Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, ale nás je. No začnem toto vystúpenie drobným historickým exkurzom. Dal som si tú prácu a pozrel som sa, ako to vlastne bolo onoho 19. augusta 2002, teda pred takmer 15 rokmi o 22 hodín 51 minút. Konala sa, dá sa povedať, "čerezzvyčajnaja", výnimočná schôdza parlamentu, na ktorej boli tri prezidentom Schustrom, zaslúžilým členom komunistickej strany, vrátené jeho preňho neprijateľné návrhy zákonov. Dva z nich predložil Ján Langoš. Jeden z nich som predložil ja. Ani jeden nebol prijateľný pre komunistu, ktorý bol prezidentom.
Jeden z tých troch zákonov, ten ďaleko najdôležitejší, bol zákon Jána Langoša. Zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. Treba povedať, že pohľad na obsadenie našej sály; tým nemyslím teraz matematické, keďže nás tu je 12 aj s cestou alebo 14, ale na zloženie poslaneckého zboru; ukazuje, že dnes po 15 rokoch sú ôsmi poslanci, ktorí boli účastníkmi onoho hlasovania. Uvediem ich – kvôli histórii – v abecednom poradí: Budaj, Bugár, Jarjabek, Osuský, Paška, Šebej, Zelník. A Kresák. Kresák je mimo abecedného poradia uvedený v tomto zozname preto, lebo tí siedmi, ktorých som uviedol, tí hlasovali za prelomenie prezidentského veta a za vznik Ústavu pamäti národa.
Aj keď, ako sa hovorilo v tej piesni, z národov hoc sme rôznych, tak i dnes patrí moja vďaka všetkým 82 poslancom, ktorí prelomili prezidentovo veto. Podotýkam, že situácia bola taká, že sa jednalo o dovolenkové obdobie. V parlamente na túto schôdzu, do parlamentu prišlo 115 zo 150 poslancov. Ako vieme, na lámanie prezidentovho veta treba 76 hlasov. Ber, kde ber, i keď je sála na trištvrte obsadená. Podarilo sa to.
Mám k tomu ako jeden hádam z tých, čo kráčali s Jánom Langošom a podieľali sa na podpore tohto návrhu zákona, právo povedať, že to nebol ľahký zápas a ja som vtedy prvýkrát za štyri roky, čo som nikdy predtým neurobil, pretože priepasť medzi nami bola zdanlivo neprekonateľná, oslovil poslanca HZDS docenta Vojtecha Tkáča. HZDS sa ku koncu volebného obdobia začínalo tváriť ako európska strana. Ja som teda išiel za docentom Tkáčom a spýtal som sa ho, že keďže sa už tvária ako európska strana, či by nemal tú vôľu podporiť osobne návrh o vzniku Ústavu pamäti národa. Ku cti docenta Tkáča treba povedať, že tento návrh a prelomenie prezidentského veta podporilo 13 poslancov HZDS. On mi totižto sľúbil, že to nebude len jeho hlas, ale že zoženie ďalšie. A šesť poslancov pravej SNS.
Treba kvôli histórii povedať, že návrh nepodporil ani jediný koaličný poslanec SDĽ, pričom z tých, ktorí sú vo funkčnej politike z tej zostavy, Robert Fico sa pri tomto návrhu zdržal, čo v praxi znamená, samozrejme, nepodporenie. Toľkoto teda k historickému exkurzu, ako vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Ako hovorím, keďže som tým žil a doteraz ako vzácny relikt uchovávam mierne ohmataný originál toho zákona, ktorý ležal na vedľajšej lavici, lebo som sedel vedľa Jána Langoša, ktorý v radosti nad výsledkom mi naňho napísal krásne "s úctou priateľovi Petrovi Osuskému". Áno, tak vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Pokiaľ ide o to, čo sa deje dnes, nie som členom výboru pre ľudské práva, ale keďže som, ako hovorí Petr Pithart, "slyšel trávu růst" a tušil som, k čomu sa schyľuje, tak som sa dvakrát zúčastnil rokovania tohto výboru, ktorý bol v duchu prípravy na popravu Ondreja Krajňáka. Aj som vystúpil a povedal som, čo si o tom myslím. Ale oveľa poučnejšia ako to, čo si ja o tom myslím, bolo to, ako som videl vystúpenia členov správnej rady. Musím povedať, že by som im nezveril ani upratovanie, ale prosím. Je to možno vec názoru, ale ľudia, ktorí tam prezentovali to, čo tam prezentovali, ak nič lepšie nemali, tak tam nemali chodiť. A ak tam s týmto prišli, je to ich hanba, ma presvedčili o tom, že zveriť Ústav pamäti národa tomuto spolku je úplný nonsens.
Podotýkam ale zároveň, že i keby som si mohol vybrať správnu radu osobne jedného po druhom ako šachové figúrky, aj tak by som nesúhlasil s takou novelou zákona, aby som rozbil štatutárne vedenie takejto inštitúcie na akési viachlavé združenie, lebo to rovnaký veľkolepý nápad je, že zbavíme generálneho prokurátora jeho právomocí a urobíme kolektív nejakých prokurátorov od Trnku až po kohokoľvek ďalšieho z Banana klubu a necháme ich tak rozhodovať o fungovaní vecí. Jako skutočne neviem, kto na toto môže prísť. Pretože hovoríme, sú to nominanti toho, toho, toho. Technicky povedané, sú to všetci nominanti SMER-u, pretože tých, ktorých nominoval prezident, nominoval prezident Gašparovič, ktorý akoby bol členom SMER-u, ako sám povedal priateľsky. Takže to je k jednej stránke veci. Ale ešte raz hovorím, ani keby som ich sám nominoval, tak im nezverím výkon tejto funkcie, ale musí mať ten podnik šéfa. Toľkoto teda k tej spásonosnej myšlienke.
Samozrejme, keď som si vypočul, ako dal Krajňák vykovralovať akúsi miestnosť a dal aj čosi vymaľovať, samozrejme, v krajine, kde máme nejaké tie vratky DPH a tak, je spor o to, či vymaľovanie malo stáť o 200 eur viac a menej alebo menej a či kovral mal byť lacnejší alebo drahší, je skutočne nosnou otázkou pre pamäť národa. Proste ten koncert úbohosti, ktorý som tam zažil vo vystúpeniach reprezentantov tohto spolku, ma utvrdil v tom, že len ten, ktorý by ich v živote nepočul, by mohol hlasovať za takýto návrh, ak by nemal, samozrejme, zlý úmysel. Takže toľkoto k spásonosnému orgánu, ktorý to zachráni.
Pokiaľ tu padajú slová o tom, že či je to lex Babiš, tak ja môžem povedať tiež, že to je lex kovral a maľovanie. Je to, samozrejme, lex Bobák a Lacko, možno aspoň tak ako lex Babiš. Ale hlavne je to lex Krajňák, ktorého treba sťať.
Lex Bobák a lex Lacko. Samozrejme, je každého svätým právom živiť sa, čím uzná za vhodné. Napríklad tým, že som historik. Samozrejme, že je tak isto svätým právom každého skúmať to, čo chce, a z toho, čo skúma, urobí závery, aké uzná. V mojej pomerne rozsiahlej politickej knižnici je minimálne päť knižiek človeka, ktorý možno väčšine veľa nepovie, ale tí, ktorí sa tomu venujú, tým to niečo povie, David Irving. David Irving je britský historik, apologét fašizmu, nacizmu. Píše knihy, v ktorých dokazuje, že to bolo trochu inak a nebolo to tak a podobne. Je, samozrejme, svätým právom v demokracii Davida Irvinga skúmať, čo skúma, a urobiť si závery, aké urobí. Ale sotva by to mohol robiť napríklad v štátom vydržiavanom pamätníku holokaustu. Asi by to neprešlo, aby toto robil za štátne peniaze. Ak to mieni robiť za svoje alebo za akékoľvek iné, je to jeho sväté právo.
A musím povedať, že kovaný prisluhovač komunizmu, ako je Bobák, a neoľudák, samozrejme, môžu písať svoj obraz histórie, ale nemajú tak robiť v drese inštitúcie, ktorá má ukazovať zločiny komunizmu a nacizmu. To znamená, že ak tu pokrikuje kolega Hrnko na klub OĽANO, že je tam Ján Budaj, ktorý ako mladík podpísal, tak treba tiež povedať, že to ŠTB, o ktorom on tak elegantne hovorí a používa to každú chvíľku ako palicu, bolo len výkonným orgánom zločineckej organizácie zvanej KSČ. Teda musíme povedať otvorene, že Gestapo a Sicherheitsdienst bolo predovšetkým len strážnym psom a bičom Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei. Nebolo to naopak. Teda SS nestvorilo nacizmus ani Hitlera. Naopak. Takže toľkoto, keď budeme hierarchizovať to, že či je Budaj eštebák. Komunisti velili ŠTB, komunisti ich úkolovali a komunisti rozhodovali o tom, kto bude likvidovaný a perzekvovaný. Eštebáci vykonávali. Takže asi tak na túto tému.
Pokiaľ ide o volanie po synchrónne pôsobiacom, ako hovoril kolega Paška. No, synchrónne, zátvorka zglajchšaltovane. Toto nie je veľmi pekné slovenské slovo. Má nemecký pôvod, ale opäť má korene v totalite. Teda po nástupe Hitlera sa glajchšaltovalo. Aj keď sa to tak nehovorilo, tak ľud, ktorý zažil glajchšaltovanie, pripusťme, že totalitný slovenský štát ako jeden z svojich prvých počinov ešte pred tým, ako vznikol, zakázal všetky ostatné politické strany okrem Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Takže nejaká ilúzia, že to bolo niečo iné, je omyl už len z tohto jasného dôvodu. To znamená, glajchšaltovalo sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, prepáčte, nerád vás prerušujem, ale asi budete pokračovať dlhšie, to znamená, počkáme, vyhlasujem prestávku do štrnástej. Príde pán prezident a následne budeme pokračovať.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ďakujem, pán podpredseda.
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Všetko dobré.
(Prerušenie rokovania o 13.01 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)
