Dobrý deň, kolegyne, kolegovia, pani komisárka, pani predsedajúca, dnes sa stretávame k správe, ako to bolo pred rokom. Pred rokom to bol úrad, ktorý ste museli uchopiť, a teda dať mu nasmerovanie.
Osobne si vážim také tri oblasti, ktoré ste počas toho roka zapracovali, a to to, že ste podnety zaznamenali tak, odkiaľ prichádzajú. To znamená môžte vidieť aj geograficky, kde sú hniezda problémov, čo sa týka regionality, a druhý odkaz je...
Dobrý deň, kolegyne, kolegovia, pani komisárka, pani predsedajúca, dnes sa stretávame k správe, ako to bolo pred rokom. Pred rokom to bol úrad, ktorý ste museli uchopiť, a teda dať mu nasmerovanie.
Osobne si vážim také tri oblasti, ktoré ste počas toho roka zapracovali, a to to, že ste podnety zaznamenali tak, odkiaľ prichádzajú. To znamená môžte vidieť aj geograficky, kde sú hniezda problémov, čo sa týka regionality, a druhý odkaz je vlastne poukázanie aj na nejaké systémové problémy, ktoré je potrebné legislatívne niekam uchopiť. A druhú vec, ktorú, sa mi páči, že ste zapracovali, je práve to uchopenie, teda riešenia a opatrenia na nápravu. A tretia vec, ktorú ste za ten rok použili, tak je pripomienkovanie legislatívnych procesov, čo je veľmi dôležité. Ak to nedokážeme systémove zmeniť, tak je potrebné pri každej novej legislatíve vstupovať teda do pripomienkového konania a aj to som videla, že ste boli v týchto veciach aktívna, čo sa týka ľudí so zdravotným znevýhodnením. Čiže každopádne za ten rok chcem povedať, že tieto tri oblasti ste zvládli vynikajúco a môžu byť podkladom pre ministerstvo práce, ale aj iné ministerstvá, aby sa nasmerovali vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu alebo sociálnej pomoci ľuďom so zdravotným znevýhodnením.
Avšak počet podnetov poukazuje na to, že je potrebné riešiť problémy ľudí so zdravotným znevýhodnením systémovo. To znamená, to, čo sme nastavili pred 10 rokmi, už v dnešnej dobe nespĺňa svoju úlohu, a preto tam vzniká tá sieť, kedy sa nám ľudia prepadávajú niekam, kde ich nedokáže úradník zaradiť, a tým pádom trpia, pretože nedostávajú adekvátnu sociálnu pomoc, alebo teda nespadajú do sociálneho zabezpečenia.
Preto je potrebné hovoriť o reforme nastavenia sociálnej pomoci, sociálneho poistenia, ale taktiež aj trhu práce pre zdravotne ťažko postihnutých ľudí. Samozrejme, sú to veci, ktoré si musí osvojiť vláda a vládna koalícia, a teda sčasti by podľa mňa pomohla aj jednotná posudková činnosť, ku ktorej sa zaviazali v rámci vyhlásenia vlády, ale, samozrejme, tie reformné kroky už nestihnú za tie dva roky a obávam sa toho, že ten, tých, počet tých prípadov, ak si budete plniť tú svoju úlohu vzhľadom na svoj úrad poctivo, bude len pribúdať. Obávam sa, že ani prijatím zákona o kompenzáciách sa veľa vecí nevyrieši, keďže priorite tam ostávajú problémy, aj čo sa týka domáceho opatrovania, aj teda systémových problémov osobnej asistencie, kde sa javí, že teda filozoficky sme nie veľmi dobre uchopili práve ukotvenie osobnej asistencie ako takej v našej legislatíve a je potrebné rozmýšľať o inej forme. Ja mám na mysli priviesť opatrovateľky, a teda aj ľudí so vzdelaním práve do osobnej asistencie a reformovať vlastne celú, celý ten status osobnej asistencie ako u profesionálov a zaviesť vlastne príspevok za profesionálne vedenie ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale to si vyžaduje vlastne takú systémovú prácu, a teda preto si myslím na rozdiel od vás, že, že tých problémov menej nebude.
Čo sa týka vlastne vašich oblastí, tak oblasť sociálnych služieb, oblasť vzdelávania, a teda zamestnávania ľudí by som prešla. Čo sa týka sociálnych služieb, avizujete, že bude osobitná správa. Napriek tomu sa pristavím práve pri jednom momente, kde, si myslím, že celý systém na Slovensku sa uberá smerom nie deinštitucionalizácie, ale pobytových služieb, a tým pádom vlastne ako keby mentálne ľudí nastavujeme na to, aby tou barličkou pre nich nebola starostlivosť v podobe podporných služieb, aby tá rodina sa zvládala starať o toho svojho príbuzného čo najdlhšie, ale, naopak, ak to doma nezvládneme, tak štát v podstate bude sanovať to cez pobytové služby, ktoré sú, sú určite nehumánnejšie voči tej osobe, ako keby ostala v domácom prostredí. Boli ste v tých pobytových službách, viete, ako tí ľudia bytostne prežívajú to, že sú odložení niekde. Nie je to blízke pre slovenský národ, ktorý, ktorý v minulosti žil viacgeneračne, a teda skutočne sa staral o tých svojich príbuzných. Dnes, dnes sú umelo vytlačovaní vlastne do tých pobytových služieb, ktoré sú drahé a budú predražovať systém starostlivosti.
Len príklad, priemerný dôchodok je necelých 400 euro a služba stojí od 800 do 1200 euro. Už dnes si nedokážu títo ľudia zaplatiť pobytovú službu. Čiže neskôr náš štát bude mať obrovský problém práve s udržaním dlhodobej starostlivosti o týchto ľudí a ich príbuzní budú mať problém sa vyskladať na pobytovú službu. Preto v oblasti deinštitucionalizácie aj z vašej pozície je potrebné kontrolovať kroky ministerstva práce, a teda ja by som vás chcela požiadať, ale aj poprosiť tak osobne, lebo viem, že ste ľudský človek, aby sme sa pozreli na tzv. podporné služby, a teda odľahčovacie služby a opatrovateľskú službu. Práve tieto sú nosnými piliermi toho, aby ten príbuzný ostal v domácom prostredí. Netreba si myslieť, že keď zvýšime príspevok za opatrovanie, tak všetci sa húfne budú hlásiť k tomu, aby, že sa budú starať o toho ťažko zdravotne postihnutého člena v domácom prostredí. Ak pozeráme na priemernú mzdu alebo zvyšovanie minimálnej mzdy, musíme si uvedomiť, že toto nebude tiež atraktívne pre rodinu. Ak by tam boli podporné služby, samozrejme, tá rodina by si s tým príbuzným teda vedela poradiť takouto formou. Preto vás chcem poprosiť, aby ste sa pozreli na tie podporné služby, a teda odľahčovacie a opatrovateľská služba. Odľahčovacia takmer vôbec nefunguje v rámci samospráv, a čo sa týka opatrovateľských služieb, funguje v rámci európskych fondov, teraz to skončilo a následne to začne až niekedy v jeseni. Opäť to nie je systémový krok, keďže ministerstvo hovorí na obce, obce hovoria, malé, že práve so starnutím obyvateľstva majú obrovský problém, lebo nedokážu z podielových daní zabezpečiť túto opatrovateľskú službu, a preto tento nástroj sa nám úplne stratí, ak sa spomalí aj čerpanie európskych fondov. Popri tej krivke, ktorý nastane, preto si myslím, že tých podnetov nebudete mať menej.
Čo sa týka zásahu do súkromia, tak tiež sa obávam, že odoberanie osobných dokladov, osobných vecí alebo vykonávanie hygieny v rámci spoločenskej miestnosti je absolútne nehumánne v 21. storočí, kedy, aby si personál uľahčil svoju prácu, tak nechá urobiť toaletu starého človeka alebo zdravotne ťažko postihnutého priamo v spoločenskej miestnosti. Je to absurditou celého systému fungovania sociálnych služieb, a preto chcem vás upozorniť na ďalšiu vec, keďže boli oddialené štandardy kvality, aj z vašej pozície je potrebné hlásiť sa k tomu aj napriek tlaku poskytovateľov sociálnych služieb, kde potrebujú, samozrejme, urobiť reformy aj v tejto oblasti, a veľké reformy, samozrejme, sami od seba nedokážu zabezpečiť tieto veci, ale u nás je stredobodom záujmu práve ten človek, práve ten občan so zdravotným znevýhodnením, ktorý aj podľa Trestného poriadku je vlastne chránenou osobou, a preto je dôležité, aby sme sa pozreli na štandardy kvality, ktoré vychádzajú z takých troch rozmerov, a to je personálny a dodržiavanie ľudských práv, čo súvisí práve s touto oblasťou, ktorú som menovala, a tiež, samozrejme, je dôležité, aj ako procesy v konkrétnych zariadeniach prebiehajú. Tam som aj už pri jednej debate, aj na TA3 hovorila, že je potrebné ministerstvo smerovať k tomu, aby supervíziu nad štandardami kvality robili supervízori Slovenska akreditovaní, ktorí idú po procesoch a ktorí teda vedia vyhodnotiť všetky tieto tri oblasti, ktoré som menovala, ako, ako záver, s ktorým by sme mohli narábať.
Do budúcnosti je potrebné zvažovať aj inú vec, aby zariadenia sociálnych služieb spĺňali nejaké ISO normy a na základe toho aj im bol poskytnutý príspevok. Všetko, čo by bolo nadštandardné, hovorí nielen o kvalite, ale je pre, pre klienta, že či teda platí si pomerne vysokú sumu, a za to, čo dostáva k tej, k tej cene. Čiže to by bolo aj k riešeniam, ktoré by som navrhovala, okrem tých, ktoré, samozrejme, akceptujem, ale ktoré by boli systémové a kde by sme vedeli naozaj poukázať na, na to zlyhávanie aj oficiálne, aj viac by sme chránili klienta ako takého, a teda osobu chránenú v našom štáte.
Čo sa týka vzdelávania, tak neskutočným problémom je zabezpečenie počtu asistentov v školách, ministerstvo školstva hovorí, že pri úkonoch sebaobsluhy a osobnej hygieny teda oni nemajú svoju parketu, a hádže to na ministerstvo práce, ministerstvo práce hovorí, že v čase školy teda to má na starosti škola, a keďže každý sa hraje na svojom piesku, realita je taká, že nieže len nemáme uchopené také systémové financovanie týchto ako školských asistentov, tak aj asistentov detí, ktoré chodia do školy, tam je veľmi problematické vlastne schvaľovanie tých osobných asistentov, ako ste správne pomenovali vo vašej rozprave, a hlavne u detí, ktoré sú školské, veľmi ťažko sa tí rodičia dostávajú k tomu, aby im schválili osobnú asistenciu.
Ja poznám prípad z Košíc, ktorý rieši pani už dva roky, a v podstate narodilo sa jej zdravé dieťatko a nechceli jej schváliť asistenciu k zdravotne ťažko postihnutému dieťaťu, ktoré je staršie, a v podstate hovorili, že keď je na materskej s tým dieťaťom, môže sa postarať aj o zdravotne ťažko postihnuté. Keďže sa má riadne starať o dieťa do troch rokov veku života, je samozrejmé, že to dieťa so zdravotným postihnutím je na vedľajšej koľaji, tlačili ju k tomu, aby poberala príspevok za opatrovanie, kde sa oni skryjú za to, že je to 24-hodinová starostlivosť, a preto je to systémový problém, ja som vyňala jeden problém, a tak ako vy z tých príbehov, ale toto je systémový problém a to by sme vedeli riešiť v rámci aj tej reformovanej osobnej asistencie, kde by bola profesionálna a vedela by sa využívať ako v školskom prostredí, tak aj teda v styku so spoločnosťou alebo prácou ako takou. Čiže aj tie tri zdroje ak by sa napočítali a urobili by sme legislatívu takéhoto formátu, vedeli by sme poriešiť aj v školách tie deti, aj v podstate tú osobnú asistenciu pri styku so spoločenským prostredím a následné problémy, ktoré v systéme sociálneho zabezpečenia ľudí so zdravotným postihnutím máme.
Okrajovo sa dotknem aj zamestnanosti, keďže vieme, že invalidné dôchodky nie sú vysoké, a teda hlavne, ak nemáte mieru funkčnej poruchy nad 70 %, tak ide niekedy len o stovku, niekedy o 90 eur a menej a tí ľudia sa veľmi ťažko dostávajú k pracovným pozíciám, a ak už konečne sa dostanú na tú pracovnú pozíciu, je problém v tom, že ak nevyhovujú zamestnávateľovi, veľmi ľahko im úrad práce schvaľujú také tzv. automatické schvaľovanie toho, že ich ten zamestnávateľ prepustí, a oni sa vlastne k živobytiu cez prácu vôbec nemôžu dostať. Čiže tie odporúčania, ktoré dávate v rámci svojich návrhov, ja kvitujem a tiež si osobne myslím, že je to cesta, ako teda sprísniť to, aby si niekto s týmito ľuďmi robil, čo chce, lebo, samozrejme, potom sa čudujeme, že hovoria, že majú nízke invalidné dôchodky, keď sa nedostane k práci, má nízky invalidný dôchodok, tak je pod hranicou chudoby. Nedôstojné, sú v chalúpkach bez vody, bez tepla, čo je nedôstojné na, na štát v strednej Európe, a už vôbec pri takomto ekonomickom fungovaní, ako je dnes nastavené na Slovensku. Jednoducho to je anomália systému a na to sa musíme pozerať každý zo svojej pozície a výhovorky, že, že to tak nie je, menovať, menujte konkrétne prípady, to je o tom, že vy poviete jeden prípad, ale systémovo sa treba pozerať na to, že ak nevieme dať vysoké invalidné dôchodky, čo nevieme z toho systému, ako je nastavený dnes, tak jednoducho treba urobiť B, aby si títo ľudia podľa ich schopností dokázali zabezpečiť dostatočnú finančnú, finančné krytie svojich nákladov, a tam by sme mali byť dôrazní, dôslední a nepozerať, kto za koho kope.
Čo sa týka sociálneho poistenia, tam tiež vnímam, že je problém s jednotnou posudkovou činnosťou, títo ľudia sa naozaj posudzujú trikrát, všade ináč, každý má nejaký iný nárok naňho, sú nielen zmätení, pani komisárka, oni sú stratení v tom systéme a v podstate, ako hovorím, žijú na hranici chudoby.
Utrpenie ľudí v našom štáte poukazuje na to, že nám niečo zlyháva. Ak neu..., ak sa budeme snažiť interpretovať utrpenie ľudí spôsobom, že niekto iný je na vine, to znamená, nie sme zrelá spoločnosť a niečo tu nefunguje. Takže k tomu, že tá posudková činnosť a nesprávny postup posudkových lekárov môže spočívať aj v tom, že nemajú atestáciu teda na posudkové lekárstvo a mnohokrát ju vykonávajú aj lekári, ktorí nemajú túto atestáciu, a tým pádom je to, je to krízové a nedokážu to vyhodnotiť správne, o čom svedčia aj mediálne prípady rôznych rodičov, ktorí majú dieťa napríklad s výnimočnou chorobou a podobne.
Tiež si myslím, že splnenie podmienky invalidity, ale nepriznanie vlastne dôchodku preto, že nemajú dostatočne odpracovaný vek, hlavne odpracované roky, hlavne je to u tých, ktorí získajú trvalú invaliditu počas ich produktívneho veku, to znamená, nejaký chlap spadne na stavbe, pracuje v stavebníctve 5 rokov, a keďže nemá dostatočný počet, kde prispieval do Sociálnej poisťovne, tak v podstate mu, má invaliditu, ale nepriznáva sa mu invalidný dôchodok. Potom si musia požičiavať peniaze na to, aby si doplatili vôbec, aby získavali vlastne invalidný dôchodok, čo je opäť, ak máme tento problém, musíme ho nastaviť ináč, musíme ho začať riešiť z inej filozofie a zase zbierať, a pozbiera teda tie finančné toky, ktoré nám bežia cez iné zdroje.
Takže to je taký základ k tomu a možno také moje postrehy a podnety, ktoré som si dovolila povedať z tohto rečníckeho pultu, a, samozrejme, budem sledovať vašu prácu ďalší rok, a teda budem držať palce, aby ste mali odvahu hovoriť aj veci, ktoré nie sú populárne, a veci, ktoré vám môže vytýkať aj vládna koalícia, keďže za jej vlády ste sa dostali do pozície, tak môžte mať tlaky aj z tohto smeru, ale my sme tu poslaní pre tých ľudí, my máme svoje poslanie, a teda ja si myslím, že v prvom rade je naše čisté svedomie vo veciach. Sme a nie sme na úrade, ale svedomie si nesieme ďalej.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis