Ďakujem pekne, pán podpredseda.
No, pani ministerka, ešte k tomu, čo ste hovorili pred tým, ja naozaj nie som odkázaný na to, aby som vás odpočúval, ale som čakal, kým skončíte, lebo som vám chcel dať prednosť, aby ste mohli sa ísť venovať teda rezortu, a som počkal, lebo pani redaktorky čakali potom na mňa, takže naozaj nemám potrebu vás odpočúvať, len som jednoducho nemohol urobiť nič iné, len počkať, kým skončíte, to je jedna vec.
Druhá vec, ja som určite nepovedal, ani by som vám nevyčítal ani použitie štátnych peňazí, ani peňazí z eurofondov, ak by som videl, že ide o trvalo udržateľný proces s vysokou pridanou hodnotou. Ale to je vec, o ktorej pochybujem. Takže naozaj v jednej veci určite budeme obidvaja súhlasiť, je jedno, či ide o európske peniaze, alebo o štátne peniaze, do rezortu je potrebné naliať veľké množstvo peňazí na to, aby sa zvýšila finančná hodnota vzdelávania, kvalifikačná hodnota ľudí, ktorí v ňom sú, aby sa zvýšila podpora pre všetky zúčastnené strany, či už sú to rodičia, učitelia alebo deti, alebo študenti, či už sú na základných, stredných alebo vysokých školách. A teda odo mňa nebudete čakať, že by som kritizoval, že sa niekde lejú peniaze, ja kritizujem zásadne to, keď sa peniaze niekam lejú za iným účelom, než to tvrdí rezort, a to sa podľa mňa deje pri odbornom vzdelávaní. Nabudúce vám to rád poviem vo faktickej poznámke, ak vystúpite v rozprave namiesto záverečného slova.
A teraz teda k týmto dvom vysokoškolským zákonom. Povedzte mi, prosím vás, pani ministerka, že o čom sa budeme rozprávať v druhom čítaní. Lebo toto je zákon, ktorý ostal na stole ministra Plavčana, nedokázal ho pretlačiť ani len cez vládu. A v rovnakom znení nám prišiel sem. Od rána štebotajú vrabce od Stromovej až po parlament, že veď on neprejde takto parlamentom, on sa v druhom čítaní zmení. A teda je otázne, že či vôbec diskusia a rozprava v prvom čítaní má zmysel, lebo my už sme tu boli svedkami teda že rozsiahlych zmien, dokonca takých, že finálny zákon ani len nepripomínal ten zákon, ktorý do parlamentu prišiel. A ak je tu – a pokiaľ to tak vnímam, tak stále je – pomerne veľká nespokojnosť napríklad rektorov vysokých škôl, ak je tu nespokojnosť iných stavovských organizácií, tak o čom sa vlastne budeme rozprávať v druhom čítaní? Pretože ak vy už dnes máte plán, že vlastne budeme preberať úplne iný zákon v momente, keď sa dostaneme cez výbor a cez druhé čítanie, tak možno je naozaj zbytočné, aby sme teraz tu meditovali nad pôvodným zámerom pána Plavčana, ktorý už nie je aktuálny.
Ja som za posledných deväť rokov, čo trošku sa okolo vzdelávania na Slovensku motám, sa rozprával s mnohými rektormi vysokých škôl, oveľa častejšie s tými z tých kvalitných škôl než z tých ostatných. A ak mi jednu vec opakovali dokola, tak hovorili o tom, že vďaka tomu, ako máme nastavený systém, čokoľvek progresívne by chceli navrhnúť alebo pretlačiť, veľmi často sa im stane, že tá šedá masa priemerných, ktorých je vždy viac, ich prehlasuje, zabrzdí a nepomáha posunúť celý systém dopredu. A keďže návrh nahradiť akreditačnú komisiu tou novovytvorenou Slovenskou akreditačnou agentúrou pre vysoké školstvo zatiaľ v sebe neobsahuje nejaké kritériá kvality, podľa ktorej by potom táto agentúra mala posudzovať kvalitu vzdelávania a vedy na vysokých školách na Slovensku, obávam sa, že táto patológia, to jest večné zabrúsenie akéhokoľvek pohybu smerom vpred masou priemerných, sa nám môže zopakovať. Že to, čo sa nám v podstate na Slovensku môže stať, je že ten systém povedie ku konzervovaniu tých súčasných pomerov, že akreditačná komisia síce bude nahradená niečím novým, ale rozhodovanie tohto niečoho nového nijak nevybočí z tých liniek, ktoré sme mali častokrát možnosť vidieť doteraz. A to v poslednej dobe ale napríklad akreditačná komisia spravila niekoľko odvážnych rozhodnutí, pozrime si napríklad školu v Skalici, kde tuším z 35 žiadostí o akreditovanie odborov 18 neprešlo? Sa mi zdá, že tak sú čísla.
Moja otázka je, na ktorú zrejme nikto z nás teraz nevie odpovedať: Novovykreovaná agentúra bude pristupovať k tak problematickým problémom rovnako odvážne alebo nie? A ak áno, čo, či už v tomto znení, alebo v tom znení, ktoré budeme mať v druhom čítaní, zabezpečí, že prísnosť posudzovaní kvality vzdelávania, vedy na vysokých školách bude vyššia, než bola doteraz. Pretože zatiaľ z toho, čo tam máme, to vyzerá, že áno, škatule, hýbte sa, jedna vec sa mení za inú, ale jej nezávislosť, jej kvalita, jej obsadenie nijakým spôsobom nám nehovorí, že by malo viesť k zvýšeniu kvality prostredia ako takého.
Žijeme na Slovensku mýtom, že máme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Nie je to pravda. My máme príliš veľa nekvalitne vysokoškolských vzdelaných ľudí. Keď sa pozrieme, koľko ľudí má aspoň bakalárske vzdelanie v krajinách EÚ, nijakým spôsobom z tých rebríčkov nevytŕčame. Problém máme s uplatniteľnosťou, problém máme s objemom ľudí, ktorí sa uplatnia vo svojich vlastných oboroch. Tam problém je celkom určite, aj keď sú to stále najuplatniteľnejší ľudia na trhu práce. Robia niečo iné, ale niečo robia. Ak by sme; problémom teda nie je, že by sa mal znižovať objem vysokoškolských študentov, problém je, že by sme mali zvýšiť kvalitu vzdelávania, ktoré dostávajú. Nejaké sny o spájaní škôl, napríklad v Trnave, kde máme identické katedry v zásade 700 alebo 800 metrov od seba na dvoch rôznych vysokých školách, ktoré sú pomníkmi dvoch rôznych politických garnitúr, s tým sa asi musíme rozlúčiť. Ale práve posúdenie akreditácií a posúdenie kvality by malo byť tým sitom, ktoré v budúcnosti by mohlo zabezpečiť, že ak máme takéto napríklad dve školy a jedna z nich nie je tak kvalitná, ako by sme si predstavovali, tak prirodzene zanikne. Že jednoducho, a tí jej študenti napríklad môžu potom prejsť na tú, ktorá tú kvalitu dosahuje. Takisto, keď tu máme patológie typu Sládkovičovo a Skalica. Mal by to byť práve proces posúdenia kvality ich pedagogickej činnosti, vedy a výskumu, ktorý ich vyradí z toho systému. Ale ja obávam sa, že nevidím v tých návrhoch nič, z čoho by malo vyplývať, že posúdenie tej kvality bude prísnejšie, exaktnejšie a viacej vedené európskymi a svetovými štandardmi, než tomu bolo doteraz.
Ocením teda, pani ministerka, keď vy vystúpite v rozprave, aby sme ešte na vás mohli reagovať. A teda moje dve základné otázky sú, ako ten nový systém, ktorý predstavujete v týchto dvoch novelách, zvýši prísnosť posudzovania kvality vysokoškolského vzdelávania na Slovensku. Tá druhá je čisto technická. Ak tvrdíte, že je to zásadné systémové dielo na poli vysokoškolského vzdelávania, kde nastal ten posun od novely, ktorú nechal na stole pán Plavčan a nebol ju schopný pretlačiť ani cez vládu, k tomu, o čom sa budeme buď teraz, alebo v druhom čítaní rozprávať na tejto schôdzi a na tej budúcej.
Ďakujem pekne.
