Ďakujem, pán predsedajúci. Vážená pani navrhovateľka, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, chcem sa úvodom ospravedlniť, že ak mi vypadne hlas, a tak... (reakcia z pléna), tak mi tuto pani spravodajkyňa navrhuje, že to prečíta za mňa, ale keďže to nemám úplne napísané od slova do slova, tak si nedovolím vyhovieť tejto ponuke a napriek tomu si myslím, že keďže som vystupoval, myslím, k dvom ambíciám zrušiť Mečiarove amnestie, ktoré sú vo výraznom a v zásadnom rozpore s ideou právneho štátu, tak aj počas tejto rozpravy, ktorá hovorí o zmene ústavy, ktorá z môjho pohľadu, a skomentujem to tak, ako to vidím podľa predloženého návrhu, bude predchádzať možnosti prijatia uznesenia, ktoré trojpätinovou väčšinou môže Mečiarove amnestie zrušiť.
Vychádzam zo základnej premisy, že právo a možno právnici mi dajú za pravdu – aspoň v tomto –, že právo je umenie dobrého a slušného alebo dobrého a spravodlivého, hovoril to Celsus. A práve preto som sa za ostatné roky vždy rátal medzi tých, ktorí chceli Mečiarove amnestie zrušiť. Ja som si pripravil taký sumár a chcem poďakovať Parlamentnému inštitútu, že nám to poslal do e-mailových schránok, myslím, že menovite to bol pán JUDr. Hodás, Panenková a Vodráška, ktorí nám pripravili sumár toho, aký osud rušenie Mečiarových amnestií od II. volebného obdobia po súčasné, VII. volebné obdobie v Národnej rade tento návrh mal. Čiže dobre počujete, okrem I. volebného obdobia, ktorého sa Mečiarove amnestie takpovediac týkajú, lebo tam vznikli, neexistuje zatiaľ volebné obdobie, ktoré by neprinieslo do tohto pléna ambíciu Mečiarove amnestie zrušiť.
Konkrétne. V II. volebnom období, čiže sme v rokoch 1998 až 2002, to boli tri pokusy, prvá Dzurindova vláda, ja som si vypísal aj tlače, keby sa tým chcel niekto zaoberať, čiže tlač 520, tlač 772 a tlač 1427. Tieto tri tlače, prvá ambícia, tlač č. 520 prebehla iba prvým čítaním a ďalšie dve mali presne ten osud, aký máme teraz my, čo sa týka Budajovho návrhu a boli posunuté do druhého čítania.
V III. volebnom období bol jeden pokus a to bola tlač 1131, v IV. volebnom období, čiže za vlády, voláme ho tak pracovne, za prvého Fica 2006 - 2010 to boli dva pokusy tlač 103 a tlač 783, tiež prešli iba prvým čítaním.
V piatom období to je vláda Ivety Radičovej, bolo posunuté z prvého do druhého čítania pri tlači 366.
V VI. volebnom období ľudia, ktorí dnes takpovediac stoja v iných politických táboroch, vtedy to bol, možno zaujímavá informácia, Bugár, Matovič, Figeľ, Mihál, Kaník a Miškov predkladali návrh zákona pod tlačou, ústavného zákona pod tlačou 1240 na zrušenie Mečiarových amnestií. Proti tomuto návrhu - a tu musím oceniť konzistenciu pána Číža - boli len traja poslanci, čiže za ostatné obdobie, a to bol pán Číž a pán Reha a pán Kondrót. Ostatní, myslím, že ich bolo 77, sa zdržalo a 57 bolo za. To je obdobie druhej vlády Roberta Fica.
No a v VII. volebnom období sme z hľadiska návrhu Jána Budaja už druhýkrát, alebo keďže už teraz sa bavíme o druhom čítaní, tretíkrát v tomto pléne, prvé bolo veľmi skorá tlač, 37., prvé čítanie, a teda tlač 318, 340, ktoré Ján Budaj reprezentuje aj teraz, a máme ho na stole ako druhé čítanie.
Čím sa líšime vo všetkých týchto návrhoch na zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré odporujú ideám právneho štátu a práva ako umenia dobrého a slušného a spravodlivého, je to, že teraz neprijímame ústavný zákon, ale dávame kompetenciu Ústavnému súdu. Čiže ak to zhrniem znova, dnes ani zajtra nebudeme, alebo teda vo štvrtok, nebudeme hlasovať o priamom zrušení, ale kompetencii Ústavného súdu, že môžme prijať uznesenie na zrušenie Mečiarových amnestií.
Dovoľte mi poznámku, že kde sa toto pri Mečiarových amnestiách a ich rušení objavilo. Podľa mňa mnohí z vás sa snažili odhaliť ideu, zámer alebo motiváciu vládnej koalície prísť s riešením cez skrátené legislatívne konanie a zároveň aj nájsť motiváciu, prečo pôvodných 77 zdržujúcich sa poslancov SMER-u a traja, ktorí boli proti, za ostatné obdobie zmenilo názor na nezrušiteľnosť, a teda sú ochotní uvažovať o zrušení Mečiarových amnestií. Ten motív tu zaznel niekoľkokrát, nebudem o ňom hovoriť.
Druhá časť veľmi často skloňovaná bola o cieli, ako keby aj my z opozície sme boli stavaní pred otázku, aby sme si vyriešili, čo návrh sleduje, a či sa teda zhodujeme v tom, že chceme zrušiť Mečiarove amnestie. V zásade sa hovorilo len o tom, že ak sledujeme ten cieľ, mali by sme podporiť vládny návrh zákona. My sme hovorili, že existuje elegantnejšie riešenie, a to je prijať ad hoc ústavný návrh zákona a nepodrobovať ho procedúre preskúmavania Ústavným súdom. Je to veľmi dôležité, pretože máme niekoľko ústavných zákonov, napríklad o skracovaní volebného obdobia, ktoré nemajú oporu v ústave. Ak by sa tu našlo 30 poslancov a chceli by dať preskúmať aj ostatné skrátenie volebného obdobia pri Radičovej vláde, na veľké percento je toto v rozprave s ústavou, pretože naša ústava pozná iba štvorročné obdobie a nepozná mechanizmus jeho skracovania.
A keď sa skracovalo volebné obdobie, možno niektorí z nás si to pamätáte, že existovali, možno právnici si to pamätajú lepšie, pretože boli v tých komisiách, ktoré pripravovali ústavný návrh zákona, ako to obdobie po páde Radičovej vlády skrátiť tak, aby to mohlo byť ústavne konformné. Čiže áno, naša ústava nepozná mechanizmus preskúmavania súladu ústavného zákona s ústavou. To sa teraz chce zaviesť. A tu práve by som chcel doplniť na minútu štyridsaťštyri poznámku, že je veľmi dôležitá nielen motivácia a nielen cieľ, ale aj tá cesta. Hovoril som to vo faktických poznámkach, že trošička, trošička dosť sa hráme s trpezlivosťou, hráme sa s verejnou mienkou a hráme sa s tým, a hráte sa hlavne vy, dámy a páni z koalície, s trpezlivosťou verejnej mienky, ktorá po 22 od činu alebo 19 rokov od zavedenia Mečiarových amnestií čaká od tohto pléna riešenie.
Pri poslednom návrhu zákona od Jána Budaja som v rozprave povedal, že čaká jedna matka na riešenie tejto situácie a, bohužiaľ, sa jeden otec nedočkal, myslím nebohého pána prezidenta. Preto je pre mňa nepochopiteľný tento právny galimatiáš, ktorý situáciu nieže priamočiaro rieši, ale hľadá možné právne kľučky na to, aby sme sa k tomu cieľu nedobrali, aby ten cieľ nezastal, nenastal.
Chcem tu povedať, že existuje vo mne dôvodná pochybnosť, že tento cieľ nepovedie, tento spôsob a táto cesta nepovedie k tomu cieľu, ktorý všetci sledujeme, a to je to, že nastane u nás právo, ktoré naozaj bude umením dobrého a spravodlivého, a Mečiarove amnestie na základe rozhodnutia Ústavného súdu zrušené nemusia byť.
Ďakujem za pozornosť a napriek tomu, že mi pípa posledná sekunda, chcem vás vyzvať na to, aby sme tieto pochybnosti v sebe vyriešili.
