Vážená pani predsedajúca, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, môj príspevok v rámci tejto rozpravy by som rozdelil do takých dvoch častí. V tej prvej budem viac vecnejší a povieme si veci, ktoré možno nájdete aj v dôvodovej správe a v samotnom paragrafovom znení. V tej druhej budem asi viac emotívnejší, pretože je to podľa mňa problém, ktorý je pálčivý, a často sa zabúda na jeho dôsledky.
Tak poďme najprv k tej vecnej časti....
Vážená pani predsedajúca, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, môj príspevok v rámci tejto rozpravy by som rozdelil do takých dvoch častí. V tej prvej budem viac vecnejší a povieme si veci, ktoré možno nájdete aj v dôvodovej správe a v samotnom paragrafovom znení. V tej druhej budem asi viac emotívnejší, pretože je to podľa mňa problém, ktorý je pálčivý, a často sa zabúda na jeho dôsledky.
Tak poďme najprv k tej vecnej časti. Tak ako ste si možno aj mnohí prečítali v dôvodovej správe, do informatizácie verejnej správy vrátane tej na úseku škôl sa v poslednom období investovali ohromné množstvá finančných prostriedkov. Výsledný efekt? Poznáme. Mohli by sme tu dlho sedieť a diskutovať. Ja by som bol rád vyvolal aj nejakú polemiku, ale pri dnešnom zložení asi, asi nebude, ale nádej zomiera posledná.
V každom prípade vynaložené finančné prostriedky sa často míňali požadovanému účinku. Na tom by sme vedeli sa čiastočne zhodnúť všetci. Bezpochyby dnes možno vymenovať viacero príčin, kvôli ktorým nie je informatizácia verejnej správy na požadovanej úrovni.
V oblasti školstva existuje viacero informačných systémov. Ich neefektívne nastavenie, zložitosť obsluhy a podobné neduhy sa najvýraznejšie prejavia vtedy, ak sú zadávateľmi údajov školy a školské zariadenia, konkrétne ich riaditelia a učitelia. Je potrebné uvedomiť si, že primárnou úlohu škôl, osobitne však vyučujúcich je vzdelávanie svojich žiakov. Aj keď pri súčasnom vzdelávacom procese je istá dávka administratívy nevyhnutná, štát musí v prvom rade trvať na tom, aby boli administratívne povinnosti vyučujúcich znížené na prijateľné minimum, a to podľa mňa doteraz nie je zabezpečené.
Skrátka, aby boli vyučujúci čo najviac odbremenení od administratívnych povinností, resp. aby mohlo, aby bolo možné nevyhnutné administratívne operácie vykonať v čo najkratšom čase. Školy a školské zariadenia každoročne poskytujú kvantum najrozličnejších informácií prostredníctvom množstva výkazov aj formulárov na štatistické účely. Napriek rovnakému právnemu základu ich poskytovania sa najmä forma ich podania líši od jedného štatistického výkazu k druhému. Kto by si chcel nájsť tú námahu a pozrel si stránku, kde sú uvedené tieto výkazy, bol by veľmi prekvapený, aká je tam rôznorodosť jednak aj v metodických pokynoch, jednak aj pri spôsobe vypĺňania. Áno, uznávam, že urobili už v posledných rokoch určité kroky, kde postupne výkazy z listovej podoby prechádzajú na to, že sa určité údaje zadávajú pomocou webových aplikácií, ale stále tam ostáva to ale. Napriek tomu, že sa údaje vyplnia, a už sa nachádzajú v databáze, na konci prichádza to zázračné vytlačenie protokolu, ktorý treba podpísať, opečiatkovať a doručiť tam, kam je potrebné.
A čo sa stane na tom mieste, kde je to potrebné doručiť? Tam tie údaje predsa už v tej databáze sú, pretože rovnako na tej stránke môžete vidieť aj softvérové vybavenie pre konkrétne úrady, ktoré tieto výkazy spracúvajú. Častokrát sa pri mnohých výkazoch jedná len o prebratie čísla protokolu, ktorý sa vygeneroval pri vytlačení, a napriek tomu, že zadáte to číslo protokolu, čáry-máry fuk, všetky údaje tam sú. To znamená, oni tie údaje už raz zadané sú. A to je podľa mňa ten závažný problém.
Ďalším cieľom je, ako som už spomenul, odbremenenie škôl od duplicitnej byrokracie. V prípade, že škola poskytne údaje do informačného systému verejnej správy, nebude už povinná opakovane ich posielať ostatným orgánom verejnej správy, pretože častokrát... A ja týmto návrhom reagujem na konkrétne požiadavky a žiadosti a prosby škôl, sa stávalo a stáva, že aj keď údaje už školy do systému dali, stále úrady od nich častokrát tieto údaje naspäť požadujú. A toto je podľa mňa v neporiadku a to by sme mali riešiť. Ale dobre.
Možno si pamätáme všetci v spoločnosti diskusiu, keď sa v trestnom práve presadzovala zásada trikrát a dosť. Podľa môjho názoru by sa rovnako prísne malo postupovať pri odstraňovaní iného závažného zločinu, a to je zločin zabíjania času a energie v nezmyslených byrokratických úkonoch, ktoré sa navyše opakujú ako keby v nekončiacich cykloch. Tu z tohto miesta vyzývam nás všetkých, poďme s tým niečo urobiť. Poďme spoločne bojovať s touto mašinériou, ktorá nám prerastá cez hlavu.
Ja viem, už Werich svojho času povedal niečo o boji s hlúposťou, že je to zrejme boj, ktorý sa vyhrať nedá, ale napriek tomu ho netreba prestať vzdať, teda netreba sa prestať vzdávať v tomto možno márnom boji. A tak je to možno aj s tou byrokraciou. Poďme zaviesť nejaký slogan, ktorý by najlepšie vedel charakterizovať, ako môžeme v tomto probléme sa posunúť vpred. Navrhujem začať používať slogan "Zadaj raz a dosť!"
Naozaj, ak sa tieto údaje už v tých databázach raz nachádzajú, prečo je potrebné to neustále opakovať? V duchu sa sám seba pýtam, kde sa to všetko začalo. Pamätám si totiž obdobie, kedy konkrétne na mojej škole prišiel k nám prvý počítač. Všetci sme boli optimisticky naladení s tým, že naozaj výpočtová, moderná technika nám má pomôcť v práci. Ale časom sa ukázalo, že opak je pravdou. Nielenže pribudli počítačov, nielenže pribudli počítače, tlačiarne, najprv ihličkové a potom atramentové, ale potom laserové, ale pribúdalo aj jednotlivých, jednotlivé úkony, ktoré je potrebné neustále, neustále, neustále opakovať a kopí sa nám tu práca. Čiže človek neznalý možno problematiky na prvý pohľad má pocit, že nám nepomáhajú, ale nám robotu ešte pridávajú. Samozrejme, je to subjektívny pocit. Zmenili sa mnohé parametre, z ktorých sú, mnohé sú, ako som spomínal, oprávnené, a tá miera administratívy sa určitá nedá vylúčiť. Ale keby sme si to mali trošku prepočítať. Ja som to skúsil.
Zoberme si príklad základnej školy. V súčasnosti v tomto školskom roku máme 2 101 základných škôl štátnych, cirkevných, súkromných. Odhadom pri zisťovaní informácií na jednotlivých druhoch škôl som dospel k priemernej hodnote šesťdesiatich hárkov papiera za školský rok, ktorá, i keď uznávam, že prípade niektorých škôl je to veľmi optimistický údaj, veľmi optimistický. Ak by sme vynásobili len v tomto, pri tomto type škôl, koľko papiera sa minie na tieto výkazy, áno, sú stále výkazy, ktoré sa musia dať v papierovej podobe, a jednak aj na tie formuláre, ktoré musia byť vytlačené pri zadaní údajov do webovej aplikácie plus s predpísaným počtom kópií, pretože to nestačí vytlačiť len raz, tak som dospel k číslu 126 060. Pri počte, ak počítame 500 hárkov na jeden balík, by išlo o 252 balíkov, ktoré ak by sme naukladali na seba, dostaneme vežu vo výške takmer 14 metrov. A teraz si predstavte, koľko sa minie papiera pri všetkých len zhruba 6 700 škôl a školských zariadení, nehovoriac napríklad i o centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a ďalších. A to hovorím len o papieri. Kde je ešte ľudská práca?
Pri niektorých školách dochádzalo k prepočtu, keď ste tak naozaj k tomu seriózne sadli, že to počas školského roka vychádza na 24 hodín práce pri vypĺňaní jednotlivých týchto výkazov a údajov. A to nehovorím o ďalších nákladoch, ktoré sa ťažko vyčísľujú, pretože nie každá škola má rovnaký typ tlače, nepoužíva teda rovnaké typy tlačiarní a nie sú tam rovnaké prevádzkové náklady. Ale ak by sme si naozaj chceli tieto veci zrátať, možno nás tie výsledky prekvapia až šokujú. Pretože reálne, keď sa opýtame, k čomu častokrát táto práca slúži, budeme veľmi ťažko hľadať relevantné odpovede.
Ale vrátim sa späť k minulosti. Podľa mňa skutočný vrchol obdobia tohto plytvania papierom začalo počas spustenia Mikolajovej papierovej školskej reformy. Prečo hovorím papierovej? Pretože školám pribudla povinnosť vytvárať si školský vzdelávací program. A mnohé školy to dodnes tak robia. Nevedia o tom, že dá sa tento školský vzdelávací program viesť aj v elektronickej podobe. A školy, ktoré ho tak vedú, si to vedeli pred Štátnou školskou inšpekciou v pohode obhájiť. Napriek tomu, už bolo to zaznamenané aj na sociálnych sieťach, ak by sme sa pozreli na niektoré vytlačené formáty školských vzdelávacích programov, tak je to teda riadne vysoká kopa papiera. Otázka znie, kto to kedy potom číta. Podľa mňa sa blížim k hlbokej príčine toho všetkého.
Pokiaľ si nevieme položiť alebo nevieme odpovedať na základnú otázku, k čomu je dobré to, čo robíme, výsledkom je vždy obrovská kopa papiera. Výsledkom je vždy premrhaný čas a energia ľudí, ktorí ju môžu využiť na podstatne užitočnejšiu vec, a to je plne sa venovať vzdelávaniu našich detí. A v prípade riaditeľov plne sa venovať riadeniu, manažovaniu všetkých procesov. Niekto by mohol povedať, že preháňam. A ako, ako ináč upozorniť na tento problém, ktorý je tu dlhodobo. Každopádne podľa mňa, nech už tento zákon prejde alebo neprejde, túto tému budem neustále opakovať. Pretože podľa mňa tento zločin mrhania času a energie ľudí, ktorých hlavnou povinnosťou je venovať sa našim deťom, je témou pre nás všetkých. Zastavme už nielen mrhanie papiera, nielen mrhanie časom a energiou.
Začnime sa reálne rozprávať a komunikovať o tom, čo vlastne s našou výchovou a vzdelávaním chceme urobiť. Ako som už povedal, vytvorme priestor učiteľom, aby učili, riaditeľom, aby riadili. Je to jedna z vecí, ktorá môže významne pomôcť ľuďom, ktorí to doteraz nevzdali, aby mali nádej, že my sme tu všetci preto, aby sme im život uľahčovali, my sme tu preto, aby sme im v práci pomáhali, a tým pádom začnú veriť aj iným víziám, napríklad aj učiaceho sa Slovenska.
Ďakujem.
Skryt prepis
