Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ja možno len hneď na začiatok nadviažem na kolegyňu Nicholsonovú, ja by som si veľmi priala, aby aj práve, pretože prichádzam pred vás práve s pozmeňujúcim návrhom k jasličkovej časti tohto zákona, ja by som si veľmi priala, aby aj tento jasličkový zákon v rámci novely o sociálnych službách bol apolitický a aby sme sa aj na ňom vedeli nejakým spôsobom dohodnúť.
A myslím, že nejdeme úplne zlým, zlým smerom, lebo ja takisto musím aj poďakovať a oceniť ministerstvo za to, že po všetkých intervenciách, ktoré prichádzali či už práve z Aliancie Lucie Gomez alebo od prezidentského veta až cez moje podanie na Ústavný súd, ktoré tam teda stále je, tak došlo naozaj k nejakým zmenám, ako ste aj, pán minister, spomínali pri tej diskriminácii detí a rodičov, ktorí nepracujú. Takže ja si to veľmi cením, ale napriek tomu ten zákon má stále nedokonalosti, lebo vidíme tú realitu. Ja sa k tomuto zákonu vyjadrujem už rok a pol alebo koľko, nie som jediná, a čo vidím, je fakt, že zariadenia sa chcú registrovať, lebo vedia, že sa musia registrovať, ale sa nemôžu registrovať, lebo skrátka nevedia, čo všetko majú spĺňať. VÚC-ky takisto nevedia, čo a či majú od nich vôbec žiadať a mnohé aj súkromné zariadenia sa boja, že budú porušovať zákon, keď sa neregistrujú alebo nezaregistrujú do tohto registra sociálnych služieb, ale zároveň nemajú žiadnu podporu od štátu v ich snahe.
Ja sa opýtam, koľko máme aktuálne registrovaných týchto zariadení, odkedy je ten zákon účinný? Koľko ich máme? Máme ich málo. Vy hovoríte, že ste napísali usmernenie. Super. Ja som veľmi rada, že ste ho napísali po ďalších intervenciách. Ja sa opýtam, je to usmernenie niekde na webe? Viem ho ja niekde nájsť, aby som ho napríklad poslala tým desiatkam žien, ktoré sa ma pýtajú, čo majú robiť, pretože jedna VÚC-ka hovorí, že to kolaudačné potvrdenie nepotrebujú, druhá VÚC-ka hovorí, že ho potrebujú, vy hovoríte, že si to má VÚC-ka vyriešiť sama, VÚC-ka to zas hádže, povie, vydedukujte si to zo zákona, takže to zas hádže na to ministerstvo. A tie ženy ako, úprimne, no ja sa na to naozaj pozerám z pohľadu človeka, ktorý by si chcel teraz zriadiť jasle a zisťuje, že vlastne ani nevie, ako to má urobiť. Takže ten chaos pri tej registrácii tam reálne je a my sa naňho, my sa nesmieme, skrátka zatvárať oči pred tým.
Ja som napísala sériu článkov o tom, že existuje vďaka tejto alebo vďaka tejto novele aj možnosť zriadiť si doma detskú skupinu, to znamená, starať sa o deti do troch rokov terénnou formou. Na základe toho sa spustila lavína telefonátov na VÚC-ky, kde vlastne ženy, samozrejme to zaujalo, pretože v iných krajinách to funguje úplne bežne, že sa teda mamička, keď je doma s jedným alebo s dvomi deťmi, môže postarať aj o ďalšie jedno, dve deti a môže na to využiť práve takýto inštitút. Opäť sa udialo presne to isté, čo aj s tými zariadeniami, čo dnes Jana Cigániková veľmi presne a detailne opísala, a už sme to opisovali stokrát. Stalo sa to, že tieto matky sa začali na VÚC-kach zaujímať, čo budú potrebovať, aby spĺňali predpoklady na to, aby si mohli takúto detskú skupinu otvoriť. Opäť informácia z VÚC-ky, my vlastne nevieme, vydedukujte si to zo zákona.
Vy ste urobili usmernenie, ja by som ho chcela vidieť a asi, asi som ja možno na vine, že som ho ešte nevidela, ale veľmi rada by som ho potom posunula ďalej práve týmto ženám, aby vedeli, čo majú robiť. Takže napríklad taká maličkosť, ako je zverejnenie na webe, by naozaj pomohlo. To je jedna vec.
Druhá vec, ktorú chcem ako poslednú, lebo som to sľúbila k tejto téme povedať, lebo naozaj k tej téme už bolo povedané veľa, je príbeh, ktorým ja ukončím túto tému z mojej strany, a prejdem k pozmeňovaciemu návrhu.
"Dobré ráno, pani poslankyňa. Chcela by som im len odkázať" (im – nám tu), "že mi je veľmi ľúto, že po úspešných 14 rokoch vedenia môjho detského klubu musím pre nedokonalosť jasličkového zákona skončiť svoje podnikanie. Štrnásť rokov som bojovala o každého zákazníka. Snažila som sa im vychádzať v ústrety tým, že som počúvala ich potreby a podľa toho pristupovala k práci s deťmi a ich rodičmi. Začiatky boli veľmi ťažké. Skoro tri roky tvrdej práce od rána do večera, trávila som tam 12 hodín, pretože zo začiatku som si nemohla dovoliť zamestnankyňu, všetko zostávalo na mňa. Bola som opatrovateľka, upratovačka, manažérka v jednom. Prvé dva roky som to finančne zvládala len vďaka môjmu manželovi, ktorý ma podporoval finančne aj psychicky. Boli dni, keď som bola úplne zúfalá a manžel mi stále hovoril: vydrž, neboj sa, pozajtra, zajtra, za týždeň sa všetko otočí a niekto sa ozve. A mal pravdu. Pomaly sa moje meno začalo dostávať do povedomia a rodičia mi začali dôverovať. Nemala som peniaze na rozsiahlu reklamu, stále som tvrdila a aj tvrdím, že najlepšia reklama sú spokojní zákazníci. Keď postupne začali prichádzať deti, mohla som si jednu osobu zamestnať. Bola som veľmi šťastná. Prišli ďalšie deti, zamestnala som ešte jednu opatrovateľku. Ale aj vtedy ešte stále boli dni, že moje zamestnankyne mali výplatu, ale mne zostalo možno 100 eur. Ale hlavne, že som stihla platiť ich mzdy a odvody štátu. Stále mi zneli v ušiach slová môjho manžela: vydrž to, zvládneme to. Ale aj tak najväčšou odmenou pre mňa bola a je láska detí, ktoré ku mne chodia a podpora ich rodičov.
Vybudovala som svoje zariadenie na báze otvorenosti a lásky. Spätná väzba od rodičov mi to potvrdzuje. Mám tam svoje srdce, je to moje prvé dieťa. A teraz ho musím opustiť. Musím, pretože som v podnájme a naozaj nebudem preberať cudzie priestory, pardon, prerábať cudzie priestory len preto, aby som vyhovela zákonu. Kto mi zaručí, že keď to prerobím, nedajú mi výpoveď z priestorov? Áno, na začiatku som musela prerábať, ale nebolo to dané striktne zákonom, ale teraz nie, radšej hľadám inú možnosť, len aby som zabezpečila rodičom starostlivosť o ich deti. A ako jedinú možnosť som videla tú, že ponúknem moje zariadenie mestu, v ktorom žijem, lebo pre mesto bude ľahšie vyhovieť zákonu.
Na záver chcem povedať, že moje zariadenie nezatváram pre nekvalitu prevádzky, dôvody treba hľadať inde. Vlastne ich hľadať nemusíme, pretože všetci, ktorí vlastníme, riadime a žijeme našimi zariadeniami, to robíme s láskou, pretože inak sa to nedá." Toľko k téme.
A teraz ten pozmeňujúci návrh, ktorý je veľmi jednoduchý a je veľmi praktický a týka sa konkrétne jednej veci, ktorú ten jasličkový zákon ešte stále obsahuje, a je pre zariadenia predražujúca a zbytočná. Ide o prítomnosť zdravotnej sestry v konkrétnych zariadeniach starostlivosti o deti do troch rokov. Dôvodom na návrh prítomnosti zdravotnej sestry pri poskytovaní sociálnej služby uvedenej v § 32b pre deti mladšie ako 1 rok je bezpečnosť, keby bolo ohrozené zdravie dieťaťa. Prítomnosť zdravotnej sestry pri poskytovaní sociálnej služby uvedenej v § 32b však nijako týmto náhlym zdravotným komplikáciám a rizikám nedokáže predísť ani zabrániť. Obzvlášť, ak so sebou nemá sestra zodpovedajúce prístrojové vybavenie. Opatrovatelia musia mať základy poskytnutia zdravotnej starostlivosti. V prípadoch ohrozujúcich zdravie a život dieťaťa bude musieť byť privolaná tak či tak rýchla zdravotnícka pomoc bez ohľadu na prítomnosť alebo neprítomnosť sestry. Povinná prítomnosť a zamestnávanie sestry však poskytnutie sociálnej služby uvedenej v § 32b predraží vzhľadom na najvyššiu možnú súhrnnú platbu za opatrovanie štyroch detí do tej miery, že prakticky bude ekonomicky nerentabilná. Navrhuje sa preto, aby táto podmienka do zákona vložená nebola. Je to naozaj hlúposť, aby sme vyžadovali od jaslí prítomnosť zdravotnej sestry, keď tam, kde tie sestry potrebujeme, práve chýbajú. Takže samotné znenie tohto jednoduchého pozmeňovacieho návrhu k čl. 1.
V čl. I sa vypúšťa bod 32 a zostávajúce body sa primerane prečíslujú.
Ďakujem.
