Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Kolegyne, kolegovia, téma tejto zlúčenej rozpravy je vec, ku ktorej treba pristupovať citlivo, ale zároveň pravdivo a otvorene, lebo naozaj ide o život. Teraz neriešime v prvom rade nejaké finančné záležitosti alebo nejakú byrokraciu, čo sú tiež dôležité témy preberané aj na tejto schôdzi. Máme nejakých 150 bodov a štyri z nich sa týkajú ochrany života.
Hovorím to aj preto, že niekedy sú také argumenty, že inými vecami sa treba zaoberať, vy stále len toto riešite. No nie je to pravda, riešime kopu iných vecí, ale túto záležitosť si mnohí všimnú. Je viditeľná a je viditeľná preto, lebo je citlivá. Rodičovstvo, otcovstvo, materstvo, narodenie detí je niečo, čo nám nie je ľahostajné. A zároveň tým, že je táto vec citlivá a, samozrejme, sú na ňu aj rozdielne názory, tak potom to silne hýbe spoločnosťou, ale napríklad tak, ako sme videli na nedeľnom pochode za život, kde bolo podľa organizátorov okolo 50-tisíc ľudí. Ja som bol tiež jeden z nich, ale to nehovorím ako nejakú zvláštnu chválu, pokladám to za samozrejmosť takisto, ako som bol na predchádzajúcich pochodoch za život v Košiciach, v Bratislave, teraz bol opäť v Bratislave a viem, že aj viacerí z vás tam boli, pretože je to pre nás dôležité.
Ani tento zákon, ani Národný pochod za život, ani ďalšie aktivity nie sú bojom proti niekomu, ale sú zápasom za niečo, za život, za deti. Každá civilizácia a možno čím je prirodzenejšia, tak tým viac cítia ako jednu z hlavných vecí chrániť tých najslabších, chrániť tých najmenších, chrániť deti. Viete, aj v krajinách, kde existujú rôzne veci, ktoré nie sú úplne v súlade s tou našou kresťansko-židovskou tradíciou alebo židovsko-kresťanskou tradíciou a kultúrou, v každom prípade sa na deti pozerajú veľmi zhovievavo, veľmi citlivo a každý pokladá až tak pudovo za dôležité deti chrániť. Preto tu aj dnes stojíme.
Podľa a na základe starého komunistického zákona, ktorý je extrémne liberálny, tak už prišlo o život 1,4 milióna detí za tie desiatky rokov, čo je veľmi vážna vec. Hovoríme v súčasnosti o zhruba 7 500 umelých potratoch, teda ukončení tehotenstva, zabití nenarodených detí ročne, čo je viac ako 20 denne. V roku 1987 sa zmenil tento zákon na tú podobu, v ktorej je z veľkej časti dnes, a to znamená, že vlastne potrat sa vykonáva na základe žiadosti. Chcem, môžem do 12. týždňa.
Cieľom môjho návrhu, teraz budem hovoriť za seba, nie je niekoho obviňovať, niekoho súdiť, ale zachraňovať. Lebo nejde o to, že či sme dobrí alebo zlí, ale čo dobrého môžme urobiť. A pri všetkej empatii, ktorú cítim voči tehotným matkám, rodinám, ktoré sa dozvedia, že čakajú bábätko a sú možno v náročnej situácii, tak pri všetkej tejto empatii a citlivosti treba ale pravdivo povedať veci a nezakrývať si oči pred takými ťažkými skutočnosťami.
Dnes som narazil na jednom internetovom portáli na článok, ktorý mal nadpis Hororové zábery a teraz tam boli fotografie z lesa, kde nejakí pytliaci zastrelili medveďa, našli tam mŕtveho medveďa, bol tam tak vyvalený a bol tam nadpis, že hororové zábery. Ja mám prírodu veľmi rád. Aj medvede sa mi páčia a myslím, že pytliactvo je veľmi zlé. Ale na druhej strane, ak hovoríme o ľudskom živote, tak toto sú tiež, keby som použil výraz toho portálu, hororové skutočnosti a keby sme videli fotografie, tak by to boli hororové zábery. A vieme, že dnes sú dostupné, dajú sa vidieť. A znova nejde o to, aby sme niekomu spôsobovali nevoľnosť alebo aby sme niekoho strašili, alebo niekoho obviňovali, ale aby sme si uvedomili, že sa nerozprávame o nejakých okrajových záležitostiach, ktoré vlastne sa týkajú len nejakých kozmetických vecí. Je to veľmi vážna vec.
Preto o tom v parlamente diskutujeme, a preto sa rozprávame o možnosti zmeny tohto starého komunistického zákona, pretože aj v spoločnosti sú názory na to rozdielne a dalo by sa povedať, že táto téma polarizuje spoločnosť. Na tom nie je nič zlého. Zlé by bolo, keby sme sa kvôli tomu nenávideli, hádali, obviňovali, nebodaj bili, hej, ale tak ako sme videli napríklad na pochode za život, nikto sa nikomu nevyhrážal, videl som tam aj ľudí, teda ja som zazrel jedného, ktorý mal transparent s iným názorom. Väčšina ľudí sa naň usmiala, možno mu zakývala, niektorí s ním prehodili, prehodili s ním zopár slov, neboli tam nejaké takéto problémy.
Podľa prieskumov, ktoré sa objavujú aj v posledných rokoch, je tá nálada v spoločnosti rozdelená približne pol na pol. 50 na 50. Keď som bol, myslím, že to bolo 8. septembra, v televízii Markíza v diskusii s pani prezidentkou aj s ďalšími poslancami, tak televízia Markíza prezentovala prieskum, ktorý si dala urobiť u jednej agentúry a výsledky toho prieskumu boli prezentované, že otázka teda znela, že či sú ľudia za sprísnenie potratovej legislatívy, a bolo tam uvedené, že 50, myslím, jedna percent bolo proti sprísneniu, 40 bolo za sprísnenie a 8 % sa vyjadrilo, že neviem. K tomu by som uviedol niekoľko poznámok.
Samozrejme, v prípade aj štatistických chýb to stále ukazuje aj v súlade s tými predchádzajúcimi prieskumami, že je to zhruba tak pol na pol. Ale veľmi dôležité je to, že ak sa ľudí pýtate, že či ste za sprísnenie, tak ľudia zvyčajne k sprísneniu nemajú nejaký sklon a hlavne, ak by ste sa pýtali ľudí, tak ľudia netušia, že naša potratová legislatíva je tak liberálna a že vlastne tam v podstate netreba uviesť žiadne podmienky. Už tu bolo a padne to, myslím, aj v tejto debate, že pri rôznych iných veciach, iných záležitostiach, iných živých tvoroch, máte oveľa striktnejšie stanovené podmienky, pri ktorých môžete konať, než práve pri možnosti umelého, umelého potratu.
Čiže namietal by som v tom, že ak by ľudia vedeli, tí, ktorých sa pýtali, ako je to skutočne, tak si myslím, že to percento by bolo niekde inde. Ďalšia vec je, iné prieskumy tej istej agentúry v predchádzajúcich rokoch hovorili o tom, že väčšina spoločnosti je naklonená tomu, že teda dobre, tak kompromisne, ale len ak sú na to vážne dôvody, pričom napríklad sa nepovažovalo za vážny dôvod pohlavie dieťaťa. Vieme, že niekde vo svete – zvlášť v Ázii – sa vykonávajú potraty na základe pohlavia dieťaťa, to znamená, že v nejakej Číne alebo možno v iných krajinách sa uprednostní kultúrne chlapec pred dievčaťom a robí to obrovské problémy. Je to vlastne potom také sociálne inžinierstvo. Myslím, že dnes pripadá v Číne 115 mužov na 100 žien a to je problém. Je pochopiteľné z akých dôvodov.
Ale podľa mňa tieto prieskumy majú jednu najzásadnejšiu chybu a to, že vlastne nie sú reprezentatívne. A to preto, lebo sa vlastne nepýtajú tých, ktorých by sa mali pýtať v prvom rade, a to je tých nenarodených detí. Čo myslíte, keby bola nejaká možnosť komunikovať s tými nenarodenými deťmi, tak aké percento z nich by bolo za potraty a aké percento za možnosť sa narodiť?
Niekto múdry povedal takú vetu: Všimol som si, že všetci, čo sú za potraty, sa už narodili. To znamená, to naše 50 na 50 je medzi tými, ktorí sa už narodili, lebo nám to bolo dopriate. Lebo naše matky a otcovia, naše rodiny nás prijali a veľakrát aj v ťažkých situáciách, za čo ja osobne sa chcem poďakovať svojej mame, svojim rodičom aj starým rodičom a ďalším príbuzným, a preto sa môžme vôbec vyjadrovať, či sme alebo nie sme za to.
Ono je to podobné, tiež to tu už zaznelo a zaznie v tejto rozprave, akoby sa pýtali ľudí, že či sú za zrušenie otroctva. Ale nepýtali by sa ľudí otrokov, ale pýtali by sa ľudí otrokárov. Myslím si, že ťažko by niekto mohol mávať prieskumom nejakej agentúry, že väčšina ľudí, ktorých sme sa pýtali, je proti zrušeniu alebo obmedzeniu otroctva. No, tak otrokári, pochopiteľne, nebudú za zrušenie otroctva, ale ak by sa pýtali otrokov, čo myslíte, koľko otrokov by sa prihlásilo alebo hlasovalo za to, že je proti zrušeniu otroctva? Myslím si, že okrem nejakých naozaj ľudí, ktorí by neboli pri zmysloch, tak by 100 % otrokov hlasovalo za zrušenie otroctva.
Niekedy sa ma ľudia pýtajú, že prečo nedám pokoj s tými potratmi a prečo to pripomínam, aj keď mám stále pocit, že som ešte veľmi umiernený a niekedy si až tak spytujem svedomie, že mohol by som aj viac. Viete, ono je to otázka vnútorného presvedčenia, viery. Jednoducho ja som presvedčený a mám na to dosť dobré dôvody, že počaté dieťa je človek. Tak ako verím, že otrok je alebo bol človek, lebo dnes, našťastie, oficiálne nemáme otroctvo. Takisto, keď niekto inej rasy, iného náboženstva je človek, tak aj tu verím, že počaté dieťa je človek.
Asi vieme, ako to chodí, vieme, že deti nenosí bocian a že dieťa sa počne, keď sa spojí pohlavná bunka otca a matky. Spermia, pohlavná bunka otca, je bunka muža, bunka otca. Vajíčko, pohlavná bunka ženy, je bunka ženy, matky. Ale ak sa tieto jadrá, tie bunky, ich jadrá spoja, vznikne zygota, tak to nie je ani bunka otca, ani bunka matky, ale je to bunka niekoho iného. A kto je ten niekto iný? Môže byť nejaká bunka človeka, ktorá nepatrí žiadnemu človeku? Asi ťažko. Táto ľudská bunka patrí človeku, ktorý v tej chvíli počatia, vtedy o tom ešte väčšinou nevieme, je ten samotný človek, lebo to nie je len taká obyčajná bunka, tak ako bunka kože, ktorá nič iné nevie, len robiť, čo ja viem, povrchovú vrstvu kože. Toto je bunka, v ktorej je potenciál celého človeka, lebo to je celý človek, ktorý len potrebuje dostať priestor, potrebuje nebyť zabitý, aby sa rozvinul naplno v človeka. A toto je moje vnútorné presvedčenie.
A ja osobne ťažko by som aj spával, aj ťažko by som mohol žiť s takým vnútorným presvedčením, keby som sa pri tomto presvedčení, že nenarodené dieťa, počaté dieťa je človek, neozval a nepovedal: Prosím vás, zvážme to. Nepripravil nejaký návrh spolu s ďalšími kolegami a povedal: Hlasujme za to, riešme to! Znova pripomeniem a zopakujem to viackrát, nehovoríme len o tom, že máme niečo zakázať. Aj v tomto volebnom období som participoval určite viac ako na nejakých desiatich, pätnástich, možno dvadsiatich zákonoch, ktoré hovorili o podpore rodiny, o podpore špeciálne tehotných matiek. Teším sa takým návrhom zákonov a určite ho podporím, aký predložil pán poslanec Krajčí, keď treba tehotným matkám veľmi konkrétne pomôcť aj nejakou konkrétnou sumou peňazí, aj nejakým konkrétnym úkonom, a takisto aj ďalšie kolegyne, ktoré tu sedia, ktoré predkladali viaceré z týchto zákonov a boli iniciátorkami a pracujú v tejto oblasti.
Otázkou je, ak teda máme vnútorné presvedčenie, že počaté dieťa je človek, či chceme a veríme, že ľudské práva majú platiť pre všetkých rovnako. Myslím, že naša spoločnosť to deklaruje. Áno, všeobecné ľudské práva, ale viete, najzákladnejšie ľudské právo je právo na život. Ak vám nie je dovolené narodiť sa, tak potom už, ako sa hovorí, môžu vám skočiť na hrb alebo čokoľvek s tým ostatným, lebo to už neviete použiť, keď nežijete, neviete už žiadne iné právo uplatniť. Prvé a základné právo je právo na život a verím, že každého človeka, a teda aj nenarodeného dieťaťa. Majú právo a musia požívať všetky ľudské práva. O to viac, a tiež to už bolo povedané, pri počatom dieťati hovoríme o stopercentnom nevinnom človeku.
Môže sa stať, že tehotenstvo je zdravotnou komplikáciou pre matku. Môže sa stať, že naozaj aj keď sú to výnimočné prípady, ale stávajú sa, že tehotenstvo je následkom trestného činu, napr. znásilnenia. Ale kedykoľvek to tak je, aj pri týchto extrémnych prípadoch, dieťa je nevinné a bezbranné. A viete, existujú rôzne morálne úvahy o tom, či je niekedy oprávnené usmrtiť človeka, o treste smrti alebo zásahu nejakej policajnej jednotky na ochranu rukojemníkov, ale vždy sa hovorí v takých situáciách o nejakom útočníkovi, ktorý ubližuje ostatným, ktorý má zlý úmysel, ktorý ohrozuje, ktorý je vinník, ale pri tomto dieťati hovoríme o stopercentne nevinnom a bezbrannom človeku, ľudskej bytosti a myslím, že v tomto sú všetky civilizácie a všetky kultúry na celom svete aj všetky náboženstvá zajedno, že nevinnú ľudskú bytosť nemožno usmrtiť.
Som rád, že aj Ústava Slovenskej republiky, ktorá sa odvoláva aj na cyrilometodské dedičstvo, má priamo vo svojom znení uvedené nastavenia, ktoré by sme mohli povedať, že sú základne nastavené tak pro-life a pro-family, po slovensky za život a za rodinu, a máme aj ďalšie zákony ako zákon o rodine, ktoré hovoria o tom, že manželstvo muža a ženy je hodné ochrany a podpory, že vytvára rodinu a že samotný nenarodený život má svoju hodnotu. Myslím, že je na nás poslancoch Národnej rady, zákonodarcoch, aby sme naše zákony a, bohužiaľ, aj tento starý, komunistický zákon, ktorý ale stále platí, aj viac ako 30 rokov po svojej platnosti, aby bol uvedený do súladu s ústavou. Keď sme hlasovali v predchádzajúcom volebnom období o tom, aby sa zmenila Ústava Slovenskej republiky a bol doplnený článok o ochrane manželstva muža a ženy a o podpore takejto rodiny, nimi založenými, tak z toho vyplýva, že musíme konať aj konkrétne, nestačí len tak deklaratívne o tom hovoriť. Myslím si, že je potrebné a dobré dať tieto zákony do súladu s duchom ústavy.
Ďalšou záležitosťou, ktorá sa spomína, je právo na súkromie, že vlastne obmedzovanie potratov narúša právo, špeciálne právo ženy na súkromie. Viete, ja súhlasím s tým, že by sa mal štát minimálne miešať do života občanov a človek má naozaj právo na súkromie a platí to v mnohých ďalších oblastiach. Niekedy sa štát montuje oveľa viac, než by sa to komu páčilo, než by to bolo zdravé, a v niektorých oblastiach, ktoré úzko súvisia s oblasťou ochrany života, štát postupne stále viac a viac zasahuje do súkromia a do života rodín, mužov a žien. Viete a vidíme to napr. aj na západe, že sociálna, sociálka, vlastne sociálka veľmi kontroluje a zasahuje v prípade, keď majú podozrenie, že nejak je deťom ubližované. A ja to pokladám, čo sa týka toho základného princípu, za správne, keď rodina zlyhá, keď výchova zlyhá, hoci u rodičov môžme prirodzene očakávať najväčšiu, najväčšiu pozitívnu nejakú afinitu k tomu dieťaťu, tak vtedy je miesto, aby štát zasiahol. A veľakrát to ale prekračuje už niektoré hranice, kde, kde štát je až taký protekcionistický, ako keby chráni už pomaly všetky deti pred všetkými rodičmi, nemožno pomaly na dieťa zdvihnúť hlas, capnúť mu po zadku, dobre, to nie je teraz témou, ale je zvláštne, že toto nepovažujeme za miešanie sa do života, do súkromia, lebo chránime predsa deti, to je nad tým. Ale ak by sme chceli obmedziť potraty, tak povieme: Čo sa miešate, to je súkromie, nestarajte sa do toho, to je vec matky alebo vec tej rodiny!
No, musíme si ujasniť pojmy. Ak nenarodené dieťa je človek, je dieťa, tak potom má požívať ochranu a v prípade, že tú ochranu nedostáva, tak treba, aby štát nejakým spôsobom zasiahol. Som za minimálnu potrebnú mieru zásahov do súkromia, ale zároveň keď prichádza k takým veľkým ohrozeniam, ako je to aj v prípade umelého potratu, tak som za to, aby štát zasiahol rozumne a po dohode.
Hlavným motívom môjho návrhu zákona je obmedzenie potratov na žiadosť alebo tzv. bezdôvodných potratov. Samozrejme, ja to chcem vysvetliť. Nemyslím si a bolo to povedané aj tu v rozprave, že by bolo nejaké, nejaké relevantné číslo tých ľudí, tých žien, ktoré by podstupovali úplne ľahkovážne potrat. Ale sú tu, bohužiaľ, dôvody, väčšinou sociálnoekonomické, z ktorých sú potraty podstupované a vo veľkej miere, a to ma mrzí, pretože sme moderný štát v 21. storočí, člen Európskej únie, máme vysoké sociálne, zdravotné, hygienické štandardy v porovnaní s ostatným svetom, tak si nemyslím, že sa musíme utiekať k takémuto riešeniu.
Čo sa týka predkladania tohto zákona, tak musím povedať teraz za seba, tak osobne, že je to pre mňa ťažký kompromis a moje presvedčenie o tom, že potrat, že žiaden umelý potrat nie je dobrý a nemali by sme s ním súhlasiť. Samozrejme, tu prichádza ešte princíp ochrany života matky, takže v prípade, keď prichádza akoby ku konfliktu alebo kríženiu ochrany života matky a života dieťaťa, to je špecifická situácia, ale v ostatných prípadoch si nemyslím, že je riešením potrat. Ja s ním nesúhlasím, so žiadnym potratom, ak však meníme zákon a meníme ho tak, aby sme urobili nejaký krok dopredu a výrazný krok dopredu, môžme pristúpiť na nejaký kompromis, ktorý je bližšie alebo najbližšie stavu, v akom je spoločnosť. Ďalšia vec je, ak zákon niečo dovoľuje, neznamená, že to automaticky ja ako navrhovateľ odporúčam alebo s tým súhlasím.
Cieľ tohto zákona je v prvom rade zamedziť tým najškandalóznejším potratom, a to sú potraty na žiadosť alebo potraty bez vážneho dôvodu. Ako alternatívu alebo ako možnosť tých vážnych dôvodov ponúkame vlastne také tri základné výnimky, a to je ohrozenie života a zdravia matky, ťažké poškodenie dieťaťa a tehotenstvo následkom trestného činu. Tá priepasť, ktorá sa vytvorila za tie roky platnosti toho starého komunistického zákona, je príliš veľká na to, aby sme ju preskočili jedným skokom, aby sme to vyriešili naraz, ale tak skúsme urobiť ten prvý krok, ktorý môžme urobiť. Ak vieme v tejto chvíli poriešiť 80 %, poriešme 80 percent. V tých ostatných ťažkých situáciách, ak by zostali v platnosti zákona tieto výnimky, môžme riešiť tak ako aj pri všetkých ostatných, a tak ako to robíme doteraz, pomáhať a motivovať.
Treba povedať, že nie je to nejaká moja partizánska činnosť, tento návrh zákona, ale bol som požiadaný viacerými zástupcami Hnutia za život, aby som tento zákon predložil v prospech ochrany nenarodených detí. Obsah toho zákona korešponduje aj s požiadavkami spomínaného Národného pochodu za život. Preto, včera sa ma pýtal v relácii, v televízii TA3 redaktor, že či cítim takú satisfakciu, že Národný pochod za život podporuje môj zákon. A ja hovorím, viete, je to naopak, ja cítim to, že ja mám podporovať tých ľudí, ktorí neriešia zďaleka len legislatívu, ale riešia celý komplex týchto záležitostí a pomáhajú a robia to dlhodobo, a ja sa cítim ako ten, ktorý chcem ich podporiť a keďže ale som v parlamente, ja tu môžem vystupovať, oni tu nemôžu vystupovať pri tomto mikrofóne, ja môžem hlasovať na tomto hlasovacom zariadení, oni nie, tak to chcem urobiť v ich prospech.
Ešte by som chcel jednu, jednu vec povedať. Objavuje sa názor, že prohibícia nič nevyrieši. Veď ste videli, keď v Amerike zakázali alkohol, tak tak či tak sa na čiernom trhu predával alkohol a nič sa neznížil, neznížil predaj. No ja chcem povedať jednu vec a to by mali mnohí so mnou súhlasiť, že rozdiel medzi potratom a alkoholom je v tom, že alkohol nie je zlý. V malých množstvách je dokonca aj zdraviu prospešný a môže to byť dobrý nápoj. Opilstvo je zlé, alkoholizmus je zlý, ale samotný alkohol nie. Ale potrat nie je dobrý nikdy. A viete, vo veciach týkajúcich sa ochrany života už narodených ľudí máme prohibíciu. Ja neviem o tom, že by sme boli len motivovaní: Nevraždite, neznásilňujte, nelúpte, nezneužívajte, pomôžeme vám. Keď to tak cítite, tú agresivitu, príďte sa porozprávať so psychológom a keď to nezvládnete, nebudeme vás súdiť. No, je tam prohibícia, je tam jasný zákaz, zákaz vraždy, zákaz znásilnenia, zákaz zneužívania. Samozrejme, ak veríme, že nenarodené dieťa je človek, aj tu musí byť prohibícia. A všetky tie ostatné veci, tá motivácia, pomoc, poradenstvo, to môže ísť ruka v ruke s tým.
Chcel by som ešte z dôvodovej správy prečítať taký malý úryvok, ktorý hovorí o bábätku: "Od momentu svojho vzniku obsahuje jedinečný a kompletný genetický kód novej ľudskej bytosti. Už pri počatí je dané pohlavie dieťaťa, jeho farba očí a mnohé iné črty. Mnohé z činností, ktoré vidíme u detí a dospelých, začíname robiť už v maternici, viac ako 30 týždňov pred narodením. Medzi tieto činnosti patrí štikútanie, dotýkanie sa tváre, močenie, preferovanie pravej či ľavej ruky, cmúľanie palca, prehĺtanie, zívanie, pohyby čeľusťou, rôzne reflexy, mykanie očami pri spánku, počúvanie, vnímanie chutí a iných vnemov.
V treťom týždni od počatia sa intenzívne vyvíja mozog, miecha a srdce. Srdce začína biť 22 dní po počatí a takmer okamžite ho možno vidieť na ultrazvuku. V štvrtom týždni od počatia už srdce prečerpáva do mozgu a tela dieťaťa jeho vlastnú krv. Srdce má všetky štyri komory a v tomto čase má za sebou už viac ako 1 milión srdcových úderov." To dieťa, o ktorom hovoríme a náš zákon to dovoľuje zabiť také dieťa, má za sebou už milión úderov srdca. To nie je žiaden zhluk buniek. To je dieťa, je to ľudská bytosť.
Ďalej citujem: "Je vytvorená hlava, hrudná a brušná dutina, ľahko sa dajú rozoznať základy rúk a nôh. V polovici šiesteho týždňa od počatia sa dieťa pri ľahkom dotyku na jeho tvári reflexívne odvráti. Koncom siedmeho týždňa dieťa hýbe rukami, otáča krkom a začína štikútať. V ôsmom týždni už dieťa veľa hýbe rukami a nohami a väčšina detí ukazuje prvé náznaky, či sú praváci alebo ľaváci. Deväť týždňov od počatia dieťaťa dieťa hýbe hlavou dopredu a dozadu, ústa sa otvárajú a zatvárajú, dieťa si pravidelne povzdychne a preťahuje sa. Tvár, dlane rúk a chodidlá sú citlivé na ľahký dotyk. Dieťa si začína cmúľať prst aj prehĺtať plodovú vodu. Zívanie začína v polovici desiateho týždňa. Desať týždňov od počatia sa formujú odtlačky prstov. Desaťtýždňové dieťa váži okolo 15 gramov a od hlavy po päty meria takmer osem centimetrov. Do tohto momentu je dnes na Slovensku možné dieťa zabiť z akéhokoľvek dôvodu."
Čiže ak hovoríme o obeti, tak v prvom rade je to nenarodené dieťa a my zákonodarci sme tí, ktorí to dovoľujeme, alebo, ak sa rozhodneme, nedovoľujeme.
Treba povedať, že je tu aj matka, ktorá je tiež obeťou potratu a to nielen fyzicky, ale predovšetkým aj psychicky a duševne. Dovolil by som si zacitovať Matku Terezu z Kalkaty, držiteľku Nobelovej ceny za mier, ona hovorí: "Umelý potrat zabíja dvakrát. Zabíja telo dieťaťa a zabíja svedomie matky. Umelý potrat je hlboko protiženský. Tri štvrtiny jeho obetí sú ženy: polovica detí a všetky matky.“
Naše zákony dovoľujú zabiť nenarodené dieťa z akéhokoľvek dôvodu. Myslím, že je čas, aby sme to zmenili.
V našom zákone je aj viacero vecí, ktoré som hovoril už aj v rozprave pred pol rokom. Je to, okrem potratov na žiadosť je to vlastne potratová turistika, potraty z donútenia a tak isto aj úprava komunikácie o samotnom potrate a o rodičovstve. Treba používať, lebo my navrhujeme, aby sa používal výraz tehotná matka namiesto iba žena, aby sa používal výraz nenarodené dieťa namiesto iba plod. Samozrejme, ja osobne nepoužívam výraz prerušenie tehotenstva, ale ukončenie tehotenstva, čo znamená smrť a zabitie.
Ak bude ešte, potom budú nejaké otázky, tak som pripravený na ne odpovedať a teraz by som vás len požiadal o podporu tohto zákona, aby mohol prejsť v tejto chvíli do druhého čítania, aby sme sa mohli baviť o nejakých konkrétnych veciach, a vyjadrujem podporu aj ďalším návrhom kolegov. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dočkali sme sa aj na tejto 49. schôdzi prerokovania zákonov o ochrane života. Ja som si pozeral záznamy, tak naposledy sme o týchto zákonoch rokovali na 40. schôdzi vo februári tohto roka. Dnes máme znova príležitosť a treba povedať, že v tomto volebnom období poslednú, aby to mohlo prejsť normálnym legislatívnym procesom.
Máme tu už 60 rokov na tomto území – najprv v Československej republike, potom v Slovenskej republike – starý komunistický zákon, ktorý je zároveň aj, paradoxne, extrémne liberálny a ešte viac sa zliberalizoval v roku 1987. Tento starý komunistický extrémne liberálny zákon absolútne neberie ohľad na život dieťaťa, ale neberie, pretože už je aj zastaralý, neberie ohľad na moderné medicínske poznatky ani na aktuálnu spoločenskú situáciu.
V tejto chvíli bude zlúčená rozprava, na ktorej postupne predstavíme štyri návrhy zákonov. Ja by som si teda dovolil hovoriť o tom svojom.
Návrh, môj návrh zákona predovšetkým – ale nielen – ruší potraty na žiadosť, tzv. bezdôvodné potraty, teda bez uvedenia vážneho dôvodu. Tieto potraty na žiadosť tvoria určite viac ako 80 % všetkých umelých potratov, a teda ide o viac ako 5-, možno 6-tisíc zabitých detí a nenarodených detí ročne. Keby sme to tak chceli zaktualizovať, tak dnes 24. septembra je to 16 detí, ktoré by boli zachránené týmto zákonom. A keď berieme osem pracovných hodín, tak za každú pracovnú hodinu – napríklad počas tejto mojej rozpravy – by to boli dve zachránené deti. Čiže nehovoríme len o nejakých číslach alebo o nejakej ideológii, alebo o nejakých legislatívnych úpravách, ale hovoríme o životoch. Hovoríme o životoch detí, nenarodených detí, ktoré môžu a chcú žiť.
Samozrejme, že tieto názory na to sú rôzne. Parlament je od slova hovoriť, takže budeme teraz rokovať. A naozaj parlament tieto veci môže aj zmeniť. Máme veľkú moc. Môžme sa nielen vyjadriť, ale budeme aj hlasovať, pravdepodobne zajtra.
Nie všetci majú taký názor ako ja. Napríklad predseda vlády Pellegrini, pán Pellegrini hovorí, že podľa neho je tento starý komunistický extrémne liberálny zákon v poriadku a netreba ho meniť. Aj pani prezidentka Čaputová tvrdí, že to má tak zostať. Dokonca robí takú bezprecedentnú vec, ktorú sa zaviazala, že nebude robiť, ale v tomto prípade avizuje, že urobí, boli sme spolu v televíznej relácii, že ak by tento zákon prešiel, tak ho bude vetovať, už dopredu. Tak je to možno dobré z toho pohľadu, že vieme jasne, aký je jej postoj, a môžme na základe toho konať.
Ale bez ohľadu na to, čo si myslí premiér alebo čo si myslí prezidentka, rozhodujeme my poslanci v parlamente. Takže ja by som to chcel adresovať vám všetkým, ktorí ste tu, a teda nie je nás mnoho, ale aj tým, ktorým viem, že to sledujú vo svojich kanceláriách, prípadne si to pozrú neskôr, aby sme naozaj veľmi vážne zvážili to, čo je podstatou tohto zákona. Ide o záchranu životov nenarodených nevinných detí. Od platnosti toho starého komunistického zákona, už to tu bolo viackrát povedané, je to celkovo približne 1,4 milióna, milión 400-tisíc nenarodených detí, ktoré mohli žiť, ktoré mohli mať svoje rodiny, ktoré mohli mať ďalšie deti. A je to zhruba 7 500 detí ročne, a teda 20 denne. Aj dnes 24. septembra, čiže nehovoríme o nejakých teóriách.
Čo sa týka toho, že sa stretli zrazu štyri poslanecké návrhy na túto tému, o ktorých je aj táto zlúčená rozprava, ja som s viacerými tými predkladateľmi komunikoval. My sme čakali, či vládna koalícia, ktorá má aj dostatok hlasov na to, aby tieto veci zmenila a má teda aj veľkú zodpovednosť, že príde s nejakým riešením, ktoré by sme boli, aspoň za seba môžem povedať, všetkými desiatimi podporili. Ale keď sa to odďaľovalo, blížil sa termín podávania zákonov a dostali sme avízo, že teda sa podávať takýto zákon nebude zo strany koalície, a teda ani sa nepodal, tak po vzájomnej komunikácii sme si povedali, ponúkneme tie svoje, aby poslanci mohli tieto veci posunúť. Ako hovorím, je to posledná šanca v tomto zložení parlamentu v tomto volebnom období.
Tie zákony sa navzájom nevylučujú. Pokiaľ viem, tak si navzájom tieto zákony podporujeme. Ja avizujem, že budem hlasovať za tie ostatné zákony, ktoré sú tuto v tejto zlúčenej rozprave, pretože je to prvé čítanie, môžu vlastne prejsť všetky. Čiže nie je to nejaká konkurencia, že by sa tie hlasy museli nutne rozdeliť. Pre mňa je to dobrá príležitosť.
Zároveň treba povedať, že súvisí to naozaj s takou spoločenskou objednávkou. Spomínam to preto, lebo niektorí politici tvrdia, že nie je na to spoločenská objednávka. Myslím si, že sa nad tým dá až tak pousmiať. V súčasnosti okrem Národného pochodu za život, nechcem teraz primárne argumentovať Národným pochodom za život, lebo keď sme prvýkrát predkladali ten zákon, tak sme ešte ani nevedeli, že kedy bude alebo či bude Národný pochod za život. Ale okrem neho je tu napríklad aktuálne aj petícia, ktorú ja ako poslanec a myslím, že aj vy ostatní ste dnes dostali do mailových schránok, je to výzva na podporu zákonov na zlepšenie ochrany života. Nie je to dlhé. Ja by som to prečítal na úvod ako na predznačenie tejto debaty.
Výzva na podporu zákonov na zlepšenie ochrany života: "Vážený pán poslanec, vážená pani poslankyňa, na najbližšej schôdzi Národnej rady budete hlasovať aj o návrhoch zmien zákonov, ktoré zlepšujú ochranu života nenarodených detí. Dovoľujeme si vás požiadať, aby ste tieto návrhy podporili a hlasovali za ne. Prosíme vás, aby ste zohľadnili závažnosť a nadstraníckosť témy a urobili maximum pre prijatie zmeny.
Sme presvedčení, že všetci ľudia majú rovnakú dôstojnosť a ľudské práva. No, žiaľ, naše zákony tento princíp porušujú. Tým, že je na Slovensku legálne pripraviť dieťa o život do 12. týždňa tehotenstva a v prípade jeho postihnutia ešte dlhšie, základné právo na život nenarodených detí nie je chránené. Túto diskrimináciu najmenších z nás je potrebné odstrániť.
Všetci vieme, že umelý potrat je zlý aj pre matku. Je preto potrebné budovať sieť pomoci pre tehotné matky v ťažkej situácii, ako aj informačný systém, vďaka ktorému sa dozvedia o možnostiach pomoci. Národným pochodom za život žiadame, aby právo na život nenarodených detí bolo chránené rovnako ako ostatných ľudí. K tomu nás môžu priblížiť aj zákony, o ktorých budete hlasovať. Veľmi prosíme, aby ste hľadali takéto riešenia, ktoré budú sledovať dobro tehotnej matky aj jej nenarodeného dieťaťa. Obaja stoja za to."
Verím, že táto rozprava bude dobrá, bude kvalitná a budeme sa navzájom počúvať, aby sme mohli urobiť niečo v prospech aj tých konkrétne dnes niekoľkých detí, ktoré, bohužiaľ, zahynú pri potrate, aby sa to nemuselo opakovať pri tisícoch až státisícoch ročne a za desaťročia platnosti tohto starého komunistického extrémne liberálneho zákona.
Skončil som, pán predsedajúci. Hlásim sa potom ako prvý do rozpravy. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Žiada sa mi povedať, konečne máme tu takýto dokument v Národnej rade v pléne. Chcem za to poďakovať špeciálne pani predkladateľke, pani poslankyni Anne Verešovej, ale aj ďalším, ktorí pracovali na tomto texte alebo skôr na tomto diele. Samozrejme, podporím ho s veľkou radosťou, tak ako som to robil aj na zahraničnom výbore, ktorého som členom, a som rád, že sa hovorí aj o konkrétnych krokoch, aby sme mohli pomôcť tým, ktorí sú prenasledovaní vo svete, ale aj niekedy možno už aj u nás alebo, respektíve v demokratických krajinách, kde je už veľká pochybnosť, či naozaj náboženská sloboda a sloboda viery a presvedčenia či je úplná.
Ak hovoríme o viere, tak ja, ja rád hovorím, že viera, to je vnútorné presvedčenie a ak máme mať slobodu viery, tak musíme byť slobodní, naozaj uchovať si svoje vnútorné presvedčenie a zároveň ale aj jeho vonkajšie vyjadrenie. Tak ako bolo spomenuté, ak to porovnáme s dejinami, tak v súčasnosti, ak hovoríme o kresťanoch, je početne viac kresťanov prenasledovaných, ako bolo za Rímskej ríše, bolo vtedy, samozrejme, menej ľudí na svete, ale ak si, ak pozeráme historické filmy, vidíme tam Nera, vidíme tam rôzne, rôzne genocídy, vidíme tam gladiátorov, tak dnes sa toto deje v iných formách, ale ešte väčšom počte a nedeje sa to len v nejakých krajinách tretieho sveta, ako sa zvyklo hovoriť, ale veľmi často dnes už je problém vyjadriť svoju kresťanskú vieru slobodne aj v liberálnych demokraciách, kde isté názory sú už označované ako nenávistná reč alebo iným spôsobom sú bránené slobodne ich vyjadriť.
Samozrejme, musíme sa zastať všetkých, každému patrí sloboda viery, vyznania a svedomia, ale určite ako kresťania o to viac kresťanov nezabudnúť najmä preto, že sú najviac prenasledovanou, prenasledovanou skupinou a sú to naši bratia vo viere.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pánu poslancovi Petrákovi za korektnú poznámku. Viete, využil som príležitosť, keď vlastne rokujeme o školskom zákone, aby sa pripomenula aj táto téma. Na rozdiel od vás, keďže som ten opozičný poslanec, tak je asi zrejmé, ako ste aj vy povedali, že táto zmena neprejde. Takže ten právny purizmus nebude nejak narušený na rozdiel od vašich pozmeňujúcich návrhov, ktoré vysoko pravdepodobne prejdú, pretože je na nich dohoda.
Samozrejme, z veľkej časti som to urobil preto, aby som na túto tému upozornil. O to viac v tom paradoxe, kde na jednej strane sa zavádza nejaká povinnosť, to znamená ako keby, teraz to poviem tak prehnane, že rodičia o rok skôr musia povinne odovzdať deti do rúk štátu alebo teda vzdelávacej inštitúcii, výchovnej inštitúcie, naproti tomu nechať slobodu tým rodičom, tej malilinkej skupine rodičov, ktorí naozaj z objektívnych dôvodov a po schválení majú záujem svoje deti vzdelávať doma.
Tak ako pripomenul pán poslanec Heger, ktorému tiež ďakujem za poznámku, naozaj v mnohých prípadoch a zvlášť v špeciálnych okolnostiach vykazujú tie deti výrazne lepšie výsledky, ako by to bolo v klasickom vzdelávaní. Nehovorím, že je to cesta pre všetkých, ani nie pre väčšinu, skôr naopak, pre určitú skupinu. A znova pripomeniem to, čo som povedal, že funguje to takto vo všetkých okolitých štátoch, ktoré sú členmi Európskej únie, to znamená Rakúsko, Česko, Poľsko aj Maďarsko. A možno, hovoríte, že rokujete s týmito zástupcami týchto rodičov. Oni sami majú pocit, že sa to teda naťahuje a chcú využiť každú príležitosť, aby takáto možnosť bola. O to viac, keď som spomenul v rozprave, že 400 detí, čiže je veľká časť týchto detí, vo veku na druhom stupni to rieši tak, že sa zapíšu do škôl v Českej republike, čo isto nie je ideálne riešenie.
Ale ďakujem všetkým za korektné poz... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Kolegovia, kolegyne, ja chcem len vyjadriť najskôr svoj postoj na začiatok s tým, že ja tento návrh zákona nepodporím z toho dôvodu, že nepokladám za správne, aby štát v takýchto prípadoch stanovoval povinnosť, kde výchova detí prechádza z rodičov na štát. Mohli byť niektoré výnimky, v ktorých sa to dá odôvodniť, ale nie celoplošne. To znamená, ja takúto filozofiu nezastávam, a preto tento návrh zákona nepodporím.
Naopak, myslím si, že teda postupovať opačným smerom a ctiť to, čo je v ústave, že rodičia majú právo aj povinnosť na výchovu a vzdelávanie svojich detí a majú si právo voliť spôsob, akým ich deti budú vzdelávané a vychovávané. Ja by som chcel predložiť pozmeňujúci návrh, ktorý za chvíľu prečítam, ktorý sa týka tzv. domáceho vzdelávania, oficiálny názov je individuálne vzdelávanie žiakov. Zjednodušene, aby táto možnosť bola dostupnejšia. V súčasnosti na Slovensku je umožnená pre prvý stupeň základnej, ale vo všetkých okolitých krajinách je aj na druhom stupni. Vidím to ako dobrú prax, ktorá by mohla byť aj na Slovensku a ak by bol prijatý tento môj pozmeňujúci návrh, tak by táto možnosť bola daná rodičom, ktorí to potom riešia iným spôsobom, ale viac v tom odôvodnení.
Chcem povedať, že toto sa týka naozaj veľmi malej skupiny ľudí, kde viac ako 99 % rodičov toto nikdy nerieši a dáva svoje deti teda do klasického školského vzdelávania, ale rodičia, ktorí z rôznych dôvodov chcú mať slobodu tohto výberu, myslím si, že by im malo byť vyjdené v ústrety. Oni sami, zástupcovia týchto rodičov a týchto rodín mi to priniesli, ten návrh, ja sa s ním stotožňujem, takže ho prednesiem.
Najprv teda odôvodnenie: Cieľom predloženého pozmeňujúceho návrhu je rozšíriť možnosť individuálneho vzdelávania žiakov, známeho aj ako domáce vzdelávanie, aj na druhý stupeň základných škôl. V súčasnosti zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, tzv. školský zákon, a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje individuálne vzdelávanie vo svojom § 24, ktorý umožňuje realizáciu individuálneho vzdelávania pri splnení konkrétnych, hlavne kvalitatívnych podmienok zo strany rodičov na prvom stupni povinnej školskej dochádzky. Počas obdobia od účinnosti zákona až do súčasnosti neboli zo strany Štátnej školskej inšpekcie identifikované výraznejšie problémy s realizáciou tohto zákonného ustanovenia a možno konštatovať, že sa inštitút individuálneho vzdelávania osvedčil ako vhodný prostriedok pre poskytovanie vzdelania deťom, ktoré vzhľadom na svoje osobité potreby a situácie si vyžadujú zvláštny prístup.
V školskom roku 2010/2011 sa začínalo s prvými 24 žiakmi využívajúcimi túto formu vzdelávania. V školskom roku 2018/2019 už túto formu využívalo 579 žiakov. Obvykle išlo o žiakov s osobitnými vzdelávacími potrebami, ktorí potrebujú osobitnú mieru pozornosti zo strany pedagóga. Toto obdobie možno chápať ako overovanie individuálneho vzdelávania v prostredí Slovenska. Hoci počty žiakov, ktorí využívajú túto formu vzdelávania, nie sú vysoké a ani sa na základe skúseností zo zahraničia nepredpokladá, že táto forma by mohla byť signifikantnejšie využívaná, napriek tomu je to vhodný doplnok existujúceho systému, ktorý umožňuje zabezpečiť vzdelanie aj tým žiakom, ktorí z rôznych príčin, najmä zdravotného charakteru, nemôžu pravidelne navštevovať školské zariadenia alebo charakter ich potrieb vyžaduje osobitnú zvýšenú formu pozornosti zo strany pedagóga.
Po skoro desiatich rokoch existencie individuálneho vzdelávania na Slovensku sa ako vzrastajúci problém objavuje neexistencia možnosti poskytovať takúto formu vzdelávania aj na druhom stupni povinnej školskej dochádzky. Všeobecne možno konštatovať, že zavedeniu tejto možnosti nebráni nič z odborného hľadiska, a to aj vzhľadom na doterajšie pozitívne skúsenosti z uplynulého obdobia, ako aj skúsenosti iných krajín, keď všetky krajiny OECD, ktoré majú možnosť individuálneho vzdelávania na prvom stupni, majú túto možnosť aj na stupni druhom. Môžem ich vymenovať: Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Litva, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovinsko, Švédsko, Veľká Británia, USA a Kanada. Inými slovami, všetci naši susedia a členovia Európskej únie, teda susedia a členovia Európskej únie zaviedli tento inštitút do svojich právnych poriadkov.
Skutočnosť, že žiaci, ktorí využívajú možnosť individuálneho vzdelávania na prvom stupni, takúto možnosť na Slovensku nemajú v stupni druhom, vedie k prihlasovaniu takýchto detí na základné školy do Českej republiky, kde v súčasnosti študuje touto formou podľa odhadov asi 400 žiakov so slovenským občianstvom. Domnievame sa, že takáto komplikácia môže mať vplyv na kvalitu získavaného vzdelávania, možnosť týchto žiakov získavať vedomosti a zručnosti na základe slovenského štátneho vzdelávacieho programu a v neposlednom rade to výrazne komplikuje život rodinám, ktoré sa rozhodli obetovať a venovať svojim deťom s často osobitnými vzdelávacími potrebami veľké množstvo svojho osobného nasadenia, ale aj nemalých finančných prostriedkov.
Štát by svojou legislatívou mal prispievať ku skvalitňovaniu získaného vzdelania detí, ktorých zdravotné či životné okolnosti znevýhodňujú oproti ich rovesníkom, aj vytvorením možnosti individuálneho vzdelávania na druhom stupni. Nemožnosť získať individuálne vzdelávanie na druhom stupni výrazne negatívne vplýva aj na rodiny s deťmi žijúcimi v malých obciach bez školy a verejnej dopravy, ktorá by im umožňovala získavať vzdelanie vo vzdialenejších školách. Pre mnohé rodiny, napríklad v okresoch Krupina, Banská Štiavnica, Veľký Krtíš a iných, to predstavuje veľký a ťažko riešiteľný problém, ktorý dokážu riešiť často iba tým, že jeden z rodičov sa musí vzdať práce na plný úväzok a voziť svoje deti zo školy a do školy. Toto, samozrejme, spôsobuje upadanie mnohých rodín na vidieku do ohrozenia chudoby.
Pri individuálnom vzdelávaní je dôležitý argument, či takto vzdelávané deti môžu získať minimálne porovnateľné vzdelanie a zručnosti ako ich rovesníci navštevujúci školy. Táto otázka má dve roviny: vedomostnú a socializačnú. Pokiaľ ide o vedomostný aspekt, je dôležité vytvoriť efektívny systém zabezpečovania kvality poskytovaného individuálneho vzdelávania. Takýto systém už vytvoril zákon č. 245/2008 Z. z., čo potvrdzujú aj zistenia Štátnej školskej inšpekcie.
Tento systém je potrebné s drobnými zmenami aplikovať aj na druhy stupeň vzdelávacieho procesu. Zmeny sa týkajú polročného preskúšavania, ktoré je podľa doterajšej právnej úpravy komisionálne. Skúsenosti z ostatných deviatich rokov ukazujú, že postačuje obyčajné preskúšanie na kmeňovej škole, čo umožňuje škole flexibilnejšie organizovať preskúšavací proces.
Druhým bodom je kvalifikačný predpoklad osoby zabezpečujúcej individuálne vzdelávanie. Vzhľadom na skúsenosti zo zahraničia, ako aj to, že v individuálnom vzdelávaní nejde o vzdelávanie väčšieho počtu detí na jednom mieste, navrhujeme upraviť kvalifikačné kritérium danej osoby na dosiahnutý II. stupeň vysokoškolského vzdelania.
Nemenej podstatnou zložkou vzdelávania je socializácia detí v kolektívoch. V tejto problematike bolo realizované veľké množstvo štúdií hlavne v Spojených štátoch amerických, kde je touto formou vzdelávaných približne 2 milióny žiakov. Na základe troch desaťročí výskumu mnohých sociálnych vedcov, sú tu citované ich mená, možno konštatovať, že výsledky, zručnosti a schopnosti žiakov individuálneho vzdelávania sa neodlišujú od tých nadobudnutých žiakmi bežných základných škôl. Individuálne vzdelávanie je teda vhodné pre žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup pri výučbe prispôsobený ich potrebám. Ide o menšinovú formu vzdelávania, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti túto formu využíva menej ako 600 žiakov prvého stupňa na celom Slovensku.
Domáce vzdelávanie obvykle volia rodičia z objektívnych dôvodov, ako sú špeciálne potreby dieťaťa, neekonomickosť a neefektívnosť dochádzania do školy vzhľadom na vzdialenosť a dopravné spojenie medzi bydliskom rodiny a školou a časté sťahovanie rodiny. Kvalitu individuálneho vzdelávania kontroluje kmeňová škola a Štátna školská inšpekcia a pri zistení nedostatkov či pochybení môže riaditeľ zrušiť povolenie na individuálne vzdelávanie žiaka.
V súčasnosti je účinné nariadenie vlády č. 630/2008, ktoré hovorí, že normatív na žiaka v individuálnom vzdelávaní je 10 % normatívu na žiaka vzdelávajúceho sa v dennej forme štúdia. Vzhľadom na takúto právnu úpravu nepredpokladáme negatívny vplyv na štátny rozpočet.
Na základe týchto dôvodov sa domnievame, že je dôvodné umožniť individuálne vzdelávanie aj na druhom stupni škôl. To je koniec odôvodnenia. A teraz už veľmi krátko samotné znenie.
Pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Richarda Vašečku k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Evy Smolíkovej, Ľubomíra Petráka a Pétera Vörösa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 1468.
K čl. I
Čl. I sa dopĺňa novými bodmi 8 až 12, ktoré znejú:
7. V § 24 ods. 2 písm. b) sa vypúšťajú slová "prvého stupňa".
8. V § 24 ods. 4 sa vypúšťajú slová "ustanovené pre učiteľov I. stupňa základnej školy".
9. V § 24 ods. 6 v prvej a druhej vete sa vypúšťajú slová "komisionálne" v tretej vete slovo "komisionálnej".
10. V § 24 ods. 7 sa vypúšťa slovo "komisionálnej".
11. V § 24 ods. 8 v prvej vete sa vypúšťa slovo "komisionálnu".
12. V § 24 sa ods. 9 vypúšťa a nasledujúce odseky sa prečíslujú.
Nasledujúce body sa prečíslujú.
Koniec pozmeňujúceho návrhu.
Ďakujem veľmi pekne, skončil som.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pani poslankyni Verešovej za dobrý prínos do diskusie a vlastne najviac ma zaujali tie slová, ktoré povedala v nadstavenom čase, vlastne posledné slová. Čo si myslia rodičia.
Myslím si, že naozaj veľmi dôležité je, aby sme si povedali, akú filozofiu prístupu k životu, k právu, k štátu, k spoločnosti zastávame. Či dávame väčšiu dôveru v prípade akoby takého zásadného stretu rodič verzus štát rodičom alebo štátu, alebo, naopak, v prípade stretu národný štát verzus medzinárodné štruktúry, či dávame väčšiu dôveru národnému štátu.
Ja osobne v princípe dôverujem rodine, rodičom viac ako štátu a národnému štátu, napríklad Slovenskej republike, viac ako nejakým medzinárodným štruktúram. A práve preto alebo aj preto ja som, samozrejme, a o tom sme si povedali, o tom nikto nepochybuje, všetci sme proti domácemu násiliu. A veľmi ma to mrzí, keď sa niekde dopočujem alebo vidím niekde takéto niečo a robím v rámci svojich aktivít aj mimo politických preto, aby sa takéto veci nediali, ale zároveň na to nepotrebujeme Istanbulský dohovor, ktorého riziká a nebezpečenstvá tu boli už za ten deň dostatočne vysvetlené. Či už obsahové, alebo aj formálne, alebo aj právne.
Preto ja, samozrejme, budem hlasovať za uznesenie, ktoré žiada vládu, aby zastavila proces ratifikácie tohto Istanbulského dohovoru a aby Slovenská republika stiahla podpis spod neho.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ďakujem všetkým, ktorí vypočuli rozpravu, a zvlášť tým, ktorí sa do nej zapojili. Tiež si myslím, že prebehla veľmi kultivovane. Teraz pred hodinou ráno som dostal a predpokladám, že aj všetci poslanci, správu o tom, že nám bola doručená petícia za zlepšenie ochrany života nenarodených detí a ich matiek, ktorú podporilo 13 144 občanov. A hovorím to aj teraz v záverečnom slove, lebo vlastne tá správa prišla teraz, a aj preto, lebo v záverečnom slove sa zvykne žiadať o podporu a teda ju žiadam, ale nie v prospech môjho návrhu zákona alebo návrhu z dielne Ľudovej strany Naše Slovensko, ale v prospech nenarodených detí v takom duchu, ako to prezentoval aj predkladateľ toho predchádzajúceho návrhu.
Tá správa sa týka všetkých poslancov. Neviem, či si všetci stihli prečítať, prečítať ten sprievodný text k tej petícii 13-tisíc občanov. Takže ja by som ho prečítal. Chcem dopredu upozorniť, že iniciátori tej petície tam zvlášť zvýraznili moje meno a môj návrh, ale ja chcem dopredu povedať, že naozaj nežiadam a nehovorím za nejakých, za nejakú skupinu, za nejakú stranu, ale za nenarodené deti. Čiže verím, že tá petícia je žiadosť o podporu ochrany života nenarodených detí bez ohľadu na to, kto je predkladateľom ktorého zákona. Takže citujem:
"My, signatári tejto petície, podporujeme zmeny potratového zákona, ktoré zlepšujú ochranu života nenarodených detí, a vyzývame vás poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby ste ako naši reprezentanti takéto návrhy predkladali a hlasovali za ne. Osobitne chceme vyjadriť podporu návrhu zákona, ktorý predložil poslanec Richard Vašečka, parlamentná tlač 1258. Tento návrh podstatne umenšuje porušovanie ľudských práv ľudí v prvých mesiacoch života. Prijatím zákona sa Slovensko výrazne priblíži k spravodlivejšej spoločnosti, ktorá chráni ľudské práva všetkých ľudí rovnako.
V súčasnosti je dovolené ukončiť život ešte nenarodeného dieťaťa v prvých troch mesiacoch tehotenstva, a to dokonca bez udania dôvodu. Osobitne sú diskriminované nenarodené deti z dôvodu postihnutia, ktoré je dovolené usmrtiť v ešte dlhšej lehote. Táto legislatíva, pochádzajúca z komunistických čias, pristupuje k ľuďom v prvých mesiacoch ich života s absolútnou neúctou, ako by nemali žiadne ľudské práva. To je však v rozpore s univerzálnou ľudskosťou, kresťanskou láskou, ako aj s duchom Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej ľudský život je hodný ochrany už pred narodením a ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Súčasný potratový zákon je voči nenarodeným deťom nespravodlivo krutý. Žiadame preto, aby parlament túto krutosť odstránil, alebo ak pre túto požiadavku dnes neexistuje v parlamente väčšinová podpora, aby ju aspoň výrazne zmiernil. Súčasný zákon a prax sú však nespravodlivé nielen voči nenarodeným deťom, ale aj voči tehotným matkám. Ich materstvo sa klamlivo banalizuje na nepríjemnú zdravotnú anomáliu, ktorú možno bez následkov poľahky odstrániť, namiesto toho, aby sa im preukázala náležitá úcta a rešpekt spolu s účinnou podporou rodičovstva zvlášť v náročných životných situáciách."
Potom v rámci toho textu rozoberajú aj veci, ktoré sú v tej novele, takže to preskočím, lebo to sme si už hovorili a môžte si to prečítať. A na záver vyzývajú:
"Aj keď predložená novela zákona neodstraňuje nespravodlivosť potratov zo slovenskej legislatívy úplne, výrazným spôsobom umenšuje ich zlo a tak posúva Slovenska k spravodlivejšej spoločnosti.
Vážení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, vyzývame vás, aby ste túto novelu podporili. Zároveň vás vyzývame, aby ste ďalej pracovali na prijatí skutočne spravodlivej legislatívy, ktorá ochráni ľudské práva všetkých rovnako, ktorá si bude ceniť materstvo a rodičovstvo a ktorá účinne pomôže zvlášť tým matkám a rodinám, ktoré sa ocitnú v ekonomickej a sociálnej núdzi."
Na záver sú kontakty a priložený zoznam 13 114 občanov, ktorí túto petíciu podporili.
Na záver chcem povedať, že ja sa tiež pridávam k prosbe a výzve na vás, aby ste podporili v mene tých nenarodených detí tieto návrhy. A znova hovorím, vôbec nejde o nejaký môj návrh. Ja si veľmi vážim ten návrh, ktorý padol, a takisto môžem ponúknuť aj ja akékoľvek rokovanie, ktoré by pomohlo k ochrane nenarodených detí, akýkoľvek krok, či už by to bolo vrátenie stiahnutia toho návrhu, ktorý som podal ja, alebo akejkoľvek inej dohody, je k dispozícii zato, aby sme urobili nejaký poriadny, rázny, jasný, konkrétny krok v prospech života nenarodených detí. Ja som teraz spomínal trinásťtisíc, vyše trinásťtisíc občanov, ktorí podpísali túto petíciu, ale som presvedčený, že tých 7 500 detí, ktoré boli potratené, by určite tiež hlasovali za tieto novely a za tieto návrhy, lebo žiť chce každý. A keďže tieto deti tú možnosť nedostali a nemajú hlas, tak ja aj ďalší kolegovia sme a môžeme byť ich hlasom.
Ďakujem vám za podporu.

Ďakujem za slovo, ďakujem za vaše reakcie. Keď sme pri tom, tak chcem pogratulovať pánu poslancovi Mazurekovi k očakávaniu prírastku, dieťatka v rodine, úprimne gratulujem a želám vám všetko dobré, celej rodine.
Ospravedlňujem sa za prílišné používanie neslovenských výrazov v rozprave, niekedy ich beriem trocha ako terminus technicus, niekedy aj nimi sú, ale myslím, že som sa snažil vždy ich aj preložiť alebo poslovenčiť alebo použiť slovenský ekvivalent. Slovenčinu milujem, je krásna. Takže ďakujem za upozornenie, budem sa snažiť viac po slovensky.
Trest smrti, použil som ho práve preto, lebo je v takom, v takom paradoxe s tým zabitím nevinného, bezbranného dieťaťa. Na druhej strane chcem, by som povedal, zdôrazniť to, že pri akomkoľvek človeku aj pri spomínaných pánoch, ktorých poznáme z nejakých trestnoprávnych záležitostí, z nejakých dejín zločinu na Slovensku, vždy ide o ľudskú bytosť, ktorá má plnú ľudskú dôstojnosť a vždy tak treba na to pozerať. Skôr chcem zdôrazniť to, že ak sa rozprávame o treste smrti pre niekoho, koho pokladáme za vinného alebo je aj usvedčený a urobil veci, ktoré v našich očiach sú hrozné, spoločensky veľmi závažne škodlivé, tak ak u tak, ak aj takému človeku dokážeme dať ľudskú dôstojnosť, uznať ľudskú dôstojnosť, o to viac na pozadí toho by sme mali dať plnú ľudskú dôstojnosť a ochranu života bezbranným, nevinným, nenarodeným deťom.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predseda, vážení kolegovia, kolegyne, ďakujem za slovo aj za pozornosť. Myslím, že sme tu v pomerne takej komornej atmosfére, sú tu prítomné nejaké dámy, ženy, matky, muži, otcovia, a súhlasím s tým, ako povedala pani kolegyňa zo Slovenskej národnej strany, že treba o týchto veciach hovoriť citlivo, zároveň pravdivo.
Prečo citlivo? Nemyslím si, že niekto z nás vníma potrat ako niečo, pri čom sa mykne plecom. Takisto ako rodičovstvo, materstvo, otcovstvo. A je tu ešte jeden dôvod, nemôžme sa tváriť, že to je vec, ktorá sa, ktorá sa nás netýka, ktorá je nejaká akademická, kde debatujeme o niečom, čo sa stalo na druhom konci sveta, alebo minimálne netýka sa to našich životov, našich rodín. Boli tu spomínané viaceré čísla a spomínaných napríklad 1,4 milióna nenarodených detí, ktoré sa nenarodili. Nie preto, že by prišlo k spontánnemu potratu, ale preto, že boli, bolo ich, bol ich život ukončený, inými slovami boli zabité ešte pred narodením. A, samozrejme, to dieťa neprichádza zo vzduchu, neprináša ho bocian, ale vznikne tým, že sa rozhodnú dospelí ľudia dieťa počať.
Áno, sú tu niektoré výnimočné prípady, keď sa to nestane dobrovoľne a nestane sa to rozhodnutím, aj preto v týchto zákonoch, v týchto návrhoch sú klauzuly, ktoré sa týkajú znásilnenia alebo iného spôsobu, keď sa počne dieťa trestným činom alebo úkonom, ktorý je trestný čin. Ale v každom prípade je to citlivé aj preto, lebo sa to týka mnohých rodín. Za tie roky, za tých niekoľko desiatok rokov, odkedy na Slovensku platí takýto komunistický zákon, ktorý je extrémne liberálny a ktorý bol ešte aj extrémne liberalizovaný v roku 1986 a platil od roku 1987, tak sa to naozaj dotýka mnohých.
Ja chcem za seba povedať, že nemám absolútne nielen ambíciu, nemám ani odvahu tváriť sa, že tým, že predkladám tento zákon, a tým, že tu debatujeme, že chcem nejakým spôsobom niekoho poučovať, odsudzovať, povyšovať sa. Je to veľmi vážna, vážna vec. Napriek tomu pri všetkej empatii, pri všetkej citlivosti treba si zas pravdivo povedať, kde je problém a čo treba robiť.
V spoločnosti sú na túto vec rozdielne názory. Tak štandardne sa tie tábory nazývajú pro-life alebo pro-choice, teda za život a za voľbu. Ja si myslím, že v konečnom dôsledku v podstate by sa tieto dve veci nemali vylučovať, iba v podstate, lebo myslím si, že nikto z nás nechce byť proti životu a nikto z nás nechce byť ani proti slobode, proti možnosti voľby u dospelého človeka. Napriek tomu tá, ten základný rozdiel jestvuje. A ide o to, nakoľko máme právo rozhodovať nielen o sebe, ale aj o iných. A ten niekto iný v tomto prípade je dieťa. Viete, asi sú tu väčší odborníci ako ja na medicínu, ale teda čo si pamätám zo základnej, zo strednej školy z biológie, tak vieme, že človek sa počne, vznikne tým, že sa spojí bunka otca, bunka matky. Spermia je jednoznačne bunka otca, to sa geneticky dá ľahko dokázať. A vajíčko je bunka ženy, matky, to sa tiež dá ľahko dokázať. Ale akonáhle splynú, akonáhle splynú ich jadrá a vzniká zygota, myslím, že tak sa to volá, tak vzniká úplne nová bunka. Niekto povie, že to je len bunka, ale vieme, že to nie je len taká bunka. A každá ľudská bunka patrí nejakému človeku. A táto ľudská bunka nie je bunkou matky ani bunkou otca, ale bunkou s obrovským potenciálom, bunkou, ktorá je človekom a ktorá, keď dostane tú príležitosť, tak má v sebe život a rozvíja sa v plnohodnotného človeka.
Zo začiatku je naozaj veľmi malý, myslím, z nejakej asociácie pre rodinu a pre život ste dostali aj nejaký taký model a niektorí to majú aj tuto v sále, kde to bábätko je naozaj malé. Ale neviem ako, ako u vás, ale u mňa, keď vidím niekoho malého, bezbranného, nevinného, tak to vzbudzuje taký pocit, že treba chrániť toto krehké, toto ľudské, toto živé.
Ak hovoríme dnes o ľudských právach v čoraz väčšej miere, je to veľmi dobré a tá hlavná otázka, vlastne môžme ju teda stanoviť tu, že teda či tie ľudské práva pre všetkých naozaj chceme pre všetkých. V prvom rade právo na život. Lebo keď nemáte život, tak všetky ostatné práva už nemáte ako uplatniť. A ja aj ľudia, ktorých, ktorí sú označovaní za pro-life alebo ktorí zastávajú tú filozofiu označovanú ako pro-life, tvrdia, že aj nenarodené deti sú ľudia, že preto majú požívať všetky tieto práva.
Ja vám teraz tak poviem, viem, že aj tu v sále sú ľudia, ktorí môžu mať iný názor alebo, alebo pri obrazovkách, alebo keď si to pozerajú zo záznamu, môžu mať iný názor. Ale ja by som teraz tak skúsil tak osobne povedať, že ak som ja naozaj najúprimnejšie, nie na základe nejakej ideológie, ale na základe naozaj vedeckého poznania presvedčený, že to nenarodené dieťa je človek, ako by som mohol nebyť aktívny v tejto veci a chrániť nenarodené dieťa. O to viac, že pri nenarodenom dieťati bezpečne a so 100-percentnou istotou hovoríme o úplne nevinnom a bezbrannom človeku.
Viete, v ľudských dejinách, ba dokonca aj v súčasnosti sú krajiny alebo sú miesta, kde je dovolený trest smrti. Vďakabohu a chvalabohu, že na Slovensku nie je trest smrti. Nie som zástancom trestu smrti. Ale v prípade trestu smrti sa hovorí, a je to, v niektorých spoločnostiach je taký konsenzus, vlastne za komunistického režimu aj na Slovensku bola takáto, takáto možnosť a bola to jedna z prvých, ktorá sa dala preč z ústavy. Hovoríme o človeku, ktorý bol usvedčený a ktorý vykonával také spoločenské zlo, že nejakým spôsobom sa spoločnosť bráni tak, že ho proste eliminuje. To teraz hovorím tak tvrdo. A ja teda, opakujem znova, nie som zástancom trestu smrti. Ale tu sa bavíme o niekom, kto bol usvedčený a odsúdený z nejakého veľkého spoločenského zla. A keď nesúhlasíme s trestom smrti, akože nesúhlasím, tak v žiadnom prípade potom nemôžem súhlasiť s trestom smrti alebo s vykonaním smrti, s popravou, so zabitím, s ukončením života u nevinného a bezbranného dieťaťa.
Tiež tu padlo o tom, že to, že by o tom mali hovoriť ženy alebo niekto dokonca tvrdí, že výlučne ženy. Som ženatý muž, 21 rokov ženatý a ubezpečujem vás, že moja manželka je človek, s ktorým, ktorého veľmi počúvam a prežíval som s ňou všetky jej tehotenstvá veľmi intenzívne, bol som pri všetkých štyroch pôrodoch našich detí a pokladám to za veľmi dôležité. A sú niektoré veci, pri ktorých môžem ako muž zostať naozaj iba mlčať. Určite by som nezačal poučovať ženu o jej materstve, o jej tehotenstve, o kojení a o výchove ako matky a tak ďalej. Viacero vecí by sa našlo. Na druhej strane, kedykoľvek vidím, že sú ohrozené deti, a teraz nemyslím naše deti, lebo, našťastie, naše v zásade neviem o tom, že by boli nejak ohrozené, ale akékoľvek iné deti, tak cítim potrebu nejakým spôsobom ich chrániť. Bezbranné, nevinné ľudské bytosti.
Ústava Slovenskej republiky je nastavená pro-life a pro-family, prepáčte za cudzie výrazy, ale za život a za rodinu a za manželstvo muža a ženy. A som veľmi rád a som hrdý, že naša slovenská ústava uznáva nenarodený život ako hodnotu a hovorí o tom, že manželstvo muža a ženy je hodné ochrany, podpory a že vytvára rodinu. Máme aj zákon o rodine, máme aj v ústave ďalšie články, kde sa hovorí o rodine, o výchove.
Dôležité je ale, ako sa my postavíme k tomu, ako sa, ako sa odrazíme od tých základných dobrých ustanovení, ako ich rozvinieme. Podľa mňa v súčasnosti existuje taký dosť veľký rozpor medzi Ústavou Slovenskej republiky, ktorá je základným zákonom štátu, ktorá je v zásade pro-life a pro-family, a nastavením niektorých konkrétnych zákonov, napríklad aj tohto starého komunistického extrémne liberálneho potratového zákona. A myslím si, že by bolo dobré a potrebné dať zákony, a týka sa to nás poslancov, ako zákonodarci, do súladu s tým duchom ústavy. Viem, máme tu dve inštitúcie, ktoré sú teraz vysoko aktuálne, súvisia s tým výkladom ústavy aj výkladom zákonu, a to je Ústavný súd a prezident Slovenskej republiky. Ono to z rôznych dôvodov súvisí. Hovorím to preto, lebo to je vysoko aktuálna vec. Budeme mať rozpravu o ústavných sudcoch, budeme mať, budeme mať voľbu ústavných sudcov, budeme mať onedlho prezidentské voľby, za pár týždňov.
Je veľmi dôležité, aby aj v tejto veci sme vnímali to, že nejde o to, aby raz každému sme ho nejak lustrovali a dávali nálepky, že či kresťan, či je konzervatívec. Skôr by som povedal, že kto ako hľadí na Ústavu Slovenskej republiky, ako sa jej drží, ako ju vykladá, ako sa k nej stavia. A pre mňa to nie je zďaleka jediný argument, lebo to by bolo také veľmi úzkoprsé, ale dosť vážny argument, ako sa kandidáti na ústavných sudcov a ako sa kandidáti na prezidenta Slovenskej republiky stavajú k tejto téme. Znova opakujem, nechcem žiadne vyhlásenia, podpisovania nejakých vecí. Každý z nás je slobodný a zodpovedný človek, špeciálne teda predpokladám, že tí kandidáti na ústavných sudcov a prezidenta. Ale pre mňa je to dôležité pri uvažovaní. Ja som preto rád, že som aj počul vyjadrenia niektorých prezidentských kandidátov aj k tomuto návrhu zákona, prípadne aj k návrhu zákona z dielne Ľudovej strany Naše Slovensko, a kde jasne povedali, aký majú postoj. Teda niektorí to povedali jasne, niektorí to až tak jasne nepovedali.
Otázka, ktorú kladú mnohí ľudia, ktorí by sa možno označili pro-choice, ale nechcem nikoho škatuľkovať, povedia, že je tu ale právo na súkromie. Nechceme, aby sa štát miešal do života občanov. Ja si myslím, že nikto z nás netúži, aby sme zažívali také miešanie sa do života, ako bolo za komunistického režimu alebo ako je to bežné, bohužiaľ, v mnohých režimoch dnes vo svete. A vo všeobecnosti platí to, že pokiaľ netreba, tak štát sa nemá miešať do interných záležitostí ľudí v ich vzťahových rodín. S tým súhlasíme, s tým súhlasím aj ja, ale sú, samozrejme, situácie, keď sa štát úplne bežne a úplne správne mieša do života rodín, napríklad ochrana pred domácim násilím.
Zjednoduším to, viem si predstaviť, že asi ťažko by sa stretlo s pochopením pri spoločenskej diskusii, keby niekto povedal, čo ja robím za zavretými dverami, je jedno, keď ja zlátam to dieťa, až bude modré, tak je to moja vec, veď si to ten galgan zaslúži a tak ďalej a tak ďalej, hej? Naschvál to troška tak preháňam. No asi by sme povedali, že nie, nie je to vaša vec a, naopak, keby sme o tom vedeli, musíme to nahlásiť. To znamená, ublížiť dieťaťu fyzicky, psychicky, nedajbože ho zabiť, je vec, pri ktorej všetci uznávame, že štát sa nielenže má miešať, ale musí túto úlohu plniť, keď zlyháva rodina. No len potom mi príde ako zvláštny argument, keď niekto povie, že štát sa nemá miešať do života človeka, do života rodiny, do života ženy, keď hovoríme o potrate. Je možno v tom rozdielne presvedčenie, ale ja som tak presvedčený, že naše dieťa alebo moje dieťa je to, aj keď ešte nie je narodené, ako keď má povedzme dva roky. Čiže nemôžem, nemôžem tvrdiť, že v jednom prípade som až úzkostlivý čo len capnúť mu na zadok, a som jednoznačne proti nejakému násiliu a domácemu násiliu. A na druhej strane poviem, že to je vec, vec ženy, že ona pôjde, ty ako chlap sa do toho nemáš starať, je to jej telo, je to jej voľba.
Viete, keby som prišiel domov takto po týždňovke z Bratislavy a manželka by proste hovorila, no tak cez týždeň proste praskli nervy, som niekoho z týchto našich štyroch skoro prizabila, tak by som asi nepovedal, že je to v poriadku. Napriek tomu, že by som chápal to, že vychováva deti a keď je rodič napríklad sám s deťmi, matka doma s deťmi, že to môže byť celkom také šponujúce a znervózňujúce. Ale isto by nikto nepovedal, že chápeme tú matku, to bol taký galgan, zaslúžil si to a podobne. Nemôžme pri všetkej empatii tvrdiť, že potrat je riešenie a potrat je vec ženy a štát sa do toho nemá starať.
Áno, akým spôsobom má štát do toho vstupovať, určujeme my tu ako zvolení zástupcovia ľudí. Ja a nielen ja, aby to bolo jasné, zďaleka nielen, ale aj ja tu zastupujem ľudí, ktorí naliehajú, prosia, hovoria, jasne vyjadrujú, treba, aby tieto veci boli nejakým spôsobom regulované, korigované. Nie je možné, aby to prebiehalo absolútne extrémne liberálne, to znamená, na jednej strane budeme zvyšovať neustále ochranu práv pre ľudí od narodenia ďalej a dokonca, ako bolo spomenuté, aj pre zvieratká a pre neviem čo všetko možné, budiš. Ale na druhej strane je priam panická situácia, že nie, nemáme sa starať do; nijakým spôsobom a máme nechať ten zákon, aby bol extrémne liberálny.
Tak ako bolo povedané aj predkladateľmi predchádzajúceho zákona, pri ktorom je zlúčená rozprava, tak aj ja môžem povedať, že hlavným cieľom toho môjho návrhu alebo nášho návrhu, lebo nevypracoval som ho sám, akokoľvek som podpísaný len svojím menom ako predkladateľ, je obmedzenie alebo zamedzenie tzv. bezdôvodných potratov. Musím to upresniť, lebo nepredpokladám, že by nejaký potrat bol v skutočnosti úplne bezdôvodný. Samozrejme, to by bolo hlboké podceňovanie alebo podozrievanie, ale myslím tým vážny dôvod. Dôvod, ktorý naozaj je otázkou spoločenského kompromisu, spoločenského posúdenia. A môj návrh alebo náš návrh zákona hovorí o tom, aby takéto potraty bez vážneho dôvodu, bezdôvodné, svojvoľné, na požiadanie, akokoľvek ich nazveme, aby neboli umožnené.
Máme 21. storočie. Áno, sú rôzne ekonomické a sociálne problémy v rodinách. Poznám to veľmi dobre. Pracujem s rodinami celý svoj profesionálny život, ale sociálne a ekonomické problémy sa majú riešiť sociálnymi a ekonomickými prostriedkami, nie potratom. Naozaj v 21. storočí v modernom štáte v Európskej únii, kde máme naozaj v porovnaní so svetom, aj keď my to radi kritizujeme, ale v porovnaní so svetom vysoké sociálne, zdravotné, hygienické štandardy, tak si myslím, že povedať si, že nie je iné riešenie, to je naozaj vážny dôvod, myslím si, že nie je, nie je správne, nie je, nie je rozhodujúce.
Z hľadiska podania, a bolo to tu už aj naznačené, môj návrh je ťažký kompromis, čo sa týka môjho vlastného nejakého nastavenia a naozaj som to neniesol ľahko, keď som sa rozprá; keď sme sa rozprávali o tom, akú formu zákona zvoliť. Samozrejme, mohol som ísť podľa toho, ako to prežívam ja, ako to vnímam ja alebo ako to vníma aj veľká časť ľudí, ktorých zastupujem, a dať nejaký, niekto to nazve že čistý zákon, kde by sme jednoznačne teda ochránili život matky, ale všetky ostatné možnosti by boli zamedzené.
Ja si myslím, že naozaj potrat nikdy nie je riešenie a potrat nikdy nie je dobrý, a nesúhlasím so žiadnym potratom. Rozprávame tu ale o tom, k čomu vieme prísť v nejakej diskusii aj v nejakom hlasovaní. Preto sme aj po vypočutí si rôznych názorov, aj po rôznych debatách mediálnych, aj v prieskumoch verejnej mienky usúdili, že tento návrh, tento kompromis je blízko alebo najbližšie k stavu, v akom je spoločnosť. Dá sa to interpretovať rôzne. Niektorí kolegovia a kolegyne by možno nesúhlasili, možno by to videli posunúť tam alebo tam.
Poviem takú vetu, ktorú hlavne my z opozície radi používame. Veď sme v prvom čítaní, všetky tie veci sa dajú opraviť v druhom čítaní. Ja naozaj idem do toho, že snáď, a verím, že bude druhé čítanie a budeme tieto reálne námietky môcť riešiť, ale teraz sme teda v prvom čítaní, riešime hlavnú, základnú filozofiu tohto zákona. A na tie odborné pripomienky máme druhé čítanie a do toho teda rátam aj tie lehoty vo výboroch. A pokiaľ si dobre pamätám, ďalšia, nasledujúca schôdza riadna by mala začať 26. marca, čiže máme na čom pracovať. Nehovoriac o tom, že ak by naozaj niekomu chýbal čas, tak vieme vždy druhé čítanie posunúť ešte aj na prípadne ďalšiu schôdzu.
Takže cieľ tohto návrhu zákona je zamedziť potratom bez vážneho dôvodu, a teda ako vážne dôvody na uvažovanie ponúka v podstate tri základné výnimky, v ktorých bolo dovolené potrat vykonať, a to je ohrozenie života a zdravia matky, ťažké poškodenie dieťaťa a tehotenstvo následkom trestného činu. Musím povedať úprimne, teraz zas tak trocha osobne, že pre mňa je úplne najťažšie nechávať možnosť, lebo my ju nezavádzame, hej, ona dneska je, nechávať možnosť potratiť dieťa, ktoré nejakým spôsobom je mu diagnostikované nejaké postihnutie. Musím povedať, že absolútne s tým nesúhlasím. Na druhej strane sa necítim kompetentný posudzovať rodičov, ktorí stoja pred takouto voľbou a rozhodujú sa čo ďalej. O to viac, ak napríklad už doma majú postihnuté dieťa. Čiže nejde o nejaké posudzovanie, ide o to, aby sme dali možnosť.
Ideálne by bolo, až by som povedal, také idealistické, ak by taká možnosť v zákone bola, ale spoločnosť a jednotlivci by sme dokázali urobiť, že nikto by takú možnosť nevyužil. Ale to je, zdá sa, príliš idealistické. Vieme, že keď je nejaká veľká roklina, veľká priepasť, zvyčajne ju nepreskočíte jedným skokom. Môžte do nej padnúť. A bohužiaľ, zatiaľ na Slovensku nejaké zásadnejšie snahy o zásadnejšie zmeny – preskočiť to jedným skokom, dosiahnuť ten výsledok v nejakej čistej forme – neprešli, preto skúšame aj vzhľadom na stav v spoločnosti taký tento kompromisný alebo postupný prvý krok, nie posledný, prvý krok, kde by sme sa mohli posunúť ďalej.
Čiže ešte raz, napriek tomu, že návrh zákona je kompromisný a sú tam veci, s ktorými aj ja vnútorne nesúhlasím, pokladal by som toto za veľký úspech, aby sme vedeli posunúť ten zákon ďalej, prípadne ho schváliť. Naozaj, v tých ťažkých situáciách môžme zatiaľ využiť to, čo môžme využiť stále, a to je, že motivovať a pomáhať.
Teraz možno trochu k načasovaniu toho zákona. Naozaj úprimne hovorím, nepodával som návrh tohto zákona preto, lebo som si ja usúdil, uvážil, že je nejaká politická situácia, ktorá by sa dala využiť, a ani preto, aby som sa pretekal s predkladateľmi zákona, ktorý ho predložili už pred pol rokom. Fakt je taký, že, bohužiaľ, alebo proste je to tak, mnohí používali ako argument, prečo nepodporia návrh tohto zákona, pretože ho predložila Ľudová strana Naše Slovensko. To nejak nekomentujem, ale je to fakt, že mnohí to takto povedali, nakoniec aj pán predkladateľ predošlého zákona, ktorý, s ktorým je zlúčená rozprava, to takto hovoril.
Ak je teda problém a ide nám o ochranu nenarodených detí, tak ja predkladám návrh zákona, ktorý, poviem, má veľmi podobnú alebo možno aj rovnakú filozofiu, aj keď nemá úplne rovnaké znenie a na niektoré rozdiely ešte upozorním. A nemal som žiaden iný úmysel a motív. Bol som požiadaný hnutím pro-life, aby som tento zákon predložil v prospech ochrany nenarodených detí. A ja sám som avizoval, aj som to tak urobil, aj keď v oklieštenej forme, že návrh predkladateľov z ĽSNS podporím, podporím ho aj teraz, samozrejme. Vôbec nie kvôli politike, takej, onakej, koaličnej, opozičnej, ale kvôli nenarodeným deťom, lebo je to dobrá vec, ktorá môže ochrániť mnoho a mnoho detí.
Tiež si nemyslím, že cestou je dávať iba zákazy. To znamená dať zákon, dať návrh zákona, ktorý zakáže toto, toto, toto, ale treba povedať, že aj v tejto snemovni v žiadnom prípade nepostupujeme len nejakým reštrikčným spôsobom. Ja sám som si to zrátal, nejakých 16, 17 zákonov v prvej polovici volebného obdobia, teda dokedy prišiel na pretras v zásade tento zákon, táto téma zákazu istej časti potratov, som predložil alebo spolupredložil, ktoré boli prorodinné alebo propopulačné, teda v prospech rodín s deťmi alebo v prospech toho, aby naozaj rodiny sa nebáli prijať dieťa. Lebo vieme, že na Slovensku je rodina stále silná a že vraj v priemere, niekde som to čítal, že vlastne keď ľudia hovoria, koľko by chceli mať detí, tak je to v priemere o jedno viac, než reálne majú.
Keď hovoríme, že na Slovensku je pôrodnosť niekde okolo 1,4, tak keby sme vedeli umožniť ľuďom, aby mohli mať to dieťa, ktoré chcú, pomôcť im, tak by sme mali pôrodnosť 2,4. Samozrejme, to nejde asi len takto matematicky, ale určite súhlasím s tým a budeme aj v tom pokračovať ďalšími prorodinnými, propopulačnými opatreniami. A som veľmi rád, že napriek tomu, že sme ich podávali z opozície, viaceré z nich si aj kolegovia z koalície osvojili a aj prešli, hej, kolegovia sa hlásia. Takže nech je to tak aj ďalej. Nerobíme zákony pre seba, ale pre ľudí a treba, aby to išlo ruka v ruke.
Keď ma posledné dni boli navštíviť ľudia na ubytovni, tak sa tak prekvapili, lebo si mysleli, že som začal fajčiť. Mám totižto vedľa stolí; na stolíku vedľa postele krabičku od cigariet. Nikdy som nefajčil a ani som nezačal fajčiť a dúfam, že ani nezačnem, ale tú krabičku som si vypýtal od jedného známeho, ktorý fajčí, lebo ma veľmi zaujala. Nie obsahom, je prázdna, ale nápisom. Na tej krabičke je z poverenia ministerstva zdravotníctva napísané: "Fajčenie môže zabiť vaše nenarodené dieťa". Ešte raz, na tej cigaretovej krabičke oficiálny nápis, viete, že to teraz tak musí byť zo zákona, a ten nápis na tej konkrétnej krabičke od cigariet znel: "Fajčenie môže zabiť vaše nenarodené dieťa." Prvá vec, ktorá sa mi s tým spojila, asociovala, bola, že potrat určite zabije vaše nenarodené dieťa.
To znamená, je nám to také zrejmé, v niektorých situáciách je to priamo až napísané, v niektorých vyhláškach ministerstva zdravotníctva alebo v niektorých zákonoch, že nenarodené dieťa máme nejakým spôsobom chrániť. Že je to dieťa, nie iba plod, nie iba nenarodený život. Nenarodené dieťa; a to je také zaujímavé, taká alternatívnosť, že keď to dieťa chceme, tak je to dieťa a chránime ho. A keď ho nechceme, tak je to zhluk buniek, plod. Takže je veľmi dôležité, že naozaj nikdy by sme neodporúčali tehotnej matke, aby fajčila, pretože tým ohrozuje a môže zabiť dokonca svoje nenarodené dieťa. Preto by sme určite nemali sa tváriť, že potrat je nejaká, dokonca neutrálna vec a že sa ničoho netýka.
Na to niekto môže povedať, no dobre, ale veď fajčenie je dovolené. Keď tá žena chce fajčiť, tak fajčí a že zákazy nič neriešia. Tu by som sa chcel k tomu trocha zastaviť. Viete, poznáme, ja som si teraz čítal v poslednej dobe tak častejšie, prohibícia v Spojených štátoch amerických v 20. storočí, obmedzovanie, nejaké zákazy fajčenia, pitia a niekto povie, nikdy to nevyrieši, len to spôsobí čierny trh a ešte viac sa pije, ešte viac sa fajčí alebo neviem čo. No, len jedna vec. Alkohol, to ste možno nevedeli, ale alkohol sám osebe nie je zlý. Úplne ho zakazovať, to znamená zakazovať niečo, čo je v malých množstvách dobré. Ale potrat nie je alkohol. Potrat nikdy nie je dobrý. Potrat vždy znamená zabiť. Keď si vypijete pohárik tvrdého alkoholu, tak to môže byť aj zdravotne dobré. Určite vás to nezabije, pokiaľ nemáte zdravotnú teda tú, ako sa to volá, indikáciu, či, no proste keď máte zdravotný problém s alkoholom. Alkohol je v poriadku. Opilstvo nie je v poriadku, ale toto nie je pri potrate.
Viete, ak sa ide, ak sa jedná o ľudský život alebo ľudské zdravie, tak žiadne výnimky tam neexistujú, je prohibícia. Viete o tom, že na Slovensku je prohibícia vraždy, znásilnenia, zneužívania. Je to zakázané bez výnimky. Neexistuje to, že motivujme ľudí, mladí páni, neznásilňujte, vážení páni, vrahovia, nevraždite! Je to slobodná voľba, ale nerobte to. Nie, je tam prohibícia, je zákaz. Zákaz vraždy, znásilnenia, akéhokoľvek trestného činu, pretože zabiť niekoho, znásilniť niekoho, zneužívať niekoho je zlé. A takisto potrat je zlý, lebo zabíja nenarodené dieťa, nevinné, bezbranné, nenarodené dieťa, ukončuje ľudský život.
Ak hovoríme o obetiach potratov, tak treba povedať, a môžte si to prečítať aj v dôvodovej správe, tak hovoríme o dvoch obetiach základných, a to je dieťa a matka. To, že dieťa je obeťou, je zrejmé aj z toho, že vlastne ukončíme jeho život.
Ja by som si dovolil zacitovať teraz niekoľko faktov z dôvodovej správy. Takže o tom bábätku, o ktorom hovoríme pri potrate: "Embryo od momentu svojho vzniku obsahuje jedinečný a kompletný genetický kód novej ľudskej bytosti. Už pri počatí je dané pohlavie dieťaťa, jeho farba očí a mnohé iné črty. Mnohé z činností, ktoré vidíme u detí a dospelých, začíname robiť už v maternici, viac ako 30 týždňov pred narodením. Medzi tieto činnosti patrí štikútanie, dotýkanie sa tváre, močenie, preferovanie pravej či ľavej ruky, cmúľanie palca, prehĺtanie, zívanie, pohyby čeľusťou, rôzne reflexy, mykanie očami pri spánku, počúvanie, vnímanie chutí a iných vnemov.
V treťom týždni, už v treťom týždni od počatia sa intenzívne vyvíja mozog, miecha a srdce. Srdce začína biť 22 dní po počatí a takmer okamžite ho možno vidieť na ultrazvuku. V štvrtom týždni od počatia už srdce prečerpáva do mozgu a tela dieťaťa jeho vlastnú krv. Srdce má všetky štyri komory a v tomto čase má za sebou už viac ako jeden milión srdcových úderov."
Musím vám povedať, že ja keď som si včera ešte znova čítal tú dôvodovú správu, tak mi pri tomto vbehli slzy do očí. To dieťa má za sebou už milión úderov srdca. To nie je žiaden zhluk buniek. To je dieťa, naše dieťa, ľudský čl; ľudské dieťa, ľudská bytosť. Je vytvorená hlava, hrudná a brušná dutina, ľahko sa dajú rozoznať základy rúk a nôh. V polovici šiesteho týždňa od počatia sa dieťa pri ľahkom dotyku na jeho tvári reflexívne odvráti. Koncom siedmeho týždňa dieťa hýbe rukami, otáča krkom a začína štikútať. V ôsmom týždni už dieťa veľa hýbe rukami a nohami a väčšina detí ukazuje prvé náznaky, či sú praváci alebo ľaváci. Deväť týždňov od počatia dieťaťa dieťa hýbe hlavou dopredu a dozadu, ústa sa otvárajú a zatvárajú, dieťa si pravidelne povzdychne a preťahuje sa. Tvár, dlane rúk a chodidlá sú citlivé na ľahký dotyk. Dieťa si začína cmúľať prst aj prehĺtať plodovú vodu.
Zívanie začína v polovici desiateho týždňa. Desať týždňov od počatia sa formujú odtlačky prstov. Desaťtýždňové dieťa váži okolo pätnásť gramov a od hlavy po päty meria takmer osem centimetrov. Do tohto momentu je dnes na Slovensku možné dieťa zabiť z akéhokoľvek dôvodu. Čiže ak hovoríme o obeti, tak je to veľmi konkrétna obeť, to nenarodené dieťa, ktoré my zákonodarci, lebo my sme to, ktorí to dovoľujeme, dovoľujeme zabiť. Samozrejme, je tu aj matka, ktorá je tiež obeťou potratu a to fyzicky, ale predovšetkým aj psychicky, duševne.
Dovoľujem si citát od Matky Terezy z Kalkaty, ktorá je držiteľkou Nobelovej ceny za mier. Citujem Matku Terezu: "Umelý potrat zabíja dvakrát. Zabíja telo dieťaťa a zabíja svedomie matky. Umelý potrat je hlboko protiženský. Tri štvrtiny jeho obetí sú ženy: polovica detí a všetky matky." Naše zákony dovoľujú zabiť nenarodené dieťa z akéhokoľvek dôvodu. Je čas, aby sme to zmenili.
Ak vychádzame zo štatistík; a treba povedať, že štatistiky sú čísla, ľudia nie sú čísla; ale ak vychádzame zo štatistík, tak na Slovensku v uplynulých rokoch bolo číslo umelých potratov, čiže zabití detí, okolo 7 500. Odhad, že po prijatí tohto znenia zákona by sa ten počet znížil na 1 500. Čiže hovoríme o rozdiele 6-tisíc ľudských životov. Znova, to sú číselné odhady, nedá sa to takto povedať. Ale každý jeden ľudský život má svoj význam.
Veľmi rád chodievam na podujatie Spravodliví medzi národmi, kde štát Izrael oceňuje ľudí, ktorí zachránili Židov pred smrťou alebo ublížením počas vlastne druhej svetovej vojny. A veľmi často sa tam opakuje citát z Talmudu, že kto zachráni jeden ľudský život, zachráni svet. A to by som chcel povedať, že toto by mala byť naša motivácia, zachrániť ľudské životy.
Takisto treba povedať, že návrh zákona, a v čom sa aj odlišuje, dáva veľký dôraz na potrat z donútenia. Treba povedať aj podľa štatistík, že veľmi veľké percento žien, desiatky percent žien v rôznych oblastiach, v rôznych prostrediach hovorí o tom, že nejakým spôsobom, ľahkým alebo aj niekedy veľmi silným, boli k potratu donútené. Viete, ak hovoríme o tom, že to je voľba, sme pro-choice, a je to, nechajte ženu, nech sa rozhodne. Bohužiaľ, veľmi veľa žien sa zďaleka nerozhodne slobodne alebo s nejakým pokojom a s radosťou, ale pod veľkým tlakom. Ako muž musím so zahanbením konštatovať, že veľakrát je to či už nepriamy tlak v zmysle, že žena ostane osamotená s dieťaťom, lebo otec toho dieťaťa ju opustí alebo nechá ju v tom, až dokonca po prejavy, kde sa nejakým spôsobom silno alebo aj slabšie vyhráža, že ak by si teda nechala to dieťa, tak to bude mať dôsledky.
V každom prípade žiadame v tomto návrhu zákona, aby k takémuto niečomu neprispievali zdravotníci, ale aby tento, tento nátlak v prípade, že naozaj hraničí až s domácim násilím, aby ho nahlásili, aby ženy chránili pred, pred nátlakom.
Sú tu viaceré také technické veci, ktoré teraz nebudem čítať. Môžte ich nájsť v samotnom znení zákona v dôvodovej správe, ako niektoré aktualizácie, rušenia neaktuálnych vyhlášok. Samozrejme, a to tu už bolo spomenuté, obmedzenie potratovej turistiky, aby Slovensko nebola destinácia pre ľudí, pre ženy zo zahraničia, ktoré by chceli využiť náš extrémne liberálny zákon. A takisto aj niektoré zmeny, ako napríklad že v samotnom znení zákona z roku 1986 bolo, že tento zákon je pre ochranu života a zdravia ženy, aj keď teda potrat nechráni zdravie ženy veľmi často a už vôbec nie taký bezdôvodný potrat, ale dodávame tam a pridávame, že chceme, aby tento zákon aspoň čiastočne bral do úvahy ochranu dieťaťa.
Takisto vynechávame znenie, že potrat je plánované a zodpovedné rodičovstvo. No nie je. Nie je to rodičovstvo a už vôbec nie zodpovedné. Používame termín namiesto žena tehotná matka, namiesto plod nenarodené dieťa. Prerušenie tehotenstva, keďže je v názve spomenuté, nemôžme nateraz zmeniť, to by sa musel zmeniť celý zákon.
Spomeniem ešte jednu udalosť, keď som dnes rozprával s našou maminou, ktorá hovorila, že keď čakala našu najmladšiu sestru Katarínu v roku 1986, bola to ťažká situácia, pretože keď bola v piatom mesiaci, buchol Černobyľ, ak si to pamätáte. A ona bola naozaj taká vystrašená, že aké to môže mať následky. A keď prišla k doktorovi, tak on bez toho, aby čo len niečo hovoril, podal jej papier, aby si vypísala papier na potrat. Môžme povedať, že za komunistov bola spoločnosť aj veda niekde na inej úrovni, toto sa dnes nemôže stať. Ak by som začal hovoriť niektoré, niektoré veci, vedeli by sme si ich predstaviť, tak by sme, boli označené, že sú politicky nekorektné a nemal by som ich hovoriť. A niektoré veci sú aj spoločensky nekorektné. Ale v každom prípade musí byť v zdravotníctve absolútne nekorektné a neprijateľné, aby lekár povedal vetu: To si chcete nechať? Viete, ako je to nezodpovedné, priniesť na svet postihnuté dieťa? Toto sú veci, ktoré nesmú zaznievať z úst zdravotníkov. Áno, lekár alebo zdravotnícky pracovník môže a má ženu poučiť objektívne o možných rizikách, o možných predpokladaných situáciách, ale nesmie ju nabádať k potratu. Potrat nie je riešenie, potrat nie je dobrý. A rovnako treba ženu poučiť a prípadné násilie a nátlak nahlásiť.
Poslednú vec, ktorú by som chcel povedať pred tým, ako vás požiadam o podporu a o teda korektnú diskusiu, je, že mnohé organizácie, ktoré majú iný názor a ten je legitímny, snažia sa prisúdiť ľuďom, ktorí sú pro-life a ktorí chcú, aby také, by som povedal, že extrémne liberálne zabíjanie detí bolo obmedzené, tak používajú takú nekorektnú a podpásovú argumentáciu, že vy chcete nútiť ženy rodiť, urobiť z nich nejaké, nejaké stroje na deti a tak ďalej. Viete, dospelý človek sa môže rozhodnúť, či dieťa počne alebo nepočne. Teda ak mu Pán Boh požehná, lebo niektoré aj chcú a, niektoré aj chcú a nejde to. Ale ak hovoríme o dieťati, ktoré už žije, tak my hovoríme o tom, že ho nemožno zabiť. Že sme slobodní, sme dospelí, ak hovoríme o znásilnení, to som spomínal, takáto výnimka tu je v prípade, že by k tomu prišlo, a je riešená odborne aj cez novelizáciu zákona o prokuratúre. Ale som presvedčený, že každý človek má právo žiť, aj nenarodené dieťa.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás o podporu tohto zákona a všetky, všetky nejaké pripomienky, výhrady pozorne počúvam a som pripravený akýmkoľvek spôsobom spolupracovať na akomkoľvek riešení tejto situácie, či s kolegami, ktorí predkladajú zákon predo mnou, alebo s tou pracovnou skupinou, ktorá pracuje v parlamente, aby sme v prospech nenarodených detí urobili všetko, čo je v našich silách. A my ako poslanci môžme naozaj urobiť veľa. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci Andrej Danko, ďakujem veľmi pekne za odovzdanie slova. Len krátko, tiež ako úvodné slovo, máme teraz zlúčenú rozpravu na veľmi vážnu tému. Zákon, ktorý navrhujem novelizovať, má priamo v nadpise slovo "umelé prerušenie tehotenstva", takže musíme rešpektovať tento názov, keďže je legislatívne daný, ale nemyslím si, že tu hovoríme o prerušení tehotenstva, hovoríme tu o ukončení tehotenstva a predovšetkým o ukončení ľudského života, života človeka, nenarodeného dieťaťa. A myslím si, že táto téma si zaslúži pozornosť.
Bližšie o tom, o zámeroch aj o konkrétnostiach navrhovanej novely chcem povedať v rozprave, aby sme mohli viesť diskusiu a tiež sa hlásim do rozpravy ako prvý, ale keďže je zlúčená, tak budem asi druhý.
Ďakujem veľmi pekne.