Ďakujem veľmi pekne. Ja len veľmi krátko. Ja sa chcem všetkým poďakovať za túto rozpravu, ktorá tuná bola v tomto pléne pred voľbou riaditeľa, ktorá iste je nesmierne dôležitá pre každého, ako bude nasledujúcich päť rokov kreovaná verejnoprávna RTVS.
Ja len chcem povedať, že ja som veľmi rád, že sa menia aj v podstate postoje a názory na verejnoprávnosť za tých ix rokov od samostatného Slovenska, od roku ’93. Aj tí, čo kedysi hovorili, že tá verejnoprávnosť je nepotrebná a treba s ňou čosi robiť, ako napríklad pán Dostál, aj dnes už má iný názor na verejnoprávnosť a myslím si, že v nejakej takej debate pri okrúhlom stole by možno vyšli najavo aj iné okolnosti, prečo má ten iný názor a prečo tú verejnoprávnosť skutočne treba aj v rámci verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu.
Ja sa ale vrátim k tejto RTVS, niekdajšej Slovenskej televízii a niekdajšiemu rozhlasu a myslím si, že aj z tohto miesta a pri tejto voľbe a v tomto čase treba povedať veľké ďakujem všetkým zamestnancom, ktorí v tej televízii, v rozhlase a dnes v RTVS boli, a poďakovať sa im za to, že sú. Lebo konkrétne Slovenská televízia prebehla neskutočnými, ale skutočne neskutočnými otočkami a hrozil tuná, opäť mi to pán poslanec Dostál potvrdí, lebo bol pri tom, privatizácia druhého programu, kde, dovolím si tvrdiť, aspoň tak sme sa o tom bavili, pán Dostál bol toho zástancom v istom období, dva razy hrozila privatizácia druhého programu. Prvý raz za vlády pána Mečiara, druhý raz za vlády pána Dzurindu. V jednom prípade tomu zabránila rada, v ktorej som bol, a osvojila si tzv. vtedy Ftáčnikovu novelu, vtedy som nebol v parlamente. Ale to bola veľmi vážna situácia, veľmi vážna situácia, pretože sa blížil vtedy koniec jedného volebného obdobia. A druhý raz, druhý raz za vlády Mikuláša Dzurindu tiež toto hrozilo a dokonca tá strana, v ktorej bol pán Dostál, toho bola akýmsi nositeľom vtedy. Však? To OKS vtedy ako o týchto veciach hovorilo veľmi, veľmi, veľmi oficiálne dokonca, aj teda neoficiálne. Tá privatizácia tuná hrozila. Nestalo sa tak. Dneska sú páni v parlamente v iných stranách, samozrejme, niektorí v druhej, tretej, štvrtej a neviem koľkej a ich názory sú, samozrejme, iné. Však, pán poslanec Osuský? Aby som bol konkrétny. (Reakcia z pléna.) V koľkých stranách ste to boli a v koľkých stranách ste to teraz ešte? No. Ja som amatér popri vás. (Reakcia z pléna.) To vám hovorím celkom vážne, celkom vážne, celkom vážne.
V tom roku ’93 dostala prvý zásah Slovenská televízia preto, lebo absolútne nebola pripravená na samostatné Slovensko, absolútne nebola pripravená na to, že v tomto prostredí má nejakým spôsobom existovať, a po rozdelení Československa Slovenská televízia jednoducho nemala čo vysielať. Rozhlas bol na tom trošku lepšie. Udržala sa. Druhý zásah prišiel vlastne v ’95. roku, keď vznikol, vznikol tzv. duálny mediálny priestor, kde vstúpila prvá súkromná televízia Markíza a Slovenská televízia okamžite, niečo podobného sa dialo aj s rozhlasom, ale v menšej miere, Slovenská televízia okamžite stratila penzum reklamy a začala sa vtedy dostávať do finančných problémov. Posledným riaditeľom, kde televízia tento problém nemala, bol riaditeľ Stadtrucker a programový riaditeľ bol pán profesor Mistrík. Vtedy to bolo, to boli posledné dni Slovenskej televízie, keď nemala finančné problémy, resp. keď nebola v tých rôznych červených číslach. Taká je pravda.
Nasledovali rôzne úvahy o privatizácii. Nasledovalo nesčetné množstvo riaditeľov s takými a onakými teóriami a stále nebolo vyriešené, ako Slovenská televízia a Slovenský rozhlas budú existovať. Samozrejme, s tou kultúrou, vtedy tou kultúrou istou časťou verejnosti nechceného slovenského, nechcenej Slovenskej republiky, medzi ktorých, samozrejme, zase patril môj kolega starý pán poslanec Osuský, ktorí kreovali všetky svoje názory podľa toho, v akom prostredí žili. To je úplne legitímne, to nie je výčitka. To je len konštatovanie, aby sme teda pochopili aj verejnosť, ktorá v tomto prostredí žila.
V tomto žila verejnoprávna televízia, ktorá bola v istom období samostatnosti sama v rámci médií zástancom Slovenskej republiky. Taká je pravda. Aj v dobrom, aj v zlom. Pochopiteľne, aj s vecami, ktoré moc s tou verejnoprávnosťou nesúviseli. A verte mi, že ako tie, tie veľké debaty na výbore pre kultúru, ktoré vtedy boli, si dosť dobre, vtedy, pamätám, a možnože keby o tom niekto napísal knižku, tak by sme to nedeformovali tak, ako sa to deformuje teraz ústami práve tých, ktorí to vtedy zažili a ktorí boli na druhej strane. Ale dnes to nie je pravda, samozrejme. Dnes je situácia iná, lebo tí dotyční sedia v iných stranách. A tie strany akosi rozmýšľajú úplne inak. Už rozmýšľajú kultúrne. Vtedy to bolo nekultúrne.
Takže vďaka Slovenskej televízii, vďaka Slovenskému rozhlasu, vďaka aj RTVS. Preto, lebo naozaj to bol, to bol veľký zásah do, to bol veľký zásah do štruktúry televízie a rozhlasu, a keď vznikol tento, tento návrh zákona, podľa ktorého je aj v súčasnosti táto voľba, my sme to nejako nekomentovali, my sme za tento zákon nehlasovali vtedy a priznám sa, že do dnešného dňa ja si myslím, že spojenie rozhlasu a televízie nie je dobré. Ale to je môj osobný názor, mám na to, samozrejme, svoj subjektívny pohľad, nemusia so mnou mnohí súhlasiť, ale proste je to tak. My sme sa rozhodli jednoducho tento zákon nemeniť a skutočne si objektívne zistiť, ako to povedal aj pán poslanec Viskupič, že teda čo z tohoto všetkého vznikne.
Teraz je naozaj situácia, keď, myslím si, že v novom prostredí, v kultúrnom prostredí sa opäť môžeme pozrieť na tento zákon o RTVS a môžeme ho novelizovať. A môžeme ho novelizovať zase po debate v tomto pléne a určite nie politicky, lebo tam sa nedohodneme nikdy. Máme každý skúsenosti profesné aj s televíziou, aj s rozhlasom, vieme isté veci porovnávať. Sú tu mnohí ľudia, ktorí pracovali v televízii alebo v rozhlase. Je naozaj s čím porovnať, len, prosím vás, nedávajme do toho stále tú istú politiku, ktorá tu bola. Presne toto tuná bolo pred piatimi rokmi, desiatimi rokmi, proste toto jednoducho nemá význam. Naozaj prišla doba, keď treba novelizovať tento zákon, pozrieť sa naňho, ale dnes, bohužiaľ, musíme podľa tohto zákona voliť riaditeľa, či sa to niekomu páči alebo nepáči, je to politická voľba, lebo je v tomto parlamente, a ten riaditeľ bude zvolený. Dostane dôveru či už v prvom kole, alebo v druhom kole, a keď sa tak nestane, tak opäť do piatich dní musím urobiť výzvu ako predseda výboru a spolu s výborom musíme zopakovať celý ten trojmesačný kolotoč.
Neviem, uvidíme, ako sa situácia vyvinie, a ja len, ja len dúfam, že nový riaditeľ bude zvolený. Akýkoľvek nový riaditeľ bude zvolený a bude môcť pokračovať vo všetkom tom dobrom, čo bývalý riaditeľ spravil. Poďakovali sme sa na výbore riaditeľovi, ktorý dal úplne inú tvár Slovenskej televízii a Slovenskému rozhlasu, čo je veľmi dobré. Len dnes končí funkčné obdobie a je to prvý riaditeľ od roku 1993, ktorý skončil s plným mandátom.
Takže ďakujem ešte teraz verejne skutočne všetkým zamestnancom aj pánovi riaditeľovi, všetkým tým, ktorí sa podieľali na tom, že päť rokov tá televízia tak existovala s rozhlasom, ako existovali, a ideme ďalej. A či to bude v tajnej voľbe alebo vo verejnej voľbe, ktorú si odsúhlasíme, to je len vec poslancov. Len vec poslancov, ktorí zahlasujú, a predpokladám, že tak to bude aj rešpektované, lebo tak to v tej demokratickej spoločnosti existuje.
Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem a prajem vám zdravý rozum a pevnú ruku. Všetko dobré!
