Videokanál poslanca

Chcem iba dodať to, že ma mrzí to ticho, že bolo by podľa mňa omnoho férovejšie teraz tuto vystúpiť a povedať a buchnúť si po stole, zaslúžim si. Alebo že tí predsedovia strán, že by sem prišli a povedali by o tých, o tých svojich poslancoch, že prečo si myslia, že si zaslúžia, napriek tomu, že sa správajú nezodpovedne. Ale je tu ticho, takže predpokladám, že aj taký osud potichu bude alebo bude snaha potichu spláchnuť v utorok pri hlasovaní tento návrh zákona, čo najmenej o tom hovoriť a nejakým spôsobom si zabezpečiť to zvýšenie platov.
Však uvidíme, čo ste sa dohodli, ale som veľmi zvedavý, ako to potom zargumentujete ľuďom, ktorí naozaj žijú mnohí z ruky do úst.
Ďakujem pekne.

Čiže dovoľte, aby som pokračoval. Preto predkladáme návrh zákona, ktorý v podstate ja osobne asi predkladám, neviem, piaty alebo šiestykrát, čiže nie je to niečo, nejaký populizmus teraz vytiahnutý niekde z vrecka, rýchlo potrebujeme prebiť a na tejto téme si tu nejaké body vyrábať. Jednoducho osobne som hlboko presvedčený o tom, že poslanci Národnej rady, ktorí majú ústavnú povinnosť strážiť vládu pri výkone výkonnej moci, tak ak si túto povinnosť neplnia a spôsobuje to zadlžovanie štátu, tak si jednoducho nezaslúžia zvýšené platy. Inak povedané, dokedy Slovensko nebude hospodáriť minimálne teda vyrovnane, že bude hospodáriť iba s tými peniazmi, čo vyberie, a nebude ľudí zadlžovať, tak dovtedy zodpovední politici si vyššie platy nezaslúžia.
Uvedomujem si, že niektorí z vás, možno aj tí, ktorí tu teraz nie sú, sa môžu cítiť týmto návrhom dotknutí. Povedia si, že oni by v súkromnej sfére mohli zarábať 5-, 10-tisíc, Jožko Mihál možno aj 50-tisíc - že, Jožko? - a tu má robiť poslanca za 3-tisíc eur. Áno, svojím spôsobom je to obeta od tých ľudí, ktorí robia toto poslanie, lebo ten, kto zamestnanie poslanca vykonáva naozaj zodpovedne, podľa mňa je to naozaj poslanie za tých podmienok, títo ľudia sa môžu cítiť dotknutí. Na druhej strane, ako by k tomu prišli naozaj ľudia, že kvôli pár makáčom v parlamente aj tí ostatní sa zvezú a tí, čo tu ani za rok nepovedia jediné slovo, nepredložia návrh zákona, zrazu budú mať vyššie platy kvôli tým, ktorí si toto odmakajú a ktorí si to odmakajú aj mimo parlamentu.
Jednoducho nebolo by to fér a ešte raz hovorím, omnoho teda silnejší ešte argument je to zadlžovanie, za ktoré, áno, aj my opoziční poslanci musíme prebrať takúto kvázi kolektívnu zodpovednosť. A je to aj tá kolektívna zodpovednosť trošku aj tých, hovorím, tých makáčov v pléne alebo makáčov v parlamente, ktorí by si zaslúžili aj rádovo vyššie platy, ale, holt, máme tu medzi sebou ľudí, ktorí dokopy tvoria tú koaličnú väčšinu, ktorá sa správa nezodpovedne, takže iná cesta nie je. Áno, aj v tomto prípade aj tí, ktorí by si zaslúžili platy, vyššie platy aj zvýšenie platov, aj nejaké odmeny, že všetci zostanú na jednej lodi a nikto nedostane nič. Holt, možno nespravodlivé, ale voči tým ľuďom, ktorí chodia na nočné, ktorí chodia na zmeny, ktorí nemôžu prísť do roboty, kedy sa im zachce, a ktorí robia mnohí za minimálnu mzdu, niektorí za 400, 500, 600 eur čistého, tak voči tým ľuďom je to takto fér. V žiadnom prípade si jednoducho nezaslúžime o 1 300 eur z roka na rok vyššie platy. A už sa iba opakujem, a preto predkladáme tento návrhu zákona.
Možno ste si všimli, možno nie, trochu sme sa dostali do konfliktu s Rišom Sulíkom z SaS kvôli tomuto návrhu, lebo ma pomenoval teda na Facebooku, mrzí ma, že mi to nebol schopný povedať do očí alebo zatelefonovať, alebo akokoľvek inak odkomunikovať, a teda na Facebooku mal potrebu napísať, že teda to už je neviem aký, čo to bolo, populizmus a pokrytectvo a podobné veci.
Ja si práveže myslím, že to je zodpovednosť, a chcel by som aj z tohto miesta to odkázať Rišovi Sulíkovi aj strane SaS, lebo vyžadovať zodpovedné správanie sa koaličných poslancov alebo vlády, lebo tento zákon sa teda týka všetkých, tak týchto politikov, ktorých som vymenoval, vyžadovať od nich zodpovedné správanie sa voči hospodáreniu, vyžadovať od nich vyrovnaný rozpočet a povedať im, potom tie vyššie platy majte, ale dovtedy ich nebudete mať, tak si myslím, že je v príkrom rozpore s populizmom, ale že to je zodpovedné.
A práve by som očakával preto od strany aj SaS, takej našej najbližšej politickej strany v parlamente, že nebude tento návrh považovať za populistický, ale za zodpovedný v súlade s tým, čo dlhodobo hlásajú, že mali by sme mať vyrovnaný rozpočet.
Argument, nezazneli iné, tak dovoľte, aby som teda používal Rišove, argumentoval v tom svojom postoji aj tým, že za tieto peniaze nie je schopný získať kvalitných ľudí. No, holt, keď vieme, že si tie peniaze nezaslúžime, v rámci tej alebo v súvislosti s tou kolektívnou vinou, ktorú preberáme my ako opoziční poslanci za správanie koaličných poslancov, tak v tom prípade aj strana SaS, aj každá iná v parlamente má možnosť použiť peniaze zo štátneho rozpočtu čistou legálnou cestou na to, aby doplatila tým svojim poslancom, ktorí zrejme robia aj stranícku činnosť, jednoducho robia niečo pre svoju politickú stranu a potom sa logicky možno cítia nedocenení, lebo možno si to teda naozaj odposlančia osem hodín denne v priemere a potom ešte dve-tri hodinky, keď robia pre stranu.
Rišo Sulík, máš možnosť touto cestou tých ľudí odmeniť. Uzatvor s nimi riadne a verejné dohody o vykonaní práce, kde sa pomenuje presne, čo tí ľudia robia, a zákon to dovoľuje, v žiadnom prípade nezakazuje. Fašisti to robia potajmo dávno, nechcú povedať, komu koľko si vyplácajú. Tak keď to urobí SaS alebo niekto iný verejne, zverejnia, že týmto ľuďom doplácame, lebo si jednoducho zaslúžia viac, tak možno aj pre tých voličov to bude dobré, že budú vidieť, že kto z tých poslancov aktuálnych, ktorí tu z ktorejkoľvek našej strany sú, kto robí nadprácu alebo robí viac, ako by možno bol nejaký štandard, lebo však asi toho, kto nerobí, by nedoplácala z toho vlastného rozpočtu.
Čiže bol by som veľmi rád, aby sme nepozerali teraz iba na svoj vlastný prospech a snažili sa tu vylobovať si pre seba vyššie platy, ale aby sme si uvedomili v prvom rade, že mnoho ľudí na Slovensku, a stále sú to desiatky tisíc ľudí dnes, ani žiadnu prácu nemajú, že státisíce ľudí, myslím, že okolo 800-tisíc ľudí žije na Slovensku pod hranicou chudoby. Státisíce ľudí, keď sa blíži výplatný termín, tak si musia požičiavať peniaze, aby boli schopní prežiť do ďalšej výplaty. Státisíce ľudí žije z ruky do úst a ledva dožijú do tej ďalšej výplaty. Že milióny ľudí mali zvýšené v tomto roku platy o 10, 20, 30 eur, ale nie o 1 300, ktoré by ste chceli svojím mlčaním a nekonaním spôsobiť si alebo takto si zvýšiť platy sami sebe. A preto by som očakával už aj s ohľadom na to ostatné, čo som povedal predtým o zadlžovaní a nezodpovednom správaní sa koaličnej väčšiny voči vláde, že tento návrh zákona podporíte.
Zároveň je to také naivné očakávanie, lebo čokoľvek rozumné, dobré, čo tu predložíme, koaličná väčšina neschváli. Tvári sa, že tu nie je, buď sa zdrží, hlasuje proti, potom za týždeň, dva, za mesiac, za tri to predloží okopírované, takže asi realita bude skôr taká. Nevadí.
Potreboval som vás zobudiť a povedať vám argumenty, prečo si jednoducho vyššie platy vy koaliční a my v súvislosti s tou kolektívnou vinou, ktorú nesieme spolu s vami, nezaslúžime. Takže budem veľmi rád, aby ste tento návrh zákona podporili.

Dobrý deň, kolegovia, kolegyne. V každom zamestnaní nie je asi nič háklivejšie ako plat. Medzi ľuďmi asi nie je tiež nič háklivejšie ako peniaze. Napriek tomu, že to je háklivá téma a mnohí by o nej radšej boli ticho a nechcú si robiť nepriateľov, ja som sa tejto úlohy ixtýkrát, poviem, rád podujal, lebo si myslím, že to je správne, otvoriť tému platov a zmrazovania platov v tomto mieste, lebo od začiatku, odkedy sme do parlamentu sa ako hnutie dostali, hovoríme, že politici by si zaslúžili vyššie platy, ale len za podmienky, keď prestanú Slovensko zadlžovať.
Zároveň je pravda, že 11 rokov, ktoré nám tu vládne strana SMER a buduje sociálny štát, ani jeden jedinýkrát nedokázala táto strana hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom alebo s prebytkom v rozpočte. Inak povedané, vždy, každý jeden rok minula viac, ako bola schopná vybrať na daniach, odvodoch a poplatkoch od ľudí. Ešte inak povedané, 11 rokov nás strana SMER iba zadlžuje, zadlžuje, zadlžuje, zadlžuje, správa sa nezodpovedne a je to v príkrom rozpore s takouto ľudovou múdrosťou z minulosti, zakrývaj sa takou perinou, na ktorú máš.
Zároveň treba povedať, že ani žiadna iná vláda od revolúcie na Slovensku nehospodárila s prebytkom. Čiže bolo by trošku nefér vyčítať to iba SMER-u, na druhej strane je úplne fér vyčítať SMER-u, že naozaj v dobrých časoch peniaze rozfláka, rozkradne a to, čo chýba v rozpočte, si požičia a ľuďom na krk zavesí ešte väčšie bremeno, jako doteraz bolo.
Zároveň je pravda, že mnohí ľudia tomu nerozumejú a stačí im, že niekto, či Kažimír, Fico, Kaliňák alebo ktokoľvek neviem kto druhý, teraz možno Pellegrini, v tomto čase povedia, že však znižujeme dlh. Áno, znižuje sa percento dlhu v porovnaní k HDP, ale skutočný dlh v absolútnej hodnote stále rastie. Ani jeden jedinýkrát od revolúcie sa na Slovensku dlh nezvýšil (pozn. red.: správne "neznížil") a najväčšie bremeno a najväčší nárast tohto dlhu práve spôsobila táto vláda, ktorá sa správa extrémne nezodpovedne.
Čo s tým máme my tuná poslanci? No my opoziční veľa toho asi s tým nemáme, lebo my vás na to upozorňujeme, že sa správate nezodpovedne, a sme tu v menšine, takže v podstate ani nemôžeme hlasovať.
Ono by bolo fér, nech by to bolo o tom, že tí, ktorí sa správajú zodpovedne poslanci alebo vyzývajú k zodpovednosti vládu, nech majú vyššie platy a tí druhí, ktorí sa správajú nezodpovedne a vláde pritakávajú pri rozkrádaní a rozhajdákaní našich spoločných peňazí, nech majú nižšie platy. Ale asi ťažko by sme potom takto to rozdeľovali.
Takže keď všetci sme v jednom koši a všetci máme mať spoločné, rovnaké platy bez ohľadu na to, kto koľko chodí do roboty, kto koľko návrhov zákonov predkladá, kto koľkokrát vystupuje, bez ohľadu na to, či je niekto z koalície alebo opozície a s prihliadnutím na to, že vláda sa zodpovedá parlamentu, tak vy, hlavne koaliční poslanci, máte tú moc, aby ste si buchli po stole a povedali vláde: nebudeš zadlžovať naše deti a vnúčatá. Možno nie vaše deti a vnúčatá alebo Kaliňákove a Ficove, tí majú nakradnutého dosť, ale všetkých tých ostatných, ktorí prispievajú do štátneho rozpočtu, ktorí raz budú starší a budú tie dlhy, čo vy ste dnes spáchali, po vás splácať.
Čiže, áno, vy ste síce, ale dobrovoľne, v takej submisívnej pozícii voči vláde, čo vláda povie, čo vám sem podhodí, tak stláčate tlačítka a nerozmýšľate mnohokrát, že v ústave máte napísané, že vláda sa zodpovedá parlamentu a nie parlament ústave. Inak povedané, keď raz parlament má kontrolovať vládu a vláda sa má zodpovedať parlamentu, tak vy máte tú možnosť, len ju nevyužívate na to, aby ste vládu upratali pri rozkrádaní, aby ste jej nedovolili rozkrádať, aby ste jej nedovolili zadlžovať naše deti a vnúčatá. A keďže túto možnosť nevyužívate, je úplne normálne a logické, že za to si zaslúžite nejaký trest. Alebo inak povedané, že za to nezaslúžite žiadnu odmenu.
To, čo dnes vlastne súčasný stav platí a s ktorým potichučku tu viacerí a mnohí a väčšina, sa obávam, šúchate s nožičkami, je to, že sa spoliehate na to, že tentokrát platy konečne zmrazené nebudú a od nového roku budete mať o 1 300 eur väčšie platy spolu s paušálnymi náhradami. Mnohí z vás, ruku na srdce, s týmto potajmo počítate.
A ja sa pýtam, ako sa k tomu alebo ako k tomu prídu ľudia, ktorí tento rok mali zvýšený plat možno o 10, 20, 30 eur, ako v ktorom zamestnaní, že zrazu my by sme si tu nadelili o 1 300 eur viacej? A zároveň, keď tí ľudia, keď niečo spackajú v práci, alebo si neplnia svoje povinnosti, tak sú za to adekvátne potrestaní, alebo inak povedané, keď si neplnia svoju povinnosť, určite nedostanú odmenu.
Čím si my zaslúžime 1 300 eur z roka na rok odmenu, keď vy ako väčšina v pléne, väčšina v Národnej rade neplníte si ústavnú funkciu kontrolovať vládu a zakázať jej vlastne a neumožniť jej zadlžovať naše deti a vnúčatá? Myslím naše, všeobecne všetkých ľudí na Slovensku, ktorí tu v tomto spoločenstve žijeme.
Čiže ešte raz, neplníte si, bohužiaľ, keďže ste väčšina, my sme súčasťou tohto parlamentu, neplníme si povinnosti, ktoré nám ústava dáva, dovolíme dlhodobo vláde tunelovať, rozkrádať, prehajdákať peniaze, a tým pádom pre mňa logický uzáver je, že si nezaslúžime vyššie platy, v žiadnom prípade nejakú odmenu.
Preto predkladáme návrh zákona, ktorý hovorí, ináč, prepáčte, toto je úvodné slovo, to som chcel hovoriť v rozprave. Ale tak dobre, predkladáme návrh zákona, viac poviem v rozprave.

Navrhujem, aby Národná rada prijala uznesenie, ktorým vyzve poslanca Roberta Fica, aby sa vzdal poslaneckého mandátu.
Odôvodnenie: Poslanec Fico bol 10 rokov premiérom Slovenskej republiky, čím sa stal priamo zodpovedný za systém, ktorý umožnil podozrivému z objednávky vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, u ktorého dnes vykonáva Národná kriminálna agentúra domové prehliadky, aby dlhé roky stál nad zákonom a užíval si ochranu svojho priateľa a suseda z komplexu Bonaparte Roberta Fica.

Ďakujem veľmi pekne pani spravodajkyni a predsedkyni výboru. Milo ste ma prekvapili v podstate tým, že ste vystúpili, lebo zvyčajne tieto opozičné návrhy zákonov sú tak koalične odignorované, alebo vládne odignorované, že však porozprávajte si, čo chcete a zvyčajne kašlete na to. Tu, samozrejme, kvitujem viacero tých pripomienok.
Tú zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami viacero ľudí spomína v súvislosti s týmto, s týmto návrhom zákona, ale ja som sa snažil vysvetliť, že práve to, že tu nejako úplne rovnako nezaobchádzame. Že síce na ženy naváľame viacej, viacej povinností a sú aj, prirodzene vychádzajú, jednoducho, tak je to dané, ženy rodia deti. Ženy odchádzajú väčšinou na tie materské dovolenky alebo teda starajú sa následne o deti. A tým pádom, bohužiaľ, tak je to nejak nastavené, zakorenené, že zamestnávateľ nezapočíta pobyt na materskej dovolenke do vykonania praxe, ale keď sa matka vlastne do práce dostaví, tak následne, bohužiaľ, je odmenená za to svoje materstvo tým, že má ten o 19 % nižší, nižší príjem, ako som spomínal.
A teda v tej súvislosti podotýkam na to, že 19 % sú v priemere ženy. Iba predpokladám, že ženy - matky sú na tom ešte, ešte horšie, lebo, teda vychádza to z toho, že ženy majú deti, takže hlavne sa to bude dotýkať asi teda žien, žien - matiek. Takisto teda ten, v rozpore s princípom zásluhovosti, čo ste nejaké to stanovisko čítali.
No bavme sa o tom, že tá zásluhovosť, že teda, že či ten dôchodok my ako spoločnosť poskytujeme občanom Slovenskej republiky iba za to, že sú v práci, alebo aj za to, že sú v práci po práci. Som to hovoril, že áno, matky odchádzajú z práce do práce, z roboty do roboty každý jeden deň. Jednoducho majú dve šichty. Možno tá druhá je trošku kratšia, ale jednoducho majú tie dve šichty. A ja si myslím a som o tom hlboko presvedčený, že ako štát, ako spoločnosť by sme mali aj ten dôchodok formulovať nie ako odmenu za to, že pracuje niekde matka za prácu, ale že pracuje aj niekde bez pláce, a to je, že pracuje, pracuje doma, vychováva deti a vychováva ich aj pre nás, pre spoločnosť.
Na jednej strane my ako politici hovoríme, že tá rodina je základná bunka spoločnosti, tam nám deti vyhovujú, ale necháme ich, nech teda matky všetky svoje, samozrejme, aj výhody to má, že ženy nerodia deti len preto, aby mali za to nejakú finančnú odmenu, preto som sa ani nesnažil povedať, teda, že pome im zaplatiť úplne všetko, čo sa starajú, ale urobiť to gesto. Čiže nie je to o tom, že, ale to mi pripadá také, také farizejské od nás od všetkých, keď na jednej strane ospevujeme matky, keď Fico rozdáva hrebíčky ženám na 8. marca, ale v skutočnosti, keď pre ne niečo má urobiť, tak za desať rokov im zdvihne vek odchodu do dôchodku o osem rokov. Čiže tú zásluhovosť by som nebral len z pohľadu tej platenej práce, ktorú vykonávajú muži aj ženy, ale aj z pohľadu tej neplatenej práce, ktorú vykonávajú muži aj ženy, ktorá je vykonaná pre našu spoločnosť a v tomto majú ženy, jednoducho majú náskok.
Takisto tam bola tá výhrada, že možno teda, kládli ste to ako otázku, myslím, že teraz v tom stanovisku vám to v niektorom dali, že či neukrivdíme vlastne rodičom, ktorí vychovajú len deti so základnou školou alebo teda bez vzdelania. Ja si myslím, že by sme mali si dať nejakú takúto métu. A keď už teda urobíme a zaviedli by sme takýto princíp spravodlivosti zohľadňujúci počet detí, tak dávať tú métu a povedať tú motiváciu, že ale pokúste sa vychovať to decko, nech teda má aspoň ten výučný list. Áno, niekedy to dieťa nebude nejaké inteligentné a možno skončí v špeciálnej škole. Ale sú aj špeciálne učňovské školy. Možno skončí iba s dvojročnou špeciálnou učňovkou, ale nech má výučný list na pomocníka na stavbe. Chvalabohu, zatlieskajme, zídu sa nám. Dnes máte problém zohnať ľudí aj tých, čo by vám hlinu kopali niekde na stavbu alebo do záhrady.
Áno, priznávam, asi nie je naším cieľom niekoho, aby niekto mal desať detí a deti pobehovali po blate, matka sa o ne nestarala a ani jedno neukončilo aspoň trebárs tú učňovskú školu. Asi nechceme, aby sme tu mali matky, ktoré budú mať desať detí, ktoré ukončia povinnú školskú dochádzku tak, že desaťročnú dochádzku jeden ukončí v štvrtom ročníku základnej školy, druhý v šiestom, ďalší v ôsmom a tretí možno to zopakuje tri razy, každý ročník a odchádza ako štvrták po desaťročnej školskej dochádzke. Takže dať tam takúto métu je aj také, by som povedal, aj preventívne, aby niekto teda nezávidel matkám, ktoré by mali veľa detí bez vzdelania, ale hlavne aj spravodlivé. A ak taká matka sa niekde vo svete vyskytne, že bude mať desať detí a desať výučných listov, aj keď zo špeciálnej učňovskej školy, tak jej postavme pomník v strede tej osady, nech je vzorom pre každú ďalšiu matku v tej dedine, tej osade.
Potom, čo tam bola tá pripomienka, že nebolo by možné vypočítať, keďže vek odchodu do dôchodku sa dá vypočítať len dva roky vopred a teoreticky by si potom mohli uplatňovať spätne, ale dá sa to iba tri roky. Tak to mi už tak pripadalo, že jak teda jeden taký slovenský politik napísal knižku, že "Kde je vôľa, tam je cesta". Tak toto mi pripadá tak, že keď si niekto chce vymyslieť výhovorku, tak si ju vymyslí a vymyslí takúto trapošinu. Samozrejme, že keď my, predstavme si teoretickú situáciu, matka má tri deti, tak jednoducho na ňu by sa pozeralo, ako kebyže má o tri roky viac. Čiže napríklad je vek odchodu do dôchodku, by bol aktuálny 63 rokov, tak tá matka momentom, jak by dosiahla 60 rokov, tak sa pozerá, že aký je vek odchodu do dôchodku, 63 rokov, šup, ideš na dôchodok. Tak je tak trápna výhovorka, čo vám tam niekto napísal. Neviem, či to bolo IFP, alebo kto bol, ale teda vážne, to bola výhovorka, len aby sa teda niečo napísalo a aby sme si, jak sa hovorí, že kto chce psa biť, palicu si nájde. Tak si tú palicu našli a ešte takú, takú pokrivenú, hocijakú trápnu.
Takže ak tá vôľa by bola, najmenej sa s tým vieme vysporiadať, vieme teda, že môže byť aj výnimka z tej zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, len si to musíme ako štát vyargumentovať a povedať, že áno, toto my sa snažíme práveže rovnako zaobchádzať s mužmi a ženami, lebo náš dôchodkový systém by od toho momentu nebol len za samotnú platenú prácu, ale zohľadňoval by aj tú neplatenú prácu matiek. Takže myslím, že ak by sme chceli sa voči Bruselu s tým vysporiadať argumentačne, tak bez problémov by sme to zvládli.
Ale každopádne ďakujem veľmi pekne za prednesené pripomienky. A všetci vieme, že keď sa to dostane do druhého čítania, tak tam potom tie zmeny prípadne vieme aj nejaké do toho zakomponovať. Čo sa týka toho samotného výpočtu, tak naši legislatívci práve po konzultáciách aj teda s legislatívcami z ministerstiev dospeli k tomuto záveru, že je to lepšie nepísať priamo do zákona, ten výpočet, ale máte na to iný názor. To sa dá vyriešiť všetko v druhom čítaní, keď bude tá vôľa. Čiže keď bude vôľa, nájdeme aj cestu.
Ďakujem veľmi pekne.

Takže spočítame si to znova, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, osem poslancov zo 150 a ideme sa baviť o téme, o ktorej - deväť, vítam deviateho čestného poslanca -, o ktorej mnohí poslanci hovoria, že je najdôležitejšia pre každú spoločnosť. Rodina je základná bunka každej spoločnosti, mali by sme si vážiť matky, mali by sme im vytvárať podmienky, aby sa dobre cítili, aby chceli si zakladať rodinu a podobne. Ale je tu osem poslancov zo stopäťdesiatich.
Takže náš návrh, ktorý predkladáme, si, sme o tom presvedčení, že by zaviedol takú základnú spravodlivosť, áno, k nám do spoločnosti a hlavne poviem medzi mužov a ženy. Muži veľakrát, ktorí sa vzorovo starajú o svoje rodiny, po prednesení tohto návrhu alebo potom jak tento návrh komunikujem, tak potom mi píšu, že ale čo, my sme horší? Veľa matiek sa horšie stará o svoje deti, jako my chlapi. Áno, uznávam, že aj takéto príklady sú, ale skôr by som povedal, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Vo všeobecnosti, a to hovorím aj sám o sebe, priznávam, sa chlapi venujú starostlivosti o deti výrazne menej, starostlivosti o rodinu, jako sa venujú ženy matky.
Áno, matkám bola zverená táto výhoda a zatiaľ nikto nám inú nezobral, že rodia deti, ale zároveň, keď sa pozrieme na to, že ako my ako spoločnosť, ktorá tak farizejsky hovorí o tom, jako by sme si ženy matky mali vážiť, ako za to matky odmeníme, tak najlepšie sú fakty, najlepšie sú čísla.
Ženy na Slovensku zarábajú v rovnakých pracovných pozíciách, čiže nie je to, že budem porovnávať premiéra a upratovačku alebo kuchárku, ale v rovnakých pracovných pozíciách zarábajú o 19 % menej. Ženy matky ešte výrazne menej voči mužom. Ten dôvod je taký, že hlavne, keď žena odchádza na materskú dovolenku, ako ju tak zvláštne nazývame, tak stráca prax, keď prichádza do práce po tejto "dovolenke", tak ten muž, ktorý bol možno na rovnakej pozícii, na rovnakej štartovacej čiare, je zrazu o niekoľko rokov ďalej a na základe toho má zvyčajne potom aj vyšší príjem. Čiže matky zjednodušene 40 rokov si odrobia, aby som hovoril zaokrúhlené čísla, o 20 % s nižším príjmom a keďže dôchodok sa vypočítava na základe príjmu, následne, keďže v priemere ženy sú na dôchodku približne 20 rokov, 20 rokov majú o 20 % nižší dôchodok ako muž, ktorý bol zamestnaný na rovnakej pozícii. Inak, keď si spočítame 40 rokov, ktoré si priemerná žena odrobí, plus 20 rokov, ktoré je priemerná žena na dôchodku a keďže 60 rokov má o 20 % nižší príjem, tak v podstate 20 % zo šesťdesiatich to znamená, 12 rokov slovenské matky sú odmenené za to, že sa rozhodli byť matkami. Toto je naša spravodlivosť, spravodlivosť našej spoločnosti voči ženám matkám, ktoré sa rozhodli byť matkami.
Preto navrhujeme niečo, čo má trošku taký, by som povedal, takú inšpiráciu v minulosti a teda neoplývam tým, že by som zbožňoval komunizmus alebo socializmus, ktorý sme tu žili, ale pravidlo, kedy sa ženám na Slovensku zohľadňoval počet vychovaných detí, si myslím, myslím, že bolo dobré pravidlo. Nebolo to síce úplne tak, ako navrhujeme my, bolo menej zohľadnené, ale my navrhujeme veľmi jednoduchý princíp, a to je, aby matka, každá jedna, bez ohľadu na to, či je volička SMER-u, volička OBYČAJNÝCH ĽUDÍ alebo volička fašistov, každá jedna matka, ktorá vychová dieťa a toto dieťa vyštuduje aspoň učňovskú školu, čiže dosiahne ten najnižší stupeň stredoškolského vzdelania, tak každá jedna matka by mohla ísť za každé jedno takto vychované dieťa o rok skorej do dôchodku. Samozrejme s tým, aby jej ten dôchodok nebol krátený, lebo nebolo by umenie ju poslať o tri roky skôr na dôchodok, ak by mala tri vychované deti s ukončenou strednou školou alebo teda s učňovkou minimálne a dať jej o tie tri roky nižší dôchodok, čiže podstata toho návrhu je taká, že áno, môžeš ísť o tri roky skôr, ale tie roky, tri roky sa ti ako kebyže započítavajú do výšky tvojho dôchodku. Čiže tá žena matka by nemala krátenú výšku dôchodku a jednoducho išla by o tri roky skôr, ale mala by dôchodok, ako keby išla o tri roky neskôr.
Tento návrh predkladáme aj preto, lebo Robert Fico, bohužiaľ, za 11 rokov alebo ukončených mal 10 rokov premiérovania, nebol schopný splniť svoj verejný sľub, ktorý dával svojim hlavne voličkám pred voľbami v roku 2006, aj počas prvej Ficovej vlády a citujem teda z roku 2008 zo 6. októbra, kedy vtedajší premiér Robert Fico povedal: "Pokiaľ budem predsedom vlády Slovenskej republiky, tak vek pri odchode do dôchodku sa nebude predlžovať." Skutočnosť bola taká, že keď Robert Fico v roku 2006 nastúpil do úradu premiéra, ženy s tri a viacerými deťmi odchádzali vo veku 54 rokov. Dnes ten strop je uvoľnený, aktuálny vek odchodu do dôchodku takejto ženy je 62 rokov aj štvrť zjednodušene, v priebehu pár rokov bude nejakých 64, 65 a tak ďalej, čiže v podstate môžme povedať, že Robert Fico predĺžil vek odchodu do dôchodku matkám s viacerým počtom detí minimálne z tých 54 na 62, keď odmyslíme si tých pár drobných dní alebo mesiacov.
To znamená, Robert Fico predĺžil vek odchodu do dôchodku ženám matkám, ktoré majú viacej detí, o osem rokov, hoci sľúbil, že nedovolí, aby sa vek odchodu do dôchodku za jeho vlády predlžoval. Ešte raz hovorím, o osem rokov ženy matky viacpočetných rodín odmenil. Pri menšom počte detí odmenil menej. Čiže čím menej vlastne matka mala detí, tým jej pridal menej rokov do dôchodku. Takéhoto sociálneho premiéra sme tu mali desať rokov.
Tento návrh zákona sme predkladali aj minulý rok, v januári sme mali k nemu tlačovku s heslom teda "za každé dieťa o rok skôr do dôchodku", 7. apríla minulého roku o 12.40 hod. sme v tejto sále hlasovali o tomto návrhu a podporili ho len poslanci nášho hnutia, fašisti a jedna nezávislá. V podstate teda nikto iný. Mnoho ľudí ešte zahlasovalo aj proti, dokopy to bolo až 19 ľudí vyslovene presvedčených, je mi ľúto, aj teraz kolega z SaS vyslovene je proti tomuto návrhu zákona. Áno, v tomto sme iní ako SaS. My si naozaj myslíme, že mali by sme cítiť tak solidárnejšie, tak ako má SaS napísané v názve Sloboda a Solidarita a mali by sme byť solidárni voči týmto matkám a mali by sme im nejakým spôsobom odvďačiť sa za niečo, čo robia aj nielen pre seba, ale aj pre nás ostatných, dupľom v situácii, kedy Slovensko stojí nad demografickou doslova priepasťou.
Na Slovensku sa viac ako 20 rokov rodí o tretinu menej detí, ako spoločnosť potrebujeme na zachovanie populácie. Normálne, základná matematika a logika pripúšťa, zatiaľ, kým na plodenie detí sú potrební aj muži, že jeden muž a jedna žena by mali mať 2,1 dieťaťa štatisticky, lebo sa predpokladá, že niektoré deti sa, bohužiaľ, dospelosti nedožijú, čiže zjednodušene dvaja ľudia by mali mať dve deti na to, aby spoločnosť zostala zachovaná. Na Slovensku sa nám za posledných 20 rokov rodí 1,4 dieťaťa v priemere na jednu dvojicu, to znamená o tretinu menej, ako by sme ako spoločnosť potrebovali. Za tie roky to znamená, že máme za 25 rokov narodených 500-tisíc detí menej, ako by sme potrebovali, ak by sme vychádzali z pôrodnosti z roku 1989.
Čo to bude znamenať do budúcna, všetci vieme. Demografická kríza znamená, že keď sa rodí málo detí, do budúcna nebudú deti, ktoré by robili na dôchodky svojich vlastných rodičov a riešenie tam je také, keď je štát alebo spoločnosť zadĺžená, že si nemôže viacej požičiavať, že buď budú dôchodky nižšie alebo budú vyššie dane a odvody. Z tejto pasce zároveň môžme vyjsť, samozrejme, tak, že zrazu zmeníme ten demografický vývoj a že sa nám bude rodiť viacej detí, len sami vieme, že asi to nie je až tak jednoduché a hlavne teda vytvoriť podmienky pre rodiny, aby chceli mať deti v spoločnosti, kde sa vraždia novinári, ktorí si dovolia napísať niečo o bakanej vládnej strane, ako rozkráda štát, tak do takej spoločnosti asi mnoho rodín nechce porodiť svoje dieťa a v takejto spoločnosti ho vychovávať. Nechcú mať deti, lepšie povedané, chcú mať deti, ale nechcú ich mať do tejto spoločnosti a teda v takejto spoločnosti ich vychovávať.
Podľa štatistík vychádza, že slovenská rodina má o jedno dieťa menej, ako by chcela mať priemerná slovenská rodina. Zaokrúhlene zase, priemerná slovenská rodina chce mať dva a pol dieťaťa, priemerná, v skutočnosti má za tých, hovorím, posledných 25 rokov jeden a pol dieťaťa. Čiže o jedno dieťa by rodina bola ochotná priemerná slovenská prijať viac, lenže keď mnohé rodiny žijú z ruky do úst, alebo si netrúfajú jednoducho teda to dieťa ďalšie, ďalšie uživiť, tak to dieťa nemajú. Toto opatrenie, ktoré navrhujeme, nie je z tých, ktoré by riešilo demografickú krízu. Nikto z nás nie je naivný, že si myslí, že keď zmeníme podmienky za počet vychovaných detí pri odchode do dôchodku, že zrazu dvadsiatničky začnú rodiť ako čerešne. Žiadna žena nebude rodiť deti kvôli tomu v 20., 30. rokoch, že v šesťdesiatke pôjde o rok, o dva, o tri roky skorej do dôchodku.
Toto opatrenie je skôr o zabezpečení spravodlivosti voči týmto matkám, lebo tie matky, dajme si ruku a hlavne my chlapi na srdce, idú z práce do práce. Prídu z jednej práce, za ktorú majú zaplatené, aj to nie bohvieako a idú do druhej práce a starajú sa o rodinu. Čím viac detí, tým viac času - a sa to ráta na hodiny denne - ženy strávia pri výchove svojich detí a my ich za to odmeňujeme tým, že majú o 20 % nižšiu mzdu a následne o 20 % nižší dôchodok, tak ako som povedal na začiatku.
Preto takouto symbolickou odmenou a symbolickou vďakou by sme aspoň vykročili v ústrety spravodlivosti, kedy si naozaj aj urobíme my všetci, ktorí veľakrát hovoríme o tom, ako je dôležitá rodina, kedy urobíme aspoň symbolický krok v ústrety matkám, symbolický krok v ústrety spravodlivosti pri odmene za ich neocenenú prácu.
Dnes v Európe a v tých naozaj sociálnodemokratických krajinách, hovorím Švédsko, Fínsko, Nórsko, ktoré omnoho viac sa môžu hrdiť tým, že sú sociálnym štátom, ako nejaké Slovensko po desiatich rokoch budovania sociálneho štátu Robertom Ficom, je téma neohodnotenej práci matiek veľká téma.
Na Slovensku o tejto téme nehovorí absolútne nikto, ale máme plné ústa alebo plné huby slov, ako nám strašne na rodine záleží, ako strašne potrebujeme mať viacej detí, ako by sme si mali vážiť matky. Hlasovaním o tomto návrhu zákona môžme ukázať v praxi, ako nám záleží na matkách, ako nám záleží na tom, aby sme zo Slovenska vybudovali prorodinný štát, štát priateľský k rodine a ukázali, že dokážeme naprávať krivdy, ktoré sa tu dlhé roky páchajú.
Ešte raz, aj do lavíc SMER-u, hoci teraz tu vidím jediného poslanca, tuším z päťdesiatich, či koľko v SMER-e majú, tak chcem upozorniť, že toto je nesplnený sľub a hlavne nieže nesplnený, je iné, keď Robert Fico sľúbi ľuďom poškodeným nebankovkami, ako ich, keď bude vládnuť, odškodní a potom sa na nich vykašle. Samozrejme, že to je do neba volajúci hriech, lebo podviedol týchto voličov, čo Robert Fico spravil. Ale sľúbiť, pokiaľ budem predsedom vlády Slovenskej republiky, tak vek pri odchode do dôchodku sa nebude predlžovať a v skutočnosti predĺžiť ženám matkám s tri a viac dieťaťom vek odchodu do dôchodku o osem rokov, tak to už nie je do neba volajúci hriech a podvod, ale to je naozaj podlosť voči týmto matkám, to je pľuvanec do tvári každej jednej matke, ktorá má väčší počet detí a hovorím, týka sa to aj tých matiek, ktoré majú menší počet detí.
Ak sa chcete vyhovárať na to, že ste prehovárali Mečiara a Slotu, ale teda oni sa nenechali prehovoriť a vy ste veľmi chceli zastaviť nárast veku odchodu do dôchodku, tak sa, prosím, zobuďte, lebo v roku 2012 až 2016 za druhej vlády Roberta Fica ste tu mali 83 poslancov, vládli ste sami, boli ste štátostranou, mohli ste si spraviť, čo len ste chceli a vy miesto toho, aby ste zabrzdili rast veku odchodu do dôchodku, tak vy ste ešte odbrzdili ten strop.
Áno, zlý Dzurinda spravil, že do 62 rokov sa bude predlžovať. A čo spravil ten zlý Fico? V roku 2012? Ten dekel uvoľnil a dnes to pôjde hoci kam. A keďže tu máme trucovitého Danka a zablokoval ústavné zastropovanie veku odchodu do dôchodku, lebo povedal, že Matovič pod tým nemôže byť podpísaný, Kollár pod tým nemôže byť podpísaný, povedal, že nehrozí, že tam si Matovič presadí nejakú podmienku za každé dieťa o rok skorej do dôchodku pre matky, tak dnes to vyzerá, že ten strop bude odbrzdený naďalej, môžete si síce prijať nejaký obyčajný zákon, príde prvá pravicová vláda, ten zákon vám zmení a platiť nebude. Mohli ste ochrániť matky, vy ste spravili iba to, že ste ten strop odbrzdili a vlastne iba kvôli vám nakoniec možno v horizonte desiatich, pätnástich rokov ten vek odchodu sa nepredĺži z 54 na 62, ale možno z 54 na 66 a môžu vám všetky tieto matky ďakovať.
Ja viem, že vás a vašich manželiek sa to netýka, tí pôjdu do dôchodku, kedy budú chcieť, lebo jednoducho nakradnutého máte dosť, zabezpečení ste dostatočne a vaše manželky nie sú odkázané na to, aby dostávali nejaký dôchodok. Nie sú odkázané na to, aby museli byť až do posledného dňa a roka v práci, aby teda dostali nárok na dôchodok, takže vám je to v podstate šum-a-fuk. Ale ja vám pripomínam záujem vašich voličiek, vašich voličov, ale teda hovorím v tomto prípade v prvom rade v mene vašich voličiek, že sľúbili ste im jedno a nedali ste im ani to jedno, ešte horšie ste im urobili tým, že ste vek odchodu do dôchodku predĺžili.
Náš návrh doslova teda spočíva v tom, ako som už raz povedal, že za každé dieťa, ktoré matka vychová a zároveň to dieťa ukončí aspoň učňovské vzdelanie, by išla o rok skorej do dôchodku. Samozrejme, nie sme odroni, aby sme naháňali matku, ktorá vychováva postihnuté dieťa, že aj to postihnuté dieťa musí ukončiť aspoň učňovskú školu. Čiže takéto matky z tejto podmienky vylučujeme a tie by mali tento nárok už len za samotnú výchovu tohto postihnutého dieťaťa, čo by sme mali možno, môj osobný názor, oceniť ešte viac, ako len jedným rokom za každé dieťa.
Rovnako nastávajú situácie a uvedomujem si realitu, že dieťa je zverené do starostlivosti obidvoch rodičov, že majú vlastne, alebo teda do striedavej starostlivosti, že raz ho vychováva jeden, raz ho vychováva druhý. V tom prípade by sa tento nárok počítal podľa toho, koľko kto ho vychováva. Zjednodušene povedané, ak by v striedavej starostlivosti to dieťa bolo počas celej tej doby plus-mínus na polovičku, pri matke a pri otcovi, tak by mali napoly aj ten nárok, čiže by obidvaja mali o pol roka skrátený vek odchodu do dôchodku, samozrejme v plnej výške, ako som hovoril.
Samozrejme by sa to vzťahovalo aj na deti, ktoré si matka alebo žena osvojí a teda by sme aj takýmto spôsobom chceli dať na roveň matky, ktoré si teda dieťa adoptujú, alebo teda osvoja a tie, ktoré ho porodia. Samozrejme, že môžete mať možno nejaké iné pripomienky. My sme sa snažili vychytať všetky muchy, ktoré pri tom prvom predložení návrhu zákona pred rokom sa v odbornej verejnosti vyskytli, doplnili sme ho do našeho návrhu zákona. Myslíme si, že je dnes v takom stave, že bez problémov a bez najmenších výčitiek môžete zaňho hlasovať, ak chcete urobiť gesto voči ženám matkám. My sme pripravení, samozrejme, za tento návrh hlasovať a dnes nie je tajomstvom, skôr to je verejne známe, že aj túto podmienku alebo prijatie takéhoto princípu, sme si dali podmienku, aby sme boli ochotní, alebo aby sme podporili ústavné zastropovanie vekov odchodu do dôchodku, ktoré navrhol Robert Fico, ktorý svojho času pred desiatimi rokmi ľuďom verejne sľúbil, že nedovolí predlžovať vek odchodu do dôchodku.
Ďalší podporný argument, prečo s týmto návrhom prichádzame, je to, že slovenské ženy sa podľa štatistiky z roku 2015, Eurostat, čiže nie prsto-cuc, dožívajú najmenej rokov v plnom zdraví zo všetkých 28 krajín, členských krajín Európskej únie. Čiže ešte raz, dožívanie, je to parameter, na základe ktorého sa zvyčajne meria kvalita zdravotníctva alebo kvalita celkovo žitia v krajine, a to je, že dožívanie v plnom zdraví a počíta sa teda na roky a mesiace, čiže slovenské ženy podľa tej štatistiky z roku 2015 sa dožívajú najmenej zo všetkých krajín. Preto keď odchádzajú dnes vo veku 62 a plus, tak odchádzajú už osem rokov po dobe, kedy je priemerný vek dožitia v plnom zdraví, inak povedané, odchádzajú v priemere slovenské matky, slovenské ženy do dôchodku zodraté a choré.
Keď si porovnáme v tejto štatistike teda iné krajiny, kde väčšina zo západných krajín sa matky alebo ženy dožívajú dlhšieho veku, výrazne dlhšie sú, sa dožívajú v plnom zdraví a majú plus-mínus rovnaký vek odchodu do dôchodku alebo o jeden, o dva roky aj vyšší, tak v skutočnosti odchádzajú do dôchodku ešte zdravé v priemere, hoci naše slovenské už v čase odchodu do dôchodku už majú za sebou osem rokov v podstate v chorobe. V priemere, samozrejme, všetko sú to priemery.
Boli by sme veľmi radi, aby ste dokázali pri tomto návrhu s odstupom jedného roka si dať taký reparát zo sociálnej spravodlivosti, sami sebe skúšku z toho, či dokážete naozaj podať pomocnú ruku matkám, ukázať, že vám na matkách záleží a nie skrývať sa za nejaké floskuly, že také niečo si náš rozpočet nemôže dovoliť, jednoducho to neutiahneme a nemáme na to a v tom prípade by museli byť vyššie dane a odvody.
Áno, ak budeme vychádzať z predpokladu, že naďalej sa bude na Slovensku rodiť tak málo detí, ako sa rodí, inak povedané, že my ako politici preto neurobíme nič, že nepokúsime sa vytvoriť lepšie podmienky pre život pre mladé rodiny, aby sa nebáli mať, zakladať skorej rodinu, skorej sa zosobášiť, skorej, skorej mať deti a mať viac detí, tak v tom prípade áno, jediné východisko je zvyšovať dane a odvody, aby sme si mohli dovoliť urobiť takéto gesto v prospech matiek.
Ja by som povedal, v pohode, aj keď by to takto malo dopadnúť, stále je to fér. Stále je to fér voči nám mužom, ktorí tie, o tie deti sa v priemere menej staráme a menej tej rodine venujeme a zarábame opačne o štvrtinu viac ako ženy matky, lebo keď matky zarábajú o 20 % menej, opačne to znamená, že my muži zarábame o 25 % viac. Inak povedané, keď ženy zarábajú 80 % zo sto, tak to je o 20 % menej, ale sto voči osemdesiat je o štvrtinu viac, čiže o 25 % viac. Čiže tak či tak by to bolo spravodlivé, ale ja by som bol veľmi rád, aby nás takýto návrh, ak by sme ho prijali, prinútil k tomu, že poďme tie peniaze zarobiť inak do štátneho rozpočtu na tie budúce dôchodky, a to tým, že budeme zo Slovenska naozaj postupne robiť prorodinný štát, štát priateľský k rodine, kde rodiny budú chcieť žiť, budú tu chcieť pracovať, podnikať, rodiť deti a jednoducho tu budú chcieť dobre a budú môcť dobre žiť.
Budem veľmi rád, ak by ste tento návrh zákona dokázali podporiť. Úplne najradšej by som bol, ak by sme dokázali v tejto veci presvedčiť tentokrát aj stranu SaS, našich blízkych opozičných partnerov. Kolega Laurenčík, ktorý pred rokom hovorí, že, alebo vidím, že hlasoval proti, hovorí, že budú hlasovať za, beriem ho za slovo. (Reakcia z pléna.) To je veľmi dobré, ale ja si myslím, že to je aj správny krok a keď v tejto veci budeme na jednej lodi, ďakujem vopred. Ale samozrejme, ak chceme, aby tento návrh zákona prešiel, tak nestačí pár hlasov v opozícii, treba ukázať dobrú vôľu aj v koalícii. My tú dobrú vôľu voči vašemu zastropovaniu odchodu dôchodkov máme a teraz to bude otázka na vás, či máte aj vy dobrú vôľu ukázať, že dokážete podporiť túto našu podmienku. Keď ju podporíte, stretne sa to v septembri, môžeme rokovať o jednom aj druhom v septembri, na septembrovej schôdzi. Nič sa nestane, keď ten návrh nezabijete hneď v prvej a posuniete ho do druhého čítania. Budem veľmi rád, ak takéto gesto by sme pred prázdninami dokázali urobiť.
Ďakujem pekne.

Dobrý deň kolegovia a kolegyne, vítam raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedenásť so sebou dvanásť poslancov zo 150 v tejto rokovacej sále a ideme hovoriť o tom, o čom hovoríme, že je najdôležitejšie pre Slovensko, pre každú jednu spoločnosť, rodina je základná bunka spoločnosti, máme toho mnohí politici plné ústa a budeme hovoriť o našom návrhu zákona, ktorý chce zaviesť princíp, zároveň hovorím teda, že je to opakované predloženie tohto návrhu zákona, chce zaviesť princíp, aby každá matka za každé dieťa, ktoré ukončí aspoň učňovské vzdelanie, aby mohla ísť o rok skorej do dôchodku. Viac poviem v rozprave, do ktorej sa zároveň hlásim.

Kolega Pčolinský, kolega Klus, hovoríte, že príklad Švajčiarska nie je moc vhodný, lebo tam je už nejaká dlhšia tradícia. Kolega Pčolinský doslova povedal, že tam je taká iná mentalita. No a čo my sme, akože my tu na vozoch chodíme? Alebo neviem, sme v 21. storočí? Používame internet, používame laptopy, mobily, s autami chodíme, chodíme do školy, myslím, že sa normálne celkom aj stravujeme. Myslím, že mohli by sme trošičku viacej veriť našim ľuďom. A použiť príklad spoločnosti, ktorú tie referendá nezhumplovali, ale jej pomáhajú rozvíjať sa, si myslím, že práveže bolo vhodné. Som používal príklad štátu, v ktorom tie referendá ten štát dlhodobo spravujú, a chcel som ukázať, že tá dlhodobá správa toho štátu prostredníctvom referend tomu štátu z dlhodobého hľadiska vôbec neublížila, ale mu pomohla. Čiže použiť pozitívny príklad na to, aby ste, aby som motivoval ostatných, alebo aj vy v živote použijete pozitívny príklad na to, aby ste motivovali vaše dieťa, aby chodilo do školy, ale ukážete mu nejakého úspešného vedca, úspešného podnikateľa, čiže ukážete mu niečo, naozaj čo už, čo je, čo je rozvinuté, neukazujete mu nejaký príklad jeho spolužiaka, ktorý včera začal chodiť do školy a včera sa začal dobre učiť. Ukážete mu naozaj to absolútno, ktoré chcete, aby postupne sa možno k tomu aj on dopracoval. Takisto som použil aj ja tento príklad toho Švajčiarska.
Pán poslanec Kresák, mrzí ma, že keď poviete o predkladateľoch, to znamená, skoro všetkých ľuďoch na našom klube, že sme neseriózni a že to je taký lacný populizmus. Ja si myslím, že neseriózne je ako koaličný poslanec a budúci kandidát na sudcu Ústavného súdu uzatvárať zmluvu s ministerstvom financií na 300 eur mesačne, na 90-tisíc eur do... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Takže, kolegovia, kolegyne, tak ako som povedal, v Ústave Slovenskej republiky, ktorej sviatok každý rok 1. septembra spoločne slávime, tak už v druhom odseku, čiže u na tej prvej strane, keď si ju otvoríme, tak je napísané, že ľudia si môžu alebo občania Slovenskej republiky si môžu spravovať veci verejné priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov. Nikde to nenájdeme napísané, že jedna z týchto možností je menejcenná a ľudia jednoducho by mali uprednostňovať voľby pánov poslancov a pani poslankýň. A to právo spravovať si verejné veci priamo, čiže prostredníctvom referenda, že to by mali využívať iba kedy-tedy, keď im páni poslanci dovoľujú. Lenže keď sa potom pozrieme aj napríklad na posledné zmeny zákonov, ktoré upravujú vlastne volebné pravidlá, tak keď my sme chceli teraz organizovať referendum, pozeráme, že kde tam je niekde, pravidlá pre kampaň do referenda, žiadne. Pravidlá pre kampaň do Národnej rady, kampaň do Európskeho parlamentu, pre voľbu prezidenta, pre ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, o všetkom pravidlá v zákone sú, ale akosi pravidlá pre kampaň pre referendum žiadne. Aj z toho je vidieť, že vtedy minister vnútra Kaliňák aj celá vládna moc, SMER, ktorý nám počas druhej Ficovej vlády vládol sám, sám jediný, tak úplne ignoroval toto právo ľudí na referendum a ani tie základné predpoklady na kampaň do volebných zákonov nedal, lebo si povedali, že však to nejakým spôsobom budeme paralyzovať a budeme sa tváriť, akoby to tam nebolo. A výsledkom toho je, že za históriu Slovenskej republiky sa konalo 8 referend a len jedno jediné bolo platné.
Čiže my si formálne do druhého odseku ústavy rovno napíšeme alebo článku ústavy napíšeme právo veci spravovať priamo a prostredníctvom volených zástupcov, čiže voľbami, dáme to tam do roviny, že to sú úplne dve rovnaké možnosti pre ľudí, ale v skutočnosti, za celý čas existencie, za 25 rokov existencie Slovenskej republiky sme ľuďom nevytvorili žiadnu možnosť, aby sme im zjednodušili možnosť si uplatniť svoje právo pri referende a aby sme urobili nejaké kroky, aby referendá ľudia viacej chceli využívať pri správe vecí verejných. A mám z toho pocit akoby politikom zachutila moc. Momentom, jak sa stanú zvolení, tak začínajú mať už na ten druhý, tretí deň pocit, že im aj kľučka hovorí, dobré ráno, pán poslanec, pani poslankyňa, ako sme sa vyspinkali, do ružova dneska. A zrazu poslanci si začínajú uvedomovať, že to je dobré byť poslancom a vlastne my sme tá elita národa, my by sme mali rozhodovať a my sme tu vlastne v takej tej našej slonovinovej veži a my sme majitelia pravdy. Čo by tí ľudia, prosím vás, hlúpi, mali rozhodovať v nejakom referende? Však to by im ešte ublížilo. A preto výsledok je taký, že za tých 25 rokov žiadny krok zo strany politikov, aby sme ľuďom zjednodušili možnosť uplatniť si svoje právo na referendum.
Možno taký príklad toho, ako, by som povedal, až zhubným spôsobom niektorí politici berú ten pobyt v politike na to, že si zrazu myslia, že môžu až vytvárať morálku a že niekedy aj zvrátené veci považujú za morálne, je to, že stalo sa to plus-mínus tu v roku 2010, keď sme sem prišli štyria na konci kandidátky SaS, tak sme si tu cítili ako Alenka v ríši zázrakov, o ničom sme nič nevedeli. A tuto bol taký ujo jeden, volal sa Hort, podpredseda parlamentu, myslím, že SDKÚ, tak nejako sa k nám mal, tak sme sa mu prihovorili a on potom teda nám vysvetľoval, jako to teda tie kancelárie sú, jako sú asistenti a potom sám od seba tak spontánne, že: ´Buďte vďační Bohu za to, že ste sa stali poslancami; lebo viete, jak to je super? Minulý týždeň mi volá kamarát, že polroka čaká v Ružomberku vo vojenskej nemocnici na operáciu srdca. Prosím ťa, Milanko, nevedel by s tým niečo spraviť? Povedal som sekretárke, nech zavolá riaditeľovi, zavolala, na druhý deň bol operovaný. Viete, koľkým ľuďom som ja takto pomohol?´ Ja som si skoro odpľul pred ním. Ten človek si vôbec neuvedomoval, že koľkým ľuďom ublížil, ktorých predbehol v tom poradovníku. Ale nie on pomohol, on vlastne to nemorálne si sám pre seba povedal, že to je vlastne morálne.
A toto je chyba politikov, toto je chyba tých, ktorým zachutí moc, ktorí sa dostanú na takéto miesta a miesta obdobné. Niekomu stačí aj obecný úrad a miestne zastupiteľstvo v Hornej Dolnej, ale zrazu on je majiteľom pravdy. On je schopný pretransformovať nemorálne na morálne a prezentovať to a tváriť sa, že čo mu vlastne niekto vyčíta, že on sa nemorálne správa. A občania a ľudia sú už niekde inde. Už sú občania druhej kategórie a potom dôsledok je taký, že keď si politik, ktorému teda aj tá kľučka už vyká, keď zrazu on si prečíta v tej ústave, že čo ľudia by si mali spravovať svoje veci verejné priamo referendami? Ten hlúpy ľud na ulici? No to určite teda nie.
A to sa prejaví potom aj do postoja politických strán, tých štandardných politických strán, ktoré sa s tým chvália. Že jak teda dobre oni spravujú štát, že neurobia nič, aby ľuďom tie referendá zjednodušili. A ja mám taký pocit, že vlastne je to taká falošná hra na demokraciu, že do tej ústavy napíšeme síce to právo, ľudia, však v pohode, uplatnite si, máte právo na referendum, však zozbierajte 350-tisíc podpisov, ale tak poza bučky, poza pec sa tí politici potom chichúňajú, že: cha-cha-cha, aj tak vám nepríde 50 % ľudí. Akoby správa vecí verejných priamo štátom ubližovala a to sa snažíme aj tým ľuďom nahovoriť.
Len krásny príklad toho, že správa vecí verejných prostredníctvom referend štátu neubližuje, je príklad Švajčiarskej konfederácie. Tam si už viac ako 100 rokov ľudia povedali, že budeme si dôverovať a my ako masa ľudí, predsa keď budeme sa spoločne nabádať k tomu, že pome rozhodovať o dôležitých veciach v našom štáte, v našom spoločenstve a spoločne budeme zodpovední, tak Švajčiari si tú krajinu takýmto spôsobom spravujú. By som chcel nájsť toho blbca, ktorý by povedal, že vlastne sa im nejako nedarí. Myslím si, že každý z nás by chcel, aby zo Slovenska bolo raz Švajčiarsko, ktoré nám tu už párkrát niekto sľuboval. Títo ľudia si tú krajinu spravujú väčšinou sami prostredníctvom referend. Tej krajine neublížili, ale tá krajina je špičkou svetovou, ktorej môžme závidieť.
A ja dlhodobo zastávam názor, že takáto forma parlamentnej demokracie, kedy politické strany si vyberú pár pusipajtášov, ktorí im potom budú zobať z ruky, ktorí nevedia napočítať veľakrát do päť, ktorí získajú tristo krúžkov niekde v Hornej Dolnej, a to aj omylom, lebo jednoducho ho ani najbližší susedia, možno ani z vlastného domu ľudia nevolia, že takíto ľudia a kvalita takejto zastupiteľskej demokracie je omnoho horšia, ako by sme zverili správu vecí verejných samotným ľuďom, alebo robili náhodný výber s nejakým veľkým lasom na ulici a povedali by sme si raz za štyri roky, že hodíme laso a 150 ľudí, ktorí do neho padne, dáme do parlamentu.
Som naozaj hlboko presvedčený, že v stave, akým vyberá poslancov napríklad vládna strana SMER, SNS, MOST – HÍD, že to je absolútna väčšina ľudí bez svedomia, bez schopnosti sa postaviť za spravodlivosť, bez schopnosti sa postaviť proti bezpráviu. Omnoho lepšie by bolo náhodne vyberať kdekoľvek na ulici, hovorím, kdekoľvek na Slovensku. Áno, v tej rómskej osade by bolo lepšie, že tí ľudia by tu mali viacej svedomia ako mnohí z vás.
Preto si myslím, za tejto situácie, keď ľudia strácajú dôveru v politické strany, keď sa cítia príliš ďaleko od štátu, príliš ďaleko od správy vecí verejných, by sme mali ukázať ľuďom, že nám na nich záleží. Že nám nezáleží na vyjadrení ich názoru len raz za štyri roky, ale že chceme počuť ich názor kedykoľvek, kedy majú pocit, že politici zlyhávajú, alebo že politici neriešia nejakú dôležitú vec, na ktorej ľuďom záleží.
Ak by sme tu mali inštitút efektívny a teda sfunkčneného referenda, kde ľudia by vedeli, že teda, dobre, keď už máme vyzbierať 350-tisíc podpisov, vyzbierame, čo teda nie je málo, podotýkam, keď ešte musíte vyzbierať nejakú zásobu, lebo vždy sa nájdu nejaké sfalšované podpisy, takže povedzme 400-tisíc podpisov, tak aby v tejto situácii vedeli, a teda keď už to vyzbierame, tak potom to referendum aj reálne prebehne a je veľká šanca, že aj bude úspešné, alebo na ten výsledok sa bude prihliadať, tak verte, že o mnohých veciach by ľudia už dávno na Slovensku rozhodli. Dávno by ľudia prijali prostredníctvom referenda, keď sa teda pánom poslancom a poslankyniam nechce, účinný zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Fico nám ho tu sľuboval v roku 2006, o tom, jako zbohatlíkom klepne po prstoch. V nedeľu som bol v diskusii s pánom Čížom a ten mi pripadal, jak keby že je v roku 2011, tak 7 rokov kebyže zostal niekde zamrznutý v čase. Lebo keď sa ho moderátor pýtal, že však ste to navrhovali, ako je možné, že to stále neni funkčné a nikto neprišiel o majetok, povedal: lebo Mečiar nedovolil, ani Slota nedovolil. Ale to, že vládli od roku 2012 do roku 2016, že tu mali 83 poslancov, že si mohli meniť takto každý jeden deň ten zákon a vyštrngať ho tak, že by každý zbohatlík prišiel, nemorálny zbohatlík prišiel o majetok, to né. On bol zamrznutý v 2011. roku, lebo Mečiar a Slota. A to, že tu štyri roky vládli sami, to nevadí.
A v takýchto situáciách by práve nastúpili ľudia, by si povedali: no tak počkať, Fico tu niečo sľúbil, mali by sme klepnúť skorumpovaným politikom po prstoch, podnikateľom, ktorí si, podnikateľom v úvodzovkách, ktorí si celý svoj podnikateľský úspech postavili na neplatení faktúr, napríklad. A ľudia by si povedali, že tak dáme si jednu otázku, účinný zákon o preukazovaní pôvodu majetku, druhú otázku majetok, ktorý bol nadobudnutý z neplatenia faktúr druhým ľuďom, prepadá v prospech štátu a rozdelí sa medzi tých, ktorým faktúry neboli zaplatené napríklad, a ľudia by si tie problémy vyriešili. Ale nie, my radšej necháme 50-percentné kvórum, tým pádom vieme, že tie referendá úspešne nebudú, a ľudí necháme, nech sa naďalej trápia so svojimi problémami. A potom sú, áno, potom sú neriešené problémy, potom je 100 traktorov v Bratislave, potom sú farmári, čo som včera počul príbeh, ktorý ide PPA-čku a úplne zúfalý hovorí, ako je to možné, že mi niekto zoberie pôdu, tam sa mu teta vysmeje a povie, keď povie názov firmy, a tak to nie, to nevyriešite nič. Príde domov, šľak ho trafí a na druhý deň umrie. Jednoducho nemorálne správanie sa skorumpovaných politikov spôsobuje smrť mnohým ľuďom. A či sa to tým potom prisluhovačom páči, alebo nie, ale sú toho účastní.
Takisto keď dlhodobo tu niekto nerieši problém toho, že sa tu vo veľkom rozkráda štát, a príde novinár, ktorý na základe toho píše články a odhaľuje tieto zlodejiny, tak vy sa, páni a dámy vo vládnej koalícii, nemôžete tváriť, že to bolo nejaká nehoda, nejaká náhoda, že sa vás to netýka. Vy tento systém podporujete, vy tento systém udržiavate a tým pádom zlyhávate a ste rovnako za to zodpovední. Jasné, nikto z vás nezavolal vrahovi, počúvaj, tam to choď spraviť a toľko, toľko za to dostaneš. Ale udržiavate zhnitý systém, o ktorom potom ten novinár píše. Ak by ste ho neudržiavali, možno by písal o kultúre, možno by bol nezamestnaný, ale žil by. Žil by so svojou snúbenicou, dnes manželkou a možno by sa tešili na svoje dieťatko. Ten človek už nežije a snúbenica nežije. A vy mnohí si pred zlom, ktoré nám tu vládne, len zakrývate oči.
V takýchto práve situáciách, keď štát zlyháva, je veľmi dôležité, aby si ľudia mohli uplatniť právo z čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby si mohli spravovať veci priamo. Inak povedané, referendum alebo táto možnosť je akoby poistka voči nezodpovedným politikom. Keď voliči najprv to teda dajú, však nechcú, voliči si chcú žiť svoj život. Politici by mali robiť politiku. Čiže dobre, fajn, sú voľby, predtým kortešačka, prídu voľby, odvolia a povedia si, dôverujem, dal som hlas tomu, komu verím, páči sa mi jeho program a chcel by som vidieť teda, že to naplní. Ale keď ľudia zrazu majú pocit, že sa im politici postavili chrbtom, že ignorujú ich problémy a dobrí im boli iba pred voľbami, tak vtedy má nastúpiť možnosť ľudí si uplatniť svoje právo na referendum a na úspešné referendum, alebo platné referendum.
Ale dajme si sami sebe otázku. Keď niekto chce zmeniť niečo v našom zákonnom systéme, tak chceme od neho, aby prišlo 50 % ľudí. Ale pri voľbách do Národnej rady, ak by prišlo k najbližším voľbám aj 40, aj 30, aj 20 % ľudí, možno by sme si iba povzdychli, ale kto z nás by spochybňoval platnosť tých volieb? Asi nikto. A naozaj najviac do neba volajúci príklad sú voľby do Európskeho parlamentu, 2014. rok, myslím, že 13,04 percenta účasť. Čiže tam nám stačí 13, ale ľuďom povieme na referendum 4-krát viac, 50, lebo však predsa keď ľudia si využijú tú svoju poistku proti skorumpovaným politikom, alebo politikom, ktorí sa ľuďom otočili chrbtom, tak potom musia mať predsa aj politici poistku, aby tá poistka tých ľudí, to referendum, nakoniec neuspela alebo nebola platná.
Preto navrhujeme dva spôsoby, ktorými by sme zefektívnili a sfunkčnili referendá. Prvý je teda ten, aby sme spojili každé referendum s najbližšími celoštátnymi voľbami. Či už by to boli voľby do Národnej rady, Európskeho parlamentu, VÚC voľby alebo komunálne voľby do obcí a miest, alebo teda ľudové hlasovanie na celom území Slovenskej republiky za odvolanie prezidenta, čokoľvek. Jednoducho niečo, čo by sa dialo na celom Slovensku, aby sme spojili tie voľby v tento jeden termín. Výhoda jedna, tá, že teda dobre, nebude ľudí obťažovať viackrát, čiže s jednou špinou, okej, dajú to aj politikom, aj si odhlasujú veci, o ktorých sa ich niekto pýta, aký majú názor. A zároveň ušetríme kopu peňazí. Lebo keď bude dobrá vôľa, tak bez problémov to môže byť spojená jedna volebná komisia v jednej miestnosti, jedenkrát dám občiansky, dostanem lístky na voľby a dostanem lístok na referendum. A budem tam mať možno dve urny, do jednej hodím jedno, do druhej hodím druhé. Môže to byť skoro s minimálnymi, naozaj s minimálnymi nákladmi, ak by bola dobrá vôľa. Stačí, ešte raz hovorím, dobrá vôľa.
Druhá vec, ktorú navrhujeme, je, aby sme znížili účasť požadovanú na platnosť referenda z 50 percent na 25 percent. Myslíme si, že ak by 25 % ľudí prišlo k referendu, čo je stále dvakrát viac ako pri tých voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014, tak by sme mohli akceptovať rozhodnutie takejto veľkej skupiny ľudí. Dvadsaťpäť percent oprávnených voličov, to je niečo vyše milióna ľudí, niečo vyše 1,1 milióna ľudí, čo asi teda ten názor by bol hodný akceptácie.
Sú ľudia, ktorí si ale hovoria, že keď takýmto spôsobom by sme znížili kvórum, tak nám tu hŕstka fašistov rozhodne o tom, že Slovensko vystúpi z NATO a podobne. Neobávam sa toho. Nepodceňujem priemerného slovenského voliča a verím tomu, že ak by sme znížili kvórum a zároveň by sme všetky strany nabádali v tom prípade na účasť a na hlasovanie, lebo vtedy sa už neoplatí nabádať, že nechoďte, lebo je veľká pravdepodobnosť, že ľudí príde dosť, tak ľudia by k tomu referendu prišli a zodpovedne by rozhodli. A nejaká úchylná menšina by stále bola v menšine a by nám nič sa nestalo, ak by sme vlastne takto tú laťku znížili. A nazdávam sa, že nakoniec by to bolo ešte práve opačne, že zníženie toho kvóra by zvýšilo účasť na referendách, lebo dnes mnohí ľudia na referendum neprídu iba preto, lebo si povedia, že tá laťka je príliš vysoko, tak sa neoplatí ani rozbehnúť a skočiť. Ak tú laťku postavíme nižšie, bude to nabádať ľudí, aby mali záujem o veci verejné, lebo zúčastniť sa akýchkoľvek volieb, rozmýšľať, debatovať o politike, baviť sa o starostovi, poslancovi, ísť na referendum je v prospech každého z nás. Verím, že nikto z nás, ak to myslí so Slovenskom vážne, nechce, aby ľudia boli úplne apatickí a povedali si, dajte mi pokoj s politikou, dajte mi pokoj s referendami, ma nezaujíma, kto je premiér, kto je minister financií. Asi to by sme dosiahnuť nechceli. Čiže skúsme urobiť takýto symbolický krok – podanú ruku ľuďom a ukázať im, že nám na ich názore záleží.
Nič sa v podstate nezmení, lebo ešte raz, za takejto situácie všetci budeme stáť na jednej lodi. Nebudeme si robiť naprieky a nebudeme robiť naprieky akejkoľvek nejakej občianskej skupine, ktorá by vyzbierala na Slovensku podpisy pod petíciu za vyhlásenie referenda. Lebo robiť kampaň – a nechoďte a nezúčastnite sa toho referenda – by si pri 25 % už nikto netrúfol, lebo by to zrejme nebolo ani úspešné. Všetci by sme boli na jednej lodi, všetci by sme museli nabádať svojich vlastných voličov, choďte a v tejto veci rozhodnite miesto nás, lebo my sme neboli schopní rozhodnúť.
Možno niekedy by nám to padlo aj vhod. Pred týždňom, alebo kedy sme tu mali – nie? – hlasovanie, alebo teda pred mesiacom diskusiu o potratoch, interrupciách. Zrazu sme sa pomaly báli o tom rozhodnúť. Radšej sme povedali, že nie, ani nehlasujeme, aby sme sa nevyfarbili. Možno toto by boli situácie, kedy by sme si povedali, že v takýchto hodnotových otázkach je lepšie, aby rozhodli ľudia a nebudeme si to právo brať my, poslanci, my, vyvolení, ktorých nás tu niekto v nejakých voľbách zvolil. A mne by sa to páčilo omnoho viac, jako sa škriepiť tu na tomto mieste, ale podporiť verejnú diskusiu, pármesačnú, a na konci každý z nás, každá politická strana by nabádala svojich voličov: choďte a voľte podľa svojho svedomia, rozhodnite pri tých interrupciách tak, ako to vy cítite!
Nemalo by omnoho väčšiu legitimitu takéto rozhodnutie, ako rozhodnutie skupiny ľudí, kde sa niekedy tu vyskytne konzervatívna väčšina, inokedy liberálna väčšina, nebolo by to rozhodnutie stabilnejšie? Neukľudnilo by viacej tú atmosféru spoločnosti, ak by to rozhodnutie spravili si ľudia priamo v referende? Ja si myslím, že áno.
Čiže padlo by to vhod ľuďom, ktorí to cítia tak viac pre priamu demokraciu, padlo by to vhod každému demokratovi, ktorému by malo záležať na tom, aby ľudia chceli využívať svoje ústavné práva, padlo by to vhod každému, kto chce, aby ľudia sa zaujímali o veci verejné a aby politici nedemoralizovali záujem ľudí o veci verejné. Lebo tak ako sú dnes pravidlá pre referendum nadstavené, tak je to o tom, že ako kebyže chceme postupne tých ľudí zdemoralizovať, tak nestačilo vám ich osem, spravte si ešte dve, tri a potom vás to už definitívne prestane baviť. Lebo keď už ich budete mať na triku desať neúspešných, tak potom už prestanete pokúšať s takouto somarinou, a konečne to nechajte na nás, na nás vyvolených v slonovinovej veži, nás jediných múdrych, ktorých ste si zvolili.
Ja naozaj si myslím, že by sme tento krok urobiť mohli. A keď si zoberieme príklad z toho Švajčiarska, kde kvórum nie je, tak účasť v tých referendách je výrazne vyššia ako v našich voľbách, či už prezidentských a to nehovorím o europarlamentových alebo teda, hlavne teda voľbách do Národnej rady. Priemerná účasť vo Švajčiarsku na referendách je 83 % ľudí. A keď si pozriete alebo si vygooglite alebo si možno pamätáte niektoré otázky, o ktorých referendá v poslednej dobe boli vo Švajčiarsku, tak veľakrát tu boli, dosť ťažký populizmus o znížení daní a podobne, a tí ľudia odolali tomu pokušeniu. Jednoducho tá skupina ľudí, ktorej dlhodobo politici dali dôveru, aby rozhodovala o veciach verejných, tá skupina ľudí, ktorí sú v podstate všetci občania toho štátu, ktorý teda sú, ktorí už volebné právo majú, tak sa dokáže v takýchto situáciách bez problémov správať zodpovedne a nepodlieha populizmu. Mohli by sme sa vydať touto cestou a bol by som veľmi rád, aby ste takýto návrh zákona dokázali posunúť do druhého čítania.
Jasné, možno niekto bude mať obavu, že, hop-hop, počkať, 25-percentná účasť, tak to by potom možno niekto zorganizoval hneď referendum o predčasných voľbách. Keď chcete, dajme si výnimku, že nemôže byť referendum o predčasných voľbách alebo že na referendum o predčasných voľbách musí byť 50-percentné kvórum. Dajme to tam! Ale pri ostatných veciach prečo by nemohlo byť 25-percentné kvórum? Ak si myslíte a bojíte sa alebo že by sme sa báli všetci ako spoločnosť, že asi by bolo riziko teraz dať 25-percentné kvórum a naozaj by nejaký magor teraz si dal referendum o vystúpení z EÚ, tak vyčleňme rozhodovanie o našich medzinárodných záväzkoch, aby podliehalo 50-percentnému kvóru, a ostatné otázky, dajme 25-percentné kvórum. Buďme grandi voči tým ľuďom alebo zrušme to kvórum úplne! Takýmto spôsobom, možno aj kompromisným, ktorý by chránil teda nejaký ten, ten vyšší záujem a také tie naozaj dôležité otázky, môžme chrániť vyšším kvórom, ostatné otázky nižším kvórom a ľudia budú radi, že im konečne ukážeme aj z tohto miesta, že nám na ich názore záleží aj inokedy jako v čase volieb.
Ešte raz hovorím, bol by som veľmi rád, ak by ste dokázali takýto návrh zákona podporiť. A má také symbolické číslo parlamentnej tlače 1000. Čiže ono áno, v tých bodoch, ktoré tu pán kapitán robí, jemu sa to nejako tak vždycky podarí, že, tomu sa hovorí šikana, že návrhy od Matoviča dáva na samý koniec, aj keď boli podané skorej ako tie ostatné. Takže áno, tento návrh má číslo 1000, SaS 1029, ale kapitán, však na vojne sa to nosí, tá šikana, tak asi ho šikanoval niekto v tej kancelárii ministra, tak teraz si to odbíja na tých ostatných, ktorí sa brániť nemôžu. Je to, myslím si, nemorálne od predsedu Národnej rady, hovorím to aj z tohto miesta, aby to bolo v zápise pre, pre budúcnosť. Keď niekto si bude lustrovať, že čo to bol za úkaz ten Andrej Danko, tak aby vedeli ľudia, že hoci sa tu veľakrát hrdí, pýši s históriou SNS 150 rokov alebo nejakým Hurbanom, Hodžom a Štúrom, takže tým ľuďom ani len po špinu na pätách nesiaha. Títo ľudia by nikdy v živote nezneužívali svoje postavenie na to, aby odsúvali návrhy svojho najväčšieho kritika na koniec, lebo môžem, lebo terazky som kapitán.
Ďakujem veľmi pekne za podporu tohto návrhu zákona.

Kolegovia, kolegyne, viac poviem v rozprave, do ktorej sa týmto aj ako prvý hlásim, ale ide o vlastne to, čo už bolo povedané, chceme zmeniť spôsob, akým si ľudia môžu vykonávať právo, ktoré im je dané už v druhom článku ústavy, a to je spravovať si veci verejné priamo. Lebo dnes akoby politikom záležalo len na to, aby si mohli spravovať veci verejné nepriamo prostredníctvom svojich volených zástupcov a potom štyri roky nám dajte pokoj, ale právo, ktoré im dáva už druhý článok ústavy, to znamená, právo na referendum, kedy môžu si prostredníctvom úspešného referenda prijať také zmeny, ktoré sa parlamentu nejako nechcú alebo parlament nejako nemôže prijať, tak tu im kladieme príliš veľké prekážky.
Takže navrhujeme, aby sa referendum konalo zároveň s inými celoštátnymi voľbami a aby postačovala len účasť 25 % oprávnených voličov, lebo keď uznávame napríklad voľby do Európskeho parlamentu, a v roku 2014 bola účasť 13 % a uznali sme ich a hovoríme, že boli demokratické a rešpektujeme výsledok, mali sme zvolených 13 poslancov Európskeho parlamentu, tak nerozumieme, prečo by sme nemohli akceptovať výsledok, keď príde napríklad 25 % ľudí k referendu, čo je každý štvrtý občan Slovenskej republiky, čo je skoro dvakrát viac ako pri konkrétnych teda tých voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014, ktoré uznávame a nikto nespochybňuje, že by boli nedemokratické alebo rozhodnutie voličov bolo nedemokratické.
Ďakujem veľmi pekne.