sumy, či sa budú odvolávať na to, že to bolo podľa toho, v akom roku to povedali, alebo ideme naozaj do reformy, kde povieme, kde na to peniaze v rámci percenta HDP nájdeme, čo sa tam napočíta a akým spôsobom vyriešime reformu starostlivosti, kde ľudia reálne budú vedieť, že keď je odkázaný na III. stupeň, dostane toľko peňazí, na IV., na V., na VI. Bude vedieť, s akým badžetom môže rátať, a to, že ste to nedali do, s viazanosťou na minimálnu mzdu, to presne svedčí o tom, že ak nemáme urobenú reformu, tak samozrejme nemôžeme sľubovať naviazanosť na minimálnu mzdu, pretože tá minimálna mzda bude vždy iná a teda prognózujete, že bude vyššia. A tým pádom rozbíja to celé, celé rozpočtovanie vlastne aj rezortu financií, aj ministerstva práce.
Čiže vašou úlohou je robiť reformy a nielen z jednej časti navyšovať príspevky, ktoré aj tak ľudia vnímajú vonku, že je to slabo ohodnotené, lebo ak sa pozrú na to, že by mohli ísť do práce, tak samozrejme by zarobili viac peňazí. Ale keďže my sme zlikvidovali ambulantné služby a jedinou možnosťou pre tých ľudí, ak chcú ísť pracovať a chcú mať zo zárobkovej činnosti plat, tak jednoducho musia toho človeka dať do pobytovej formy a tá je zase nenormálne drahá pre štát aj pre daňových poplatníkov.
Čiže je to úplne neskutočne veľký problém, ktorý my nevyriešime tým, že len zvýšime nejaký príspevok, pretože nie sú spokojní ani ľudia, aj v systéme tie peniaze budú chýbať. Je potrebné na túto problematiku sa nachystať, pretože v rámci V4 sme najrýchlejšie starnúce obyvateľstvo. A toto je časovaná bomba pre našu krajinu. Jednoznačne potrebujeme reformu.
Druhá oblasť je nastavenie systémových zmien. Pán minister, touto novelou fakt sa iba tvárime, že ideme robiť zmeny, pretože viac- menej ich garantujeme na tej - A keď ich garantujeme? Ani ich negarantujeme. - na tom zvyšovaní toho príspevku. Na druhej strane filozoficky a reformne opäť nezasahujeme do problémov, ktoré sa každý deň týkajú tých zdravotne ťažko postihnutých. Poviem ako. Napríklad ten opatrovateľský príspevok nedostane opatrovateľ alebo teda človek, ktorý opatruje opatrovaného, keď nemá trvalý pobyt v mieste, kde je opatrovaný. To znamená, že sú to len ľudia, ktorí sú príbuzní. Ak tam nemáte trvalý pobyt, zabudnite na opatrovateľský príspevok. To znamená, tá možnosť, že sa, že si tam nenahlásite trvalý pobyt, pre vás tento príspevok vôbec nie je aktuálny.
Osobná asistencia. Zase ak by ju chcela robiť rodina a vykonávať ju viac ako 120 hodín, nemôže, lebo je to viazané v zákone. To znamená, že v podstate ten príbuzný, ktorý sa doma stará o toho svojho, dajme tomu bratranec o toho svojho príbuzného, tak ten nie je zase dôchodkovo poistený.
To znamená, že my reálne, reálne nenastavujeme reformu, kedy ten človek pocíti, že sa nemusí dostať do nejakých pomykov, či sa dostane na príspevok na opatrovanie alebo na osobnú asistenciu, striktne, kde niečo platí. Preto tú reformu treba nastaviť tak, že to pôjde za tou odkázanosťou, za tým stupňom, aký ten človek má a tak sa navrhujú jednotlivé formy riešení, ktorý tento človek potrebuje.
Odkázanosť dieťaťa na pomoc inej fyzickej osoby v školskom prostredí je obrovský problém. Je to problém pre ministerku školstva, ktorá hovorí, že školský asistent má asistovať pri vzdelávacom procese, nie pri úkonoch hygieny alebo teda odkázanosti na inú fyzickú osobu. Naozaj je potrebné povedať, že sa tu delíme na ministerstvá, ale problém je taký, že ani školstvo, ani sociálna oblasť ho nevyriešia, ak nebudú spolu diskutovať. Čiže opäť v tej reforme musí vyjsť nástroj, ktorý bude platný a ktorý dofinancuje ako použitie služby v jednom rezorte, tak aj v druhom rezorte.
Ďalšia vec, ktorú teda ja kritizujem, je určite, ak je dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím a má školské vyučovanie viac ako 20 hodín, tak jednoducho trestáme rodičov tým, že chcú, aby to dieťa do budúcnosti malo vyššiu kvalifikáciu, bolo viac pripravené na to sa presadiť, byť na chránenom pracovisku alebo teda na voľnom trhu práce. A keďže trestáme aktivitu, tak čo urobíme? Podporujeme pasivitu. Tú pasivitu, to znamená, že či, či sa to dieťa rozvíja alebo nerozvíja, v podstate nemáme kontrolné mechanizmy, či ako, ako hodnotiť tú pasivitu. To znamená napreduje, nenapreduje to dieťa, atď. K tomu je tiež potrebné nastaviť novú reformu, ktorá by nám tieto oblasti hodnotila.
Posledná je osobná asistencia, ktorú ja osobne vidím, ako keby išla do úpadku. Bolo tu povedané, ako je financovaná a z toho všetkého v podstate sa mi javí aj podľa tých čísiel, že snažíme sa schváliť tým ľuďom menší objem hodín, ale v podstate nenavýšiť ten badžet, ktorý ročne prečerpáme na osobnú asistenciu, čo je veľká škoda, lebo aj v rámci reformy tej starostlivosti o chronicky chorých by práve tento nástroj som využila na sprofesionalizovanie domácej starostlivosti, kde by som využila práve to, že tie opatrovateľky z Rakúska, ak by spĺňali kvalifikačné predpoklady, alebo každý iný, tak by som zreformovala tento nástroj, nazvala ho iným spôsobom, stanovila iné podmienky a vedeli by sme tých ľudí udržať v rámci profesionálneho opatrovateľstva na Slovensku.
Na druhej strane by sme mali podmienku takú, že tí ľudia musia byť kvalifikovaní a teda je veľký predpoklad, že nám budú rozvíjať do najvyššieho možného stupňa práve toho človeka, ktorému asistujú. Ale, samozrejme, musí byť adekvátne zaplatený. Preto hovorím, že aj zaplatenie toho človeka by bolo postavené na, z môjho pohľadu a z mojej reformy, ktorú pripravujem, na takých troch pilieroch.
Čo sa týka vlastne tých pripomienok, tak osobne si myslím, že nie je dobré, že odôvodňujete, že ak má človek mieru funkčnej poruchy nad 70 %, tak nemal by, nemá nárok na 10 hodín osobnej asistencie. Odôvodňujete to vlastne zdravotníckym modelom, pričom ak sa pozrieme na vyhodnocovanie, keď hodnotíte človeka v sociálnych službách, tam presne poviete, na aký stupeň je odkázaný a koľko hodín denne sa treba o neho starať. To znamená, je to úplne rovnaký princíp, len iné nástroje. Čiže hovoriť o tom, že tamto nie je zdravotnícky model a tuto už je zdravotnícky model, je minimálne neštandardné a z môjho pohľadu poviem, že ani nekonzistentné.
Čo sa týka znižovania príspevku za opatrovanie alebo osobnú asistenciu len preto, že sa zvýši dôchodok pre bezvládnosť, mi príde tiež, tu dám, tu zoberiem. To znamená, že budeme strácať tých domácich opatrovateľov, lebo ak valorizujeme dôchodky alebo majú nejakým spôsobom zvýšený príplatok za bezvládnosť, tak jednoducho okamžite tomu človeku, tomu opatrovateľovi sťahujeme peniaze a tým pádom vlastne ich ako keby vyháňame z tej formy starať sa o tých ľudí v domácom prostredí. Zle nastavené, koncepčne nám to nebude dobre vychádzať do budúcnosti, pretože nám bude pribúdať ľudí nad 80 rokov, kde je veľký predpoklad, že budú častejšie hospitalizovaní. A teda naozaj tá rodina si rozmyslí, či sa o neho bude starať za tie peniaze alebo nie, alebo pôjde do práce. A tým, že nie sú ambulantné služby a nie je to na komunitnom princípe kombinované s ADOS-om, tak jednoducho ich bude presúvať do kamenných zariadení, ktoré sú veľmi, veľmi drahé pre štát a nehovoriac o tom, ja som tu mala také vystúpenie, že teda odtrhnete ich od citových väzieb rodiny a potom tie problémy, aj popisovala vlastne komisárka so ZŤP, kde v niektorých seniorských domoch ho v podstate nechajú použiť toaletu rovno medzi ostatnými klientmi. Je to nedôstojné. Prebaľujú ich tak, že nie je nijaký záves. Absolútne v starobe strácajú ľudskú dôstojnosť. A to len preto, že nechceme reformovať systém starostlivosti o chronicky chorých a odkázaných.
Takže je toho pomerne dosť, ktoré by som veci napravila, ale teda určite jednou z nich je aj to, že nechcete dávať asistentov do škôl. Vraj je to nesystémové, ale ja vám chcem len pripomenúť, že máme tzv. jasličkový zákon, kde bežne to platí pre zdravé deti do troch rokov, ale pre zdravotne ťažko postihnuté do šiestich rokov, čiže my už v systéme máme zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ktoré sa nám takýmto spôsobom môže dostať do jaslí. Ostatné do troch rokov, toto dieťatko tam môže ísť do šiestich rokov. To znamená, že nie je to, nie je to výhovorka, ktorou sa argumentuje, že jednoducho, čo s tými deťmi do šesť rokov, nepatria do kompetencie, atď. Tu hovorím, že patria do tej našej kompetencie.
Treba sa zmýšľať aj nad tým, že downickí športovci, teda športovci, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie a ktorí dochádzajú do športovej organizácie, sa nezaraďujú v zákone do kategórií zariadení, ktoré sa rátajú do toho, že máte nárok na teda individuálnu prepravu. A naozaj minimálne, že ich nevieme zaplatiť, nevieme im vytvoriť podmienky, je štandardné, že keď nechodia do školy, lebo tam patria také zariadenia, že centrum voľného času napríklad, alebo školy, alebo nejaké ambulantné zariadenie, tak by tam mali spadať aj športoviská, kde títo zdravotne ťažko postihnutí športovci dochádzajú a teda na denný tréning a trénujú. Minimálne to by sme mali pre nich spraviť.
Určite je úplne neštandardné, že krátime príspevok dieťaťu 20 hodín, keď je viac ako 20 hodín týždenne. Ale je podľa mňa úplne absurdné, že mu ho krátime aj v čase letných prázdnin, keď tá matka je celé prázdniny s tým dieťaťom doma. To je úplná absurdnosť. Len preto, že školský rok trvá vlastne do augusta a od septembra začína nový školský rok. Takže ministerstvo si to vykladá tak, že aj júl, aj august patria teda do školského roku a tým pádom vlastne nemajú nárok tí rodičia na plný príspevok. Čiže nekrátia mu len preto, že chodí do školy, ale ešte mu ho krátia aj v rámci júla a augusta, lebo školský rok je aj júl - august. Čiže totálna hovadina, s prepáčením. Neviem to ináč nazvať. Proste som z toho, ak nerobíme systémové zmeny, tak aspoň také hlúposti. Však nerobme tým ľuďom problémy. A zase sa to vlastne neodstraňuje.
Ja chcem povedať, že napríklad k 31. januáru 2018 mali navrhnutú ako kompenzačnú, ako kompenzáciu formu práve príspevok na opatrovanie, ale keďže nespĺňali nejakú podmienku, tak 10 122 ľudí ostalo bez príspevku. To je len opatrovanie, hej? To znamená, splnili to, že sú invalidní, že sú odkázaní, ale nesplnili nejakú formálnu podmienku, napríklad ten príjem alebo niečo, a tým pádom na Slovensku mali sme k tomu januáru 10 122 ľudí, ktorí sa starajú o nejakého príbuzného, ale my im na to nedávame ani cent. Nieže ešte ako poistenie.
Ďalší sú to osobní asistenti takto schválení. Dvetisíc dvesto šesťdesiatpäť. To znamená k januáru takmer 13-tisíc máme ľudí, ktorí nedostali vôbec nič. Ako dlho to vydržia? Povedzte, ako dlho vy by ste to vydržali? Ja? Vôbec by som to nevydržala. Jednoducho je to ťažké, je to nespravodlivé a naozaj, ak neurobíme aj reformu nielen tých príspevkov, ktoré aj, ja aj verím tomu Kažimírovi, že jednoducho nedá sa na všetko dávať peniaze, že potrebuje mať v ruke, že je to zreformované, že je to tak, že to bude takto nastavené, hej? Ale na druhej strane musím povedať, že my musíme ísť do systémových zmien, aby tí ľudia cítili, že jednoducho áno, patria do tej sociálnej pomoci.
Patria tam ľudia, ktorým treba pomôcť. Áno, môžme sa debatiť o tom, do akého príjmu, či sa nestaráme o bohatých ľudí rovnako, ako o chudobných. Poďme debatovať o týchto veciach. Komu, naozaj, kto to nezneužíva. Poďme o tom debatovať. Ale jednoznačne sa nemôžme držať tých starých pravidiel, ktoré platili niekedy pred desiatimi rokmi, keď sme mali úplne inú demografickú krivku, keď sme nemali deti s autizmom. Naozaj je potrebné nastavovať nový systém, nové videnie sveta a jednoducho pre mňa je dôležité, aby netrpeli tí ľudia. Ja vidím, ako trpia.
Celý svoj život som zasvätila starostlivosti o týchto ľudí a nie preto, že som nemala čo robiť, alebo že som nemala inú prácu, ale že ma napĺňala tá práca. A preto, keď som tu, tak či sa pán minister na mňa hnevá, alebo sa na mňa nehnevá, ale jednoducho budem hovoriť o tých veciach, na to som tu. Takže prepáčte, trošku som sa na konci tak rozohnila, ale ide mi naozaj o vec.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
