Videokanál poslanca

Ďakujem pekne.
Pani poslankyňa Grausová, mladícka nerozvážnosť stála na počiatku toho, čo dnes – a divím sa, že vy ho tak bránite – evidentní nepriatelia demokracie obúchavajú Jánovi Budajovi o hlavu. Ján Budaj svojím ďalším životným príbehom – podobne ako Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka a mnohí ďalší – precitol a urobil oveľa viac pre demokraciu v tejto krajine ako všetci tí, ktorí zalezení pokrytecky naňho dnes poukazujú. Nie je to žiaden podraz na Jána Budaja, je to jednoducho konštatovanie toho, že ten človek, ako káže kresťanstvo, ktorého vy máte, s prepáčením, plnú hubu, dáva možnosť hriešnikom polepšiť sa a túto možnosť, tak ako Šavol obrátený na Pavla, Ján Budaj využil a budem ho v tomto zmysle brániť.
Kolega Mizík, no neviem, čo je to ružová totalita, ale vám vadia osoby, ktoré ocení prezident Kiska, pretože sú Židia. To je čistý fašizmus, aby sme boli presní. A pre mňa bolo teraz cťou, že som hovoril do mikrofónu po mojom prezidentovi Andrejovi Kiskovi a že som mal tú česť tu takto vystúpiť. A vám chcem povedať, že, samozrejme, že vedu môže robiť každý za svoje. Ak niekto robí vedu o tom, že najlepší liek na všetko je Savo, tak to môže skúmať na psoch, na sebe, ak to bude skúmať na manželke, tak je to už vážny trestný čin. Teda toľkoto k tomu, aká veda sa má robiť za verejné prostriedky daňových poplatníkov. Veda, ktorá je apologéziou fašizmu a komunizmu, sa rozhodne za prostriedky krajiny, ktorá je demokratická a totalitu odmieta, robiť nemá.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Kvôli poriadku tvrdím, že som mal 8 minút 28 sekúnd, ale budem veľkorysý.
V záverečnej časti svojho vystúpenia by som sa venoval vlastne personálnym otázkam. Personálne otázky vo fungovaní každej takejto inštitúcie iste nie sú nezanedbateľné. Môj zvečnelý vzácny priateľ Ján Langoš bol nepochybne pravým mužom na svojom mieste a je iste nielen mojím presvedčením, že v jeho šľapajach majú kráčať jeho nástupcovia.
Keď sa zamyslím nad tým, ako vznikla nominácia jeho nástupcu Petranského, tak musím povedať, že sme ako obrancovia Langošovho odkazu mali obavu, čo z toho bude. Pretože dvojzáprah Mečiar – Slota rozhodne Ústav pamäti národa z pochopiteľných príčin nemilovali. Pravda je – a to treba konštatovať, že najhoršie očakávania, ktoré sme v súvislosti s nomináciou druhého predstaviteľa ÚPN mali, sa nenaplnili. Nedošlo k likvidácii Ústavu pamäti národa.
Pravdou na druhej strane je, že sa charakter toho produktu a to, čo sa tam postupne menilo, akýmsi spôsobom vzďaľovalo tomu, čomu sa mal Ústav pamäti národa venovať. Ústav pamäti národa sa mal venovať hnedej a červenej totalite, ktorá stála životy a životné osudy státisíce ľudí. Keď som mal tú česť byť pozvaný na 10. výročie, oslavu v Zrkadlovej sieni Bratislavského hradu, keď si toto Ústav pamäti národa pripomínal, tak atmosféra toho dvojhodinového posedenia bola taká, že som povedal Františkovi Mikloškovi, ktorý sedel vedľa mňa: Fero, keby sa teraz tuná hlasovalo o blahoslavení Jozefa Tisa, tak to tu prejde 90-percentnou väčšinou. Áno, zmenil sa Ústav pamäti národa a toto bol drobný dvojhodinový symptóm toho, ako sa menil.
Nezanikol a keď vypršalo funkčné obdobie pána Petranského, tak nepochybne bolo treba nájsť kandidáta. A Ondrej Krajňák bol kandidát, na ktorom celkom zrejme sa dohodla pomerne význačná časť nás, ktorí sme ho volili. Mám pocit, že i tí z brehov, ktorí ho dnes chcú sťať, sa domnievali, že bude poslušný, poddajný, ústupčivý. Mne sa vnucuje analógia s Michalom Kováčom. Ten bol tiež zvolený ako ten, ktorý má poslúchať. Ktorý má aportovať – a vymkol sa.
Ku cti musím povedať, že to, čo sa stalo za roky, keď vedie Ústav pamäti národa Ondrej Krajňák, je obrat smerom k pôvodnému Ústavu pamäti národa Jána Langoša. Ondrej Krajňák zdedil ústav plný nášľapných mín. Zdedil ten ústav s nášľapnými mínami v personálnej oblasti. Zdedil ten ústav v podobe, že jeho predchodca zriadil odborovú organizáciu, ktorej predstaviteľ, ako vieme, je krytý zákonom, proste prevzal ústav nie v jednoduchej situácii prehrávaných procesov a podobne. Ak sa Ondrej Krajňák dokázal postaviť perverzii, ktorou je to, že na súde v demokratickej Slovenskej republike sa dáva sluchu eštebákom proti faktom a podkladom Ústavu pamäti národa, tak mu to slúži natoľko ku cti, že považujem akékoľvek snahy o jeho likvidáciu za hanebné.
Nejde o lex Babiš, nejde o Babiša, ide o to, že v tejto krajine je slovo eštebáka cennejšie, dôležitejšie a rozhodujúce v porovnaní s faktami, lebo my tvrdíme, teda my, my netvrdíme, oni tvrdia, že to sú manipulované podklady, ale tí, ktorí ich tvorili a manipulovali, tí sú dôveryhodní. Tých slovo berieme. Skutočne sme v situácii, že by per analógiám mohli očisťovať obžalovaných na lavici v Norimberskom procese esesmani, ktorí by nás presvedčili, že Hans Frank, Seyss-Inquart a všetci ďalší, o Göringovi ani nehovoriac, o ničom nevedeli, to bolo mimo nich. Oni netušili o plynových komorách, oni netušili o vyhladzovaní a genocíde, lebo naša výpoveď – esesákov, gestapákov a iných – je dôveryhodná pre súd akože.
Takže musím povedať, že Ondrej Krajňák je človek, ktorý stojí za obranu každému súdnemu človeku. A preto, keďže oňho ide, nebudeme to maskovať tvrdeniami, že akýsi kolektív viachlavý je ten pravý na riadenie takej inštitúcie, presne tak ako som povedal v príklade s Generálnou prokuratúrou, tak si myslím, že ho treba brániť a tomuto zákonu treba čeliť.
Preto podávam návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa § 73 ods. 3 písm. b) sa uzniesla nepokračovať v rokovaní o predloženom návrhu zákona. Považujem ho za hanebný. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, ale nás je. No začnem toto vystúpenie drobným historickým exkurzom. Dal som si tú prácu a pozrel som sa, ako to vlastne bolo onoho 19. augusta 2002, teda pred takmer 15 rokmi o 22 hodín 51 minút. Konala sa, dá sa povedať, "čerezzvyčajnaja", výnimočná schôdza parlamentu, na ktorej boli tri prezidentom Schustrom, zaslúžilým členom komunistickej strany, vrátené jeho preňho neprijateľné návrhy zákonov. Dva z nich predložil Ján Langoš. Jeden z nich som predložil ja. Ani jeden nebol prijateľný pre komunistu, ktorý bol prezidentom.
Jeden z tých troch zákonov, ten ďaleko najdôležitejší, bol zákon Jána Langoša. Zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. Treba povedať, že pohľad na obsadenie našej sály; tým nemyslím teraz matematické, keďže nás tu je 12 aj s cestou alebo 14, ale na zloženie poslaneckého zboru; ukazuje, že dnes po 15 rokoch sú ôsmi poslanci, ktorí boli účastníkmi onoho hlasovania. Uvediem ich – kvôli histórii – v abecednom poradí: Budaj, Bugár, Jarjabek, Osuský, Paška, Šebej, Zelník. A Kresák. Kresák je mimo abecedného poradia uvedený v tomto zozname preto, lebo tí siedmi, ktorých som uviedol, tí hlasovali za prelomenie prezidentského veta a za vznik Ústavu pamäti národa.
Aj keď, ako sa hovorilo v tej piesni, z národov hoc sme rôznych, tak i dnes patrí moja vďaka všetkým 82 poslancom, ktorí prelomili prezidentovo veto. Podotýkam, že situácia bola taká, že sa jednalo o dovolenkové obdobie. V parlamente na túto schôdzu, do parlamentu prišlo 115 zo 150 poslancov. Ako vieme, na lámanie prezidentovho veta treba 76 hlasov. Ber, kde ber, i keď je sála na trištvrte obsadená. Podarilo sa to.
Mám k tomu ako jeden hádam z tých, čo kráčali s Jánom Langošom a podieľali sa na podpore tohto návrhu zákona, právo povedať, že to nebol ľahký zápas a ja som vtedy prvýkrát za štyri roky, čo som nikdy predtým neurobil, pretože priepasť medzi nami bola zdanlivo neprekonateľná, oslovil poslanca HZDS docenta Vojtecha Tkáča. HZDS sa ku koncu volebného obdobia začínalo tváriť ako európska strana. Ja som teda išiel za docentom Tkáčom a spýtal som sa ho, že keďže sa už tvária ako európska strana, či by nemal tú vôľu podporiť osobne návrh o vzniku Ústavu pamäti národa. Ku cti docenta Tkáča treba povedať, že tento návrh a prelomenie prezidentského veta podporilo 13 poslancov HZDS. On mi totižto sľúbil, že to nebude len jeho hlas, ale že zoženie ďalšie. A šesť poslancov pravej SNS.
Treba kvôli histórii povedať, že návrh nepodporil ani jediný koaličný poslanec SDĽ, pričom z tých, ktorí sú vo funkčnej politike z tej zostavy, Robert Fico sa pri tomto návrhu zdržal, čo v praxi znamená, samozrejme, nepodporenie. Toľkoto teda k historickému exkurzu, ako vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Ako hovorím, keďže som tým žil a doteraz ako vzácny relikt uchovávam mierne ohmataný originál toho zákona, ktorý ležal na vedľajšej lavici, lebo som sedel vedľa Jána Langoša, ktorý v radosti nad výsledkom mi naňho napísal krásne "s úctou priateľovi Petrovi Osuskému". Áno, tak vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Pokiaľ ide o to, čo sa deje dnes, nie som členom výboru pre ľudské práva, ale keďže som, ako hovorí Petr Pithart, "slyšel trávu růst" a tušil som, k čomu sa schyľuje, tak som sa dvakrát zúčastnil rokovania tohto výboru, ktorý bol v duchu prípravy na popravu Ondreja Krajňáka. Aj som vystúpil a povedal som, čo si o tom myslím. Ale oveľa poučnejšia ako to, čo si ja o tom myslím, bolo to, ako som videl vystúpenia členov správnej rady. Musím povedať, že by som im nezveril ani upratovanie, ale prosím. Je to možno vec názoru, ale ľudia, ktorí tam prezentovali to, čo tam prezentovali, ak nič lepšie nemali, tak tam nemali chodiť. A ak tam s týmto prišli, je to ich hanba, ma presvedčili o tom, že zveriť Ústav pamäti národa tomuto spolku je úplný nonsens.
Podotýkam ale zároveň, že i keby som si mohol vybrať správnu radu osobne jedného po druhom ako šachové figúrky, aj tak by som nesúhlasil s takou novelou zákona, aby som rozbil štatutárne vedenie takejto inštitúcie na akési viachlavé združenie, lebo to rovnaký veľkolepý nápad je, že zbavíme generálneho prokurátora jeho právomocí a urobíme kolektív nejakých prokurátorov od Trnku až po kohokoľvek ďalšieho z Banana klubu a necháme ich tak rozhodovať o fungovaní vecí. Jako skutočne neviem, kto na toto môže prísť. Pretože hovoríme, sú to nominanti toho, toho, toho. Technicky povedané, sú to všetci nominanti SMER-u, pretože tých, ktorých nominoval prezident, nominoval prezident Gašparovič, ktorý akoby bol členom SMER-u, ako sám povedal priateľsky. Takže to je k jednej stránke veci. Ale ešte raz hovorím, ani keby som ich sám nominoval, tak im nezverím výkon tejto funkcie, ale musí mať ten podnik šéfa. Toľkoto teda k tej spásonosnej myšlienke.
Samozrejme, keď som si vypočul, ako dal Krajňák vykovralovať akúsi miestnosť a dal aj čosi vymaľovať, samozrejme, v krajine, kde máme nejaké tie vratky DPH a tak, je spor o to, či vymaľovanie malo stáť o 200 eur viac a menej alebo menej a či kovral mal byť lacnejší alebo drahší, je skutočne nosnou otázkou pre pamäť národa. Proste ten koncert úbohosti, ktorý som tam zažil vo vystúpeniach reprezentantov tohto spolku, ma utvrdil v tom, že len ten, ktorý by ich v živote nepočul, by mohol hlasovať za takýto návrh, ak by nemal, samozrejme, zlý úmysel. Takže toľkoto k spásonosnému orgánu, ktorý to zachráni.
Pokiaľ tu padajú slová o tom, že či je to lex Babiš, tak ja môžem povedať tiež, že to je lex kovral a maľovanie. Je to, samozrejme, lex Bobák a Lacko, možno aspoň tak ako lex Babiš. Ale hlavne je to lex Krajňák, ktorého treba sťať.
Lex Bobák a lex Lacko. Samozrejme, je každého svätým právom živiť sa, čím uzná za vhodné. Napríklad tým, že som historik. Samozrejme, že je tak isto svätým právom každého skúmať to, čo chce, a z toho, čo skúma, urobí závery, aké uzná. V mojej pomerne rozsiahlej politickej knižnici je minimálne päť knižiek človeka, ktorý možno väčšine veľa nepovie, ale tí, ktorí sa tomu venujú, tým to niečo povie, David Irving. David Irving je britský historik, apologét fašizmu, nacizmu. Píše knihy, v ktorých dokazuje, že to bolo trochu inak a nebolo to tak a podobne. Je, samozrejme, svätým právom v demokracii Davida Irvinga skúmať, čo skúma, a urobiť si závery, aké urobí. Ale sotva by to mohol robiť napríklad v štátom vydržiavanom pamätníku holokaustu. Asi by to neprešlo, aby toto robil za štátne peniaze. Ak to mieni robiť za svoje alebo za akékoľvek iné, je to jeho sväté právo.
A musím povedať, že kovaný prisluhovač komunizmu, ako je Bobák, a neoľudák, samozrejme, môžu písať svoj obraz histórie, ale nemajú tak robiť v drese inštitúcie, ktorá má ukazovať zločiny komunizmu a nacizmu. To znamená, že ak tu pokrikuje kolega Hrnko na klub OĽANO, že je tam Ján Budaj, ktorý ako mladík podpísal, tak treba tiež povedať, že to ŠTB, o ktorom on tak elegantne hovorí a používa to každú chvíľku ako palicu, bolo len výkonným orgánom zločineckej organizácie zvanej KSČ. Teda musíme povedať otvorene, že Gestapo a Sicherheitsdienst bolo predovšetkým len strážnym psom a bičom Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei. Nebolo to naopak. Teda SS nestvorilo nacizmus ani Hitlera. Naopak. Takže toľkoto, keď budeme hierarchizovať to, že či je Budaj eštebák. Komunisti velili ŠTB, komunisti ich úkolovali a komunisti rozhodovali o tom, kto bude likvidovaný a perzekvovaný. Eštebáci vykonávali. Takže asi tak na túto tému.
Pokiaľ ide o volanie po synchrónne pôsobiacom, ako hovoril kolega Paška. No, synchrónne, zátvorka zglajchšaltovane. Toto nie je veľmi pekné slovenské slovo. Má nemecký pôvod, ale opäť má korene v totalite. Teda po nástupe Hitlera sa glajchšaltovalo. Aj keď sa to tak nehovorilo, tak ľud, ktorý zažil glajchšaltovanie, pripusťme, že totalitný slovenský štát ako jeden z svojich prvých počinov ešte pred tým, ako vznikol, zakázal všetky ostatné politické strany okrem Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Takže nejaká ilúzia, že to bolo niečo iné, je omyl už len z tohto jasného dôvodu. To znamená, glajchšaltovalo sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, prepáčte, nerád vás prerušujem, ale asi budete pokračovať dlhšie, to znamená, počkáme, vyhlasujem prestávku do štrnástej. Príde pán prezident a následne budeme pokračovať.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ďakujem, pán podpredseda.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Všetko dobré.

(Prerušenie rokovania o 13.01 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Nie je to procedurálny návrh. Chcel by som poprosiť, aby bolo moje hlasovanie k tlači 523, hlasovanie číslo 48 upravené, že chcem hlasovať za.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja len taká krátka reminiscencia do nie celkom dávnej minulosti. Už sa tu raz prijímali zákony, ktoré neplnili nijaký iný zvláštny účel, len aby sa vyhovelo primátorom a v paradoxerweise, aj v jednom aj v druhom prípade v tom lietal i pán primátor Raši. Teda mali sme prijatý vtedy v dvojičke lex Raši a lex Ftáčnik na tému primátora a viceprimátori a zdá sa, že "dobří holuby" sa vracajú, pretože opäť tu zas raz máme jeden zákon, ktorý je úlitbou celkom konkrétnemu človeku, v tomto prípade pánovi primátorovi Rašimu.

Ďakujem pekne, pán predseda. Onehdá sme tu, milí kolegovia, a to teda treba uznať, to ste dokonca podporili, zrušili nevyberané a pomerne nezmyselné pokuty za nehlásenie pobytu nad 90 dní, o ktorých mi už, keď som to prvýkrát neúspešne vtedy prekladal, povedal minister Kaliňák skorej tak súkromne mimo mikrofón, ale však my to nevyberáme. Čo bola pravda, ale pýtal som sa ho, načo máme takú normu, ktorú nerealizujeme. Teraz sme nevyberali toto, ale strojíme sa vyberať.
Viete, keď novinár napíše Veľká Británia, je to vážne delikt, ako vidíme. Predstavte si, že by niekto v súvislosti s rokovaním o brexite si dovolil básnicky obrat. Iste väčšina z vás vie, že Albión je starý názov toho, čomu dnes hovoríme Spojené kráľovstvo a priľahlé farnosti. A predstavte si, že by napísal vetu: "Prognózy hmlistého Albiónu po brexite budú ešte hmlistejšie." No ak je za Veľkú Britániu pokuta, tak by toho novinára a komentátora mali pri použití slova Albión vyviesť na dvor redakcie a tam ho samopalom skosiť, lebo to už je donebavolajúce.
Uznáte, milí priatelia zo všetkých, ktorí tu sedia, že hádam nie je strašným zločinom zrušiť kauzu Dzurindovej vlády v tomto bode.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážení kolegovia, milá snemovňa, dovolím si začať drobnou fikciou. Uvediem korektnú dlhšiu vetu zo vstupnej informácie športovej strany printového média: "V otváracom zápase Majstrovstiev sveta vo futbale v Belo Horizonte sa stretli mužstvá Spojených štátov brazílskych a Spojených štátov mexických za rozhodovania rozhodcu Davisa zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, na čiarach boli Gruevski z bývalej Juhoslávskej republiky Macedónsko a Schwarztaler zo Švajčiarskej konfederácie." Toto je absolútne korektná printová informácia v duchu "kat-astrálnej" vôle zákona. Iste poslucháč a čitateľ takejto športovej strany by si mohol povedať, či tým chlapom v tej redakcii nešibe. No nešibalo by im, lebo sa chcú len uchrániť pred pokutou, ktorú my chcem zrušiť.
Drobná epizóda. Pred niekoľkými dňami zasadal európsky výboru pre európske záležitosti. Ako referujúci pred cestou do Bruselu vystupoval bystrý a šikovný mladý muž, štátny tajomník Parízek. Informoval nás, že nosným prvým bodom bude diskusia o brexite a diskusia teda o európskom postupe vo veci odchodu Veľkej Británie. Keď povedal túto vetu, tak sa takmer chytil za ústa a povedal: "Ach, dúfam, že ma nebudú pokutovať."
No, ja som, priznám sa, nevypýtajúc si slovo od kolegu Blahu, mu povedal: "Pozrite sa na tých šesť junákov na druhej strane miestnosti oproti mne. Povedzte im, aby o štyri dni podporili novelu Dostála, Poliačika a Osuského a už sa nebudete musieť báť hovoriť o tom, že budete rokovať s Veľkou Britániou."
Na tomto malom príklade chcem poukázal na absurdnosť toho, čo existuje a čo chceme zrušiť.
Ako historický exkurz si dovolím ešte jednu vec. Iste si spomínate na pamätnú scénu, keď popijúc nejaké to liguére Anton Špelec, ostrostřelec, sa dopustil urážky majestátu, konštatujúc, že "císař pán je vůl" a ešte k tomu "korunovanej", ako dodal v opravnej verzii toho výroku. Musím zároveň povedať, že Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, ale špeciálne Rakúsko bolo legendárne veľkolepou byrokraciou. C.A.K. byrokracia spĺňala tie najvyššie nároky. Napriek tomu, milí priatelia, by nebol Anton Špelec odsúdený za to, že nepoužil kompletný titul jeho cisárskeho a kráľovského veličenstva. Nechcem vás zdržovať jeho čítaním, ale ten titul obnášal asi osem riadkov štandardného textu a končil slovami "a tak ďalej". Teda kompletný titul rakúskeho a uhorského cisára a kráľa bol na čítanie na štvrť hodinku. Ani rakúska byrokracia netrvala, aby sa pri každom oslovení panovníka používal dlhší titul ako cisár pán alebo cisár a kráľ František Jozef I.
Chcem teda povedať, že tak ako ste si vypočuli tú fikciu správy z majstrovstiev sveta vo futbale, iste uznáte, že tento návrh nie je zameraný ani proti vládnucej koalícii, ani proti strane SMER, HÍD či každému zvlášť. A tak ako povedal kolega Dostál, je to kauza Dzurindovej vlády. A tak sa teraz zamýšľam, že keď odmietnete túto novelu, komu tým slúžite, resp. že či by kritériom pre hlasovanie za nemal byť prostý ľudský zdravý rozum.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Téma zverejňovania očakávanej mzdy. Napadá ma spomienka spred mnohých rokov, keď som ako turista CKM navštívil prvýkrát Moskvu, tak na Gorkovskej, dnes už Tverskej, triede bola reštaurácia, kde bol neumelou rukou napísaný oznam: "Iščom povara." Ponúkali 100 rubľov keš. Neviem, či pred zdanením, alebo po. To znamená, že aj v hlbokej totalite sa kuchári hľadali za vopred určený plat.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. K tomu, k tej zmienke o čestných názvoch alebo o pomenovaniach školy jedna spomienka takmer spred dvadsiatich rokov. V čase, keď sme boli vládnuca koalícia, tak som sa angažoval vo veci priznania alebo navrátenia názvu školy v Ľubietovej. Bola to škola postavená koncom vlastne 20., začiatkom 30. rokov minulého storočia, veľmi pekná na tú dobu i dnes architektonicky pozoruhodná, ktorá niesla meno prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Tá škola sa uchádzala o vrátenie tohto názvu, ktorý, samozrejme, po komunistickom prevrate bol zrušený ako trieda. A pravda je, že aj keď existovala i vtedy zákonná možnosť takúto vec urobiť, trvalo neuveriteľne dlho prebiť sa s touto žiadosťou cez byrokraciu, teda cez úradnícky aparát ministerstva školstva. Nemyslím si, že by vtedajší minister Ftáčnik bol nejaký múr, cez ktorý to prejsť nemalo, ale i teraz bude veľmi dobré, ak sa stanovia jasné pravidlá a nenechá sa niečo na ľubovôli úradníkov. Lebo vtedy to už muselo dôjsť až k tomu, že pán poslanec Osuský sa vyhrážal tým úradníkom a nakoniec to horko-ťažko teda prešlo.
Takže budem rád, ak sa dobré školy dočkajú takejto veci bez toho, aby o tom rozhodovali nevolení byrokrati, ktorí majú osobné politické preferencie, ktorými chcú tomu či onému čeliť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No tak, ako povedali obidvaja predrečníci, so všetkým, čo povedali, môžem súhlasiť. Treba podčiarknuť, že, chvalabohu, medzi štandardnými – aj keď toto slovo je v našej politickej hantírke trošku sprofanované – stranami hádam bude tak ako na eurovýbore panovať zhoda v tomto bode. A myslím si, že tak ako povedal kolega Dostál, zhoda má panovať vôbec v bode zabezpečenia obranyschopnosti Európy solídnym plnením všetkých záväzkov, ktoré z nášho členstva či v Európskej únii, alebo v NATO vyplývajú. V tomto zmysle má pán minister obrany moju a možno nepochybne i kolegu Dostála plnú podporu pri predkladaní návrhov na dôvodné zvýšenie rozpočtu na obranu, pretože – tak ako zaznelo – obranyschopnosť Slovenska ako odtrhnutej jednotlivej krajiny je absolútne nezmyselná.
Dovolím si historicky zalistovať v citáte, keď sa prezident Tiso v roku ´39/´40 spýtal ministra obrany Čatloša, koľko vydržíme, keď Maďari vyrazia, Čatloš mu odpovedal: "Tri týždne." Treba povedať, že dnes je svet inak rozdelený, ale ilúzie, ktoré vzbudzujú niektorí totálni šialenci, že Slovensko má nádej byť obranyschopné ako také, resp. chrániť sa neutralitou, sú tak donebavolajúce hlúposti, že každý normálny človek musí stáť na presne opačnej pozícii, na kolektívnej bezpečnosti civilizovaných demokratických... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)