Ďakujem pekne, pán podpredseda. Téma toho, že by sme mali deti už od troch rokov do nástupu do základných škôl pripravovať, nie je v parlamente nová. V rôznych podobách som v podstate spolupredkladal podobné veci s pani poslankyňou Nicholsonovou v minulosti a takisto aj z klubu OĽANO sem tento motív prichádza v rôznych, v rôznych variantách. Nemám problém zahlasovať za tento zákon, mám však niekoľko technických výhrad.
Tá prvá výhrada...
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Téma toho, že by sme mali deti už od troch rokov do nástupu do základných škôl pripravovať, nie je v parlamente nová. V rôznych podobách som v podstate spolupredkladal podobné veci s pani poslankyňou Nicholsonovou v minulosti a takisto aj z klubu OĽANO sem tento motív prichádza v rôznych, v rôznych variantách. Nemám problém zahlasovať za tento zákon, mám však niekoľko technických výhrad.
Tá prvá výhrada je, že nie som si úplne istý, či predkladatelia si uvedomili, v akom krátkom čase chcú naplniť aké veľké množstvo miest v materských školách. Ak vychádzame z údajov o, z rómskeho, z Atlasu rómskych komunít, tak tam sa hovorí, že nejakých 60 až 70 % rómskych detí do škôlok už chodí, ale ak by sme tam chceli podľa tých kritérií, ktoré sú v návrhu novely zákona menované, umiestniť aj tie ostatné, tak by sme hovorili približne o 20- až 30-tisícoch detí. Zároveň hovoríme, že ak by neboli umiestnené do týchto škôlok prostredníctvom splnomocnenej autority, že by to ani neboli vlastne rodičia alebo že by to bola samospráva v pozícii kurately, že ak by sa to nestalo, tak rodičia by boli stíhaní, a zároveň hovoríme, že deti zo sociálne vylúčeného prostredia majú byť uprednostnené, tak si myslím, že pri technickej realizovateľnosti už niekedy na budúci rok by sme sa dostali do dvoch typov problémov.
Ten prvý by bol, že tie škôlky by tam jednoducho neboli a deti by nebolo kam zapísať. Ten druhý by bol, že v škôlkach, kde dnes chodia z väčšej časti deti prislúchajúce k majorite obyvateľstva, mimo sociálne vylúčených spoločností, by mohlo dôjsť k tomu, že by tieto deti boli vytláčané a kvôli tomuto prístupu by tam boli zapisované deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, čo by k budúcemu zmieru medzi majoritou a vylúčenými spoločnosťami celkom určite neprispelo. Preto nemám problém s myšlienkou nastaviť také pravidlá, aby deti z málo podnetného prostredia v čo najväčšej miere chodili do škôlok už od troch rokov, ale musí to byť technicky realizovateľné, to znamená, musí to byť len tam, kde už existujú alebo môžu byť vytvorené kapacity. Koniec koncov program kontajnerových škôlok kombinovaných s nejakou formou komunitných centier, ktoré boli rozbehnuté za Petra Polláka, by mohli byť sľubným štartovacím procesom, ale tieto kapacity dnes ešte neexistujú všade. A teda v druhom čítaní, ak by sme sa k nemu dostali, dúfam, že príde k zmene, a to takej, ktorá bude rešpektovať daný stav.
Druhá vec, ktorá by tu mohla byť problém, je, že vlastne sa nám teraz cez definíciu týchto detí, dostávame k tomu istému problému, ktorý už sa dnes rieši. Na tú istú definíciu sme mali v minulosti naviazané dávky a podporu a už dnes máme problém s jej čerpaním, pretože jednak sa ťažko tieto deti vyhodnocujú a jednak technicky nie je možné pre nich, ku nim tie peniaze a príspevky dopraviť, konkrétne ide o príspevky na vzdelávanie detí, ktoré platia od 1. 9. 2016. A teda keď vidíme, že dnes už kapacity na vymáhanie a urobenie, čo zákon káže, nemáme, tak nemyslím si, že je dobré nabaľovať na to ešte ďalšie povinnosti, skôr by som najprv nejakým spôsobom vyživil ten podporný aparát, či už je to ministerstvo sociálnych vecí, ministerstvo školstva a všetky riadené organizácie pod nimi, na to, aby to bolo reálne urobiteľné, a až potom by som zavádzal to, že v podstate tie podmienky a čo zákon určuje, sa začne reálne plniť.
Medzistupňom medzi povinnou škôlkou od troch rokov, ktorú sme tu tiež kedysi riešili, a v podstate nulovou reguláciou, ktorá je dnes, je, samozrejme, to, čo sa tu spomínalo a čo, myslím, hovorila aj pani kolegyňa Verešová, a to je povinný nultý stupeň na všetky; povinný nultý ročník na všetkých základných školách. Štatistiky nám ukazujú, že aj jeden rok pred nástupom do základnej školy nám významne prispieva k tomu, že sa zlepšujú výsledky detí v meraní PISA. Tri roky, samozrejme, nám pomáhajú viac, dokonca to vyzerá tak, že všetky aj rómske deti, ktoré absolvovali tri roky pred nástupom do základnej školy, sa dostali až k ukončeniu strednej. To znamená, že ono im to nezabezpečí len ako keby cestu k tomu deviatemu ročníku, ono ich to posúva až k tomu, že sa dokážu reálne pripraviť na vstup na trh práce, a tým pádom, samozrejme, že sa sleduje stále dobrá myšlienka a to je, že čo najviac detí, zvlášť detí z málo podnetného prostredia, by sme mali dostať minimálne na rok, ideálne na dva a viac do prostredia, kedy sú schopné pripraviť sa na nástup do školy, lebo potom nepotrebujú dobiehať ten obrovský hendikep. Ten nultý ročník, ktorý by bol povinný a viazal by sa na školy, to znamená, že by nešiel do kapacít materských škôl, ale do kapacít škôl a vlastne by sme iba nabalili ďalšiu vrstvu na už existujúcu sieť školských zariadení, pre túto chvíľu vyzerá byť realizovateľnejší než trojročná príprava pre každé dieťa. A tie dve veci sa navzájom nevylučujú, len možnože by sme mali vzhľadom na to, že sa pozeráme na možnosti aj finančné, aj organizačné, aj inštitucionálneho zabezpečenia, pozrieť na to, čo nám viacej ako keby plní úlohy, ktoré máme pred sebou. A zatiaľ z tých dát, ktoré ja som mal možnosť vidieť, to vyzerá, že jeden rok pred školou je lepšia štartovacia čiara plošne, pre všetky deti – aj z marginalizovaného prostredia, ako snaha zabezpečiť tri roky pre každé jedno dieťa.
Čo sa týka škôlok samotných, tam je, samozrejme, potrebné pracovať s celou komunitou. Veľmi dobre tu zaznelo a som rád, že aj Igor Matovič si osvojil tú rétoriku, že internátne školy nie sú riešením. Tie príklady sme videli všelikde po svete, nemôžme celú jednu generáciu detí vytrhnúť z jedného prostredia a zároveň nebyť schopní ju začleniť do toho nového, lebo ony ostanú zaseknuté niekde medzi, ich vlastná komunita už ich nebude vnímať ako vlastné, to znamená, že aj tie korene, ktoré majú, stratia, ale ak ich majorita neprijme medzi seba, tak ostanú stratené niekde na pomedzí a ostanú zaseknuté v systéme a koniec koncov budú na príťaž len štátu.
Preto je oveľa lepšie a systémovo priaznivejšie pre tieto decká vytvárať cez kombináciu komunitných centier, vzdelávacích centier a terénnej práce aj s rodičmi, aj so samosprávou, pracovať plošne tak, aby sa zvyšovalo jednak povedomie o možných budúcich cieľoch na úrovni komunity, osady, rodiny a aby vlastne to komunitné centrum v kombinácii so škôlkou dajme tomu a potom so školou, pričom kontajnerové riešenia vlastne vychádzajú v ústrety tomu, že sa dajú pristavovať k tým komunitným centrám, tak vlastne dieťa nám ráno odíde z osady, ide do škôlky pri komunitnom centre, ostatné deti staršie idú do školy, keď sa vrátia naspäť, môžu si v komunitnom centre spraviť úlohy, strávia nejaký čas aj so škôlkarmi a na večer sa, áno, aj s rodičmi a navečer sa vracajú do osady vyspať. A tým pádom tie prirodzené väzby rodinné ostávajú zachované, ale to, čo tým deťom potrebujeme nejakým spôsobom vštepiť, to je, to sú hodnoty, základné a občianske veci, hygienické návyky a takisto pripraviť ich nejakým spôsobom na vstup do reálneho života, dokážeme napĺňať bez toho, aby sme kvôli tomu museli budovať obrovské internáty.
Takže ja tento návrh zákona podporím, ale ako hovorím, ak by mal v tejto podobe prejsť aj druhým čítaním, nebol by som schopný zaň zahlasovať vo finálnej podobe. Dúfam, že v druhom čítaní bude priestor na to, aby sa mnohé veci technicky zmenili, aby sa aj časovo, aj organizačne vytvoril priestor na to, aby dobrá myšlienka nebola stratená v zlej realizácii.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
