Vážený pán predsedajúci, vážená pani verejná ochrankyňa ľudských práv, poslankyne a poslanci, k tejto téme širokospektrálnej by sa mali hlásiť a ozývať asi mnohí predstavitelia verejnej správy, pretože, tak ako v mnohých témach, ktoré sa dotýkajú životného prostredia a zdravia občanov, ide o synergiu a ide o dlhú a bolestivú ranu vlastne, ktorá zostala po tzv. socialistickom hospodárení prevažne v našej krajine.
Treba povedať, že,...
Vážený pán predsedajúci, vážená pani verejná ochrankyňa ľudských práv, poslankyne a poslanci, k tejto téme širokospektrálnej by sa mali hlásiť a ozývať asi mnohí predstavitelia verejnej správy, pretože, tak ako v mnohých témach, ktoré sa dotýkajú životného prostredia a zdravia občanov, ide o synergiu a ide o dlhú a bolestivú ranu vlastne, ktorá zostala po tzv. socialistickom hospodárení prevažne v našej krajine.
Treba povedať, že, samozrejme, máme aj environmentálne záťaže, ktoré sú staršieho dáta z prvej republiky a dokonca zo stredoveku, ale počtom a škodlivosťou sa, žiaľ, nevyrovnajú a nemôžu ani porovnať s tým, čo zostávalo často po neodbornej a extenzívnej buď ťažbe, alebo spracovaní rúd, alebo iných materiálov, ktoré sa odohrávali po 2. svetovej vojne a často pokračovali aj neskôr. Dokonca niektoré znečisťovania aj pokračujú napriek predpisom až do týchto chvíľ.
Vítam, že pani ombudsmanka sa venovala tejto oblasti, nie už tak, že nekonzultovala s ministerstvom životného prostredia, ale je to jej právo. Napokon konkrétne prípady, o ktorých rozpráva aj tematika sa týka najmä ministerstva vnútra, pretože, žiaľ, ministerstvo životného prostredia neriadi odbory životného prostredia, akokoľvek je to absurdné, ale riadi ich stále ešte ministerstvo vnútra. A tak aj to rozhodovanie, ktoré je v prvom rade na týchto odboroch a na súdy sa dostáva spravidla až neskôr, nevieme nijak ovplyvniť. Ešte menej vieme ovplyvniť, samozrejme, potom vlečúce sa spory na súdoch.
O čo ide a čo ma trochu sklamalo na správe pani ombudsmanky, no skoro nič ma nesklamalo, lebo ja by som bol za to, aby rovnakú správu, aby sme tu rovnako diskutovali aj o poškodzovaní zdravia z ovzdušia, aj o poškodzovaní zdravia z pôdohospodárstva prechemizovaného, pretože tá vysoká úmrtnosť, nízka miera dožitia, množstvo rakoviny, ktorej sme jedna z prioritných krajín, to sú všetko vlastne pramienky poškodenia životného prostredia, ktoré sa nakoniec stekajú práve do týchto oficiálnych štatistík, ktoré ukazujú, že na Slovensku nedá sa veľmi povedať, že je tu zdravo žiť a nedá sa povedať, že človek tu má naozaj slušné šance na dlhý a zdravý život.
Na mnohých miestach nám život skracujú chemické a iné škodlivé látky pochádzajúce z ovzdušia, z potravín, z pôdy, pochádzajúce z envirozáťaží, čiže envirozáťaže najmä z hľadiska prenikania, samozrejme, do vody, do podzemných vôd a do pôdy z obrovskej petrochémie, z obrovských ďalších výrob. Však sme naozaj kedysi slúžili ako výrobňa polotovarov. Možno viete, možno neviete, taký viskózový hodváb sa na území dnešného, dnešného, ako sa to dnes volá, CHZJD, ako sa, Istrochem, vyrábalo pre celý socialistický sektor a viete prečo? Lebo tam bolo treba používať sírouhlík a nikto nechcel, nikto nechcel takú špinavú výrobu. Takisto gumárenské urýchľovače sa tu v Bratislave vyrábali. Vyrábala tu Gumonka, bola Káblovka, je tu Slovnaft.
Žiaľ, pani ombudsmanka sa veľmi mýli, ak si myslí, že 350 mil. je treba na odstránenie envirozáťaží Bratislavy. Toľko zhruba sa odhaduje iba na Istrochem. Poďme hovoriť o tých ďalších. A naše mesto nielenže je hlavné mesto, ktoré je bezkonkurenčne najšpinavšie chemickými záťažami, aké poznáme v Európe, ale je to aj jediné mesto v Európe, ktoré leží nad najväčším zásobníkom podzemných vôd, pitných vôd, ktoré sú schopné napojiť 12 miliónov, 12 až 15 miliónov obyvateľov. Tento najväčší prírodný poklad, lebo tá voda je vzácnejšia, než keby sme tam mali ropu alebo keby sme mali neviem aké materiály, tento obrovský poklad je ohrozovaný aj tými spomínanými zvyškami po spomínaných veľkopodnikoch z čias, keď sa nad Bratislavou vznášali nápisy či už na stenách, alebo neónové: "Bratislava, mesto chémie". "Mesto chémie," používali komunisti ako slogan a dneska nám po ich bačovaní zostalo mesto environmentálnych záťaží.
Žiaľ, ale ani inde na Slovensku, ako veľmi správne pani ombudsmanka zdôraznila, nedbali štáty a naši predchodcovia vo vládach o zdravie občanov a nedbali ani o odstraňovanie envirozáťaží až do čias, kým sa zjavili eurofondy a niektorí vychytralci prišli na to, že bolo by dobré si vyčistiť tie sprivatizované podniky. A tu pani ombudsmanka ani nevie, že možno mimovoľne nahráva aj takýmto chúťkam, lebo ak niekde tí úradníci predsa len sa vzpierali potvrdiť, že prevezme štát na svoje bedrá miliónové škody, ktoré, ktorých sa chce zbaviť miliardár, a takých prípadov by som vám tu vedel menovať celé hodiny, tak váhali oprávnene, vážení, pretože predošlé, predošlá vláda prispôsobila zákon nielen tak, že sú napríklad utajované pravdepodobné záťaže, ale aj iné veci sú utajované.
Ako viete, zistilo sa, že geologické prieskumy napríklad pod už spomínaným Istrochemom boli takisto jedným trikom v zákone na desať rokov utajené. Až teraz občania smeli sa dozvedieť aspoň, aspoň merania spred desiatich rokov. Ale zároveň boli zákony vedome manipulované tak, aby napríklad, keď ste vlastník takého Istrochemu, ste ho mohli odovzdať štátu na vyčistenie. Áno, tak jak počujete jak do práčovne, občania sa vám vyskladajú, vám miliardárovi na vyčistenie a potom je štát povinný vám ten pozemok vrátiť. Mne, až doteraz platí, že nemusí prispieť ani halierom, až doteraz platí, vážení, a to sa zasmejete, že my sa mu ešte poskladáme na nájom, keď sme to čistili, na nájom za prevzatie toho majetku. Toto je paródia právneho štátu, kde boli občania okradnutí v privatizácii. Ale tí, ktorí dostávali za päť prstov a šiestu dlaň naše majetky, podpísali, že odstránia envirozáťaže, tí istí, roky prešli, podniky vytunelovali, no ale envirozáťaže zostali. A kto by ich asi tak odstránil? No vy, občania. A zákony sú pripravené na to, aby táto klietka, táto pasca zaklapla. Aby občania, áno, aj tu v Bratislave známym miliardárom často ukrytých za biele kone a za rôzne triky, ale stále veľmi dobre známym boháčom, privatizérom z 90. rokov, aby občania za svoje peniaze čistili pozemky. A, vážení, keby išlo o 300 mil., bolo by to tragické, ale vedeli by sme si predstaviť svetlo na konci tunela. Ale veď nežartujte, v Bratislave to je najmenej miliarda. A to hovoríme o jednom meste. Poďme po Slovensku.
Pani ombudsmanka niektoré lokality spomínala, to je veľký problém. Čiže ministerstvo životného prostredia avizovalo, že naozaj je treba obraňovať aj verejný záujem a spravodlivosť, lebo aj taký pojem ešte stojí za zmienku. Je nespravodlivé a príkro nespravodlivé, aby boli ľudia dvakrát okradnutí a dokonca niekedy tými istými. A niekedy ich nasledovníkmi alebo vychytralými dedičmi.
Pred 30 rokmi sa odohrávala lúpež storočia, ak nie tisícročia. A my budeme ešte doplácať? Uvedomte si, že za niektoré podniky, za ich vyčistenie by sme dnes mali zaplatiť viac, než bola ich vtedajšia cena. To je podľa môjho názoru neprijateľné a je našou povinnosťou ako zástupcov občanov chrániť ich záujmy. Samozrejme, rovnako aj záujmy na očistenie od envirozáťaží a takisto aj záujmy, aby neboli druhýkrát okradnutí. Je to balans, ktorý verím, že aj pani ombudsmanka pomôže nastaviť. Viem, ako sa o to zaujíma i pani prezidentka. Ministerstvo príde s iniciatívou, budeme diskutovať široko, je to, týka sa to naozaj každého. Odstraňovať, naozaj odstraňovať tieto záťaže sa budú dlhé roky. Možno nikto z nás už nebude v tejto sále, keď ešte stále naši potomkovia budú zápasiť s týmto svinstvom, ktoré sľubovali privatizéri, že všetko odstránia a za to dostali lacné podniky. Niektorí za korunu, lebo sú tam envirozáťaže. No a ako ľahko sa na podniky potom brali úvery, z toho bolo to veľké vytunelovanie bánk, ktoré si mnohí pamätáte. A ani to nestačilo. Išiel kolotoč peňazí, často ide až podnes. Tá spomínaná Poša je ilustráciou, kde budú trestné konania, pretože spreneverili sa svojim povinnostiam aj orgány štátu, aj inšpekcie životného prostredia a všetci zainteresovaní sa pozerali, ako sa do Poše naďalej valí škodlivina a jedovaté látky. Každý ten prípad je trochu iný. Nemožno hádzať ani všetkých podnikateľov, ktorí kedysi privatizovali, do jedného vreca. A nechcel by som, aby to tak vyznelo. Ale existuje naozaj kategória hochštaplerov, ktorí za lacno privatizovali kvôli envirozáťažiam, a nemali to svedomie, často tam aj žijú, pozerajú sa do očí tým ľuďom v Michalovciach, tým ľuďom v okolí Strážskeho, no ale peniaze im nesmrdia.
Budem sa snažiť jednak otvorene vám o tom hovoriť a jednak ešte verím, že tento rok do legislatívneho procesu alebo aspoň na diskusiu predloží ministerstvo životného prostredia zákon, v ktorom náklady štátu, ktoré bude mať pri čistení, sa stanú ťarchou na majetku, a tak aspoň čiastočne všetkými nástrojmi, ktoré budeme mať, sa budeme snažiť zmierniť škody, ale tým aj zreálniť to očistenie Slovenska od envirozáťaží. Ak to má byť, vážení priatelia, len na nás, na občanoch, tak to je vlastne nemožné vyčistiť envirozáťaže. Náš rozpočet na to nemá vôbec prostriedky. Ak napríklad pani ombudsmanka dúfa, že peniaze z fondu obnovy, no tak, žiaľ, fond obnovy smeruje najmä na klimatickú zmenu a že Slováci si nechali rozkradnúť majetky a tým ľuďom, tí ľudia mali svedomie ani len, ani len nevyčistiť tie envirozáťaže, to Európania pokrčia plecami. Aj oni majú svoje problémy, aj oni majú svojich zlodejov a každý národ nech si poradí so zlodejmi, ako vie. My sme sa nechali okradnúť a teraz nás by niektorí z nich chceli okradnúť druhýkrát. To je na nás. Čiže, žiaľ, fond obnovy nevyzerá zatiaľ na to.
Ja som dával, úprimne vám poviem, pol miliardy som navrhoval, aby vláda bojovala, vyčlenila na očistenie envirozáťaží. Spolu aj s nejakými eurofondami postupne, samozrejme, je to nič, ešte stále je to málo, ale bolo by to veľká pomoc. A zatiaľ to vyzerá, že môžme sa spoliehať iba na fondy EŠIF, teda Európske štrukturálne fondy. Ale slovenský rozpočet by túto úlohu neutiahol. Aj tam som ja veľmi šťastný, že Európania pomáhajú, lebo v životnom prostredí náš rozpočet vlastne nedáva nič, nič. Všetko, čo v životnom prostredí zachraňujeme, je z prostriedkov Európskej únie.
No, na záver hádam toľko, že pani ombudsmanka určite tiež pomohla tou správou k tomu, že venujeme pozornosť envirozáťažiam. Ja týmito faktami pomerne ponurými, ktoré som vám povedal, zas nechcem, nechcem vyvolať náladu nejakú defetistickú, že je to stratený boj. Ten boj nemôže byť stratený. My nemáme inú krajinu. My len túto krajinu máme aj naše deti a sme povinní im ju zanechať v lepšom stave, než sme ju prevzali. Ale je pravda, že sme ju prevzali po rokoch šafárenia komunistického režimu, ktorý vlastne všetko robil pre okamžitú výrobu, pre okamžité výsledky a často aj neodborné výsledky a dôsledkom toho sú tieto obrovské haldy.
Keď si predstavíte len na okraj, že Niklova huta práve za to, že sme v socialistickom tábore, tak kupovala, kupovala rudu iba z Albánska, ktorá bola špecifická tým, že má 99,8 %, 8 až 9, hlušiny a jedno, jednu desatinu percenta niklu. Ten obrovský závod, ktorý tam stále hrdzavie na gigantickom pozemku, ktorý môžte vidieť, keď vyleziete na haldu po Niklovej hute, tak ten mlel dňom-nocou túto hlušinu, aby vyťažil, lebo bola k ničomu, to bola katastrofa, ale bolo to sprijateľné na Albánsko, aby vyťažil to jedno, tú maličičkú časť a všetko ostatné nám tam zostalo. To je jeden z príkladov, že to socialistické hospodárstvo bolo katastrofálne a vidíme, keď po ňom vidíme tie zvyšky, tak vidíme cenu. Lebo to bol teda veľmi drahý nikel a ešte nám sa teraz predraží.
Samozrejme, že envirozáťaže aj tie samotné lokality, napokon aj táto Niklová huta Sereď prešli, dokonca aj tie hlušiny, najrôznejšími majetkovými vzťahmi, a preto budeme hľadať, verím, že aj s mnohými z vás, také právne riešenie, aby sa to neťahalo dlhé roky, aby sa najmä tie vlastnícke vzťahy dali stanoviť v nejakom reálnom čase. Tam váš návrh smeruje veľmi správnym smerom, že to už musí mať nejaký koniec. Samozrejme, tie prieťahy spôsobujú najmä majitelia, ktorí sa z toho chcú vyzuť. Sú tam triky - rozdeliť pozemok, hej. Rozkúskujem ten pozemok a tú hlušinu, tú škodlivú skládku alebo obrovské jazero jedu, to je Predajná, ktorá bola takto delená bývalým privatizérom, tak tú nechám obci, občanom, nech to čistia. Čiže tých trikov právnych, bielych koní a tak ďalej je tam, je to celá škála, čiže bude si to vyžadovať spoluprácu parlamentu a musíme prelomiť tento problém, aby to naozaj netrvalo roky, aby sa tí, ktorí môžu ešte byť volaní k zodpovednosti za svoje niekdajšie výhody, zodpovedali. Lebo výhody použili a envirozáťaže by chceli, aby sme čistili my. Ale zároveň, aby občania sa nemuseli obávať, že sa nedočkajú nikdy nejakého vývoja.
V prípade tých najznámejších envirozáťaží pani ombudsmanka spomínala populárne Chemko Strážske - PCB látky. Práve dnes som rokoval znovu s ministrom vnútra, resp. s jeho štátnym tajomníkom, lebo pán minister je v karanténe. A na budúcu vládu v stredu bude predložený materiál so sumou na vytvorenie kaziet, kde budú uzavreté, uzavreté PCB látky, ktoré sa nachádzajú v budovách, ktoré sú v rozklade, to je tam tzv. prasačinec a čierna budova. Tie látky, ktoré sú v zemi alebo ktoré sú v atómovom kryte, ktorý tam je, tie sú relatívne intaktné. Práve v tomto prasačinci hrozí, že už sa rozpadne úplne a dážď a sneh bude roznášať tie látky do okolitej prírody, tak tomu ideme rýchle zabrániť. To bude taká SOS akcia s tým, že tá skutočne záchranná akcia začne na jar, a to aj odstraňovaním v tom lese. Samozrejme, vo všetkých týchto prípadoch znovu je ten problém, že majiteľ je známy. A štát tam ide investovať milióny, desiatky možno miliónov. To sa ukáže, keď sa to celé otvorí. Preto je potrebný ten posun zákona, ktorý nám zabezpečí, že keď dáme verejné prostriedky do súkromného majetku, tak budeme mať nejaký vzťah k tomu majetku a budeme môcť očakávať aspoň čiastočné splatenie vysokých nákladov, ktoré táto, takéto operácie odstraňovania envirozáťaží budú vyvolávať.
Tak či onak je našou občianskou povinnosťou o tomto, o tejto tienistej stránke životného prostredia hovoriť, hovoriť o nej otvorene. Tým, že sa zametá pod koberec táto téma, tým sa naozaj nič neriešilo a viac-menej sa dlhé roky zametala. Až vravím, keď zistili, že možno by sa takto dali tunelovať eurofondy, tak sa zrazu legislatíva trochu pohla.
Ďakujem pekne a ešte raz ďakujem pani ombudsmanke za jej úsilie. Verím, že komunikácia s ministerstvom životného prostredia bude z jej strany alebo obojstranne intenzívnejšia a že do toho zapojíme aj naozaj tie ostatné rezorty, ktoré nám môžu pomôcť.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis