Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, únos syna prezidenta Slovenskej republiky je asi najväčšia trauma v novodobých dejinách Slovenskej republiky. Politická, bezpečnostná a justičná trauma. K tejto téme už zaznelo hádam všetko nielen v médiách, ale aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky pri opakovaných pokusoch o zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, ktoré už 20 rokov bránia spravodlivému potrestaniu páchateľov. Dvadsať rokov!
Prezident Michal Kováč mal v čase únosu svojho syna 65 rokov. Dnes má 85 rokov. Skúste sa, dámy a páni, na chvíľu vžiť do kože exprezidenta Michala Kováča. Tí, ktorí máte deti, viete si predstaviť, že vaše dieťa násilím unesú na pokyn a za účasti štátnych orgánov a že sa páchateľom, hoci sú odhalení a známi, nič nestane? Že si beztrestne užívajú slobodu, akoby sa nič nestalo, a to preto, lebo to to zariadil jeden z najvyšších ústavných činiteľov tohto štátu. Viete si predstaviť vaše pocity ako rodičia? Viete si predstaviť pocity prezidenta Michala Kováča, 85-ročného Michala Kováča? Určite je v tejto sále mnoho matiek a otcov, tak si to skúste na chvíľu predstaviť, ten pocit nespravodlivosti.
Michal Kováč mladší sa neuniesol sám. Polícia jeho prípad vyšetrila a uzavrela s návrhom na podanie obžaloby a jediná prekážka na otvorenie súdneho pojednávania je amnestia bývalého premiéra Mečiara. Amnestia vydaná vysokým ústavným činiteľom tohto štátu. Nie po odsúdení páchateľov, ale ešte pred ich postavením pred súd. To je väčší dôkaz o vine ako akýkoľvek rozsudok. Za uplynulých dvadsať rokov tu bolo množstvo pokusov o zrušenie Mečiarových amnestií, ale takáto šanca, ako sa ponúka dnes, tu ešte nebola. Dnes totiž historicky to prvýkrát vyzerá tak, že obhajcovia Mečiarových amnestií sú v parlamente v menšine. Dnes je tu reálna šanca, že návrh získa potrebnú ústavnú väčšinu, pričom treba dodať, že neexistuje žiaden racionálny dôvod na odmietnutie tohto návrhu.
Samozrejme, vopred vieme, čím sa budú kritici brániť, že amnestie boli ten morálny alebo právny suterén, ako to zmieňoval pán poslanec Osuský v mene Roberta Fica z minulosti, ale teda že právne vraj nie je možné tieto amnestie zrušiť.
Dámy a páni, ale Národná rada nie je súdny orgán. V skutočnosti vôbec nie je úloha parlamentu posudzovať, či je alebo nie je možné ústavným zákonom zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara. Tu v tejto stále je to nepodstatná otázka, ktorá slúži len a len na odvedenie pozornosti. To predsa nech posudzujú súdy. My tu nie sme vyšetrovatelia ani sudcovia. Zrušenie Mečiarových amnestií nie je rozhodnutím o vine a nevine, ale je o tom, či dáme, alebo nedáme aspoň teoretickú šancu na spravodlivé doriešenie násilného únosu občana tohto štátu. To, že tomu bránil Vladimír Mečiar, je pochopiteľné, spáchali to jeho ľudia, a keby ich nechránil, zrejme by sme sa nakoniec dozvedeli aj o jeho úlohe v tejto kauze. Ale aký dôvod by mala Národná rada brániť ľudí Vladimíra Mečiara? Nemali by sme skôr stáť na strane spravodlivosti? Nemali by sme dať aspoň iskierku nádeje Michalovi Kováčovi a všetkým ľuďom ktorí boli traumatizovaní touto kauzou, že sa dočkajú spravodlivosti? Mali. Kto iný by mal ísť príkladom vo vymožiteľnosti práva v presadzovaní spravodlivosti ako štát? Aké právo má štát vyžadovať spravodlivé potrestanie akéhokoľvek zločinu, ktorého sa dopúšťajú bežní ľudia, ak tento istý štát kryje zločiny svojich vlastných predstaviteľov? Odpoveď na túto otázku si môže dať každý z nás hlasovaním o návrhu na zrušenie amnestií Vladimíra Mečiara. Spravodlivý trest má, samozrejme, aj preventívny účinok a tu mi dovoľte prečítať krátku pasáž z knihy novinárky Ľuby Lesnej s názvom Únos demokracie:
"Slovensko sa po páde totalitného systému nedokázalo vyrovnať s niektorými jeho zvyškami. Netrvali sme na dôslednom zmapovaní a prešetrení zločinov komunizmu, nepostavili sme sa zásadne proti predstaviteľom Štátnej bezpečnosti, vykonávateľom zvrátených amorálnych praktík vlády jednej strany a zároveň aj najpravdepodobnejším páchateľom komunistických zločinov. Nemalo ísť o pomstu, ale o to, aby dôsledným pomenovaním vinníkov a previnením minulosti mohla začať vytvárať zdravá, slobodná spoločnosť bez vydierateľných ľudí, nezaťažená predošlými hriechmi. Je pravdepodobné, že práve takéto ignorovanie previnení totalitnej tajnej služby vytvorilo podhubie na vznik novej tajnej služby, ktorá pár rokov po zrútení Berlínskeho múra, vychádzajúc z praktík bývalej ŠTB, začala na Slovensku nastolovať štátny terorizmus. Slovenská informačná služba v súčasnosti čelí mnohým obvineniam. Vyšetrovatelia už preukázali, že pracovníci Lexovej tajnej služby uniesli syna slovenského prezidenta, diskreditovali predsedu Konferencie biskupov Slovenska, sledovali opozíciu a tak ďalej a tak podobne.
V súčasnosti rovnako ako po páde berlínskeho muru tiež potrebujeme dôsledné prešetrenie všetkých káuz a zločinov, ktorých sa Slovenská tajná služba dopustila, a potrestanie ich vinníkov. A opäť nejde o pomstu. Bez presných zistení protiprávnosti SIS a ich zverejnení riskujeme opäť, že sa čohosi podobného znovu dopustí ďalší, alebo ten istý slovenský štátny orgán."
Dámy a páni, ako som spomenul, je to historická šanca schváliť zrušenie Mečiarových amnestii a dovoľte, aby som v tejto súvislosti navrhol aj vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k amnestiám udelených bývalým predsedom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, a to vyhlásenie znie nasledovne:
"Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi mladšiemu a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. 8. 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia."
Vážený pán predsedajúci, dovoľujem si vás úctivo požiadať, aby ste o tomto vyhlásení dali hlasovať ešte pred hlasovaním o zákone samotnom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo aj za faktické poznámky. Budem reagovať na dve.
Na pána poslanca Jurzycu. Áno, súhlasím s tým, že žiaden návrh nie je dokonalý, ale predsa len sa mi zdá, že ak by sme sa dopracovali k tomu, že minimálne ten slovenský biely kôň bude musieť byť odhalený, tak už predsa len niektorým ľuďom bude nepríjemné, že budú identifikovateľní jasne, že môžu čeliť otázkam a že to skutočné majetkové, teda tie pomery sa potom ľahšie odhalia.
A, pán poslanec Kollár, asi viete, že z mojej strany to bola taká rečnícka, jemne uštipačná, ironická otázka, že či také niečo je na Slovensku možné.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, som bývalý novinár, žiadne rádio nevlastním, ale viaceré počúvam, tak dúfam, že kvôli týmto faktorom nie som v konflikte záujmov. Vládna koalícia má v tomto parlamente prvú šancu ukázať, že svoje programové vyhlásenie nepovažuje za formalitu, že to, čo včera koalícia schválila, sama nevníma ako zdrap papiera. Toto je tá príležitosť, kedy môže splniť vôbec prvý záväzok z programového vyhlásenia vlády, ale aj z predvolebných programov niektorých koaličných strán, a ten záväzok sa volá boj proti schránkovým firmám, účinný boj proti schránkovým firmám.
Na úvod by som zacitoval z programového vyhlásenia vlády. "Z protikorupčného programu vlády bude dôležité najmä začlenenie iniciatívy "Rule of Law" do vládneho programu, prijatie účinného protischránkového zákona vzťahujúceho sa na všetky verejné zdroje a zavedenie protikorupčnej doložky pri návrhoch zákonov." Koniec citátu.
Možno si poviete, že licencia na súkromné vysielanie, či už televízne alebo rozhlasové, nie je verejným zdrojom, nie je verejným finančným zdrojom. No priamo nie je, ale nástrojom, vďaka ktorému môžu súkromní vysielatelia podnikať a teda zarábať, čo nie je nič zlé, naopak, vďakabohu za mnohé súkromné médiá, ktoré napríklad v boji proti mečiarizmu zohrali kľúčovú úlohu, ale nielen vtedy, verím, že aj napríklad pri kauze CT zohrali niektoré súkromné médiá svoju nenahraditeľnú úlohu. Médiá majú nepochybne moc a vplyv a nebyť štátom udeľovaných licencií by ju napríklad súkromné televízie nemali. Asi každý v tejto sále, a nielen tu, ale napríklad aj na Úrade vlády, si je vedomý toho, že akákoľvek kauza sa stáva kauzou vtedy, ak sa jej začnú venovať najsledovanejšie médiá, a tie sú ešte stále súkromné televízie.
Tak si teraz povedzme, prečo je problém, ak v tejto oblasti, v oblasti súkromných médií sa majitelia schovávajú za zahraničné schránkové firmy? Prečo je problém, ak moc a vplyv v oblasti médií získavajú zahraničné schránkové firmy? Je to problém preto, lebo ak nepoznáme skutočných vlastníkov médií, nepoznáme ani záujmy, ktoré sledujú pri uplatňovaní moci a vplyvu, lebo nevieme, v akých iných oblastiach títo skutoční vlastníci podnikajú. Predstavme si čisto teoretickú možnosť, že skutočný vlastník, napríklad súkromnej televízie schovávajúci sa za zahraničnou schránkovou firmou, má vysoko lukratívny biznis so štátom, že cez iné schránkové firmy v zahraničí teoreticky vyhráva jednu štátnu zákazku za druhou, radovo v sumách stoviek miliónov eur. Môže, alebo nemôže tento fakt ovplyvniť obsah, napríklad televízneho vysielania? Teda vysielania, ktoré umožnil štát udelením licencie. Môže, alebo nemôže vzniknúť konflikt záujmov? Ja si myslím, že môže. V tom prípade má alebo nemá občan právo vedieť, že vysielateľ, ktorého stanicu sleduje, môže byť teoreticky v konflikte záujmov? Ja si myslím, že občan má právo na takúto informáciu, má.
A nakoniec je to spravodlivé a férové aj voči, povedzme, domnelým majiteľom takýchto médií, ktorí sú možno až neprávom označovaní za majiteľov médií len preto, že rovnako ako utajení majitelia médií majú nejaké schránkové firmy napríklad na rovnakej adrese, v rovnakej budove, na rovnakom poschodí, v rovnakej kancelárii na Cypre, náhodou, samozrejme. Ale ako sa hovorí, náhoda je, viete čo.
Chce štát prispievať k takejto nespravodlivosti, k takýmto krivým obvineniam čestných podnikateľov? Snáď nie. Takže táto novela zákona je v záujme občanov, podnikateľov a aj štátu. Ideálny návrh na prierezovú podporu v Národnej rade. Vlastne si ani neviem predstaviť dôvod, pre ktorý by tento návrh nemal dostať širokú podporu. Teda jeden taký si predstaviť viem, ale tiež len čisto teoreticky. A ten teoretický dôvod na nepodporenie takéhoto návrhu je, že niektorí poznajú tých skutočných vlastníkov médií a že niektorí týmto skutočným vlastníkom radi pomôžu s utajovaním ich aktivít. Ale toto je len, samozrejme, taká zlomyseľná opozičná teória, v skutočnosti si to vôbec neviem predstaviť.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Gál, prečo to považujete za pokus o rozbitie koalície? To je doslovný citát, ktorý ste povedali. Veď koaličná zmluva vlády historického kompromisu nezakazuje zahlasovať za opozičné návrhy. Aj sám predseda Národnej rady vo svojom prejave na predchádzajúcej schôdzi povedal, že koalícia nevylučuje podporu opozičných návrhov. Takže nerozumiem tejto definícii.

56.
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením č. 5 z 18. apríla 2016 určil za spravodajcu k návrhu zákona o štátnom občianstve, o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, tlač 26. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Pán minister Kaliňák, toto bol taký hlboký štátnický prejav k programovému vyhláseniu vlády, Jano Gordulič alebo Sajfa by to lepšie nedali.
A keď už hovoríme o filmoch, tak mne tento prejav pripomenul film "Goodbye, Lenin", kde hlavná hrdinka zaspala dobu.
Už nie ste opozičný poslanec a toto už nie je Radičovej vláda. (Potlesk.)

Najprv taká technická pripomienka, veľa ľudí sa sťažuje, že vypadáva prenos z dnešného rokovania Národnej rady, tak keby sa na to technici mohli pozrieť.
A teraz k tomu vystúpeniu. No, z môjho pohľadu sa opäť potvrdilo, že toto je programové vyhlásenie budúcej vlády. Hovoríte, že dnes stačí otvoriť debatu o prokuratúre a to je práve problém tejto vlády, že rezignovala na zásadné zmeny. O prokuratúre sa iba začína diskusia, vyrovnaný rozpočet bude až v roku 2020, protischránkový zákon bude účinný až po vypršaní 10-ročných zmlúv, verejné vypočutie sa bude týkať až budúceho policajného prezidenta a tak ďalej.
Preto nie je dôvod na vyjadrenie slepej dôvery tejto vláde. (Ruch v sále.)

Ďakujem za slovo. Keď som počúval tento prejav, pán Burian, tak musím povedať, že vás je tu normálne škoda, myslím, vašej koalície, nie vás osobne, ako keby po období temna pravicových vlád prichádzal vďaka SMER-u raj na zemi. Sľúbite v programovom vyhlásení vlády nezamestnanosť pod 10 % a ešte pred schválením programového vyhlásenia vlády klesne nezamestnanosť pod 10 %. To je, vás je tu naozaj proste škoda. V takom Fínsku práve dnes ohlásili nárast nezamestnanosti nad 10 %. Kde urobili "soudruzi" v Helsinkách chybu?
Zdá sa, že v tom, že nezvolili Roberta Fica za premiéra. Je najvyšší čas sa zamyslieť, ako by mohla vaša harmonická koalícia prevziať moc aj vo Fínsku.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, moje prvé vystúpenie v rozprave som venoval programovému vyhláseniu vlády, ale táto schôdza nie je len o programovom vyhlásení vlády, ale aj o vyslovení dôvery novej vláde, preto v tomto vystúpení chcem trochu hovoriť o tej dôvere.
Tak ako v medziľudských vzťahoch, aj v politike patrí, že dôvera sa ťažko získava a veľmi ľahko sa stráca. Nemajte preto opozícii za zlé, že po dvoch vládach Roberta Fica tej tretej nechce vyjadriť dôveru. Bola by to slepá dôvera, ktorá možno niekedy v živote má svoje opodstatnenie, ale je necelé dva mesiace po parlamentných voľbách 2016, dôvod na vyjadrenie takejto slepej dôvery, môj názor je, že nie je.
Všetky doterajšie kroky po marcových voľbách hovoria, že tretej vláde Roberta Fica nemôžme slepo dôverovať a existujú na to minimálne tieto tri dôvody.
Dôvod č. 1. Spôsob, ako koalícia vznikla. Prvým dôvodom na nevyslovenie dôvery tejto vláde je spôsob, akým ona sama vznikla. Všetci si pamätáme, ako bývalé opozičné strany MOST - HÍD a SIEŤ bezprostredne po voľbách deklarovali, že v prvom kole nepôjdu rokovať so SMER-om. Citujem: "Našou prioritou je rokovať o stabilnej pravicovej vláde. Na rokovanie so SMER-om nepôjdeme," povedal v pondelok po voľbách Béla Bugár po predsedníctve strany MOST - HÍD. "Strana SIEŤ nechce pokračovanie tejto vlády a nebude sa na nej zúčastňovať," povedal v ten istý deň Radoslav Procházka po predsedníctve strany SIEŤ. A takisto v ten istý deň to bolo v SNS ešte 50 na 50 medzi potenciálnou stredopravou vládou a vládou so SMER-om. Všetci vieme, ako to pokračovalo, v priebehu jedného víkendu sa to po sneme SNS zvrtlo na vládu Fico 3, hoci všetko nasvedčuje tomu, že scenár onoho víkendu bol už vopred jasný, minimálne niekoľko dní.
Dôvod č. 2 na nevyslovenie dôvery je správanie sa koalície k opozícii v tomto parlamente. Výber koaličného partnera je suverénnym rozhodnutím každej politickej strany a je na každej strane, aby svoje rozhodnutie o výbere koaličného partnera obhájila pred svojimi voličmi. Naopak, v opozícii si partnerov nevyberáte, v opozícii sa ocitnete. A vo všetkom ste odkázaní na dobrú vôľu vládnej koalície, ktorá má v parlamente väčšinu. Bez podpory koalície nemáte šancu presadiť zákony, bez podpory koalície nemáte šancu zvoliť niekoho do ústavnej funkcie, bez podpory koalície nemáte šancu pracovať v parlamentnom výbore, ktorý vám je politicky alebo profesne najbližší.
Pán predseda Národnej rady minulý týždeň volal po novej politickej kultúre, po dialógu, hovoril o otvorených dverách pre kohokoľvek z opozície. Na tejto istej schôdzi táto istá vládna koalícia na čele s pánom predsedom Národnej rady priam zabuchla dvere pred opozičnými poslancami, ktorí už na marcovej slávnostnej schôdzi parlamentu slušne, bez kriku, bez búchania do stola žiadali, aby boli zaradení do výborov, ktoré sú im profesne alebo politicky najbližšie. Koalícia to bez jediného zmysluplného dôvodu odmietla a reakciou na otázky bolo vypnutie mikrofónu. Takáto demonštrácia sily naozaj nedáva žiaden dôvod na vyslovenie dôvery novej vláde.
A je tu aj dôvod 3: politika kontinuity. Ak niečo vyjadrili ľudia v marcových parlamentných voľbách, tak to bola túžba po zmene, aby sa prípady ako masér Kostka, teta Anka, piešťanské CT, zneužívanie Národnej kriminálnej agentúry na predvolebné politické hry a tak ďalej nepokračovali, ale vyšetrili a prípadne aj potrestali. Lenže to sa nestane. Nemusíme čakať ani 100 dní, aby sme zistili, že nič také nebude. Predsa to, aby sa v tejto krajine nikomu nič nestalo, bolo predmetom aj povolebných koaličných rokovaní.
Dámy a páni, v tejto rozprave vystúpilo pomerne málo koaličných politikov, jedným z nich bol minister kultúry Marek Maďarič, ktorý sa nám škodoradostne vysmieval, že my v opozícii sme sa tu pekne našli, že sme si akísi podobní.
Možno vám, pán minister, v tej škodoradosti ušlo, že mnohých ľudí nám môžete závidieť. Veroniku Remišovú, Vieru Dubačovú, Alana Suchánka a tak ďalej, nebudem opäť všetkých menovať. Sú to čestní, odvážni a dôveryhodní ľudia, ktorí si vaše posmešky nezaslúžia. A mohol by som vám tie posmešky vrátiť. Ale k tomu sa neznížim. Svoj názor na novú vládnu koalíciu vyjadrím pri hlasovaní o dôvere.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Som veľmi rád, že tento prejav pána kolegu si vypočul aj minister zdravotníctva, pán minister, máte u mňa už dva dobré body, teraz je to možno dielo náhody, ale som naozaj úprimne rád, že pri vystúpení k zdravotníctvu je prítomný rezortný minister. Asi to nebolo úplne tak naplánované, ale vyšlo to na vás, že ste tu, a ja som rád.

A ten druhý pozitívny bod, ktorý predbehol tento, je to, že vaše doterajšie aj personálne rozhodnutia, aj niektoré vyjadrenia k citlivým kauzám sú také, že dávajú nádej, že tu v zdravotníctve sa veci možno pomaly, možno postupne, ale predsa zmenia k lepšiemu.Kvitujem tie personálne zmeny na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni aj vaše slová ku kauze CT. Niekto by to možno nazval čistkami, ale z môjho pohľadu to je omyl, tu ide skôr o to, aby sa veci dali do poriadku tak, ako sa majú. Jednoducho nie je možné, aby keď je nejaká kauza alebo či voči niekomu sú vyvodené nejaké personálne dôsledky, ten istý človek putoval z jednej funkcie do druhej funkcie. To z môjho pohľadu nie je vyvodenie žiadnej zodpovednosti. Takže držím vám palce.