Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. No, nestalo sa mi za tie roky, čo sa tu, čo sa tu vyskytujem, aby som odišiel po svojom vystúpení a nevyčkal faktických poznámok. Toto je taký tvorivý marxisticko-nacionalistický prístup, ale dobre. Ja som sa pred vystúpením kolegu Hrnka vrátil, celkom čestne priznávam, z toalety, aby mi neuniklo ani slovo. Stálo to za to, nesklamal.
Dotknem sa len jednej veci. V krátkom čase, ktorý mám k dispozícii, a síce k tvrdeniu, že československý národ znamená popretie existencie Slovákov. K tomu len toľko. Ani historici, ani dermatológovia nemajú výuku logiky, ale nepochybne, ak vyhlásim, že československý národ znamená popretie existencie slovenského národa, nepochybne to implicitne, a to skutočne môže pochopiť aj marxistický historik, znamená popretie českého národa, pretože takisto zanikol český národ v československom národe. Tak len toľko k takej drobnej logickej prešmyčke, ktorú kolega opomenul.
A pokiaľ ide o to, že hovorí o potrebe vydania pamätí Karola Sidora. Čestne sa priznávam, že vonkoncom sa zaujímam o takúto literatúru a o dejiny 20. storočia celý svoj život a mám jej vo vlastnej knižnici viac ako ktokoľvek, koho poznám. A nepochybne sú pre mňa zaujímavé i Sidorove pamäti. Ja by som si dokonca napísal, ak by dotyčný vedel písať, i Šalgovičove pamäti, ale domnievam sa a je možné so mnou nesúhlasiť, že Ústav pamäti národa nemá vydávať pamäti Šaňa Macha ani Karola Sidora, ani Vasila Biľaka, ani Viliama Šalgoviča. Môže ich vydať, kto chce, ale nie za daňové peniaze poplatníkov.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja sa len dotknem takého malého fragmentu z vystúpenia kolegu Budaja, kde hovoril o zneužívaní materiálov pre politický boj. A dotknem sa výkriku, ktorý doľahol iste k jeho ušiam, keď doľahol k mojim, ktorý tvrdil, že však to bola demokracia.
Autorom výkriku je ten, ktorý o pár minút na to umravňoval kolegu Budaja, aby dodržiaval časový limit, to znamená, že výberovo si volí možnosť, kedy smie porušovať rokovací poriadok a kedy na ňom trvá. A tu je presne ten bod. Je našou tendenciou zvaľovať dianie na systém. Však bola demokracia. Demokracia nemá ani ruky, ani nohy, ani jazyk, ani nič podobné. Demokracia umožňuje voľbu ľudí, demokratickú voľbu. Čo potom tí ľudia demokraticky zvolení s mocou, ktorú takto získajú, robia, je výslovne na ich triku. A je úplne úbohé hovoriť o demokracii ako príčine čohokoľvek, pretože to, čo sa z nej stane, dobré alebo zlé, je vždy vecou tých, ktorí sú demokraticky zvolení. Tak ako to bolo s Hitlerom, tak ako to bolo s komunistami a tak ako to bolo s každým, ktorý vyšiel na začiatku z demokratických volieb.
Takže zvaľovať to na demokraciu skutočne je nonsens a ku cti Tomáša Garrigua Masaryka musím uviesť jeden jeho citát, ktorý presne o tomto hovorí: „Tak tú demokracii už máme, teď ješte ty demokraty.“ A o tomto to presne je.

Ďakujem pekne. Platí také nejaké úslovie, ktoré kedysi u nás na klinike razil pán profesor Hegyi - na jednej lodi jeden kapitán. To príslovie má v sebe kus pravdy a domnievam sa, že kolektívne orgány, ktoré majú viesť inštitúcie, sú zo svojej podstaty horšou cestou.
Predstava, že by RTVS viedli kolektívne vedúci redakcie spravodajstva, zábavy, kultúry a športu a pravidelne by sa schádzali, aby rozhodovali namiesto štatutára, je dosť zvláštna. To, že sme mali, že máme na stole predložený návrh zákona, v ktorom je menovite reč o občanovi Krajňákovi, je skutočne, jemne povedané, avantgardné. Už len čakám, kedy budeme prípadný neúspech hokejového národného mužstva riešiť tým, že prijmeme zákon, kde menovite vyženieme trénera v prechodných ustanoveniach, a už sa tu dialo všeličo, niektorí si pamätáme vyháňanie Gauliedera, ale venovať menovite osobe občana Slovenskej republiky zákon, ktorý ostane v Zbierke zákonov, je skutočne nečakaný prvok.
No, samozrejme, keď si osvojíme celkom jednoduchú pravdu, že tento zákon je naplnením telefonátu, tak potom, samozrejme, nás neprekvapuje, že ten, ktorému volá řiditel, musí podľa toho zákona skončiť. A keď nie inak, tak v jeho prechodnom ustanovení.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, no, jak znie titul známeho filmu s Milanom Kňažkom Dobří holubi se vracejí, ako vravím, nie som možno dobrý holub, ale vraciame sa – nie ja len – s týmto návrhom opakovane. Vraciame sa s návrhom, aby sme si primerane a patrične a teraz to poviem synteticky za všetky tie návrhy, ktoré sa v tomto duchu na tejto pôde prednášali, aby sme si uctili dielo našich predkov, na ktorom stojí i naša dnešná Slovenská republika. Aby sme si uctili vznik štátu, ktorý umožnil Slovákom prežitie, vzkriesenie a rozpätie krídiel, ktorý okrem iného vymedzil naše hranice, čo nie je nepodstatná vec z hľadiska štátnosti, a ktorý dal našej republike obrys, ktorý odvtedy má.
28. októbra vznikol štát, kde prvýkrát sme boli Slovenskom, kde sme neboli ani Felvidékom, ani hornouhorským Okolím, ako to vnímal Štúr, ale kde sme boli Slovenskom, kde sme vykročili z takmer zániku, teda z pozície polozomierajúcej a na ceste k totálnemu zániku, ktorý, musím povedať a nerád to hovorím v súvislosti s bratmi Slovanmi, takmer do tla doviedol k zániku Lužických Srbov. I my by sme boli skončili ako Lužickí Srbi, ako folklórne združenie v najlepšom prípade, s krojmi, s piesničkami, možno s fujarou. A stali sme sa moderným národom, ktorý na konci dvadsaťročia prvej Československej republiky mal vlastných vzdelancov, vlastných profesorov chirurgie, vlastných bankárov a ekonómov, ktorý proste už nemohol byť vymazaný. Preto sa s kolegami – a už neviem po koľkýkrát – prihováram za to, aby sme si, a keďže zákon má platiť od 1. januára budúceho roku, uctili sté výročie vzniku prvej vlasti, slobodnej vlasti Slovákov štátnym sviatkom.
Opakovane a opakovane sa tu hovorilo o úcte k tým, ktorí ho vybojovali. Vybojovali ho Češi i Slováci rukou spoločnou a nerozdielnou. Áno, 28. októbra bol v Prahe Vavro Šrobár a zlí jazykovia hovoria, veď on tam vlastne nikým nevolený nikoho nezastupoval. Nuž, ani v Martine o dva dni neskôr v čase predmobilovom a predtelevíznom a predrozhlasovom sa zhromaždili ľudia, ktorí rovnako nič nezastupovali, ale do dvorany Tatra banky prišli preto, lebo chceli vyjadriť svoj postoj a svoj názor ako občania, ako občania dovtedy Uhorska tam prišli ako vlastenci a vyjadrili svoju vôľu, nevediac ani, žiť v štáte, ktorý dva dni predtým vznikol.
Chcem povedať, že tento štát sa stal, a to už som hovoril, keď sme v minulom volebnom období predkladali tento návrh s teraz už nie poslancom Ľudovítom Kaníkom, sa stal korunovaním diela Milana Rastislava Štefánika. My na Slovensku paradoxným spôsobom uctievame jeho smrť, tragickú smrť, ale jeho vklad do našich dejín nie je v jeho smrti, ale v jeho aktívnom diele a to dielo nepochybne i podľa mienky Štefánikovej bol vznik Československej republiky. To, že máme u nás pomerne veľa dní pracovného voľna a i istý počet štátnych sviatkov a istý počet dní, ktoré v súvislosti napríklad s Vatikánskou dohodou sú nie veľmi jednoducho dotknuteľnými, nás viedol k úvahe, aby sme, nezvyšujúc počet štátnych sviatkov, nahradili 28. október ako štátny sviatok tým, že sa 1. september, deň prijatia Ústavy Slovenskej republiky, stane pamätným dňom a celkom reálne si vznik Slovenskej republiky budeme pripomínať štátnym sviatkom v deň jej vzniku, v deň jej vzniku.
Ústava Slovenskej republiky bola potrebný dokument. Je pravda, že odvtedy zažila obdobia, keď bola trhacím kalendárom. Zažila obdobia, keď jej takzvaní tvorcovia z nej skutočne trhací kalendár svojimi aktivitami urobili, zažila len, ak ma pamäť neklame, pri prvej revízii 98 opráv a medzitým prebehli mnohé ďalšie. To neznamená, že to je ústava, ktorú si nemáme vážiť. Je to ústava, ktorou sa riadime, ktorá je základným dokumentom nášho štátu a ktorá si zaslúži svoj pamätný deň. Domnievam sa napriek tomu, že základom zmyslu tej ústavy je vznik štátu, ktorého je ústavou, a preto si nemyslím, že je prejavom neúcty, ak si začneme pripomínať súvislosti okolo vzniku Slovenskej republiky štátnym sviatkom 1. januára.
Nakoniec chcem povedať, že tak ako si 28. októbrom uctíme menovite generála Štefánika, ale i Tomáša Garriqua Masaryka, i Eduarda Beneša, ktorý spolu s mojím prastrýcom Štefanom Osuským sú podpísaní pod Trianonskou dohodou, ktorá nám dala tie hranice, ktoré máme dodnes v zásade, tak pripomína nám i osudy tisícov bojujúcich a iste stovák padlých legionárov, ktorí bojovali u Zborova, pri talianskom Doss Alto, medzi nimi i tí, ktorých poznáme ako významné postavy napríklad slovenskej literatúry, takým bol Jozef Gregor Tajovský, ale i tisíce bezmenných, ktorí napríklad spolu so sokolmi, ktorí prišli z Čiech, urobili z Bratislavy slovenské mesto na počiatku roku 1919. Legionári a sokoli urobili z Bratislavy slovenské mesto a umožnili, aby tam prišla krajinská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Tí všetci si hádam zaslúžia pripomenutie štátnym sviatkom.
Našou snahou bolo vymedziť dejinnú os najrozhodujúcejších zlomových bodov dejín Slovákov 20. storočia. Tým prvým je vzkriesenie 28. októbra 1918, tým druhým je vrátenie sa do rodiny demokraciu a slobodu milujúcich národov v Slovenskom národnom povstaní a tým tretím bol návrat do demokratického sveta 17. novembrom ´89. To, čo naše národy s týmito míľnikmi v ďalšom urobili, nie je nepochybne vina tých míľnikov ani tých dátumov. Boli to vždy momenty, keď sme dostali do rúk demokraciu a slobodu. A myslím si, že všetky tri – a dva z nich už štátnymi sviatkami sú – si zasluhujú, aby aj ten tretí sa štátnym sviatkom stal.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pá predsedajúci, vážený predkladateľ, milí kolegovia, vypočuli sme si vo viacerých bodoch zdôvodňovania kolegu Laurenčíka podporné stanovisko Úradu verejného zdravotníctva. Som lekár a, samozrejme, je zrejmé, že doba sa posunula. Boli kedysi časy, keď sa zo spadlých napoleonských vojakov, ktorí boli plytko pochovaní na pláňach pri Borodine na jar, keď sa roztopili ich telá i zem, mohli dostávať do spodnej vody týfové bacily alebo niečo podobné. Ale denný obraz toho, čo vidia obyvatelia iks obcí a mestečiek a miest na Slovensku je to, že keby som mal jedno euro za každý dom, kde žijú ľudia, dospelí i deti, a ktorý je menej ako 50 metrov od najbližšieho hrobu za plotom cintorína, tak na tomto pulte sú kilá a centy eur. Jednoducho realita je taká, že nikto v tejto krajine nezomiera na to, že 50 metrov a menej od jeho domu je niekto pochovaný. Nie je nikto ohrozený, nie je mi známy – a neviem, komu je – jediný prípad ohrozenia verejného zdravia z pochovania kohokoľvek, napríklad na cintoríne v Prievoze, ktorý je len úzkou cestou tretej triedy vzdialený od obklopujúcich celý pozemok domov.
To znamená, že vlastne novelizujeme niečo, čo z podstaty veci nemá zmysel. A táto novela je podobne ako to, o čom sme hovorili pri smutnom prípade dieťaťa vytrhnutého z rodičovskej, reálne rodičovskej starostlivosti a odoslaného na Maltu, jednoducho vec, kde sa nedá povedať, že tým pomáhame len liberálnym starostom alebo nejakým iným prekliatym neoliberálom, ale že tým riešime možno problém mnohých starostov, ktorých nemálo reprezentuje stranu SMER.
To znamená, že toto je absolútna ukážka, ako povedal kolega Laurenčík, nepolitického zákona, ktorý je, dá sa povedať, predložený, súc zriadený ničím iným ako zdravým rozumom, poňatím o pokroku medicíny v stave infektológie, poznatkov patológie a podobne a podobne. To znamená, načo máme siahať niekomu na jeho náboženské presvedčenie, keď časy, keď Edgar Allan Poe písal príbehy o pochovanom zaživa, sú literárnou minulosťou. Boli takí ľudia, ktorí si dávali telefón do rakvy, keby sa náhodou prebrali, ale hádam pripusťme, že toto by nemalo byť podkladom pre zákonné riešenia. Krajné riešenie ako nám známym bojovníkom proti upírom hovorí tradícia, je bukový kolík zaostrený a prerazený cez srdce upíra. Ale chcem teda povedať opäť vážne, že toto je ukážka novely, ktorá vracia zdravému rozumu miesto v zákonnosti.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, ako tu už zaznelo, Natália Blahová je ombudsmanka svojou prácou, nie svojím titulom. A keď sa zamýšľam, presne ako hovoril teraz kolega Dostál o tejto novele, tak si neviem predstaviť, že čo okrem zlej, hlúpej a hanebnej tradície odmietať čokoľvek, čo prichádza od opozície, by malo tejto snemovni zabrániť prijať túto novelu. Žijeme v spoločnosti, kde sa celkom logicky napríklad – a teraz to neberte ako cynizmus – uznáva, že nájomca prenajatých priestorov má predkupné právo často na tie priestory, napríklad v komunálnom rozmere. Nikomu sa to nezdá zvláštne a akceptuje sa to. Hnutie pes nie je vec alebo zviera nie je vec, zamýšľame sa nad osudom zvierat, ale pri príbehoch, ktoré tu zaznievajú, sa človek až diví, ako sa dokážeme nezamyslieť nad šesťročným dieťaťom, ako sa starostlivo vyberá zoologická záhrada, kam sa za účelom plemenitby pošle vzácna zebra alebo gazela, a ako sa absolútne brutálne vytrhne z koreňov dieťa bez akéhokoľvek okrem byrokratického zamyslenia. Preto by som povedal, že očividne by sme mali čeliť stavu, pri ktorom zviera nie je vec, ale človek vec je, aj keď malý človek. A aj keď, samozrejme, hovorím možno k štyrom z tých, ktorí to nakoniec podobne ako ich kolegovia odmietnu, tak je prostou hanbou takýto návrh odmietnuť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, keď sa vec, ktorú teraz chcú naši kolegovia novelizovať a vracať do status quo ante, rodila a tak som jej oponoval a domnievam sa, že som sa ani vtedy nemýlil a aj teraz ju budem podporovať. Samozrejme, v diskusii i mimo mikrofóny som počul jednotlivé kazuistiky, teda vždy nejaký prípad, keď bolo treba využiť moc zriaďovateľa, aby sme sa zbavili nehodného. A samozrejme, naopak, dali by sa iste zbierať kazuistiky, keď si zriaďovateľ určoval podľa všetkých možných kritérií, len možno nie podľa toho, čo by bolo pre tú školu to najlepšie.
Chcem teda povedať, že samosprávnosť vždy prináša riziká a má pozitíva. Zažil som prípady univerzít, kde volení zástupcovia akademickej obce volili nehodných a tí sa potom nehodne chovali, ale nebolo to, chvalabohu, doteraz dôvodom na to, aby sme zbavili akademickú obec samosprávnosti, pretože dovedené do dôsledkov by sme potom mohli povedať, že ak občania zle zavolia, a to už je jedno, kto čo považuje za zlé zavolenie, niekto madame Le Pen, niekto Trumpa, niekto Orbána, niekto Stracheho a niekto brexit, tak hádam by sme podľa tejto logiky mali zbaviť občanov práva rozhodovať o svojich veciach a zveriť to komusi inému, zriaďovateľovi, povedzme Alžbete anglickej, toho mena druhej.
Domnievam sa teda, že je úplne primerané, aby sme niesli riziká, že i rada školy sa môže mýliť, ale cesta zbavovania samosprávnosti tejto štruktúry nie je dobrou cestou a podporujem túto novelu.

Ďakujem pekne. Oceňujem to, že sa aj táto diskriminačná situácia má riešiť v zmysle nielen fair play, ale aj v zmysle zdravého rozumu. Je to niečo podobné, ako bol náš pokus, ktorý stroskotal, o vyrovnanie toho, čo sa ľudovo nazýva kočíkovné medzi rodičmi, ktorí sa starajú o svoje vlastné dieťa, a teraz nechcem to povedať brutálne, ale je to ich psia povinnosť, a rodičmi, ktorí preberajú z bedier štátu starostlivosť o dieťa, ktorého jeho vlastní rodičia nechali tak. Myslím si, že štát rovno pri záväzku prevziať starostlivosť o maličké dieťa iste minimálne do osemnástich, pri štúdiu do dvadsiatich štyroch rokov tým, ktorí sa na to dajú, veľkú medailu, že sa na to dali. A nie mať diskriminačnú normu zákonnú, ktorá ich znevýhodňuje v porovnaní s tými, ktorí si jednoducho plnia svoje rodičovské povinnosti.
Je teda zvláštna situácia. A keby som to vyjadril úplne cynicky cez peniaze, starostlivosť do 18 rokov v detských domovoch by štát stála neporovnateľne väčšie peniaze, ako ich stojí to, že zveria obetavému rodičovi takéto dieťa. A ako hovorím, namiesto vysokého ocenenia máme diskriminačnú zákonnú normu. Treba to zmeniť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Nepochybne témou odvolávania ministra Richtera na tejto schôdzi nie je alarmujúca nezamestnanosť. A samozrejme, iste by sme mohli dokladať, čo je príčinou zlepšenia na tomto poli, nakoľko bezpodmienečne výsledky cielenej politiky SMER-u a pána ministra a nakoľko všeobecný hospodársky vývoj.
Témou tohto odvolávania je niečo, čo bolo tisíckrát opľuté v podobe základného postoja Natálie Blahovej, ktorá si dnes môže povedať; a kolega Blaha, verný pokynu svojho predsedu partaje tu nie je, iste by ho potešil citát klasika Fidela Castra, ktorý po útoku na kasárne Moncada pred súdom povedal: "Historia me absolvera." Dejiny ma ospravedlnia. Treba povedať, že jeho neospravedlnia dejiny. Zostal despotom až do pozdnej chvíle svojho života. Natáliu Blahovú história ospravedlnila.
A to, prečo odvolávame Richtera, je proste preto, presne preto, že Natália Blahová mala pravdu. A keď dnes vidím prázdnu sálu bez ministra Richtera, spomínam si na grilovanie premiérky Radičovej, ktoré poriadal Fico and his melody boys and girls v časoch, keď si to tu šesť hodín pani premiérka odsedela, všetky tie nadávky a svinstvá, je veľké gerojstvo odpratať sa a s výnimkou pár ponechaných strážcov ohniska – kolegyňa Gabániová nebola zasvätená do toho, že nemá odísť, tak zostala – je len ukážkou toho, že dnešné odvolávanie je odvolávanie o morálke. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. No zhodou okolností môj obor, teda dermatológia prichádzala do styku s pacientmi s chorobami povolania v zmysle kontaktných alergií a pravdou je, že, samozrejme, tá alergia sa vytvorí, vznikne a potom je z nej choroba z povolania. Samozrejme, kým ju pacient nemá, nemá chorobu z povolania, ale senzibilizuje sa. Chcem ale povedať, že v tomto zmysle napríklad, keď hovorím o čisto dermatológii, zdrojom kontaktných alergií sú i doma užívané prostriedky. V podstate by sme takýmto niečím nechali úplne neochránenú skupinu osôb, ktoré pracujú v domácnosti alebo sa starajú o postihnutých a sú v styku s detergenciami a s kdejakými inými chemikáliami, ktoré život prináša. Aj tým by sme hádam mali zabezpečiť minimálne tak rizikovú, alebo nerizikovú službu.
A ako tu bola reč o costs a benefits. Kedysi pred mnohými, už pomaly štvrťstoročím, keď sme začínali, viac než štvrťstoročím, zápas s AIDS a s HIV vírusmi, tak sa začalo na Slovensku vyšetrovať každá tehotná žena na prítomnosť HIV vírusu. Urobilo sa 300-tisíc vyšetrení a v tých 300-tisíc vyšetreniach nebola nájdená ani jedna pozitivita. V tej chvíli sa skončilo s tým vyšetrovaním, pretože, samozrejme, bol tiež fakt, že sme nemali terapiu aj dodnes nemáme, ktorá by tehotnú zbavila vírusu. Ale každopádne po istom počte vykonaných vyšetrení sa prišlo k záveru, že náklady, ktoré boli vtedy značne vyššie na jednu jednotku vyšetrovaciu, ako sú dnes, sú také, že jednoducho prevažuje úvaha, že sa to dalo zastaviť.
A ja sa domnievam, že i u týchto chorôb, karpálny kanál a tak ďalej. No kým ju nemá, tak ju nemá, a keď ju už má, tak ju má. Ale medzitým ten doktor nič nezmôže...