Videokanál poslanca

Presne k tomu mieri aj moja faktická poznámka. Tí istí politici a právnici, ktorí tvrdia, že amnestie sú nezrušiteľné a bránia ich zubami-nechtami, tvrdili kedysi, že je v poriadku, ak je poslanec Národnej rady František Gaulieder zbavený mandátu. A vieme, ako to skončilo. Pán Gaulieder v Štrasburgu vysúdil pol milióna korún, vyhral v spore so Slovenskou republikou.

Tak sa to pokúsim pomenovať veľmi presne ešte v trošku dlhšej verzii a pokúsim sa to nepokaziť, ako ma vyzýval pán predsedajúci. Dámy a páni a vážení kolegovia z vládnej koalície, pokus o zrušenie Mečiarových amnestií by sa dal nazvať aj druhou šancou. Druhou šancou pre niektorých z vás dokázať, že ak niečo tvrdíte, tak to myslíte vážne a dodržíte. Pred rokom ste prvú takúto šancu premárnili, lebo vtedy ste tvrdili, že nepôjdete so SMER-om do vlády, ale potom ste konali opačne. Teraz tvrdíte, že chcete zrušiť Mečiarove amnestie. Nečudujte sa našim pochybnostiam, lebo sa ťažko zabúda na tú skúsenosť spred roka. Ale ak výsledkom nášho návrhu naozaj bude zrušenie Mečiarových amnestií nie tu v parlamente, ale na Ústavnom súde, tak to bude veľká vec. Bude to využitie tej druhej šance. A som presvedčený, že to verejnosť ocení.
Pochybnosti vo mne vyvoláva nielen tá skúsenosť z minulosti, ale aj niektoré pasáže z tohto návrhu na skrátené legislatívne konanie a tie pasáže sa potom opakujú aj v dôvodovej správe k samotnému návrhu na zrušenie Mečiarových amnestií. Citujem: "V roku 1997 udelil prezident Slovenskej republiky Michal Kováč milosť zo dňa 12. decembra 1997 vo vtedy platnom znení. V roku 1998 vydal predseda vlády Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident aboličné amnestie uverejnené v Zbierke zákonov vo vtedy platnom znení. V spoločnosti panuje všeobecný konsenzus o nemorálnosti týchto amnestií, ktoré neumožňujú vyšetriť závažné podozrenia zo zneužitia štátnych orgánov na spáchanie závažných trestných činov."
Dámy a páni, chcel by som sa spýtať, ako ste na toto prišli. Po prvé vo verejnosti naozaj panuje konsenzus o nemorálnosti Mečiarových amnestií, dokazuje to prieskum agentúry FOCUS, už zmienený film Únos a jeho úspech, úspech online petície alebo vyhlásenie renomovaných právnikov, ale to všetko vypovedá o vzťahu k verejnosti k Mečiarovým amnestiám. To po prvé.
Po druhé prezident Kováč, ako aj vyššie píšete, neudelil amnestiu, ale milosť. A nie jednu, ale šesť. V kauze Technopol, ktorej sa milosti exprezidenta Kováča týkajú, nesúvisia so žiadnym podozrením so zneužitia štátnych orgánov na spáchanie závažných trestných činov, preto konštatovanie v zdôvodnení tohto návrhu na skrátené konanie, že v spoločnosti panuje všeobecný konsenzus o nemorálnosti týchto amnestií, ktoré neumožňujú vyšetriť závažné podozrenia zo zneužitia štátnych orgánov na spáchanie závažných trestných činov, toto konštatovanie je blud. Hodiť tieto dva prípady, Mečiarove amnestie a jednu zo šiestich Kováčových milostí do jedného vreca je nefér a je krivením reality. Rovnako je krivením reality navrhovať rušenie iba jednej zo šiestich milostí prezidenta Kováča. Prečo? Tie ostatné milosti v kauze Technopol, tie neboli amorálne voči Mariánovi K. napríklad, Martinovi SM a ďalším? Tie boli v poriadku? Veď sa týkali tej istej kauzy. Ak chcete zveriť právomoc rozhodovať o rušení amnestií a milostí Ústavnému súdu, prečo by nemal práve Ústavný súd posúdiť, či tie milosti boli, alebo neboli amorálne? Lebo na kamarátov sa nesiaha? (Potlesk.) A to už ani nejdem riešiť, koľkí z kolegov si týkajú s niektorými ľuďmi, ktorí dostali milosť od pána exprezidenta. Tento dvojaký meter len prehlbuje moje podozrenie, že to s nastolením spravodlivosti v kauze amnestií bude ešte zložité.
Vážená pani ministerka, v návrhu na skrátené legislatívne konanie tvrdíte ešte aj toto. A spomínal to aj Igor Matovič. "Vláda Slovenskej republiky po zvážení názorov odbornej verejnosti, súčasnej verenej diskusie, ako aj doterajšej diskusie v Národnej rade dospela k presvedčeniu, že ak sa má umožniť zrušiť amnestiu alebo individuálnu milosť, mala by byť táto právomoc zverená Národnej rade ako jedinému ústavodarnému a zákonodarnému orgánu v Slovenskej republike, ktorý čerpá svoju moc priamo od ľudu ako jediného zdroja všetkej moci v štáte." Áno, s týmto absolútne súhlasíme, toto je akoby z pera opozičných politikov. Právomoc rušiť amnestie by mala byť zverená Národnej rade ako jedinému ústavodarnému orgánu. Lenže vládny návrh zákona túto právomoc nedáva Národnej rade, dáva ju Ústavnému súdu.
Preto, dámy a páni, záverom, ak jednu vec tvrdíte a druhú konáte, ťažko sa verí, že tu ide o definitívne zrušenia amnestií. Kiež by som sa mýlil! A opakujem ešte raz, ak budú zrušené, verejnosť sa môže po dlhom čase prvýkrát naozaj nadýchnuť. Ale ak túto druhú šancu premárnite, ľudia sa budú cítiť oklamaní a myslím si, že im bude úplne jedno, že to bude rozhodnutie pre nich dosť vzdialeného Ústavného súdu, ak sa Mečiarove amnestie nezrušia, frustrácia v spoločnosti bude narastať a každou takouto frustráciou bude narastať aj hrozba, že tá hrádza proti extrémizmu sa raz pretrhne.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Povedali ste, pani ministerka, že hľadáme cestu, to je pravda, ako hovorí klasik, a vy toho klasika poznáte, kde je vôľa, tam je cesta. Otázka je, či je vôľa Mečiarove amnestie zrušiť alebo zabetónovať. V tom sú naše pochybnosti. A ja sa k tomu o chvíľu vyjadrím aj v rozprave, v prípade, že pomocou vášho návrhu budú Mečiarove amnestie zrušené a naozaj zrušené aj Ústavným súdom, tak budete za hviezdy a my všetci. Ale ak ostanú zabetónované kvôli Ústavnému súdu, tak frustrácia v spoločnosti z nespravodlivosti sa bude opäť prehlbovať.

Ďakujem za všetky faktické poznámky, budem reagovať na Ondra Dostála. Mohli by sme túto novelu nazvať aj lopatovou novelou, pretože tam ideme proste po lopate vysvetliť tým štátnym akciovkám a iným organizáciám, že sú povinnými osobami a musia niektoré dokumenty zverejniť. Napríklad teda v prípade Bratislavy a toho auditu som presvedčený o tom, dal som vypracovať právnu analýzu, že magistrát zatajuje ten audit bezdôvodne. A keď mi zamietli moju infožiadosť, tak v tom rozhodnutí nebol uvedený žiaden konkrétny dôvod, relevantný. Iba to, že ďalší účastníci nesúhlasili so zverejnením, ale čo je ohrozené, proste aké, aké tajomstvo alebo aké ich práva by mali byť ohrozené, to tam uvedené nebolo a myslím si, že ani v tom odvolacom konaní, v rozhodnutí, či už bude kladné alebo záporné, sa relevantného dôvodu nedočkám.

Ďakujem, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, keď začiatkom roka 2015 začala organizácia Transparency International Slovensko skúmať financovanie hokejového Slovana, narazila na problém. Nedokázala sa dopracovať k presnej výške sumy, ktorú Tipos, Transpetrol či Slovenská pošta zaplatili klubu za reklamné služby či sky boxy, pretože štátne akciové spoločnosti jednoducho niektoré zmluvy odmietajú zverejniť. Ide pritom o firmy, ktoré hospodária s miliónovými rozpočtami na trhu, na ktorom podnikajú. Majú monopol, sú zriaďované štátom a v ich orgánoch sú nominanti štátu. A je preto otázne, či vôbec nejakú reklamu a sky boxy potrebujú. Ale keď už aj pripustíme, že áno, lebo inak by niektoré športové kluby zanikli, aký je dôvod zatajovať, komu koľko zaplatili? Je za tým strach z hnevu iných klubov, ktoré ledva vyžijú s menšími rozpočtami?
Tieto štátne akciovky sa zvyknú odvolávať na obchodné tajomstvo alebo na fakt, že druhá strana, v tomto prípade hokejový klub, si zverejnenie informácií jednoducho neželá. Dojemné. No ja si myslím, že keď si nejaká strana zverejnenie neželá, tak nech si zháňa peniaze niekde inde, ako zo štátnych zdrojov.
Podobnú situáciu dnes riešim v hlavnom meste. Bratislavský magistrát odmieta zverejniť analýzu stavu verejného osvetlenia, za ktorú audítorskej spoločnosti Deloitte zaplatil vyše 100-tisíc eur. Aj magistrát sa odvoláva na nesúhlas z druhej strany, a to na spoločnosť Deloitte, ktorá audit robila a na spoločnosti Siemens, ktorá zabezpečuje verejné osvetlenie Bratislavy. Ani jedna z uvedených firiem pritom nikde nijako nešpecifikovala, čím konkrétnym majú byť porušené ich práva a Bratislavský magistrát si nedal ani tú námahu, aby to od nich zistil. Moju infožiadosť jednoducho hodili do koša a celý audit verejného osvetlenia od prvého písmena až po poslednú bodku odmietli vydať. Momentálne sa doťahujeme v odvolacom konaní. Uvidíme, ako sa zachová pán primátor, ktorý je odvolacím orgánom. Ale v prípade, že aj on, rovnako ako riaditeľ magistrátu, odmietne sprístupniť tento audit, tak som rozhodnutý ísť pred súd, pretože chcem v tejto veci zabojovať za právo verejnosti na informácie o jednej z najväčších zákaziek hlavného mesta v tomto volebnom období. Nie je predsa možné, aby materiál, za ktorý mesto zaplatilo vyše 100-tisíc eur z peňazí svojich vlastných obyvateľov, bol utajovaný. Nie je predsa možné, aby podklady k najlukratívnejšej zákazke hlavného mesta v tomto volebnom období sa pripravovali v utajovanom režime a nie je možné, aby okrem súčasného dodávateľa spoločnosti Siemens boli ostatní potenciálni záujemcovia diskriminovaní tým, že sa nedostanú k rovnakým informáciám, aké má k dispozícii súčasný dodávateľ.
Na týchto dvoch príkladoch hokejového Slovana a hlavného mesta som chcel ilustrovať, že to, čo by malo byť samozrejme verejné, dnes verejné nie je len preto, lebo sa tzv. povinné osoby, niekedy štátne akciovky, niekedy samospráva spoliehajú na to, že sa niekomu nebude chcieť písať odvolanie, alebo, nedajbože, sa ešte doťahovať cez súdy. Keď to teda po dobrom nejde, skúsime to s kolegami z poslaneckého klubu rozšírením okruhu povinných osôb, aby už nebola žiadna pochybnosť, či nejaká štátna akciovka musí alebo nemusí zverejňovať požadované informácie.
Náš návrh bude mať tým pádom pozitívny vplyv nielen na všeobecnú transparentnosť pri nakladaní s verejnými zdrojmi, ale napríklad bude mať pozitívny vplyv aj na justíciu, keďže odbremeníme súdy od zbytočných žalôb voči neochotným povinným osobám. Tento návrh má pozitívny vplyv aj v oblasti byrokratickej záťaže, lebo čím viac informácií bude na webe, tým menej bude infožiadostí a čím bude menej infožiadostí, tým bude menej papierovačiek. Čím väčší okruh povinných osôb, teda organizácií, ktoré musia vyhovieť infožiadostiam, tým menšia šanca bude zmanipulovať nákupy a súťaže a teda niečo z verejných peňazí ukradnúť.
Na konci dňa je to v záujme aj samotných štátnych akcioviek, pretože ich už nikto nebude môcť upodozrievať, že peniaze rozdeľujú netransparentne po politickej alebo kamarátskej linke. Len a len takto dosiahneme cieľ zákona, ktorý jeho pôvodní autori zhrnuli do vety: "Čo nie je tajné, je verejné."
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, možno potešíte starostov a komunálnych politikov, prípadne prokurátorov, ktorí riešia problematiku zákonnosti všeobecne záväzných nariadení. Ale myslím si, že tisícky psičkárov veľmi, veľmi, veľmi nahneváte.
S premiérom Ficom mám jednu vec spoločnú. Obaja sme psičkári a obaja chodievame venčiť našich psov napríklad na petržalské nábrežie Dunaja. Je to verejne prístupné miesto, ktoré nie je označené ani názvom ulice alebo námestia, ale je verejne prístupné miesto v zastavanom území obce.
Podobných miest, ktoré sú, poviem to takto, rajón pre psičkárov, kde bežní ľudia teda moc nechodia, skôr teda psičkári a voľne púšťajú svojich psov, je v Bratislave niekoľko. Zákon 282/2002 o držaní psov dnes hovorí toto: "Obec môže všeobecne záväzným nariadením vymedziť miesta, kde je voľný pohyb psa zakázaný." A vy to navrhujete otočiť tak, že veľmi pohyb psov na priestore prístupnom verejnosti je zakázaný a obec môže všeobecne záväzným nariadením určiť miesta, kde je voľný pohyb psa povolený.
Ak teda táto zmena v parlamente prejde, tak od 1. júna 2017 psičkári nebudú môcť pustiť svojich psov z vôdzky nikde, okrem miest, ktoré určia miestni poslanci. Je to mimoriadne nepraktické a neviem si predstaviť ani, ako sa budú vymedzovať miesta, ktoré som spomínal aj ja, a teda napríklad konkrétne zelené plochy, ktoré nemusia byť iba medzi panelákmi, ale aj na iných miestach, ktoré sú prístupné verejnosti. Príde mi to ako zbytočná buzerácia väčšiny slušných psičkárov, poviem to takto. Pretože väčšina psičkárov vie, aké má zákonné povinnosti. Ak je problém napríklad s tými nebezpečnými psami, tak tam zákon veľmi jednoznačne hovorí, že psy z tejto kategórie musia mať náhubok. Keď nemajú, tak porušujú zákon, môžu dostať pokutu majitelia takýchto psov. A pokiaľ je problém s tým, že tie miesta podľa zákona dnes platného musia byť viditeľné označené a teda, že treba ich lepiť, tie oznamy na stĺpy verejného osvetlenia alebo na iné miesta, tak ak je toto problém, tak odstráňte zo zákona tú povinnosť označiť na viditeľnom mieste, nech je to len názov ulice, napríklad zverejnený na internete. Takže ak je problém len s viditeľným označovaním, tak vyhoďte to zo zákona.
Uznávam, že možno som v konflikte záujmov tým, že som tiež psičkár, ale vidím naozaj proste praktické problémy, ktoré táto novela prináša a prínos ja teda osobne nevidím žiadny. Preto vás chcem z tohto miesta požiadať, aby ste túto novelu zákona z rokovania Národnej rady stiahli. A celkom by ma zaujímalo, či sme s premiérom Ficom v tejto veci na jednej lodi.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za faktické poznámky.
Pokiaľ ide o pána poslanca Antala, tak ja nevidím veľmi ten rozdiel medzi cigaretami, benzínom a tými nákupmi, lebo keď idem nakúpiť, tak tiež musím mať nejakú tašku, lebo však v čom odnesiem potom ten nakúpený tovar?
No a pokiaľ ide o to, že kam pôjdu tie peniaze z toho poplatku, ak by sme ho zaviedli, teda ten minimálny, tak navrhujem v pozmeňováku na 25 eurocentov, v zásade pri tejto diskusii vám poviem, že mne to je naozaj že šumafuk, kam tie peniaze pôjdu, lebo v tejto novele ide o to, či chceme, alebo nechceme urobiť niečo pre zníženie spotreby ľahkých igelitových tašiek. Môj názor je, že to samotné uzákonenie spoplatnenia to proste nevyrieši, lebo už dnes za tie tašky proste ľudia platia 9 centov, 10 centov, však tak ako som povedal v rozprave. A preto si myslím, že motivačným faktorom môže byť, ak zvýšime tú cenu.
Pokiaľ ide o pána poslanca Pčolinského, ktorý povedal, že by uvítal aj vyššiu sumu, ako je 25 centov, ja som túto sumu určil podľa toho, koľko stoja potom tie hrubšie igelitové tašky a tie stoja približne od 30 centov. Čiže snažil som sa to nastaviť tak, aby tie ľahké igelitové tašky stáli viac ako teraz, ale boli ešte stále o niečo lacnejšie ako tie hrubšie tašky.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, vážený pán minister, opäť by som začal jednou otázkou, tak ako pri prvom čítaní... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Jahnátek, poprosím vás, kľud v rokovacej sále.

Grendel, Gábor, poslanec NR SR
Znečisťujú výfukové plyny z aut ovzdušie? Asi sa všetci zhodneme, že áno. Znížil by sa počet áut na cestách, ak by sme uzákonili povinné spoplatnenie benzínu? Asi sa všetci zhodneme, že nie. Za benzín sa predsa všade platí. Alebo iný príklad. Je fajčenie zdraviu škodlivé? Ja som síce nefajčiar, ale asi sa všetci zhodneme, že áno. Znížil by sa počet fajčiarov, ak by sme uzákonili povinné spoplatnenie cigariet? Asi sa všetci zhodneme, že nie. Za cigarety sa predsa tiež všade platí.
Na čom sa zatiaľ nezhodneme, je, či vládna novela zákona o odpadoch pomôže životnému prostrediu, alebo nie. Vy, pán minister, tvrdíte, že pomôže, a ja tvrdím, že nepomôže. Tvrdím, že novela zákona o odpadoch, ktorú ste predložili, nesplní svoj účel, a preto k nemu dnes predložím pozmeňujúci návrh. Vy totižto v tejto novele tvrdíte to, čo som hovoril o tých autách a cigaretách. A síce, že stačí uzákoniť ich spoplatnenie a problém s neúmernou spotrebou ľahkých plastových tašiek sa vyrieši. Lenže tie tašky sa predávajú za poplatok už dnes, presne tak ako benzín alebo cigarety. Niekde stoja 9 centov, niekde 10, niekde 11, ale takmer všade sú spoplatnené. Samotné uzákonenie ich spoplatnenia preto podľa mňa nič nevyrieši a pokles, ak vôbec nejaký nastane, bude zanedbateľný.
A prečo sú plastové tašky problém pre životné prostredie? Smernica Európskej únie, ktorá od nás vyžaduje zníženie spotreby igelitiek alebo plastových tašiek, aby sa pán Jahnátek neurazil, táto smernica nie je samoúčelná. Podľa štatistík Bruselu je ročná spotreba týchto tašiek v Európskej únii približne 100 mld. kusov. A väčšinu z nich tvoria tzv. ľahké plastové tašky, ktoré sa ľahko pretrhnú, a preto sa často využívajú len jednorazovo. V životnom prostredí však pretrvávajú niekedy aj stovky rokov v podobe škodlivých častíc. A tieto častice sú veľmi nebezpečné najmä pre morské ekosystémy a živočíchy, ohrozujú napríklad ryby a vtáky a vytvárajú tzv. ostrovy odpadov v moriach a oceánoch. Tak napríklad v Tichom oceáne vznikol z plastových odpadov útvar, ktorý odborná verejnosť nazýva aj siedmym kontinentom. Tento siedmy kontinent má plochu väčšiu ako Francúzsko alebo Antarktída a je štrnásťkrát väčší ako Slovensko.
Možno si poviete, že my tu nemáme more a oceán a nás sa to netýka. Ale odpady v životnom prostredí z tých plastových tašiek máme predsa na Slovensku aj my. Stačí sa, kolegovia, prejsť po výpadovke z Bratislavy smerom na Šamorín, kde sú poľnohospodárske polia často úplne pokryté odpadmi z igelitových tašiek z neďalekej skládky, ale nie je to len otázka Bratislavy, ale, samozrejme, aj iných regiónov.
Takže, ak dovolíte, chcel by predložiť pozmeňujúci návrh k tomuto návrhu zákona, ktorý som avizoval už v prvom čítaní.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Gábora Grendela k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 344).
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I doterajšom bode 5 v § 54 ods. 5 písm. a) sa za slovo "úhradu" vkladajú slová "najmenej vo výške 25 eurocentov".
Odôvodnenie: Vládnym návrhom zákona sa v § 54 ods. 5 písm. a) zavádza nová povinnosť pre výrobcov obalov, konkrétne poskytovať ľahké plastové tašky k nákupu za úhradu. Vzhľadom na to, že v súčasnosti nikto nič nevyrába zadarmo, je výroba plastových tašiek spoplatnená už dnes v sume napríklad 5 eurocentov, 9 eurocentov a podobne, v závislosti od predávajúceho. V praxi teda spotrebitelia za ľahké plastové tašky platia skoro vo všetkých obchodoch, minimálne v najväčších reťazcoch, kde nakupuje najviac spotrebiteľov.
Povinnosť výrobcov obalov, ktorú vládny návrh zákona stanovuje, preto nemá sama osebe zásadný dopad na znižovanie množstva odpadu z obalov. Schválením predloženého znenia vládneho návrhu zákona sa nezníži počet predaných ľahkých plastových tašiek ani o jeden kus, čím sa nepodarí predísť ani vzniku odpadu, ani zníženiu spotreby ľahkých plastových tašiek, ako deklaruje dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona.
Dosiahnutie zamýšľaného účelu možno docieliť napríklad zavedením viditeľne vyššieho poplatku za ľahkú plastovú tašku, ako je cena, ktorá sa dnes v obchodoch za tieto tašky platí. Zavedením minimálnej sumy vo výške 25 eurocentov za ľahkú plastovú tašku sa predpokladá, že spotrebitelia budú tieto tašky menej kupovať. Tým sa dosiahne, že zákonná úprava bude mať pozitívny vplyv na životné prostredie, prispeje k trvalému zníženiu spotreby ľahkých plastových tašiek a podarí sa predísť vzniku zbytočného odpadu.
A po druhé, v čl. II sa slová "1. januára 2019" nahrádzajú slovami "1. januára 2018".
Odôvodnenie: Vládny návrh zákona odkladá účinnosť ustanovenia o povinnosti výrobcov obalov stanovenej v § 54 ods. 5 vládneho návrhu zákona, s poukazom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2015/720 z 29. apríla 2015, ktorou sa mení smernica 94/62/ES, pokiaľ ide o zníženie spotreby ľahkých plastových tašiek, na 1. januára 2019. Podľa čl. 4 ods. 1a smernice "musia opatrenia prijaté členskými štátmi zahŕňať jednu alebo obidve z v smernici uvedených možností, napr. prijatie nástrojov, ktorými sa zabezpečí, že od 31. decembra 2018 sa ľahké plastové tašky nebudú na mieste predaja tovaru alebo výrobkov poskytovať zdarma, pokiaľ sa nevykonajú rovnako účinné nástroje." Koniec citátu.
Smernica stanovuje najneskorší možný termín na prijatie nástrojov, čo nevylučuje, aby členské štáty EÚ vrátane Slovenska prijali úpravu na dosiahnutie cieľov aj v skoršom termíne. Z tohto dôvodu sa navrhuje zmeniť účinnosť v čl. I piateho bodu vládneho návrhu zákona na 1. januára 2018.
Vážený pán spravodajca, vážený pán predsedajúci, chcem vás požiadať, aby ste o jednotlivých častiach môjho pozmeňujúceho návrhu dali hlasovať jednotlivo a aby ste vyňali bod 32 zo spoločnej správy na samostatné hlasovanie, ktoré sa týka práve toho termínu január 2018, pretože podľa tej formulácie aspoň pre mňa a mojich kolegov právnikov nie je úplne dostatočne jasná táto formulácia, a preto vás teda žiadam o vyňatie na samostatné hlasovanie.
Dámy a páni, záverom by som chcel už iba povedať, že životné prostredie má veľa problémov. Netvrdím, že platové tašky sú jediným a najväčším z týchto problémov, ale problémom rozhodne sú. A pozitívne je, že tento problém sa dá riešiť bez akýchkoľvek nákladov na strane štátu. Toto riešenie, ktoré vám ponúkam, by vás nestálo ani cent. Preto vás chcel zdvorilo požiadať, aby ste tento návrh podporili.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. To, aký má vzťah tento štát k inštitúcii, ktorú vedie pani Dubovcová, vyjadruje aj vzťah tohto štátu k sídlu pre úrad ombudsmanky. A je naozaj symbolické, že práve úrad ombudsmanky a Ústav pamäti národa sú prakticky jediné inštitúcie, ktoré pendlujú, nehovorím, že z roka na rok, ale skrátka z jednej budovy do druhej, pretože tento štát nie je schopný zabezpečiť stále sídlo. Aj toto vyjadruje vzťah moci k týmto inštitúciám.

Ďakujem pekne. Myslím si, že diskusia o jednokolovom systéme je legitímna, myslím si, že diskusia o zlúčení viacerých volieb do jedného termínu je legitímna, a z toho, čo nám napísal prezident, nemám pocit, že by bol apriórne proti takejto diskusii. Čo je však zvláštne, a to sme hovorili aj my tu na pôde parlamentu v prvom aj v druhom čítaní, takéto veci sa nerobia cez poslanecký návrh a už vôbec nie trištvrte roka pred konaním volieb.