Videokanál poslanca

Dovoľte, aby som začal tým, v podstate takým príkladom, ktorý sme všetci na vlastnej koži zažili. Pred pár hodinami, lepšie povedané, pred hodinou z tohto miesta odišla navrhovateľka Natália Blahová. V podstate chlapi vo vedení Národnej rady alebo vedení koalície, ktorá nám vládne, rozhodli, že bez ohľadu na to, že to je žena-matka s malými deťmi, bude pracovať proti noci a dohnali sme ju, že tu musela byť 23 hodín v kuse v práci. Zároveň sme odvolávali ministra Richtera, ktorý má na starosti ochranu zamestnancov a mal by zabezpečiť v prvom rade asi, aby tie ženy-matky, ktoré vychovávajú malé deti, mohli byť s tými deťmi doma v čase mimo práce. Nie, tuná hnusne politicky a chlapsky bezohľadne rozhodlo vedenie koalície o tom, že sa bude rokovať proti noci, a ženy-matky, či Natália Blahová alebo ostatné, či už v koalícii alebo v opozícii tu museli si odsedieť a bojovať 23 hodín v kuse. A teraz chceme od nich, aby tu boli dnes ďalej ďalších sedem, osem hodín. Čiže 30 hodín v kuse v práci s dvojhodinovou prestávkou včera na obed. Toto sme my, chlapi. Alebo s hodinovou prestávkou, áno, lebo včera bola ešte skrátená prestávka. Bohužiaľ, takto arogantne pristupujú mnohí aj zamestnávatelia voči svojim zamestnankyniam, hoci teda takýto rekord asi otrokársky veľmi málokrát robia. Myslím si, že to je veľmi zlá vizitka vedenia parlamentu, hlavne kapitána Danka, keď takýmto spôsobom chcel umlčať opozíciu, umlčať ženy-matky, nechať ich proti noci a nechať ich vystavených dileme, či teda pôjdu v noci za svojimi deťmi domov, alebo teda tu budú bojovať za odvolávanie ministra Richtera. Je to bezcitné, bezcharakterné, ale zároveň to je voda na mlyn práve tomuto návrhu zákona.
Týmto návrhom zákona chceme práve poukázať na úlohu matky v rodine. Všetci chlapi, je nás tu síce teraz málinko, lebo však, piatok doobeda, možno niekto ťažkú noc mal, tak keď si dáme ruku na srdce, a myslím si, že je veľmi málo výnimiek medzi nami, priznajme si, že naše ženy pre naše rodiny robia omnoho, omnoho viac jako my, chlapi. Čím viac detí zároveň rodina má a čím viac tých detí zodpovedne tá rodina alebo matka vychováva, tým viac venuje času svojej rodine. A prelomme konečne tabu hovoriť pri matkách, že ony sú v práci iba tých osem hodín. Nie, ženy-matky, starostlivé matky, ale aj ženy, ktoré sa starajú možno aj o bezdetné rodiny, ale určite o to menej, tie ženy-matky, čím viac zodpovedne vychovávajú detí, tým dlhšiu šichtu majú, pracovnú šichtu po oficiálnej pracovnej šichte.
Preto si myslíme, že ak hovoríme o zásluhovom alebo zásluhovosti v dôchodkovom systéme, mali by sme zohľadňovať nielen to, čo muži alebo ženy odpracujú v oficiálnej práci, ale aj v tej práci doma. Lebo my, muži, si zvyčajne ten čas viac podelíme tak, aby nám vyšlo aj na naše koníčky, záľuby, niekto na slovenskú hádzanú, to je jedno, ale jednoducho vždy v priemere matky alebo naše manželky sa starajú výrazne, výrazne viac o naše rodiny a hlavne o deti, ako sa staráme my, muži.
Preto je veľmi dôležité, aby sme zaviedli práve princíp zásluhovosti do dôchodkového systému, ktorý dnes túto prácu matiek po práci, čiže prácu pre rodinu a pre deti úplne ignoruje. To, čo tu bolo za socializmu, viete o tom, že ja som kritik socializmu, komunizmu a čohokoľvek alebo takého rovnostárstva, ale práve keď hovoríme o zásluhovosti v dôchodkovom systéme, mali by sme začať konečne posudzovať aj tú prácu, ktorú matky venujú štátu de facto, síce to venujú deťom, ale venujú to štátu, ako budúci platitelia daní tie detí budú, a odvodov, ktoré venujú v podstate v prospech našej spoločnosti.
Videl som štúdiu, ktorá v podstate napočítavala tú prácu matiek, keď zodpovedne vychovávajú deti, koľko približne matka vlastne strávi výchovou toho ďalšieho dieťaťa v rodine. Ono to v priemere, akože sa to nedá samozrejme pozerať na extrémne prípady, že neni dobré pozerať možno ani na jedno dieťa, ale ani nie už potom desať a viac, ale v priemere pri tom bežnom počte detí, povedzme si, okolo tých dvoch, troch detí, jeden, dva, tri detí to vychádzalo, že čo dieťa v rodine, to približne sedem pracovných rokov matka strávi navyše pri výchove tohto ďalšieho dieťaťa v rodine. Inak povedané, ono to približne hovorilo o tom, že prvé dieťa do rodiny je asi desať rokov výchovy navyše, čo vlastne matka pracovných rokov venuje pre to dieťa, v podstate navyše voči svojmu pracovnému času. Ďalšie dieťa vychádzalo nejakých šesť, ďalšie približne päť, päť rokov. Priemerka to, vychádzala sedem rokov pri tomto počte detí od jedna do troch. Čiže inak povedané, ak naša manželka alebo žena, ktorákoľvek na svete, ale povedzme si slovenská žena alebo na Slovensku, má jedno dieťa alebo má tie tri deti, tak mimo práce tých 45 pracovných rokov si odmaká 21 rokov mimo pracovného času, ktoré venuje týmto trom deťom, ktoré by inak venovala sebe alebo svojmu manželovi, ale jednoducho venuje výchove týchto troch detí. Táto práca v našom dôchodkovom systéme je dnes úplne ignorovaná.
A ešte raz hovorím, keď hovoríme o zásluhovosti, že dôchodkový systém by mal byť zásluhový, tak mal by zohľadňovať zrejme, čo ten-ktorý zamestnanec alebo teda občan Slovenskej republiky počas svojho pracovného života urobí, čo, aké hodnoty vytvorí. Čiže nielen. A dnešný dôchodkový systém pozerá len na to, čo tá žena-matka urobí u svojho zamestnávateľa, čo odmaká si za pásom ako predavačka, ako zdravotná sestra, ako lekárka, ale úplne ignoruje to, čo si odmaká žena-matka ako vychovávateľka, zodpovedná vychovávateľka svojich detí. A to je takisto devíza, obrovská, pre našu spoločnosť. Nielen to byť zamestnaná, produkovať nejaké HDP, hrubý domáci produkt, vyrábať nejaké tovary a poskytovať nejaké služby v svojej práci, ale aj vychovávať budúcich platiteľov daní a platcov odvodov. Ľudí, ktorí budú nám prispievať na dôchodky. Duplom by sme sa mali zaoberať na tento, alebo zaoberať týmto problémom v situácii, keď vieme, že dnes na jedného dôchodcu, Jožko Mihál ma opraví prípadne, keď budem trochu nepresný, ale ten pomer sa dramaticky teda mení, keď dnes na jedného dôchodcu možno robia... Koľko, Jožko? Dobre, Jožko je neochotný poradiť. (Smiech.) Dobre, dnes na jedného dôchodcu robí výrazne viacej zamestnancov, ako bude robiť za dvadsať, tridsať rokov. Inak povedané, my ako Slovensko stojíme nad obrovskou priepasťou, do ktorej môžeme spadnúť a do ktorej padáme, a je to, bohužiaľ, niečo, čo sa tak ľahko opraviť nedá. A to je to, že sa nám posledných 27 rokov od revolúcie rodilo extrémne málo detí. Áno, doteraz sme si mohli, keď sme boli nezodpovední a pozerali sme iba na ten krátkodobý prospech, tak sme si mohli hovoriť, že v podstate, dobre, však deti sa nerodia, stačí nám menej škôlok, škôlky môžeme predať, vyrastú tam činžiaky alebo možno nejaké fabričky alebo niekto to nejako vykšeftuje, budeme platiť menej rodinných prídavkov, menej učiteľom, menej škôl, ušetríme. Lenže sme neinvestovali a za 27 rokov od revolúcie sa nám narodilo 534-tisíc detí menej, ako by sa nám narodilo, ak by sme si udržali iba pôrodnosť z roku ´89. Vtedy sa rodilo ročne, alebo teda narodilo sa v roku ´89 79-tisíc detí. Za to obdobie tá pôrodnosť klesla až na úroveň niekde okolo 55-tisíc, v posledných rokoch je niekde teda medzi 55-, 60-tisíc. Každopádne za tie, za tie roky dokopy nám chýba viac ako pol milióna detí. Dodnes sme na nich šetrili, lebo sme neprispievali na ich výchovu, ani sme materskú nemuseli platiť matkám, ani rodičák sme nemuseli platiť matkám,
ani teda tie príspevky na škôlku, školu a podobne. Ale čo nás čaká v budúcnosti, že my jak tu pôjdeme na dôchodok, ale dobre, my s trojtisícovými platmi a niekto nakradnuté, ako asi nás nebude nejako trápiť, že kto nám bude prispievať na dôchodok a aký dôchodok bude vysoký, ale ten bežný pracujúci človek, ktorý pôjde za tých 10, 15, 20, 25 rokov do dôchodku, úplne legitímne otrčí, keď to poviem tak, ruku voči štátu a bude si zaslúžene pýtať, daj mi, daj mi dôchodok, však ja som matka, ja som 45 rokov platil na dôchodok, za chvíľku asi 50, 45 rokov som platil na dôchodok, prispieval som, chcem dôchodok, chcem dôstojný dôchodok. Len zrazu tu nebudú ľudia, ktorí by nám na tie dôchodky robili. Alebo inak, bude ich výrazne, výrazne menej ako dnes, tým pádom budú musieť výrazne, výrazne viacej prispievať, tým pádom ich to bude výrazne, výrazne viacej vyháňať zo Slovenska preč a nakoniec rodina, ktorá chcela byť spolu a rodičia porodili svoje deti, aby na starosť ich mali pri sebe, zistia, že síce sa momentálne tešia ako päťdesiatnici, že deti si našli prácu niekde v Anglicku, Nemecku, v Čechách, kdekoľvek, možno aj v Bratislave, ale keď budú sedemdesiatnici a budú potrebovať podať pohár vody, zistia, že tie deti im to cez ten skype alebo cez telefón niekde zo zahraničia, kam za prácou museli utiecť, asi nepodajú.
Toto je osud Slovenska, ktorý nás čaká. Hrozí, že zo Slovenska bude v dohľadnej dobe skanzen, kde zostanú žiť iba starí ľudia, lebo mladí ľudia odtiaľto zdrhnú, lebo nedokážu platiť tak vysoké odvody, aby prispievali na dôchodky svojich rodičov.
Druhý scenár je taký, že nie, že nebudú prispievať viac, že deti a budúcich pracujúcich nezaťažíme viac a budú platiť plus-mínus to isté čo dnes. Ale potom dôchodky budú výrazne nižšie, ako sú dnes. A inak povedané, že každý druhý dôchodca bude chodiť po smetiakoch vyberať nejaké odpadky, ktoré zostali.
Možno si myslíte, že straším. Nie, nestraším. To sú čísla, ktoré nezvrátime. Peniaze sa netlačia v Národnej banke podľa toho, ako prikáže pán premiér. Peniaze do dôchodkového systému nepritekajú podľa toho, ako pán premiér sa vyspí. Alebo kapitán rozkazom prikáže: vytlačte! Peniaze do dôchodkového systému pritekajú podľa toho, koľko ľudí pracuje, koľko odvádzajú odvodov a na základe toho máme kasičku, z ktorej môžme na dôchodky prispievať.
Preto je, si myslíme, veľmi dôležité udržať princíp zásluhovosti teda v dôchodkovom systéme, aby ľudia vedeli, že koľko tomu štátu dám, toľko sa mi nejak vráti, a zároveň a takýmto spôsobom ľudí motivovať k tomu, aby sa snažili tomu štátu viac dať. Ale zároveň teda poukazujeme týmto návrhom na problém, ktorý dnes v odmeňovaní alebo vo výpočte dôchodkov chýba alebo v dôchodkovom systéme chýba, a to je ohodnotenie práce ženy-matky, hlavne teda, ktorá svoje deti vychováva. A zodpovedne vychováva.
Čiže dovoľte, aby som povedal pár teda tých kľúčových pilierov, na ktorých tento návrh zákona stojí. Jeden som tu teda možno aj takýmto širším spôsobom vysvetlil, čiže odmeniť ľudí, hlavne ženy-matky, ktoré dieťa porodili, ale aj tých, ktorí prípadne dieťa mali v starostlivosti, čiže aj prípadne muža alebo teda niekoho, kto si dieťa osvojil, za každé jedno zodpovedne vychované dieťa, to znamená, s ukončenou strednou školou, odchodom do dôchodku o rok skorej.
Pri ťažko zdravotne postihnutých deťoch splnenie podmienky ukončenia strednej školy dieťaťa nevyžadujeme. Myslím si, že každý z nás uzná, že v takomto prípade by sme mali oceniť hlavne človeka alebo toho, kto sa o takéto dieťa stará. Znova je to na 99 % žena-matka, ktorá s tým ťažko zdravotne postihnutým dieťaťom zostane, že toto dieťa nezverí do ústavnej starostlivosti, kde by sme ako štát prispievali výrazne, výrazne viac, a robí tú starostlivosť v podstate za štát, alebo za štát, jednoducho namiesto, namiesto štátu za výrazne, výrazne menej, v podstate za almužnu, s láskou dlhé roky. V tomto prípade ak sa matka stará o zdravotne ťažko postihnuté dieťa, do zákona sme nedávali podmienku teda dosiahnutia ukončenia strednej školy, úspešného ukončenia strednej školy.
Ak sa o dieťa, starala o viacej detí do úspešného ukončenia stredoškolského vzdelania, tak sme navrhli taký princíp, aby sa pomedzi týchto ľudí ten nárok rozrátal. Samozrejme, treba tam dať, aby to nebolo o tom, že teraz niekto sa staral dva dni, niekto tri roky a podobne, tak aby každý, každý mal ten nárok, aby sme zbytočne nezaťažovali Sociálnu poisťovňu vo výpočtoch, tak sme dali, že minimálna starostlivosť musí byť tri roky, a keď sa stará aspoň tie tri roky, tak sa proporčne rozráta medzi tých ľudí, ktorí sa o to dieťa starali. Rovnako teda sa týka návrh matiek, rovnako sa týka otcov, ak mali zverené dieťa do starostlivosti. V prípade, ak mali zverené do striedavej starostlivosti, týka sa obidvoch rodičov. V prípade, ak sa starali o zdravotne ťažko postihnuté dieťa, nevyžadujeme úspešné ukončenie stredoškolského vzdelania a v prípade, ak, ak si toto dieťa osvojili, tak takisto sa vzťahuje na osvojiteľov.
Ďalší dôvod, prečo tento návrh zákona predkladáme, je memento, ktoré máme k dispozícii zo štatistiky Eurostatu, kedy sa každá žena alebo teda slovenské ženy dožívajú najmenej rokov v plnom zdraví. To je parameter, ktorý zohľadňuje alebo merá de facto kvalitu života v tej-ktorej krajine a, bohužiaľ, Slovensko je úplne posledná krajina zo všetkých krajín Európskej únie. A znova je to parameter, ktorým vieme merať tú kvalitu toho sociálneho štátu, ktorý nám tu SMER buduje už jedenásty či dvanásty rok, kedy slovenské ženy sa dožívajú iba 54,6 roka v priemere v plnom zdraví a ďaleko pred nami sú Rumunky, Bulharky. Čiže dožívajú sa v plnom zdraví výrazne viacej rokov ako slovenské ženy, slovenské ženy-matky.
Inak povedané, za súčasného stavu, kedy sa vek odchodu do dôchodku predlžuje v závislosti od nárastu strednej dĺžky dožitia, tak v podstate slovenské ženy v priemere odchádzajú do dôchodku a budú odchádzať do dôchodku, tak ako je dôchodkový systém nadstavený, zodraté a staré. Dôchodok by mal byť o tom, že keď niekto na dôchodok príde, tak si aspoň pár rokov užije a nielenže príde na dôchodok a celý dôchodok strávi v podstate u lekára a už iba čaká pomaly na smrť. Bohužiaľ, do tohoto ženieme naše matky. Tak ako som na začiatku hovoril, štatisticky vychádza, každé jedno dieťa, zodpovedne vychovávané v rodine, je záťaž na matku približne sedem pracovných rokov navyše voči pracovnej dobe, ktorú strávi v práci. Zjednodušene, keď tri deti vychováva, v práci strávi 45 rokov plus 21 rokov, to znamená, 66 rokov odpracuje. My jej však počítame dôchodok, ako keby odpracovala iba tých 45 rokov. Chlapi, podľa štatistík vychádza, že sa o deti alebo výchove detí a rodine venujú iba jednu tretinu z toho, čo venujú matky. Inak povedané, keď matka pri troch deťoch odpracuje 45 + 21 rokov, znova by som vám najradšej ukázal vizuálne pomôcky, ktoré nám kapitán zakázal, by sa to krajšie, krajšie hovorilo a ukazovalo, ale, bohužiaľ. Čiže keď matka si odpracuje 45 + 21, to je 66 rokov, chlap si odpracuje 45 + 7, to je 52 rokov. Štrnásť rokov si matka odpracuje v tej istej rodine viac ako jej manžel, obidvaja strávili plný počet rokov v práci, obidvaja majú tri deti, ale matka si odpracuje 66, manžel 52. Štrnásť rokov žene-matke v priemere nezaplatíme a v podstate im hovoríme, že máte rovnaké podmienky pri odchode do dôchodku. Lebo niekto si povedal, že treba rovnaké číslo a treba tu nejaký princíp zásluhovosti pri vychovaných alebo porodených deťoch, ktorý tu bol v socializme, zrušiť a nie je to správne, aby sme to držali ďalej. My si myslíme, že toto pravidlo je správne zaviesť znova do našeho dôchodkového systému, preto ho navrhujeme, aby sa zaviedlo, lebo to je spravodlivé voči matkám, je to zásluhové, a preto by to v dôchodkovom systéme určite malo byť.
Budem veľmi rád, ak tento návrh zákona dokážete posunúť do druhého čítania, lebo v druhom čítaní máme potom pripravený pozmeňovák, ktorý by v podstate týmto matkám dával aj za každý ten odpracovaný rok, by im rátal do dôchodku, ako by ho normálne odpracovali, čiže by im priznával plnú výšku dôchodku, aj keď by vlastne išli o tie roky skorej. Čiže išli by o tri roky síce skorej, ale mali by plnú výšku dôchodku, ako keby tie roky strávili v práci.