Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, no, jak znie titul známeho filmu s Milanom Kňažkom Dobří holubi se vracejí, ako vravím, nie som možno dobrý holub, ale vraciame sa – nie ja len – s týmto návrhom opakovane. Vraciame sa s návrhom, aby sme si primerane a patrične a teraz to poviem synteticky za všetky tie návrhy, ktoré sa v tomto duchu na tejto pôde prednášali, aby sme si uctili dielo našich predkov, na ktorom stojí i naša...
Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, no, jak znie titul známeho filmu s Milanom Kňažkom Dobří holubi se vracejí, ako vravím, nie som možno dobrý holub, ale vraciame sa – nie ja len – s týmto návrhom opakovane. Vraciame sa s návrhom, aby sme si primerane a patrične a teraz to poviem synteticky za všetky tie návrhy, ktoré sa v tomto duchu na tejto pôde prednášali, aby sme si uctili dielo našich predkov, na ktorom stojí i naša dnešná Slovenská republika. Aby sme si uctili vznik štátu, ktorý umožnil Slovákom prežitie, vzkriesenie a rozpätie krídiel, ktorý okrem iného vymedzil naše hranice, čo nie je nepodstatná vec z hľadiska štátnosti, a ktorý dal našej republike obrys, ktorý odvtedy má.
28. októbra vznikol štát, kde prvýkrát sme boli Slovenskom, kde sme neboli ani Felvidékom, ani hornouhorským Okolím, ako to vnímal Štúr, ale kde sme boli Slovenskom, kde sme vykročili z takmer zániku, teda z pozície polozomierajúcej a na ceste k totálnemu zániku, ktorý, musím povedať a nerád to hovorím v súvislosti s bratmi Slovanmi, takmer do tla doviedol k zániku Lužických Srbov. I my by sme boli skončili ako Lužickí Srbi, ako folklórne združenie v najlepšom prípade, s krojmi, s piesničkami, možno s fujarou. A stali sme sa moderným národom, ktorý na konci dvadsaťročia prvej Československej republiky mal vlastných vzdelancov, vlastných profesorov chirurgie, vlastných bankárov a ekonómov, ktorý proste už nemohol byť vymazaný. Preto sa s kolegami – a už neviem po koľkýkrát – prihováram za to, aby sme si, a keďže zákon má platiť od 1. januára budúceho roku, uctili sté výročie vzniku prvej vlasti, slobodnej vlasti Slovákov štátnym sviatkom.
Opakovane a opakovane sa tu hovorilo o úcte k tým, ktorí ho vybojovali. Vybojovali ho Češi i Slováci rukou spoločnou a nerozdielnou. Áno, 28. októbra bol v Prahe Vavro Šrobár a zlí jazykovia hovoria, veď on tam vlastne nikým nevolený nikoho nezastupoval. Nuž, ani v Martine o dva dni neskôr v čase predmobilovom a predtelevíznom a predrozhlasovom sa zhromaždili ľudia, ktorí rovnako nič nezastupovali, ale do dvorany Tatra banky prišli preto, lebo chceli vyjadriť svoj postoj a svoj názor ako občania, ako občania dovtedy Uhorska tam prišli ako vlastenci a vyjadrili svoju vôľu, nevediac ani, žiť v štáte, ktorý dva dni predtým vznikol.
Chcem povedať, že tento štát sa stal, a to už som hovoril, keď sme v minulom volebnom období predkladali tento návrh s teraz už nie poslancom Ľudovítom Kaníkom, sa stal korunovaním diela Milana Rastislava Štefánika. My na Slovensku paradoxným spôsobom uctievame jeho smrť, tragickú smrť, ale jeho vklad do našich dejín nie je v jeho smrti, ale v jeho aktívnom diele a to dielo nepochybne i podľa mienky Štefánikovej bol vznik Československej republiky. To, že máme u nás pomerne veľa dní pracovného voľna a i istý počet štátnych sviatkov a istý počet dní, ktoré v súvislosti napríklad s Vatikánskou dohodou sú nie veľmi jednoducho dotknuteľnými, nás viedol k úvahe, aby sme, nezvyšujúc počet štátnych sviatkov, nahradili 28. október ako štátny sviatok tým, že sa 1. september, deň prijatia Ústavy Slovenskej republiky, stane pamätným dňom a celkom reálne si vznik Slovenskej republiky budeme pripomínať štátnym sviatkom v deň jej vzniku, v deň jej vzniku.
Ústava Slovenskej republiky bola potrebný dokument. Je pravda, že odvtedy zažila obdobia, keď bola trhacím kalendárom. Zažila obdobia, keď jej takzvaní tvorcovia z nej skutočne trhací kalendár svojimi aktivitami urobili, zažila len, ak ma pamäť neklame, pri prvej revízii 98 opráv a medzitým prebehli mnohé ďalšie. To neznamená, že to je ústava, ktorú si nemáme vážiť. Je to ústava, ktorou sa riadime, ktorá je základným dokumentom nášho štátu a ktorá si zaslúži svoj pamätný deň. Domnievam sa napriek tomu, že základom zmyslu tej ústavy je vznik štátu, ktorého je ústavou, a preto si nemyslím, že je prejavom neúcty, ak si začneme pripomínať súvislosti okolo vzniku Slovenskej republiky štátnym sviatkom 1. januára.
Nakoniec chcem povedať, že tak ako si 28. októbrom uctíme menovite generála Štefánika, ale i Tomáša Garriqua Masaryka, i Eduarda Beneša, ktorý spolu s mojím prastrýcom Štefanom Osuským sú podpísaní pod Trianonskou dohodou, ktorá nám dala tie hranice, ktoré máme dodnes v zásade, tak pripomína nám i osudy tisícov bojujúcich a iste stovák padlých legionárov, ktorí bojovali u Zborova, pri talianskom Doss Alto, medzi nimi i tí, ktorých poznáme ako významné postavy napríklad slovenskej literatúry, takým bol Jozef Gregor Tajovský, ale i tisíce bezmenných, ktorí napríklad spolu so sokolmi, ktorí prišli z Čiech, urobili z Bratislavy slovenské mesto na počiatku roku 1919. Legionári a sokoli urobili z Bratislavy slovenské mesto a umožnili, aby tam prišla krajinská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Tí všetci si hádam zaslúžia pripomenutie štátnym sviatkom.
Našou snahou bolo vymedziť dejinnú os najrozhodujúcejších zlomových bodov dejín Slovákov 20. storočia. Tým prvým je vzkriesenie 28. októbra 1918, tým druhým je vrátenie sa do rodiny demokraciu a slobodu milujúcich národov v Slovenskom národnom povstaní a tým tretím bol návrat do demokratického sveta 17. novembrom ´89. To, čo naše národy s týmito míľnikmi v ďalšom urobili, nie je nepochybne vina tých míľnikov ani tých dátumov. Boli to vždy momenty, keď sme dostali do rúk demokraciu a slobodu. A myslím si, že všetky tri – a dva z nich už štátnymi sviatkami sú – si zasluhujú, aby aj ten tretí sa štátnym sviatkom stal.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis