Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, Ondro Dostál detailne rozobral podstatu toho návrhu a ja skutočne len tak ad ilustrandum poviem zopár vecí. Začal by som limitom a moratóriom pred voľbami. Nemyslím si, že si niekto z vás, ktorí sme už nejaký piatok na svete a i nejaký piatok žijeme v slovenskom demokratickom štáte, pamätá, že by bol dramaticky psychický alebo inak poškodzovaný tým, že sme žili v dobách, kedy neexistovalo takéto moratóriom. Sotva si vôbec v pamäti uchováte akýsi pocit, že toto už bolo príliš a, chvalabohu, že sme to zaviedli. Obvykle dôvody, pre ktoré sa o tom hovorí, majú skôr takú úroveň nejakého si názoru, že by to mohlo byť zvykové právo, ľudia už sú unavení. To je výborný dôvod, z politiky sú unavení. Neviem, nakoľko sa tej politike okrem nadávania venujú, ale niekedy človek má pocit, že veľmi nie. Ale každopádne som aj minule komusi stihol napísal na diskusnom fóre, že na každom zariadení, rádiu, televízore, dokonca i počítači existuje zvláštny gombík, rafinovaný výrobok, ktorý obohacuje jeho vybavenie, ktorým sa dá vypnúť toto zariadenie. Dokonca existuje možnosť nestrepať sa z desiateho poschodia paneláku a ísť si vyprázdniť dva dni pred voľbami schránku, kde sa ti ponúkajú nejakí spasitelia. Môžeš to urobiť po voľbách a rovno to odniesť do kontajneru. Dúfam, že separujeme.
Takže tieto dôvody unavenosti a podobne sú čistá hlúposť, ale, naopak, po zavedení tohto pravidla, a to má pamäť iste klame, ale bolo to vyše, rozhodne stovky a skôr bližšie k dvojstovkám podaní na súd, že niekto mu dal, bohvie, kto, mu do schránky akési materiály za čiarou časovou. Ľudia boží, no minimálne sa dajú vždy tie materiály použiť ako výstelka sáčku na smeti alebo čokoľvek podobné, na podpáľ, ak sú vhodné materiálovo. To znamená, že vyrobili sme si problém s tým, že teraz zahlcujú inštitúcie, ktoré by sa mali venovať na Slovensku pilne inej činnosti tým, že riešia, že nám neznámy páchateľ napchal do schránky Dežove reklamné materiály. Lebo viete, s tým zvykovým právom, no mali sme tu kedysi právo prvej noci. Bez boja sme ho opustili. Tak myslím si, že by bolo celkom primerané zbaviť sa niektorých zvykových práv.
Ďalším problémom sú náklady. Vlastnosťou nášho plebejského uvažovania je rovnosť. Viete, keď ste v malej strane, a s tým mám isté životné skúsenosti, tak niekedy i kaucia je problém. A je, samozrejme, fajn, že máš niečo nad státisíce alebo tak dáko na míňanie, ale rovnosť nezabezpečíš, keď kandidujú celkom reálne niekedy i strany, pre ktorých je 5-tisíc problém. Takže ak má ten druhý čo i len dvadsaťnásobok viac ako ty, tak ťažko zabezpečíš rovnosť. Domnievam sa, že je svätým právom korektne nadobudnuté statky investovať, do čoho chceme. Ešte raz, ako už som pred pár dňami povedal, je vecou slobodného rozhodnutia, či si kúpim Bugatti Veyron, alebo si postavím vilu na Bahamách, alebo akokoľvek inak, môžem si kúpiť Renoira. Ak som ešte bohatší, tak hádam aj Vermeera za svoje poctivo zarobené peniaze. Nemyslím si teda, že by americkú demokraciu poškodil pred rokmi multimiliardár Ross Perot, ktorý sa rozhodol svoje naftové miliardy, alebo milióny rozhodne investovať do svojej kampane. Skromnejší kandidáti vezmú za vďak s finančnou podporou.
A opäť je neuveriteľné, že ak by z dôvodov, neviem, manželstva alebo čohokoľvek sa rohodol trvale pobývať v Bostone Zdeno Chára, takže by ako občan Slovenskej republiky nemohol kandidátovi svojho srdca na prezidentstvo poslať podporu. Ako, to je čo za ústavná rovnosť, keď to môže milionár, ktorý svoje majetky drží a nadobudol poctivo iste na Slovensku, ten to môže, ale, naopak, neobčan Slovenskej republiky, ktorý nesmie voliť toho prezidenta, mu tie peniaze dať môže?! To by snáď nevymysleli ani chovanci zavretého oddelenia Pinelovej nemocnice. A platí to.
Takže je viacej tak neuveriteľných vecí, ktoré sa teraz pokúšame uviesť aspoň do súladu so zdravým rozumom, že by sa o tom, o tom dalo hovoriť aj dlhšie, ale pravda je, že opäť, tento zákon nie je stranícky, sú nepochybne i bohatší jedinci a strany, ako je strana predkladateľov a menovite traja predkladatelia. Sú nepochybne ľudia, ktorí i medzi vládnúcou koalíciou si mohli povedať: áno, prečo nám majú vytýkať, že keď v prezidentskej kampani čestne priznali Andrej Kiska, Pavol Hrušovský i Milan Kňažko použitie prostriedkov vpredkampaňovom, ktoré je nepostihnuteľné, nelimitované a ničím sa nedotýkajúce žiadnych pravidiel, ale priznali ho celkom čestne, na rozdiel od kandidátov Procházku a Fica, ktorí nepriznali nič? Ja som chodil po Slovensku v rôznych súvislostiach a peróny nádraží boli polepené na operadlách, tie nové nádražia urobené železnicami trasou na Trenčín a ďalej, kde sa na mňa pozerala inteligentná tvár Rada Procházku a keď som došiel do vlaku, tak tam ležali materiály. Nebola kampaň, ale bolo jeho sväté právo, nalepiť sa na chrbát, na operadlo. Podobne som to Slovensko prechádzal a videl kvantá bilbordov, Kiskových aj Ficových. Akurát záver reálny je ten, že Kiska priznal milión 93-tisíc predkampaňových a 236 kampaňových a Fico podobnú sumu kampaňovú a nič predkampaňové. Je teda známkou absolútnej geniality, keď si človek, ktorý teda sa spolustraníkom chváli, že vlastnou hlavou, i keď nevlastným hlasom, zohnal celkom slušné prostriedky, dokáže zároveň urobiť rovnako intenzívnu bilbordovú kampaň ako jeho súper, ale urobí tak očividne za 20 % tej sumy. To je skoro taký výkon ako robiť Coca-Colu z vody.
Takže ja si myslím, že je dobré čestne priznať, čo som minul, je dobré ukázať to a nevidím dôvod, prečo by som mal kohokoľvek, kto sa rozhodne nekúpiť si Bugatti Veyron a chce investovať do svojej politickej kariéry, aby tak urobil. Ja by som nikdy také peniaze nemal ani nedal, lebo domnievam sa, a to je ale, pripustím, možno extrém, táto pozícia, že ak ma náhodou niekto shift chce za poslanca staromestského zastupiteľstva v Bratislave alebo člena parlamentu, tak je to jeho rozhodnutie a moja tvár na bilborde, myslím, že nemá čo zohrať veľkú úlohu. Ale dobre, robí sa to, patrí sa to, 70 sukieň mala a predsa sa nevydala, a ja mám iba jednu, ani tú nedávam na bilbord, Ale znova chcem povedať, v živote by mi nenapadlo vytknúť svojmu súperovi, že do toho investoval peniaze, lebo to bola jeho slobodná vôľa. Problém je to len vtedy, keď ich ukradnú.
Takže toľkoto k pravidlám, ktoré platia a ktoré sú v niektorých miestach priam do neba volajúce. Ondro Dostál to vyargumentoval a je to právne celkom reálne doložené. A myslím si, že počínajúc moratóriom na informácie, ktoré porušuje ústavu, lebo ak si prečítate ten paragraf 26 pri zmysloch a nebudete trpieť slovenským syndrómom nechápania písaného textu, ktorý je, žiaľbohu, rozšírený, tak jasne uznáte, že informácia o prieskume z verejnej mienky neohrozuje ani bezpečnosť, ani verejné zdravie, ani mravnosť, ani nič podobné. A že sú zmanipulované? No to môžu byť všetky. Takže toto nemôže byť kritériom a i toto ukazuje absurdnosť existujúceho stavu, ktorý chceme zmeniť.
Ďakujem za pozornosť.
