Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, téma, ktorú rieši návrh zákona, je ťažká. Ľudsky ťažká. Prísť o milované dieťa, je tá najväčšia strata, akú si vôbec viem predstaviť. Všetky rozhovory, ktoré som absolvovala s rodičmi, ktorí prišli o ten najcennejší poklad, vo mne zanechali stopu. Hlbokú. Stopu, ktorú nedokážem a ani nechcem vyhladiť. Krutý osud nevinných detí nás totiž nesmie nechať v žiadnom prípade ľahostajnými. Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka. Naše zákony v tejto oblasti sú také, že pozostalým nielenže nepomáhajú, ale skôr naopak, kladú im polená pod nohy.
Väčšina z nás si nedokáže predstaviť, aké to musí byť pre rodiča, keď po strate svojho milovaného dieťaťa klope na všetky možné dvere v zdravotnej poisťovni a vo všetkých dostane jednu a tú istú odpoveď. Zákonným zástupcom dieťaťa ste boli len do momentu jeho smrti. Následne poistný vzťah zanikol a súčasne platný zákon nám neumožňuje ako zdravotnej poisťovni vydať príbuzným, to jest oprávneným osobám, úplný výpis z účtu poistenca.
Považujete toto za normálne? Ja určite nie. Kde zostala naša ľudskosť? My zákony tvoríme a my sme spoluzodpovední za to, aby sa tento stav zmenil. Ľahostajnosť nemôže donekonečna vyhrávať nad zdravým rozumom.
Rodičia, ktorí majú pochybnosti o úkonoch v rámci poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa k zdravotným záznamom nevedia dostať. Chcú získať podrobnú správu z pitvy ich milovaných detí, ale nedostanú sa ani k nej, pretože súčasne platné zákony to neumožňujú. Sami si odpovedzte, či je normálne, aby takto postavené zákony týrali ešte viac zdecimovaných rodičov a pozostalých, ktorí sú vystavení neľudskej mašinérii štátnych orgánov, čo sa oháňajú mantrou platných právnych predpisov. Frustrácia matiek a otcov je obrovská. A my neurobíme nič, aby sme ju zmiernili? Budeme sa len prizerať či privierať oči namiesto toho, aby sme im aspoň nejako pomohli? Kúsok empatie a ľudského prístupu, ktorý pretavíme do dobrého zákona, by nám všetkým prospelo.
Začalo sa to všetko tým, že som sa stretla s rodičmi detí, ktoré za podivuhodných okolností odišli na druhý svet. Oni od nás nečakajú zázraky, pretože keď vám zomrie dieťa, tak taký zázrak, aby ste dokázali žiť tak ako predtým, neexistuje. Verte mi. Chcú len spravodlivosť. Aspoň kúsok spravodlivosti, ktorá by im pomohla nájsť odpoveď na trýznivé otázky, ktoré ich trápia odvtedy, čo ich deti odišli na večnosť. Dlhujeme to všetkým deťom, ich obetavým rodičom a všetkým pozostalým: Jakubka, Sebinka, Simonky, Maroška, Timejky, Dianky, Ivka, Ninky a mnohých ďalších. Som presvedčená, že je to v našich silách.
Mimochodom, aj jedna zo súkromných zdravotných poisťovní už potvrdila, že prístup k informáciám o zosnulom je z pohľadu praxe v súčasnosti pre pozostalých naozaj prebyrokratizovaný a komplikovaný. Dôležité pre nich je, aby sa bral ohľad predovšetkým na ochranu týchto údajov pred neoprávnenými osobami, to jest osoby požadujúce tieto citlivé údaje by museli jednoznačne a nespochybniteľne preukázať oprávnenie na takýto prístup. Celkovo sa vyjadrili, že náš legislatívny zámer má potenciál pomôcť pozostalým, čo je presne to, čo týmto návrhom chceme dosiahnuť.
Pokiaľ ide o pitevné protokoly, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou priznal, že zákon dnes explicitne nerieši ich poskytovanie príbuzným. Zároveň dodal, že pred troma mesiacmi navrhol ministerstvu zdravotníctva legislatívnu zmenu, ktorá by v zákone zadefinovala poskytovanie údajov z pitevného protokolu okrem iného aj blízkym osobám. Už aj z tohto dôvodu som presvedčená, že náš návrh by mohol nájsť široký konsenzus. Samozrejme len vtedy, ak nám ide bezvýhradne o to, aby sme pomohli pozostalým, ktorí sú ťažko skúšaní osudom.
Inak podobné prekážky, aké som spomínala v predchádzajúcich odsekoch, sa dotýkajú tiež zmien v Civilnom sporovom poriadku. Ako je možné, že na rozdiel od spotrebiteľa či zamestnanca nemá pacient postavenie slabšej strany? Prečo nepožíva zvýšený stupeň ochrany? Prečo musí čakať na orgány činné v trestnom konaní, aby ho vôbec mal?
Podstatným bodom návrhu zákona je skutočnosť, že sa ním upravuje konanie vo veci žaloby o náhrade škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a pri výkone verejnej moci. Občania musia mať pred súdom rovnocenné postavenie, nemôžu byť už na začiatku znevýhodňovaní pred byrokratickou mašinériou štátu.
V tejto súvislosti navrhujeme tiež zmenu v miestnej príslušnosti prenesením na tri okresné súdy v sídle krajských súdov, keďže sme presvedčení, že vysoko špecializovaná problematika tzv. medicínskych sporov si zaslúži malý počet okresných súdov, čím sa stane ich špecifickou agendou. Špecializácia je v tomto prípade určite lepšou alternatívou, podľa mňa jednoznačným krokom dopredu.
V neposlednom rade problémom je tiež skutočnosť, že žalobcovia vo veci poškodenia zdravia, resp. úmrtia nie sú oslobodení od platenia súdneho poplatku ani od povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazov. Snažme sa pomáhať najlepšie, ako vieme, nevystavujme ich čím väčšej byrokracii len preto, aby sme ich odplašili od úmyslu domáhať sa pravdy, nech je už akákoľvek.
Teraz si dovolím zacitovať list, ktorý bol zaslaný aj pánovi premiérovi, a spomenúť jeden prípad. Takže citujem: "Ja Jana Jarašová v mene svojej dcérky Dianky, mala len osemnásť mesiacov, ktorá zomrela v októbri 2017 v dôsledku závažného pochybenia detského oddelenia nemocnice v Galante na rotavírus, s neskorším odhalením určitého druhu salmonelózy.
Dianka nastúpila na toto oddelenie v piatok ako nedehydrovaná. Následkom ignorácie lekárov a celého oddelenia jej navodili na tomto oddelení komplikovaný rozvrat vnútorného prostredia. V sobotu poobede Didka dostala kŕče a cirka pol hodinu nato prestala dýchať. Privolaný primár so službukonajúcou neatestovanou lekárkou nevedeli, čo sa deje. Stále len opakovali, že ani oni to nechápu. A ja som to mala chápať? Ja len viem, čo som videla a zažila, ale žiaľ, pochopila som to až neskoro. Nadopovali ju diazepamom, nevedeli, koľko jej ho aplikovali, nevedeli spustiť prístroje, nemali intubačnú sadu na JIS priamo na oddelení ani správnu veľkosť masky na rozdýchanie pre dojčatá. Nakoniec, keď prestala dýchať a konečne po niekoľkých dlhých, cirka 20 minútach ju zaintubovali, nevedeli spustiť prístroj. Museli preň utekať na novorodenecké oddelenie, ktorý mal dýchať za ňu. Predo mnou sa rozprávali, ako keby som tam ani nebola. Všetko, čo som na JIS zažila, videla a počula, popreli vo svojich výpovediach. Veď áno, slovo proti slovu.
Potom Didku previezli vrtuľníkom do Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave, chceli sa zbaviť zodpovednosti. Chceli sa zbaviť zodpovednosti. V Bratislave sa snažili mi ozrejmiť situáciu a až tam som si uvedomila, čo sa v Galante stalo. Že mi Didku nechali umierať na rukách s tvrdením, veď len spinká, je unavená. Ale ona mi celý ten deň upadala do kómy. I keď vedeli v Bratislave, že je to beznádejné, stále sa snažili pre ňu a pre nás urobiť maximum. Dianka mala tak poškodený mozog, že tlak mala 80 a normál je 8. V nedeľu ráno o štvrtej hodine nám oznámili, že náš anjelik zomrel. Plakali s nami sestričky, lekári, lebo na tomto oddelení berú svoju prácu ako poslanie, nie ako biznis.
Podali sme podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale celých dlhých osem mesiacov stále čakáme na pravdu. Podali sme aj trestné oznámenie, kde za celých sedem mesiacov nechali len vypršať lehoty na dôkazový materiál, kde za celých sedem mesiacov vypočuli len štyri osoby. Máme zase len veriť? Nie som presvedčená, že tento štát, polícia, robí všetko pre to, aby sme zistili pravdu, i keď my ju už vieme. Ako je možné, že na oddelení je neatestovaný lekár? Ako je možné, že po smrti nášho anjelika tento akože lekár dostane atestáciu, i keď je pod vyšetrovaním úradu nad zdravotnou starostlivosťou? Ako je možné, že lekár, podotýkam primár oddelenia, nevie spustiť prístroje, ktoré majú zachrániť vaše dieťa? Ako je možné, že primár nevidí opuch mozgu na CT? Ako je to možné, že vás nechajú ísť za vaším umierajúcim dieťaťom s vedomím, že jeho stav je stabilizovaný? Prečo sa stratili výsledky z okresnej hygieny, že Dianka mala potvrdenú salmonelózu, a vy máte len svedka zamestnankyňu okresnej hygieny? Ako je možné, že taká bolesť a smrť ostane bez vyvodenia dôsledkov? Nezabili nám len Didku, ale zabili nás všetkých, ktorí sme ju milovali."
Vážený pán predsedajúci, pani poslankyne, páni poslanci, urobme spoločne správny krok, ktorým bude schválenie oboch návrhov zákonov. Oba predkladané zákony majú ambíciu občanom pomáhať. To by mala byť alfa a omega nášho pôsobenia v politike.
Ďakujem pekne za pozornosť.
