Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, jedným z najtragickejších javov v súčasnosti je legalizácia umelého prerušenia tehotenstva. Toto je styčný bod, kde ľavicový socializmus sa nachádza v dojemnej zhode s pravicovým liberalizmom. Každým rokom pribúda štátov, ktoré sa spreneverujú svojmu prvotnému poslaniu, ktorým je ochrana ľudského života od jeho počatia až po prirodzenú smrť.
V dnešnej dobe je vo viacerých oblastiach vedy zaužívaný a prijatý termín umelé prerušenie tehotenstva napriek tomu, že daný termín je nepravdivý, zavádzajúci a sugestívny. Z rozličných vedeckých zorných uhlov je zrejmé, že tehotenstvo nie je možné prerušiť a potom v tom pokračovať, ako sa to sugestívne tvrdí, ale je pravdou, ale pravda je taká, že tehotenstvo možno umelo ukončiť z rozličných dôvodov a nemožno v ňom neskôr zase pokračovať.
Umelé ukončenie tehotenstva nie je ničím novým. Zo sebeckých a materialistických dôvodov sa to vyskytuje v dejinách ľudstva od nepamäti. V poslednom storočí však táto prax dosiahla nevídaných rozmerov, stala sa sociálne prijateľnou, legálne dovolenou a v mnohých prípadoch dokonca oficiálne propagovanou a šírenou.
Chcem poukázať na absurditu platnej legislatívy ohľadom umelého ukončenia tehotenstva. Momentálne platná legislatíva umožňuje vykonanie interrupcie vlastne na požiadanie, bez udania dôvodu, v zmysle zákona č. 73/1986, čiže reálne v praxi je samotná ochrana ľudského života pred narodením mizivá až nulová. A to aj napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky, čl. 15 ods. 1 znie: "Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením."
Pri tejto príležitosti spomeniem piate Božie prikázanie – nezabiješ, ktoré by malo byť pre každého slušného človeka a praktizujúceho kresťana záväzné. Ako je potom možné, že za tie roky tzv. demokracie nedokážeme tu v Národnej rade jeden zákon z obdobia predošlého, tzv. nedemokratického režimu zosúladiť so súčasne platnou Ústavou Slovenskej republiky? Pýtam sa, prečo nedokážeme schváliť ochranu ľudského života pred narodením, čo nám v tom bráni? Pod koho vplyvom sme, keď sa tu nevieme dohodnúť na veciach, ktoré by mali byť pre ľudskú bytosť a dôstojnosť samozrejmé? Nie sme náhodou aj my pod vplyvom propagandy propotratových skupín, ktoré aj za cenu medializovaných klamstiev a podvodov vytvárajú v spoločnosti civilizáciu smrti?
V dnešnej dobe dochádza k absurdným situáciám ukončenia tehotenstva z dôvodov ekonomicko-sociálnych, ktoré sú motívom už počatého dieťaťa, paradoxne, v mene jeho budúceho dobra. Praktický materializmus a egoizmus a s ním spojená konzumná mentalita často sugestívne tlačí rodičov k rozhodnutiu neumožniť narodenie dieťaťa, lebo je lepšie neporodiť dieťa, ako ho priviesť na svet a tým ho odsúdiť na núdzu a neistú budúcnosť. Akokoľvek deklarácie tohto druhu znejú triviálne a tragicky, používajú ich často ľudia, ktorí majú dostatok prostriedkov na chov milovaných drahých exotických zvierat, psov a mačiek.
Na druhej strane je faktom existencia skutočných ekonomicko-sociálnych ťažkostí vo veľa rodinách, ale tieto ťažkosti sú často výsledkom antirodinnej, antipôrodnej politiky štátu. Je však preukázateľným faktorom, že umelé ukončenie tehotenstva z týchto dôvodov sa reálnejšie, častejšie u ekonomicky a sociálne lepšie postavených ľudí ako u ľudí chudobných.
Ľudský život je v súčasnosti konfrontovaný s kultúrou smrti, ktorá je popretím úcty voči ľudskému životu, pričom táto kultúra smrti nie je úplne totožná s hmotnou a duchovnou núdzou mnohých národov, hladom, endemickými chorobami alebo násilím rôzneho charakteru. V roku 1936 vyšlo objemné dielo profesora Alojza Churu s titulom Slovensko bez dorastu? V ňom autor upozorňuje na vážny pokles pôrodnosti na Slovensku a na sociálne následky tohto znepokojujúceho stavu. V tom čase bol počet detí na jednu rodinu 3,6. Pri dnešnom rozvrate rodinného života by bol počet detí na jednu rodinu prakticky nezistiteľný.
Mierou natality je pomer počtu novonarodených detí k ženám v plodnom veku od 15 rokov do 48. roku života. Kým v roku 1960 na Slovensku bol index 3,1, v roku 2016 bol už iba 1,4. Nad takýmto stavom by sa profesor Alojz Chura musel rozplakať. Skrátka, dostali sme sa pod úroveň jednoduchej reprodukcie.
Je ešte iný rozmer ochrany života pred narodením, a to rozmer národný. Je tu číslo, ktoré má dramatickú výpovednú hodnotu. Za 52 rokov, od roku 1967 do roku 2019, stratilo šancu sa narodiť milión 250-tisíc občanov Slovenska. Tí ľudia Slovensku chýbajú.
Médiá zverejňujú progresívne postoje, že je treba mať menej detí, lebo planéta je preľudnená. Bývalý austrálsky premiér Tony Abbott nedávno na vedeckej konferencii o demografii v Budapešti vyslovil vetu, s ktorou sa plne stotožňujem: "Mať menej detí v západných krajinách ťažko zlepší klímu, keď sa rodí toľko detí inde na svete."
Nie je náhodou, že takáto konferencia bola práve v Maďarsku. Maďarské vedenie štátu je vlastenecky orientované na rozdiel od slovenských, tzv. politických elít. Tie nevedia Slovensku prísť ani na meno, ani len nenazvú Slovensko Slovenskom, hovoria o tejto krajine, absolvujú v nej vnútrokrajinné cesty. Niet, tak niet divu, že viac než pôrodnosť a podpora rodičovstva na Slovensku im na srdci leží úspešnosť migračného toku z Afriky.
Maďarsko je iný príbeh. Predseda maďarského parlamentu László Kövér povedal, že mať deti nie je súkromná, ale verejná záležitosť. Vystihol to veľmi dobre, lebo nejde len o radosť, ktorú deti do rodiny prinášajú, deti sú podmienkou prežitia národa. Svébovia, Ostrogóti, Longobardi, Gepidi a ďalšie národy pobývali pred vekmi na území dnešného Slovenska. Dnes už nestretneme nikoho z nich, tie národy zanikli pod tlakom migračných tokov vtedajších čias. A v akej miere sa na tom podieľal demografický vývoj, to teda netuším. Slovenský národ dnes stojí pred podobnými rizikami, aké svojho času nezvládli oni. A my dnes vieme, že práve demografický vývoj môže byť tým faktorom, čo rozhodne o samotnej existencii slovenského národa.
Ďakujem za pozornosť.
