Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Prihlásila som sa len preto, pretože v rámci tých dvoch minút nebudem vedieť, nedá sa odpovedať.
Chcela by som najprv odpovedať pánu poslancovi môjmu kolegovi Dušanovi Jarjabkovi. Takto, v prvom rade škoda, že ste tu včera neboli, lebo naozaj tu zazneli skutočné argumenty, ja vám môžem tie argumenty poskytnúť, ak budete mať záujem, teda tie vedecké práce a tak ďalej, ale to neskôr, samozrejme. Máte právo na svoj názor a naozaj si neosobujem žiadne právo, aby som vám, vás o toto právo pripravovala alebo aby som vám ho upierala. Každý v tejto Národnej rade, každý poslanec má právo na svoj názor, má právo na svoje presvedčenie, ale spomenuli ste vstupovanie do svedomia žien.
Ja nevstupujem, teda v podstate áno, chcete povedať, že keď nazveme vec pravým menom, je to vstupovanie do svedomia? Keby vám niekto zabil blízku osobu, tak urobil interrupciu, alebo urobil na nej zákrok? Asi by ste to nazvali pravým menom - vražda. A takisto aj to dieťa, tu nejde o to, nikto nechce vyčítať, práve naopak, ja ešte o tom budem hovoriť. Cítim hlbokú ľútosť, pretože tie ženy trpeli, trpeli vtedy, boli v strašnej situácii, pretože nikto si len, áno, sú také ľahkomyseľné osôbky, ktoré si len tak idú na potrat, ako keby si išli vytrhnúť zub, ale mnohé ženy bojujú, plačú, nariekajú, prebdené noci, zúfalé sú, nevedia, čo majú robiť, kým sa, kým sa odhodlávajú, je to strašne ťažké rozhodnutie, čiže ako by som ja mohla túto ženu nejakým spôsobom súdiť. Ja ju nesúdim, ale jednoducho ten potrat, keď je to raz, keď to neni, nie je interrupcia, ale je to zabitie, tak zabitie je raz zabitie. Keď vám niekto zabije syna, dcéru, tak je to zabitie, a nie, nie zákrok. Neurobil mu zákrok.
Ďalšia vec. Hovorili ste, že muži nemôžu rozhod..., tak ja vám teraz niečo poviem, že muži tu rozhodujú o ženách. Ja sa vám priznám, že v našom poslaneckom klube ja som strašne bojovala, bohužiaľ, teda bojovala som za to, za úplný zákaz interrupcie, potratov, zabíjanie detí bez akýchkoľvek výnimiek. To moji kolegovia, ktorí sú muži, a sú to muži, skutoční muži, nie sú to žiadne bábovky ani padavky, a práve títo muži z nášho klubu, ktorí sú predkladateľmi, preto ja nie som ani predkladateľ, pretože som odmietla, lebo ja som chcela úplný zákaz. A títo muži, skutoční muži našli v sebe, jednoducho prejavili ten súcit, prejavili tú láskavosť, tú toleranciu, ten, tú múdrosť a jednoducho tento zákon takto zmiernili. Práve títo muži, ktorí mysleli na tie ženy. Čiže nemožno ani to povedať, že muži sa starajú do žien, pretože naozaj naši muži z našej Ľudovej strany Naše Slovensko, práve títo muži to, čo som ja presadzovala, oni to zmiernili.
Ďalej by som chcela povedať ešte aj to, že nielen žena, aj muž je vinný. Určite hovorím, znova opakujem, keď ste poslali, ja neviem kto, je veľa mužov, ktorí svoje dievča pošlú na potrat, len preto, že nechce sa ženiť alebo je ženatý, alebo ja neviem čo, alebo sa ďalej nestará. Aj muži sú vinní, tu nejdeme pranierovať ženy. Mali by byť aj muži zodpovední, zodpovedne a s úctou pristupovať k tým ženám. Nielen tá žena, samozrejme, na nej je všetka tá ťarcha, ale jednoducho aj tí muži.
Čiže ja nechcem, ja nechcem vstupovať do svedomia žien, práve naopak, ja im chcem vyjadriť súcit, empatiu a ja neviem a znova opakujem, že tým ženám treba pomáhať a treba im pomáhať aj pred tým, keď ešte rozhodujú o tom potrate, keď sú nešťastné, mnohokrát boja sa, hanbia sa, ja neviem, čo všetko, a jednoducho možno vtedy práve nenájdu pomocnú ruku. A týmto ženám treba pomáhať aj potom. A aj tým ženám, ktoré si, ktoré majú tú odvahu a dieťa si nechajú.
Hovorím, česť všetkým slobodným matkám, ktoré si dieťa ubránili napriek tlaku rodiny, napriek ja neviem čomu, že ju muž nechal a tak ďalej. Čiže to sú také, je to, tam máte pravdu, to je strašne zložitý problém, to je jednoducho niečo tak, no je to veľmi zložité, ale my nemôžme, keď je niečo raz vražda, keď je niečo zabitie, a vedecky je dokázané, že to dieťa, ten plod je človek, len je malé, len ho nevidíme, nepočujeme ho plakať, nevidíme ho voľným okom sa brániť, ale zabitie to je. Takže toto k vám, pán poslanec, že nie vstupovať do svedomia, poľutovať, pomôcť. Prípadne aj psychológovia mali by viacej sa zaoberať, lebo naozaj veľa žien má tie problémy. Takže pomáhať im s láskou a láskavosťou, a nie, nikto ich nechce, že jednoducho bičovať. Ja vám, ja vám ešte k tomu poviem, teda ešte v jednej rozprave.
A ešte niečo. Chcem povedať, že, ešte na pána, ďakujem všetkým mojim kolegom za, pánu poslancovi Kecskésovi na to, že ako môže niekto, totižto keď niekto robí, pácha dlhodobé zlo, tak on potom stráca, zahmliezava sa mu rozum. To znamená, on, keď dlhodobe umlčujeme svoje svedomie, robíme proti svojmu svedomiu, napokon ono sa nám prestane ozývať. My to svedomie zahlušíme a ono už potom sa neozýva. Mnohí to robia kvôli peniazom, mnohí to robia z nevedomosti, že veď aj Pán Ježiš na kríži, keď ho križovali, tak povedal: „Bože, otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Možno naozaj niekto nevie, čo činí.
A pánu poslancovi Martinovi Kotlebovi áno na to, či fašizmus, aj nacizmus. Áno. Národný socializmus je ľavicový, bol ľavicový. Internacionálny socializmus, ten boľševizmus v Sovietskom zväze bol ľavicový a fašizmus, to sú ľavicové ideológie, a fašizmus je..., fašizmus je krajne ľavicová ideológia. Jedna z krajných ľavicových ideológií. Čiže toto všetko, nacionálny socializmus, internacionálny socializmus aj fašizmus sú ľavicové ideológie.
Ďakujem. Aj dnešný neomarxizmus.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená kolegyňa poslankyňa a vážení kolegovia poslanci, je, na začiatku by som chcela povedať, že je mi ľúto, že včera, takisto ako aj teraz, je veľmi málo poslancov okrem poslancov Ľudovej strany Naše Slovensko v tejto, v tomto pléne. Pretože naozaj, keby boli včera, bolo tu pár slušných ľudí aj z iných strán a z iných politických klu..., z iných klubov, pa..., ale keby boli viacerí, keby táto sála bola plná, mnohí by sa dozvedeli, pretože včera odzneli také argumenty, ktoré sú naozaj argumentami skutočnými, vedecky podloženými, a proti týmto argumentom naozaj neexistuje žiadna iná odpoveď.
No ale chcela by som teda k tejto konkrétnej rozprave, k tomuto môjmu príspevku ďalšiemu. Ochrana života už pred narodením, aj keď je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky, je celé roky porušovaná a nijako sa nechránil život počatých nenarodených detí pred umelým potratom, resp. pred tzv. prerušením tehotenstva. Chcem k tomu dodať, že čo akýkoľvek výraz, či je to prerušenie tehotenstva, či je to ukončenie tehotenstva, či je to interrupcia, a ja neviem čo ešte, aké vymyslené pojmy, to sú orwellovské pojmy, to je na zahmlenie, zatemnenie skutočnosti, pretože to nie je ani interrupcia, ani prerušenie, ani dokonca ukončenie, pretože to, čo je počaté v lone ženy, to nie je tehotenstvo. Ten plod, ktorý má svoju DNA, ktorý sa rozvíja, ktorý sa vyvíja, ktorému pracuje srdce, ktorý jednoducho ide svojím vývojom, tak to nie je, to nemožno nazvať tehotenstvom, to je jednoducho embryo, to je plod, to je dieťa. Čiže, žiaľ, tento výraz je strašne, tieto výrazy, ktoré sú používané, sú strašne zavádzajúce, pretože jediným, skutočným výrazom pre čin, takýto čin, ako je umelý potrat, jediný výraz je zabitie, či už zabitie nenarodeného dieťaťa, alebo vražda nenarodeného dieťaťa. Žiaden iný termín nie je možný, pretože všetko ostatné je lož.
Vo vyspelej demokratickej spoločnosti, za akú sa pokladá aj Slovenská republika, je neprípustné, aby bola tolerovaná a zákonom dovolená vražda človeka, to je dieťaťa počatého ešte pred narodením. Žiaľ, boľševická ideológia ešte stále pretrváva aj v našej spoločnosti a jej zvrátená propotratová propaganda má tu svojich zástancov a prívržencov.
Chcem k tej boľševickej ideológii. Mnohí z vás možno nevedia, že takisto boľševizmus aj nacizmus jednoducho majú spoločné korene v Marxovi a potom v rôznych marxistických filozofoch. Nacizmus je vlastne nacionálny socializmus, teda celým menom a inter..., boľše..., internacionalizmus, resp. to, čo vyšlo, vzišlo z boľševizmu, je internacionálny socializmus. Čiže socializmus je aj nacionálny socializmus nacistického Nemecka s jeho všetkými dôsledkami a socializmus je aj internacionálny socializmus, ktorý, žiaľ, teda ktorého obeťami od čias tzv. revolúcie v bývalom Sovietskom zväze v roku 1917, to zničenie Ruska, zničenie ruského ľudu, tie jatky, ktoré nemajú obdoby v celej histórii existencie ľudstva, to je, tak to bol internacionálny socializmus. Takže prosím, aby ste si to uvedomili. Čiže táto boľševická ideológia ešte stále tu pretrváva a takisto aj neomarxistická ideológia, a ktorej vlastne, takisto aj liberálna ideológia, ktorá vlastne z tohoto vychádza. Oni sú v podstate, to sú ideológie, ktorých, ktoré, tak by som mohla povedať, jedna mater mala.
Tento teda potrat, teda zabitie, vražda, násilný čin vraždy na nevinnom dieťati, ktorý sa nevie nijako brániť, nemožno podporiť nijakým argumentom a už vôbec nie argumentom ľudskoprávnym. Práve naopak. Ľudskoprávny argument hovorí za život, za život každého človeka, a preto nemožno z tejto ochrany vyňať deti počaté a nenarodené. Už včera sme jasne vo viacerých príspevkoch citovali najnovšie poznatky vedy, ktoré hovoria o tom, že počaté dieťa je človek od počiatku, od svojho počatia. Zákonodarný, je aj povinnosťou zákonodarného zboru život týchto nevinných detí ešte chrániť osobitným spôsobom.
Človek sa podľa prirodzeného práva rodí zo ženy a žena má toto poslanie hlboko v sebe zakorenené. Tvrdenie opaku je zločinom na žene, ktorú sa mnohí zástancovia tzv. politiky pro-choise, to znamená pre výber, slobodný výber, to je propotratovej politiky, títo sa snažia ženy a spoločnosť presvedčiť, že zabiť vlastné dieťa je jej právo, je právo tejto ženy, a že to nezanechá na jej osobnosti žiadne stopy, ba čo viac, že jej sebavedomie porastie, či si bude môcť, či sa bude môcť slobodne ďalej realizovať a rozvíjať, budovať svoju kariéru a byť slobodná. Je to veľká lož. Je to jed podaný slovami klamstva, pretože za celé roky schvaľovania a vykonávania umelých potratov, teda zabíjania, vrážd nenarodených detí štúdie veľkého počtu psychológov jasne dokázali, že veľmi vysoké percento žien po potrate trpí závažným postabortívnym syndrómom, ktorý má ťažké, fatálne ná..., až fatálne následky a deštruuje nielen psychiku ženy, ale poznačí celý jej život. Vysokým percentom sa rozumie až cirka 80 % žien, pričom tu štatisticky chýbajú tie ženy, ktoré z obáv, z nejakých obáv pomoc za celý život nevyhľadali, alebo im takáto ad..., nebola poskytnutá adekvátna pomoc, alebo spáchali samovraždu skôr, ako by tento problém začali riešiť. Nijaké zlo, nijaké zlo nemôže priniesť dobro, a tak ani zlá rada neprináša človeku pokoj a pozitívny výsledok. A nijaké zlo by sa, naozaj by sa nemalo riešiť ešte väčším zlom, pretože to vedie k ešte väčšiemu rozmnoženiu zla vo svete a v životoch ľudí.
Americká psychologička Theresa Burke v spolupráci s Dr. Davidom Reardonom vo svojej štúdii vychádzajú z 25-ročnej praxe a opisujú desivé následky postabortívneho syndrómu. Výsledky jej výskumu sú publikované aj na Slovensku aj prostredníctvom knihy Zakázaný žiaľ s podtitulom Umlčaná bolesť z potratu, v ktorej okrem iného uvádza táto, teda Theresa Burke, všetky, uvádza, že ženám pred potratom sa vedome neuvádzajú všetky potrebné informácie o možnej následnej traume z vykonaného potratu a celé poradenstvo sa zvyčajne zvrháva na klamlivé utvrdzovanie o správnom rozhodnutí ženy podstúpiť umelý potrat, teda zabitie svojho dieťaťa. Samozrejme, že jej nikto nepovie, idete, pani, idete zabiť svoje dieťa, rozhodnite sa, či to urobíte.
Celé... V mnohých prípadoch sa dokonca prirovnáva umelý potrat k zákrokom, ako je trhanie zuba či operácia slepého čreva.
Žiaľ, pri mnohých potratoch som ja ako lekárka počula z úst lekárov, ide na zákrok, objednajte sa na zákrok a tak ďalej a tak ďalej, čo je opäť jedna ohavná, diabolská lož, zákrok. Ako keby jeden zákrok. Idem si dať vyrezať bradavicu? Idem si dať vytrhnúť zub? Aký zákrok? Aj keď je možné... Teda... Schválne sa tu, nezaoberám sa tu fyzickými, telesnými, teda mnohokrát mnohé ženy sa stanú neplodnými, mnohých to, u mnohých žien zanechá potrat aj telesné teda následky tým, že nemôžu otehotnieť, že nemôžu viac mať dieťa, ale budem sa viac zaoberať tými psychologickými následkami. Aj keď je možné na určitý čas hlboko potlačiť bolesť z potratu, nemožno ju umlčať navždy, hoci aj po rokoch, predsa príde moment, ktorý spustí potlačenú postabortívnu traumu. Potrat si skôr, či neskôr vyžiada svoju daň. To znamená, zabitie svojho dieťaťa si skôr či neskôr vyžiada svoju daň často vznikom následných emocionálnych alebo behaviorálnych porúch. Uvedomujme si stále, že ide o zabitie, že tu ide o vraždu, už nech je, nech to človek, nech to žena urobí z akéhokoľvek zúfalstva, ale je to zabitie.
Autorka Theresa Burke cituje odborný postoj Dr. Júliusa Fogela, Fogla, ktorý je psychiatrom a gynekológom a ktorý je zástancom potratov. A tento gynekológ, psychiater a zástanca potratov Dr. Fogl tvrdí, hovorí, citujem: "Každá žena, nezáleží na veku, na jej pôvode ani sexuálnych skúsenostiach, každá má traumu z ukončenia tehotenstva. Dotýka sa to ľudskosti, je to súčasť jej vlastného života. Keď ničí tehotenstvo, ničí tým seba. V žiadnom prípade to nie je neškodné. Človek tu má do činenia so životnou silou. Je úplne vedľajšie, či si myslíte, že tam život je alebo nie je. Nemôžete poprieť, že sa niečo vytvára a že to tvorenie, toto tvorenie sa fyzicky deje. Táto trauma často zapadne do podvedomia a počas života ženy už nikdy nevypláva na povrch. Ale nie je to neškodný, bezvýznamný zákrok, ako to tvrdia mnohí zástancovia potratov. Potrat si vyberá svoju psychickú daň. Môže dôjsť k odcudzeniu, napríklad odmietaniu ľudskej vrúcnosti, možno zatvrdeniu materinského inštinktu. Keď žena zničí svoje tehotenstvo, niečo sa udeje v hlbších úrovniach jej vedomia. Ja ako psychiater o tom niečo viem." Tak toto je citát Dr. Fogla, gynekológa, psychiatra a dokonca zástancu potratov.
Niekoľkoročné skúsenosti a výskumy teda potvrdzujú negatívny dopad potrebu, potratu na ženu. Tieto fakty sú však skresľované a najmä zamlčované pre spolitizovanie tohto problému a pre narastajúci biznis, či zvrátené ponímanie a prezentovanie tzv. ľudských práv. Právo človeka, teda tzv. právo, právo v úvodzovkách, právo človeka zabiť iného a v tomto prípade bezbranného človeka nemôže byť predsa nikdy právom v tom správnom zákonnom a morálnom zmysle. Trauma z potratu môže spôsobiť emocionálnu nestálosť, poruchy správania, ktoré môžu končiť tragicky. Táto trauma prináša narušené vzťahy na všetkých úrovniach, v rodine, v partnerstve, na pracovisku. Vyvoláva nekontrolovateľný hnev a ďalšie neprimerané emočné prejavy. Brzdí, ba dokonca môže, neprijmem, že môže zastaviť rasť, rast osobnosti ženy. Následkom môžu byť ťažké a nezvládnuteľné depresie a iné psychické poruchy. Veľmi často sa stáva, aj mladí ľudia, keď spolu chodia, chlapec a dievča, a keď dôjde k takému niečomu, ako je potrat, častokrát sa napokon títo ľudia rozídu, prestanú sa mať radi, možno sa začnú aj nenávidieť. To isté môže byť aj v manželstve, môže žena začať nenávidieť svojho muža a tak ďalej.
Zo skúseností a z praxe vyplýva – a o tom budem ešte raz, ešte hovoriť v ďalšej rozprave mojej – vyplýva, že je obrovské množstvo žien, ktoré si po rokoch uvedomia, že by boli vedeli vychovať to dieťa, ktoré potratili, ktoré zabili, dali zabiť. Aj keď v tom momente, keď idú na ten potrat, sa im zdá, situácia zdala nezvládnuteľná, neriešiteľná a jediné východisko videli v umelom potrate.
Často sa argumentuje tzv. právom ženy chcieť alebo nechcieť dieťa a rozhodovať o svojom tele. Áno, každá žena má právo a nikto jej to neupiera a my jej to rozhodne neupierame v tomto návrhu zákona, každá jedna žena má právo rozhodovať o svojom tele, každá jedna žena má právo nechcieť dieťa. Ale toto právo spočíva v tom, že otehotneniu predídem. Žena má právo nesplodiť dieťa, resp. nepočať dieťa, má právo neísť s mužom do postele, má právo zodpovedne sa správať vo svojom sexuálnom živote. Ale keď sa dieťa počne, tu končí právo ženy na svoje telo, pretože toto dieťa už nie je jej telo. Ono síce je v jej maternici, ale je to samostatný jedinec, je to človek, ktorý má svoju DNA, ktorú má, ktorý má svoje jednoducho procesy vývoja, a tak ako povedala včera kolegynka Nehézová, ktoré má dokonca v rannom štádiu svoje vlastné odtlačky prstov, ktoré sú neopakovateľné a ktoré má ako jediné na svete.
Keď sa dieťa počne, to znamená, nie je to už rozhodovanie ženy o sebe, ale o novom autonómnom živote, o novej osobe, o novom človeku, pretože počaté dieťa nie je ani slepé črevo ženy, ani boľavý zub ženy, ani nejaký nádor, ani bradavica ženy.
Veda. Čo sa týka vedy, veda už nemôže jasnejšie hovoriť, nemôže byť jasnejšia. Nenarodené deti sú žijúce, separátne a jedinečné bytosti. Od momentu oplodnenia, počatia začína existencia ľudského života. Ukončenie tohto života nie je ukončením potenciálneho života, ale je to ukončenie života skutočného, existujúceho, nie života, ktorý kedysi možno bude. Nie. Ten život je práve teraz.
Moderná veda už vie jasne ukázať ľudskosť nenarodeného dieťaťa. Môžeme si prečítať vedecké správy, to, čo sme napríklad aj my hovorili včera vo viacerých príspevkoch do rozpravy. Môžeme vidieť fotografie, môžeme vidieť videá. Nie je to vecou viery, toto chcem povedať. Určite každý má právo na svoj svetonázor a chcem to povedať kolegom ateistom alebo agnostikom, alebo, ja neviem, skeptikom a kolegom liberálom. To nie je vecou viery, ako sa nám to snažia stúpenci potratov nahovoriť a tým zrušiť akúkoľvek diskusiu. Je to vec vedy, modernej vedy. Áno, pred, ja neviem, päťdesiatimi rokmi neboli také poznatky, čo sa týka vedy. Veda ide stále dopredu a práve na základe týchto moderných, najnovších vedeckých poznatkov je zabitie nenarodeného dieťaťa zločinom, vraždou.
Účelom tohto zákona, alebo tak by som povedala, za celé roky zákonného vraždenia nevinných, teraz budem hovoriť ako veriaca a praktizujúca katolíčka, účelom, teda za celé roky zákonného vraždenia nevinných, bezbranných, nenarodených detí si Slovensko zavrelo nebo pre Božie požehnanie. To je pre život v pokoji a hojnosti. Či už niekto v Boha verí, alebo v neho neverí, alebo ho odmieta, alebo ho popiera, alebo ja neviem čo. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, stvoril ako muža a ženu ich stvoril,“ hovorí Starý zákon, Genesis 1,27. Človek je stvorený na obraz Boží a podľa Božieho príkazu nemôže zabiť iného človeka. Piate Božie prikázanie hovorí: „Nezabiješ!“, Deutérium 5,17 (pozn. red.: správne „Deuteronómium“). Toto platí pre kresťanov aj pre Židov. A zákon, zároveň je to, hoci je to teda, toto piate prikázanie v podstate platí aj pre sekulárnu spoločnosť, pretože zabitie a vražda je v každej civilizovanej spoločnosti odsúdeniahodná a trestným činom a odsúdená.
Nezabiješ je prikázanie, je jedno z desatora Božích prikázaní, ktoré dal Boh skrze Mojžiša starozákonnému židovskému ľudu. Teda Boh dal piate prikázanie nielen kresťanom, pretože tí vtedy ešte neexistovali za čias Mojžiša, ale hlavne Židom, aby jeho dodržiavaním budovali spoločnosť rešpektujúcu právo na život iných ľudí. V neposlednom rade tak rešpektovali, a teda keď rešpektovali Božie prikázania dané Mojžišom, tak rešpektovali vôľu Boha, svojho otca a svojho Stvoriteľa.
Státisícami zavraždených nevinných detí za celé desaťročia privolali sme si na seba prekliatie, či sa nám to páči, alebo nie. Prekliatie, ktorého trpké ovocie teraz môžeme každoročne okusovať a zažívať. Toľkými vraždami nevinných sa priam zdémonizovala naša spoločnosť a zastrel sa nám zrak pre rozlišovanie dobra a zla. A preto sa nečudujme, že v našej spoločnosti je toľko animozít, toľko zla, toľko nevraživosti. Čo ak je to dôsledkom aj tohoto? Zašli sme tak ďaleko, že sme toto zlo vraždy nevinného dieťaťa nazvali právom a pojali ho ako právo zákonné.
Preto teraz ako zákonodarcovia, poslanci slovenského parlamentu máme povinnosť toto uzákonené zlo odstrániť, lebo aj za to sa raz budeme zodpovedať, každý z nás sa bude za to zodpovedať nielen pred ľuďmi, ale hlavne pred Bohom, každý z nás, či už v neho niekto verí, alebo neverí.
Na záver: „Beda tým, čo vydávajú zlé zákony, a beda pisárom, čo píšu nespravodlivo, aby utláčali na súde chudobných a páchali násilie na práve ponížených môjho ľudu. Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé. Beda tým, ktorí robia svetlo tmou a tmu svetlom. Beda tým, ktorí robia horké sladkým a sladké horkým.“ Izaiáš 5,20. Tak s týmto by som, s týmto citátom by som zatiaľ svoju rozpravu skončila.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Ja ti ďakujem, pán kolega Martin Beluský, aj za to, že si sa vrátil do histórie, ktorá bola zločineckou históriou, ktorá bola obrovskou tragédiou, hovorím o nešťastí v roku 1917, ktoré sa stalo v bývalom Rusku, v neskoršom Sovietskom zväze. Áno, masový vrah Lenin a jeho prisluhovači, jeho komplici a vrátane, konkrétne komisárka Saša Kolontajnová zaviedla tento zákon o tých potratoch, bolo to naozaj zhubné a sami potom boľševici videli, že je to, že sa im to neosvedčilo, tak preto tento zákon jednoducho zrušili. A chcem ti za to teda poďakovať. Ešte, pardon, prepáčte, ešte mám chvíľu času a chcela som sa prihovoriť aj poslancom z SaS, liberálom, ktorí len prednedávnom, myslím si, že to bolo v piatok alebo vo štvrtok, predkladali zákon o komunistickom a fašistickom, jednoducho o odsúdení zločinov komunizmu a fašizmu, neviem, či tým mysleli aj boľševizmus v Sovietskom zväze, ale naozaj keď oni odsudzujú tieto, tieto totalitné režimy, tak nech si uvedomia, že vlastne odtiaľ pochádza zabíjanie nenarodených detí. Práve tam je tá kolíska.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Martinko, ja by som sa ti tiež chcela poďakovať aj za to, že si sa dotkol práve týchto následkov na psychiku ženy, a ktoré sú naozaj vážne. Ja som sa vo svojom živote aj v praxi, hoci nie som psychiater, ale napriek tomu, čo sa mi zdôverili mnohé ženy, s mnohými takýmito prípadmi stretla, keď ženy sú nešťastné a keď by teraz, po čase vedia a sú presvedčené, že už by to nikdy neurobili. Takže ďakujem ti.

Ďakujem pekne. Janko, spomínal si a chcem sa toho dotknúť, človeka, teda v podstate ani neviem, či človeka, ale v mojom, pre mňa jednu úbohú kreatúru, ktorá sa volá Michal Havran. A je tragédiou, že takéto indivíduá ako Havran majú dovolené chodiť po školách naprieč Slovenskom a tam klamať deti a vymývať im mozgy. A ďalej je tragédiou, že také indivíduum a jemu podobní majú priestor v televízii, ktorá si hovorí verejnoprávna televízia a na ktorú občania Slovenskej republiky platia koncesionárske poplatky. To je tiež tragédia. A ja verím, okrem toho chcem veriť, že napriek tomu, že ako štvú médiá proti nám a proti tomuto návrhu zákona, ja verím, že sa nájde v tejto Národnej rade dostatok poslancov, ktorí budú mať to svedomie a tú česť a zahlasujú napriek tomu, že sú bombardovaní, že budú lynčovaní zo strany médií, napriek tomu že zahlasujú za tento návrh zákona. Verím tomu, že to nejakým spôsobom zvládnu.
Ďakujem.

Stanko, ja ti veľmi pekne ďakujem za veľmi kvalitnú rozpravu. A zaujalo ma tam aj ten paradox, ktorý si hovoril na konci, že jednoducho na jednej strane nútime, chceme, liberalizujeme potraty, na druhej strane potrebujeme privážať státisíce migrantov preto, lebo vraj nemáme, naša populácia klesá, naša pôrodnosť klesá, takže toto je úplne ad absurdum, ale ďakujem. Chcem ti ešte poďakovať aj za tvoje vyznanie viery, ktorú ja úplne a úprimne zdieľam tak isto. Takže aj za to ti ďakujem.

Janka, ja neviem, ako ti mám poďakovať za tento, za tento príspevok. Niečo tak pravdivé, tak precítené, tak vychádzajúce z tvojho srdca, tak úprimné som dávno nepočula. Nemám slov. Vystihla si to, povedala si všetko, čo sa tohoto, čo sa týka týchto základných vecí. Ešte raz ti ďakujem.

No, médiá, to sa snažia, tak ako teraz mainstreamové médiá zamlčujú pravdu a toto sa týka aj týchto vecí. Bolo to hneď ako už vtedy, v čase Nathansona, médiá o tomto neinformovali a snažili sa to zamlčať. Chcem k tomu ešte len dodať len toľko, že profesor Bernard Nathanson nebol žiaden zloduch. On keď začal spočiatku, keď začal vykonávať tie potraty, on to robil v dobrej viere, že pomáha ženám. Čiže nebol to nejaký satan preoblečený za človeka. A okrem toho, teda nebolo v tom čase, keď, len vlastne začal potom cítiť, že to nie je v poriadku, zrejme to množstvo vrážd, no, musí to zanechať na človeku nejaký, nejaký následok. A ten ultrazvuk vlastne a moderná technika a moderná veda ho utvrdili v tom, že to, čo sa robilo, že je, bolo ťažké, že je to ťažký zločin. Takže vlastne toto ho k tomu priviedlo.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, chcem sa ospravedlniť mojej kolegynke Janke Nehézovej, len ja mám pocit, že ty nadviažeš potom v tej svojej rozprave na mňa, asi na túto moju tému. Tak, lebo v rozhovore som to tak pred tým, ako sme sa rozprávali.
Takže dovoľte, aby som teda začala takto. Niečo, už tu padlo meno profesor Bernard Nathanson. Profesor Bernard Nathanson, narodený v roku 1926 v New Yorku, zomrel roku 2011, bol americký gynekológ židovského pôvodu. Spočiatku propotratový a neskôr protipotratový aktivista. Významne sa podieľal na presadzovaní propotratových zákonov, viedol najväčšiu potratovú kliniku v New Yorku. Bol zodpovedný asi za 75-tisíc potratov. On osobne vykonal minimálne 5-tisíc potratov, teda zabití nenarodených detí, vrátane zabitia svojho nenarodeného syna. V roku 1984 bol autorom dokumentárneho filmu Nemý výkrik, Silent Scream, v ktorom je pomocou ultrazvuku zobrazené vykonanie potratu 12-týždňového plodu. Neskôr vytvoril ďalší film Zatmenie rozumu, ktorý podrobne zobrazuje umelý potrat 20-týždňového plodu. Posledný potrat vykonal profesor Nathanson začiatkom roku 1979. Vo svojej autobiografií napísal, že vývoj ultrazvukovej technológie, ktorý mu umožnil vidieť obrazy nenarodených detí, spôsobil zmenu jeho srdca. Stal sa zanieteným aktivistom za život a tvrdil, že potrat je najohavnejší holokaust.
Dovolím si, citujem z jeho slov: "Keď sa spätne ohliadnem na 25 rokov, ktoré ma delia od toho odpudzujúceho fanatického diania odohrávajúceho sa na telách ťarchavých žien a ich zabíjaných bábätkách, zmocňuje sa ma zdesenie, ako nekriticky sme k svojej veci pristupovali. Aké veľké a morálne, duchovné vákuum bolo v jadre tejto obludnej činnosti a z toho, ako nespochybniteľne istí sme si boli vysokým stupňom morálnej oprávnenosti nášho počínania. A ono to bolo všetko také odporné! Prečo sme nedokázali vytvoriť spojenie medzi etikou a morálkou? Medzi krikľavou zadubenosťou a hroznou nemorálnosťou konania ako takého? Prečo sme my neprišli na to, že čo je ohavné, že je aj hanebné? Podľa smerníc museli potratoví lekári preskúmať obsah nádoby, ktorá visela na konci odsávacieho zariadenia, a zistiť, či v nej bolo správne množstvo častí plodu, osobne teda každý deň prezreli takmer tucet pozostatkov po potratoch. A na konci zmeny sme sa vrátili k svojim rodinám, k svojim ženám a k svojim deťom."
Dovolím si teraz zacitovať teda niečo. "Lekári sa podujímajú na dlhé a namáhavé štúdium. Celý život sa vzdelávajú, osvojujú si nové pracovné metódy a zručnosti. Učia sa poznávať choroby ducha i tela, aby potom mohli svoje špeciálne schopnosti, v ktorých sa kvalifikovali, používať v prospech chorých. Odmenou sú im aj peniaze, zvláštne uznanie zo strany kolegov, potlesk širšej verejnosti a, čo je azda maximum všetkého, opojný, povznášajúci pocit, ktorý sprevádza posvätné privilégium môcť oprávnene vnikať do iných tiel.
Pri opise lekára musíme povedať minimálne toto: Lekár je maximálne vzdelaný technik, ktorý je denne vystavený nesmierne silným materiálnym a duchovným pokušeniam. Skúsil som, že iba tí, ktorí postavia nesmiernu váhu lekárskych povinností a zodpovednosti na vnútorný duchovný základ, iba tí odolávajú vo svete medicíny zvodom svetských pokušení – toku peňazí, bubnovej paľbe pochlebovania a opojným vplyvom zvláštnych privilégií.
Nie náhodou boli veľkí dávni lekári a vedci veľmi nábožní. Hippokrates zvolil, zložil svoju prísahu na bohov. Aristoteles, azda najväčší empirický vedec všetkých čias, uctieval ideu boha ako najvyššieho hýbateľa. Cladius Galén, ktorý postavil svoje dielo na Aristotelovi a Hippokratovi, sa veľmi skoro hlásil k monoteizmu a vážili si ho aj arabskí a hebrejskí lekári, ktorí šli v jeho šľapajach. Aj rabín, rabín Moše ben Maimon, čiže Maimonides, kodifikátor Talmudu, bol talentovaný lekár na Saladinovom dvore v Egypte a napísal Sprievodcu pre zmätených, v ktorom sa pokúšal zjednotiť prvky duchovnosti s lekárskou vedou. William Harvey, objaviteľ krvného obehu, bol presvedčený o existencii najvyššej tvorivej inteligencie a horlivo praktizoval svoju protestantskú vieru. Bez takého jednoznačného vedenia k šľachetnosti je veľmi pravdepodobné, že lekári, ktorí sú vystavení oveľa väčším pokušeniam než väčšina iných ľudí, aj oveľa hlbšie padnú.
Bol to ultrazvuk, ktorý po prvý raz umožnil pohľad do vnútra maternice. Po prvý raz som začal premýšľať o tom, čo sme to po celý čas na klinike vlastne robili," pokračuje Bernard Nathanson. "V roku 1974," to znamená pred 40 rokmi, vtedy, keď to písal, "som napísal článok, v ktorom som hovoril o mojich zväčšujúcich sa pochybnostiach a úzkostiach ohľadne toho, čo som tak dlho robil. Odvážne a otvorene som tvrdil, že som 60-tisíc ráz spôsobil smrť a že plod je život.
Nemám nijaké vážne pochybnosti o tom, že od začiatku tehotenstva existuje v tele matky ľudský život. Život je pre nás všetkých, je to plynulé spektrum, ktoré má svoj začiatok v tele matky a končí sa smrťou, a časti tohto spektra sa označujú výrazmi ako plod, kojenec, dieťa, adolescent a dospelý. Musíme si konečne odvážne priznať, že sme sa tu; že sa tu pri potrate ničí ľudský život na zvláštnom stupni vývoja. A keďže väčšina tehotenstiev prebieha úspešne, musíme sa na potrat pozerať ako na ukončenie procesu, ktorého výsledkom by v opačnom prípade bol nový občan sveta. Popieranie tejto skutočnosti je najpríkrejšou formou morálneho uhýbania. Keby som ten článok písal po dvadsiatich rokoch; to je okolo roku 1994 až 1997; na základe nových informácií o genetike a reprodukčnej technológie, oplodnenie v skúmavke, tvrdil by som, že ľudský život začína dokonca ešte skôr, už v komplexnom procese oplodnenia, naozajstnom to zázraku chémie, fyziológie a molekulárnej biológie vo vnútri vajcovodu.
Keď príde oplodnené vajíčko, ktoré sa pomaly začína deliť a organizovať, do maternice, život už pulzuje celé tri dni. Mladosť, dospelosť, staroba, to všetko sú úseky postupujúceho spektra života. Keď som začal študovať fetálnu medicínu, svitlo mi konečne, že deväť mesiacov pred narodením je len ďalším úsekom tohto spektra. Znie to takmer ironicky, ale tých deväť mesiacov môže byť najdôležitejších z celého nášho života. Vtedy sa začínajú formovať naše orgány, mozog a my prežívame vtedy prvé zmyslové skúsenosti. V matkinom tele možno rozlišovať napríklad rozličné druhy hudby. To znamená, že dieťa, embryo, dokáže rozlišovať rôznu hudbu. Dieťa dokáže vycítiť, či sa matka má dobre, či je šťastná alebo nie, či sa boji a tak ďalej. Prvých deväť mesiacov, to je čas učenia, v ktorom sa človek organizuje. Ukončenie života v tomto štádiu je teda neakceptovateľné. Je to zločin. Teda potrat je zločin.
Jednoducho niet pochýb o tom, že aj embryo v najranejšom štádiu je ľudskou bytosťou. Celý jeho genetický kód a všetky jeho vlastnosti sú nesporne ľudské. Je živé, sebaurčujúce a nie je tou istou bytosťou ako matka. Je samostatným celkom. Najpresvedčujúcim argumentom je to, že embryo je už od najranejšej fázy pred zahniezdením v maternici autonómnou, hoci závislou ľudskou bytosťou so všetkými svojimi morálnymi následkami, čo nazývam vektorová teória života. Z väčšiny embryí sa stanú zdravé, dokonale sformované ľudské bytosti, ktoré šťastne nasledovali vektor života. Ako keď sa surfer kĺže po perfektnej vlne. Na začiatku nášho života zaujíma vektor najpozitívnejšiu pozíciu. Počas starnutia sa nemilosrdne odkláňa k tej najnegatívnejšej. Embryá sú závislé bytosti, aj plody. Aj predčasne narodené deti sú závislé bytosti, aj novorodenci sú závislé bytosti. A vlastne my všetci sme závislými od náklonnosti a tolerancie druhých a od rozličných biologických a lekárskych zariadení a prístrojov a sluchových aparátov, okuliarov, kardiostimulátorov, dialýzových prístrojov, operácií, liekov a tak ďalej a tak ďalej. Som lekár," hovorí profesor Nathanson, "a preto viac dôverujem overiteľným informáciám než nejakým hmlistým a subjektívnym údajom. A preto verím, že oplodnená vaječná bunka, zygota, je nové indivíduum.
Keď som bol začiatkom 70. rokov prostredníctvom ultrazvuku konfrontovaný s pohľadom na embryo v tele matky, jednoducho som stratil svoju vieru v správnosť umelého potratu. Sám som ich urobil veľa, ale potrat je slepý zákrok. Lekár nevidí, čo robí. Zasunie do maternice nástroj, zapne motor, pričom sa dá do pohybu odsávačka a niečo vysáva. Nakoniec ostane v nádobe na odpad iba hŕbočka mäsa.
V roku 1984 som požiadal priateľa gynekológa, ktorý za deň urobil 15 až 20 potratov, požiadal som ho, aby pri najbližšom potrate zapol sonograf a všetko mi to zaznamenal. On to urobil. Keď si spolu so mnou prezeral tie záznamy, zasiahlo ho to tak, že už nikdy neurobil nijaký potrat. Ja som to v tom čase nerobil už päť rokov. Ale to, čo som videl, mnou otriaslo do hĺbky duše. Zábery boli šokujúce. Na základe tohto vznikol film Nemý výkrik, The Silent Scream. Premiéra bola 3. 1. 1985. Nemý výkrik ukazoval dvanásťtýždňový plod, ktorý potratový lekár v maternici roztrhal na kusy pomocou kombinovanej metódy sacími a drviacimi prístrojmi.
Reakcie prišli okamžite. Všetci sme boli nesmierne rozrušení, lebo Nemý výkrik znamenal nesmiernu hrozbu pre zástancov potratov a vyvolal naozajstný boj, pri ktorom nešlo o normálne debaty, vôbec sme nedebatovali. My sme vzájomne na seba kričali. Po prvý raz sme mali na našej strane techniku a zástancovia potratov nemali nič. Prečo sa nám, ktorí sme robili potraty, nepodarilo uvedomiť si, čo robíme. Pri potrate, ktorý sme dokončili, sme na vlastné oči videli kúsky tkaniva, a predsa sme neboli schopní alebo ochotní odpútať sa od starého spôsobu myslenia a osvojiť si nový, že totiž, že sme v skutočnosti zničili ľudský život. Hoci sme mali obrovské množstvo empirických informácií svedčiacich o tom, že aktom potratu sa zničila živá ľudská bytosť, naozajstná zmena nášho myslenia nastala až s príchodom ultrazvuku. Ultrazvuková technika nám nielenže umožnila na vlastné oči vidieť, že plod je fungujúci organizmus, ale aj zmerať jeho funkcie, účinne stanoviť jeho váhu, vek, pohlavie. Mohli sme ho pozorovať, ako prehĺta, pozorovať, ako ciká, vidieť ho v spánku i pri bdení. A mohli sme pozorovať, že jeho pohyby boli takisto cieľavedomé ako pohyby novorodenca. Bez šokujúceho účinku empirických dôkazov a bez priameho emocionálneho účinku, ktorý v takej forme môže vyvolať iba pohľad na dieťa, ani jeden z nás nezískal pevné vnútorné jadro duchovnej sily, aby sme si uvedomili nesmierny rozsah zla, ktoré sme spôsobili.
Áno, nespravodlivé zákony existujú. Máme sa teda s tým uspokojiť alebo sa máme snažiť zmeniť ich?" Toľko teda z vyjadrenia profesora Bernarda Nathansona.
Ja len dodávam: Umelé potraty sú zásadným porušovaním ľudských práv bezbranného nenarodeného dieťaťa. Vo svetle najnovších vedeckých poznatkov, ktoré ukázali, že ľudský život začína oplodnením, musíme konštatovať, že umelý potrat je úkladná vražda a nijaké spoločenstvo, ktoré má úkladnú vraždu uzákonenú, sa nemôže považovať za spoločenstvo civilizované.
Ďakujem.