Videokanál poslanca

Oceňujem váš naozaj veľmi kultivovaný prejav. Chcela by som len doplniť ešte, že akosi ste pozabudli všetci na Mníchovskú dohodu v roku 1938, kde sa zúčastnili spolu s Hitlerom a Mussolinim jeho obdivovatelia a bývalí spojenci prvej Československej republiky a garanti prvej československej štátnosti Francúzsko a Anglicko. Zabudli ste teda a pozabudli na zbabelý útek budúceho masového vraha Beneša, ktorý nechal republiku v ťažkej situácii. Ušiel do Anglicka a nechal to všetko na starého pána Dr. Háchu, ktorý sa musel ísť prosiť Hitlerovi o ochranu Česka, takže...
A ešte k tomu, čo poslanec Dostál tu rozpráva o referende. Referendum nebolo ani pred vznikom prvej Československej republiky, nebolo referendum ani po vojne, ani v ’44., ani v ’45., tak nechápem, prečo sa niekto vôbec dožadoval referenda pri terajšom vzniku v osemdesiatom..., v ’90., po ’90. roku pri vzniku Slovenskej a Českej republiky.
Ale zároveň ešte chcem pripomenúť, že ešte aj pri tomto delení Slováci odišli skrátka, že Česi nás v mnohých veciach obrali. A bola to úroveň naozaj slovenská, Slovenskej republiky, predstaviteľov, ktorí chceli dôstojný rozchod, dôstojný teda akt tohoto rozvodu a netrvali na tom a nebazírovali a nezachraňovali jednoducho to, čomu sa Česká strana spreneverila. Napríklad zoberme si len ukradnutú zástavu a... A tak ďalej a tak ďalej.

Chcem ti, kolega Mizík, chcela by som ešte pripomenúť, k tvojmu pridať, že Česi, teda že nerobili vôbec, teda aj keď vznikala Československá republika, nerobili nič z lásky k Slovákom, ale len a len z lásky k sebe, o čom je z minulosti aj z prítomnosti dôkazov až-až. Len napríklad spomeniem: zavraždený Štefánik, evanjelik, zaslúžil sa o vznik Československej republiky, zavraždený Tiso, katolík, náš prvý prezident, a potom aj zavraždený Clementis, komunista, minister zahraničných vecí v Československej republike. Každý z nich bol niekým iným a každý z nich žil v inom čase, spoločné mali ale dve pre nich osudové vlastnosti, boli to Slováci a chceli zachrániť slovenský národ pred počeštením. Prví dvaja určite aj pred ateizovaním. A to bola ich najväčšia chyba, ktorá ich stála život.
Druhý dôkaz, že Česi nás vždy len použili pre svoje záujmy, je len ten, že dehonestovali, prenasledovali, pokiaľ až, aj zabíjali každého, kto chcel slovenskú samostatnosť Slovákov od Čechov. A ja teraz nehovorím o bežných českých obyvateľoch, bežných českých ľuďoch, voči ktorým nič nemožno, nemožno namietať. Hovorím o pražskom centralizme, o pražskej českej vláde a slovenských zradcoch a prisluhovačov.
A čo sa týka toho 30., 6. októbra 1938, pán poslanec Osuský, všetky strany vrátane agrárnikov a všetkých možných, utekali a prosili sa a podkladali sa, aby mohli byť súčasťou, a pokiaľ viem, zastávali veľmi výnosné miesta, viď Imrich Karvaš na samostatnom Slovenskom štáte z roku 1938. Karvaš je len jednou, Čatloš.

Pani poslankyňu Zimenovú, je mi, je to trápne, že citujete historikov, ktorí boli celý život poplatní jednak Československu a komunistickej strane a odpisovali, nemali ani to, odpisovali dejiny z Prahy. Takže jednoducho na toto by som sa veľmi neodvolávala. A zrejme podobní aj iní, ktorých vy čítate a na ktorých sa odvolávate. Čiže toto nie je žiadne svedectvo. To je len to, že títo ľudia, ktorí celý život sa priživovali na Prahe, že odpisovali dejiny z Prahy a ktorí si na tom robili kariéru, tak jednoducho títo ľudia naozaj nedokážu prekročiť svoj tieň a nedokážu povedať, áno, prepáčte, robili sme to takto. Takže to len k tomu.
A okrem toho používate takú demagógiu a také konšpirácie a také nepravdy, že naozaj veľmi ťažko. To by bolo treba o tom s vami, ale možnože sa a zrejme sa s vami o takých veciach ani nedá rozprávať.
Vďaka.

Tak ešte raz, vážená pani predsedajúca, kolegyňa, kolegovia, k návrhu poslancov, v dôvodovej správe predkladatelia píšu: „Demokratická a humanistická tradícia prvej ČSR je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho povedomia.“
Nie je to, žiaľ, pravda. Prvá ČSR pre občanov druhej Slovenskej republiky nebola a nie je ani zdrojom národnej hrdosti, ani občianskeho povedomia. Ani byť nemôže. Prvá Československá republika napriek pozitívam, ktoré pre nás mala, napríklad koniec maďarizácie, vymedzenie hraníc, rozvoj kultúry a podobne, totiž so Slovákmi akosi nerátala. Nepokladala ich za svojbytný národ, nezaručila im národné práva.
Československá republika vo svojej ústave z roku 1920 kodifikovala iba jeden, československý národ. Národné práva ústava zakotvila pre národnostné menšiny, ale nie pre Slovákov. Slovákov totiž brala len ako súčasť tzv. československého národa. Jej najvyšší predstavitelia trvali na tom, že národ slovenský neexistuje. A tak sa k nim aj správali. To bola kontinuita 20 rokov prvej Československej republiky. Až po mníchovskej konferencii a abdikácii Beneša na jeseň v roku 1938, to znamená, že až 20 rokov po roku 1918, po októbri 1918, 20 rokov, štát prvý raz uznal existenciu slovenského národa.
A to už nehovorím o ďalších odvrátených stránkach Československej republiky, a to bolo odbúravanie priemyslu v Slovensku, na Slovensku, zo Slovenska, biednej až zúfalej sociálnej a hospodárskej situácii širokých vrstiev Slovenska a následnom masovom vysťahovalectve Slovákov, streľbe do štrajkujúcich robotníkov s desiatkami obetí, či tvrdej cenzúre a prenasledovaní politickej opozície. Československá republika sa až do jesene 1938 správala jednoducho ako český štát. Tento fakt treba pripomenúť aj dnešnej Slovenskej národnej rade, resp. Národnej rade Slovenskej republiky.
Chcela by som zacitovať... Takto, v dôvodovej správe predkladatelia ďalej píšu: „Počas trvania Československého štátu bol 28. október štátnym sviatkom.“ Toto tvrdenie je pravdivé. Otázka však znie, či dnes žijeme v Československu alebo v Slovenskej republike. Ak žijeme v Československu, tak je prirodzené hlásiť sa k československej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti z československej histórie ako československé štátne sviatky. Ale pokiaľ viem, tak chcem upozorniť predkladateľov a všetkých čechoslovakistov, že žijeme v Slovenskej republike a je prirodzené a logické hlásiť sa k slovenskej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti zo slovenskej histórie ako slovenské štátne sviatky.
Prvá ČSR sa nekompromisne vysporiadala s predchádzajúcim historickým obdobím, obdobím Rakúsko-uhorskej monarchie. Už v októbri 1920 v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia podali traja poslanci návrh na odstránenie pamätníkov na Slovensku z obdobia Rakúsko-Uhorska. Dovolím si citovať, čo zaznelo v roku 1920 na zasadaní v Poslaneckej snemovni. Poslanci Igor Hrušovský a Václav Sladký a spoločníci, citujem:
„Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území Československej republiky sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom, obzvlášť tie, ktoré glorifikujú habsburskú dynastiu alebo niekdajšiu hegemóniu nemeckú, poťažne maďarskú. Tak napríklad socha Márie Terézie na periférii republiky v Bratislave na dunajskom nábreží zrovna provokuje československé národné cítenie.“
Tak toto je citát, to je z udalosti, teda je to doslovný, doslovný citát. To znamená, ešte raz, v zdôvodnení píšu: Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území ČSR sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom.
Teda ak sa predkladatelia novely chcú inšpirovať tradíciami prvej Československej republiky odporúčam práve tento krok, aký spravili politici prvej ČSR z roku 1920. Nenariekali nad zaniknutou monarchiou ako terajší predkladatelia za Československom, neospevovali jej veľkosť, historický význam a tradície, ale nekompromisne sa od nej odtrhli, odstrihli. Nedovolili, aby v uliciach a na námestiach šarapatili pomníky a sochy postavené predošlým štátnym útvarom.
Skúsme sa inšpirovať, prosím, touto demokratickou a humanistickou tradíciou prvej Československej republiky.
Ďakujem.

Najprv zareagujem na pán Pčolinského. Slovenský štát nebol fašistický a dokonca a nebol ani vojnový, vojnová bola prvá Československá republika, pretože vznikla v čase vojny.
Na poslanca Osuského, zaujímavé, na jednej strane hovoríte o Martinskej deklarácii a o mandáte, tak ja sa potom vás pýtam, prečo nesúhlasíte s návrhom poslanca Hrnka, aby bol teda tým štátnym sviatkom ten 30. október, keď už. A okrem toho, čo sa týka smrti Štefánika, ktorého naozaj zavraždili, a teda ktorý bol zločine, prvým, jeden z prvých žalobcov bol Štefánikov Milanov brat Igor Štefánik, evanjelický farár z Palanky v Juhoslávii. V liste zverejnenom v Národných novinách v Martine, napísal: „Generálovu smrť nezapríčinila nehoda, bola to úkladná vražda! Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vyšetrenie.“ Brat Igor učinil verejné vyhlásenie preto, že dúfal, že na základe tohoto dôjde k súdnej žalobe a riadnym vyšetrovaním bude, budú praví vinníci v pozadí, ktorí boli, budú usvedčení. Takto sa však nestalo. Hrad jednoducho všetky tieto, bolo niekoľko komisií postupne za sebou, ale členov menoval Hrad a všetky končili záverom: nešťastná náhoda.
Čiže v podstate, ale opakujem vám, prvým žalobcom bol evanjelický farár Igor Štefánik, brat zavraždeného Milana Rastislava Štefánika.

Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovolím si teraz prečítať vyhlásenie Panslovanskej únie k návrhu na uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok, citujem:
V tomto roku 2018 uplynie sto rokov od prijatia zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu československého. Čechoslovakistická propaganda tvrdí, že 28. októbra 1918 vznikol štát dvoch bratských národov, a že Slováci sa vtedy po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Slováci v tom čase nepochybne do česko-slovenského štátu ako štátotvorný subjekt vstúpiť chceli. Svedčia o tom Clevelandská aj Pittsburská dohoda. Ale napokon napriek českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie, v žiadnom prípade nie ako štátotvorný subjekt. Špička českej politiky Slovákov ako národ neuznávala. Stačí, ak uvediem len štyri typické príklady.
Masaryk v memorande, Tomáš, teda Tomáš Gariggue, Tomáš Redlich Masaryk v memorande Independent Bohemia z roku 1915, ešte z roku 1915, adresovanom britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Grayovi, píše: „Slováci jsou Čechy, přesto, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“
Militantný český nacionalista Alois Rašín, v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát, a ten musí zůstati českým státem. Podle podmínek míru, máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neesistovali.“
Edward Beneš roku 1943 vyhnal, vyhlásil: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Zastávam neochvějne názor, že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedným z nářečí českého jazyka, tak jako tomu je s hanáčtinou nebo s jinými nářečími českej řeči. Ja nikomu nebráním, aby o sobě říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.“
Súdruh Antonín Novotný spomína: „Na předsednictvu partaje se hovořilo o federalizaci Slovenska mnohokrát. Po mém příchodu do funkce prvého tajemníka daleko více, než za soudruha Gottwalda či Zápotockého. Odmítali se o federalizaci vůbec bavit. Oba si řešení otázky Slovenska představovali v neustálém prolínaní až do úplného splynutí Čechů a Slováků v jeden národ. Ja se díval na otázku Slovenska stejně jako oni.“
Takže tvrdenie, že Česi vnímali Slovákov ako rovnocenný, bratský národ, je bohapustá konšpirácia.
V súčasnosti sa na Slovensku opäť skloňuje Pittsburská dohoda. Spoluautor tohto dokumentu Tomáš Gariggue Masaryk sa krátko po jej podpise vyjadril: „Než hlavní věcí je, že dokument té umluvy je podvržený, je falsum. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“
Podľa americkej historičky Margaret McMillanovej Tomáš Garrigue Masaryk na margo tejto dohody dokonca povedal: „Uzavřeli jsme ji, abychom uklidnili malou skupinku Slováků, která snila o bůhvíjaké nezávislosti pro Slovensko.“
Tak, vážení kolegovia, čo teda 28. október 1918 znamená. Čo teda 28. októbra 1918 vzniklo? Bol založený spoločný štát dvoch bratských národov Čechov a Slovákov alebo bola obnovená česká štátnosť, teda vznikol štát český, ktorý následne pohltil Slovensko? Nie nadarmo Česi používajú označenie „historické země České“. Česká historička Lenka Bobková vo svojej práci Ustavení Koruny království českého“ hovorí: „Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujícího pojmu vyjadřujícího příslušnost té-které korunní země k teritoriu ovládanému českým králem) zanikla, Corona regni Bohemiae zanikla teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.“
V Zásadách programu českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.“
Druhý zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1215 uvádza: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“
Ale podľa v súčasnosti oficiálneho historika, ktorý bol za totality učiteľom ruštiny, sa Slováci 28.10.1918 po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Skutočne?
Oficiálna historiografia nás už 100 rokov presviedča, že 30.10.1918 sa slovenský národ Martinskou deklaráciou pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému štátu, teda bez pomlčky. To je však megakonšpirácia. Účastníci zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine nemali mandát na prijatie takého dokumentu, akým Martinská deklarácia bola, ak len nepočítame telegram predsedu uhorskej vlády grófa Károlyho, ktorý takto uznal Slovenskú národnú radu a právo Slovákov na sebaurčenie. Je ale otázne, či toto možno považovať za legitimizáciu. Sú tu však ešte iné, vážne problémy. V Martinskej deklarácii sa totiž o česko-slovenskom štáte nič nehovorí. V čase, keď deklaráciu schvaľovali, ešte účastníci martinského zhromaždenia o založeného nového štátu nič nevedeli, a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Navyše večer po schválení dokumentu, v čase, keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky Svätý Martin opustila, sa dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol už schválený text dodatočne zmenený. Z právneho hľadiska môže byť takto pozmenený dokument spochybňovaný ako nulitný akt. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska. Pozitívom Martinskej deklarácie však napriek všetkému je, že Slováci takto oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom.
Ale načo potrebovali Česi Slovensko? Český učiteľ Karel Kálal, po vzniku česko-slovenského štátu ministerský tajomník na Slovensku, vyhlásil: „Pochopí čeští vůdcové, kde je jejich pravá zaslíbená země?“
V II. zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z r. 1921 na str. 1217 je to vysvetlené a povedané otvorene a natvrdo: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“
V dokumentoch vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie sa možno dočítať, že: „Pro český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovat směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídké osídlení. To je právě na Slovensku, které na 1 km2 nemá ani polovinu lidí, kolik jich mají české země.“ 59 na 1 km2, zatiaľ čo české země 128. „Slovensko se může stát kolonizační zemí českou.“
Českí politickí vodcovia, ekonómovia a podnikatelia sa podľa uvedeného správali a Slovensko ako svoju kolóniu s chuťou drancovali a vykorisťovali. Takže Slováci sa prejavili ako štátotvorný národ preto, aby sa ich vlasť stala českou kolóniou?
O prvej Československej republike čechoslovakisti radi hovoria ako o vzore a ostrovčeku slobody a demokracie v strednej Európe. Britský chargé d’affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši zo 6. novembra 1919 napísal: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou…“ Britský vyslanec v Prahe James Addison zasa v depeši z 13. novembra 1934 napísal: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom.“
Takže máme my Slováci 28. októbra čo oslavovať? Má byť 28. október naším štátnym sviatkom? Podľa nás príčinou vzniku prvej Československej republiky príčina spočívala v obnovení českej štátnosti, ďalej v rozšírení jeho územia na východ v snahe dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia, v asimilácii Slovákov a vo využívaní Slovenska ako českej kolónie. Nad našou históriou všeobecne visí množstvo otáznikov, pretože bola až pričasto zamlčovaná, zatajovaná a veľmi, veľmi falšovaná. Obzvlášť naša história po 28. októbri 1918 si vyžaduje nové, seriózne čechoslovakistického balastu zbavené historicko-právne skúmanie. Nahrádzanie reality konšpiráciami vychádzajúcimi z politických interpretácií hypotetických predpokladov je nenáležité a nevedecké. Držme sa pravdy.
V Bratislave 6. júna 2018 predsedníctvo Panslovanskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja by som odporúčala predkladateľom, že aby vynechali z tejto svojej, z týchto svojich návrhov Štefánika, aby sa prestali odvolávať na Štefánika v súvislosti s tzv. demokratickou prvou Československou republikou, pretože ja si myslím, že, dúfam, že vám je známe, že Štefánik v tejto tzv. demokratickej prvej Československej republike nežil ani jednu, možno žil pár minút pred tým, než ho zastrelili, zostrelili jeho lietadlo vojaci, ktorých iniciátorom, tejto vraždy, bol Beneš, vojnový zločinec a masový vrah.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Hrnko, ja oceňujem tento váš príspevok, lebo bol naozaj veľmi, teda bol to príspevok pravdivý, erudovaný a veľmi poučný, hoci ja osobne tieto veci poznám.
Len mi je ľúto, že je tu tak málo poslancov, pretože by to nezaškodilo celému plénu tohoto parlamentu, aby si toto vypočul, túto, naozaj tento exkurz do histórie. A dokonca si myslím, že by nezaškodil ani poslancom vládnej koalície. Takže je mi ľúto, že ich je tu tak málo.
Ďakujem.

Ja ti ďakujem, pán kolega Mizík. Ja ešte k tým mimovládkam by som povedala, že my sme tu podali návrh, ktorý bol, aby mimovládne organizácie, ktoré sú financované zo zahraničia, aby boli zaviazané povinnosťou uvádzať zdroj svojich financií, kto ich platí, kto ich financuje. Nikto z poslancov SMER-u za tento návrh nezahlasoval. Takže je tu naozaj, je to schizofrénia.
A to, čo váš pán poslanec jeden, neviem, ako sa volá, Buček alebo ako, hovoril, tie mimovládky tam hrajú úlohu, v tomto, v tomto návrhu zákona.
Znova prosím, pani ministerka, stiahnite, prosím, váš zákon.