Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, únos syna prezidenta Slovenskej republiky je asi najväčšia trauma v novodobých dejinách Slovenskej republiky. Politická, bezpečnostná a justičná trauma. K tejto téme už zaznelo hádam všetko nielen v médiách, ale aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky pri opakovaných pokusoch o zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, ktoré už 20 rokov bránia spravodlivému potrestaniu páchateľov. Dvadsať rokov!
Prezident Michal Kováč mal v čase únosu svojho syna 65 rokov. Dnes má 85 rokov. Skúste sa, dámy a páni, na chvíľu vžiť do kože exprezidenta Michala Kováča. Tí, ktorí máte deti, viete si predstaviť, že vaše dieťa násilím unesú na pokyn a za účasti štátnych orgánov a že sa páchateľom, hoci sú odhalení a známi, nič nestane? Že si beztrestne užívajú slobodu, akoby sa nič nestalo, a to preto, lebo to to zariadil jeden z najvyšších ústavných činiteľov tohto štátu. Viete si predstaviť vaše pocity ako rodičia? Viete si predstaviť pocity prezidenta Michala Kováča, 85-ročného Michala Kováča? Určite je v tejto sále mnoho matiek a otcov, tak si to skúste na chvíľu predstaviť, ten pocit nespravodlivosti.
Michal Kováč mladší sa neuniesol sám. Polícia jeho prípad vyšetrila a uzavrela s návrhom na podanie obžaloby a jediná prekážka na otvorenie súdneho pojednávania je amnestia bývalého premiéra Mečiara. Amnestia vydaná vysokým ústavným činiteľom tohto štátu. Nie po odsúdení páchateľov, ale ešte pred ich postavením pred súd. To je väčší dôkaz o vine ako akýkoľvek rozsudok. Za uplynulých dvadsať rokov tu bolo množstvo pokusov o zrušenie Mečiarových amnestií, ale takáto šanca, ako sa ponúka dnes, tu ešte nebola. Dnes totiž historicky to prvýkrát vyzerá tak, že obhajcovia Mečiarových amnestií sú v parlamente v menšine. Dnes je tu reálna šanca, že návrh získa potrebnú ústavnú väčšinu, pričom treba dodať, že neexistuje žiaden racionálny dôvod na odmietnutie tohto návrhu.
Samozrejme, vopred vieme, čím sa budú kritici brániť, že amnestie boli ten morálny alebo právny suterén, ako to zmieňoval pán poslanec Osuský v mene Roberta Fica z minulosti, ale teda že právne vraj nie je možné tieto amnestie zrušiť.
Dámy a páni, ale Národná rada nie je súdny orgán. V skutočnosti vôbec nie je úloha parlamentu posudzovať, či je alebo nie je možné ústavným zákonom zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara. Tu v tejto stále je to nepodstatná otázka, ktorá slúži len a len na odvedenie pozornosti. To predsa nech posudzujú súdy. My tu nie sme vyšetrovatelia ani sudcovia. Zrušenie Mečiarových amnestií nie je rozhodnutím o vine a nevine, ale je o tom, či dáme, alebo nedáme aspoň teoretickú šancu na spravodlivé doriešenie násilného únosu občana tohto štátu. To, že tomu bránil Vladimír Mečiar, je pochopiteľné, spáchali to jeho ľudia, a keby ich nechránil, zrejme by sme sa nakoniec dozvedeli aj o jeho úlohe v tejto kauze. Ale aký dôvod by mala Národná rada brániť ľudí Vladimíra Mečiara? Nemali by sme skôr stáť na strane spravodlivosti? Nemali by sme dať aspoň iskierku nádeje Michalovi Kováčovi a všetkým ľuďom ktorí boli traumatizovaní touto kauzou, že sa dočkajú spravodlivosti? Mali. Kto iný by mal ísť príkladom vo vymožiteľnosti práva v presadzovaní spravodlivosti ako štát? Aké právo má štát vyžadovať spravodlivé potrestanie akéhokoľvek zločinu, ktorého sa dopúšťajú bežní ľudia, ak tento istý štát kryje zločiny svojich vlastných predstaviteľov? Odpoveď na túto otázku si môže dať každý z nás hlasovaním o návrhu na zrušenie amnestií Vladimíra Mečiara. Spravodlivý trest má, samozrejme, aj preventívny účinok a tu mi dovoľte prečítať krátku pasáž z knihy novinárky Ľuby Lesnej s názvom Únos demokracie:
"Slovensko sa po páde totalitného systému nedokázalo vyrovnať s niektorými jeho zvyškami. Netrvali sme na dôslednom zmapovaní a prešetrení zločinov komunizmu, nepostavili sme sa zásadne proti predstaviteľom Štátnej bezpečnosti, vykonávateľom zvrátených amorálnych praktík vlády jednej strany a zároveň aj najpravdepodobnejším páchateľom komunistických zločinov. Nemalo ísť o pomstu, ale o to, aby dôsledným pomenovaním vinníkov a previnením minulosti mohla začať vytvárať zdravá, slobodná spoločnosť bez vydierateľných ľudí, nezaťažená predošlými hriechmi. Je pravdepodobné, že práve takéto ignorovanie previnení totalitnej tajnej služby vytvorilo podhubie na vznik novej tajnej služby, ktorá pár rokov po zrútení Berlínskeho múra, vychádzajúc z praktík bývalej ŠTB, začala na Slovensku nastolovať štátny terorizmus. Slovenská informačná služba v súčasnosti čelí mnohým obvineniam. Vyšetrovatelia už preukázali, že pracovníci Lexovej tajnej služby uniesli syna slovenského prezidenta, diskreditovali predsedu Konferencie biskupov Slovenska, sledovali opozíciu a tak ďalej a tak podobne.
V súčasnosti rovnako ako po páde berlínskeho muru tiež potrebujeme dôsledné prešetrenie všetkých káuz a zločinov, ktorých sa Slovenská tajná služba dopustila, a potrestanie ich vinníkov. A opäť nejde o pomstu. Bez presných zistení protiprávnosti SIS a ich zverejnení riskujeme opäť, že sa čohosi podobného znovu dopustí ďalší, alebo ten istý slovenský štátny orgán."
Dámy a páni, ako som spomenul, je to historická šanca schváliť zrušenie Mečiarových amnestii a dovoľte, aby som v tejto súvislosti navrhol aj vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k amnestiám udelených bývalým predsedom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, a to vyhlásenie znie nasledovne:
"Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi mladšiemu a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. 8. 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia."
Vážený pán predsedajúci, dovoľujem si vás úctivo požiadať, aby ste o tomto vyhlásení dali hlasovať ešte pred hlasovaním o zákone samotnom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)