Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, začnem podobne ako prvý vystupujúci pán exminister a poslanec Kamenický. Ja na rozdiel od neho si myslím, že očkovanie by povinné byť malo, a teda mrzí ma, že to z toho návrhu zákona vypadne, aj keď uznávam, že to tam nemuselo byť, že to, že to je vec, ktorú sme mohli riešiť, a teda dúfam, že budeme riešiť pri nejakej inej príležitosti, ale považujem za dôležité povedať, že si myslím, že povinné očkovanie je dobrá vec, je potrebná vec a mali by sme k nej pristúpiť, ale netýkať sa tu priamo COVID-u a ani to tak nebolo myslené v tom návrhu.
Pán poslanec Jarjabek nám tu vyčítal, že my používame od 6. marca tento zákon a nič sme na ňom nezmenili. No ja by som si dovolil pána poslanca Jarjabka upozorniť, že 6. marca sme tu mali vládu Petra Pellegriniho, vláda Igora Matoviča nastúpila až 21. marca, čiže tie prvé opatrenia boli prijaté za vlády Petra Pellegriniho, a ak boli sporné, tak boli sporné od začiatku. A je faktom, že zákon, ktorý dnes musíme meniť, bol prijatý v roku 2007 za čias prvej Ficovej vlády a bol nastavený zle. To, že to, že za tie roky sa to neukázalo, že sme tu nemali pandémiu podobnú COVID-u, je iná vec, nikto, nikto to nepredpokladal, ale je fakt, že ten zákon bol nastavený zle a ukázalo sa to práve teraz a to, čo my ideme robiť, je, to, čo aj bolo v tom zákone zle, chceme nastaviť lepším spôsobom, chceme nastaviť tak, aby tie právne pochybnosti, ktoré súčasné znenie zákona vyvoláva, neboli.
Pán poslanec Šimko tu povedal, že pán minister Sulík spochybňuje opatrenia, ktoré ideme dnes prijímať, no to je drobné nedorozumenie. Pán poslanec (minister, pozn. red.) Sulík má kritický názor na opatrenia, ktoré ide prijímať Úrad verejného zdravotníctva, ktoré sa týkajú prevádzky reštaurácií. Opatrenia, alebo teda zákon, ktorý my tu dnes ideme prijímať, sa týka nastavenia právneho prostredia pre tie opatrenia. My ideme zmeniť zákon a ideme vytvoriť právny rámec preto, aby sa tie opatrenia realizovali právne čistým spôsobom. A to evidentne je pozitívum predkladaného návrhu zákona, odhliadnime od toho skráteného legislatívneho konania, odhliadnime teraz od niektorých vecí, ktoré aj ja v tom návrhu zákona považujem za problematické. Ale je nesporné, že ten zákon a právne vyčistí spôsob prijímania opatrení v záujme ochrany zdravia. To je nesporné pozitívum a je to veľmi dôležité, lebo všetky opatrenia, ktorými sa zasahuje do základných práv a slobôd, sa majú realizovať spôsobom, ktorý je právne jednoznačný. A nemusí to byť, nemusí to byť spôsob, s ktorým sme všetci uzrozumení, s ktorým všetci súhlasíme.
Ja si napríklad myslím, že tie zásadné zásahy v základných právach a slobôd, tie celoplošné zásahy by nemal robiť Úrad verejného zdravotníctva ako rozpočtová organizácia ministerstva zdravotníctva, malo by ich robiť prinajmenšom ministerstvo zdravotníctva alebo vláda Slovenskej republiky. Lebo sú to zásadné zásahy do základných práv a slobôd a mal by ich robiť orgán tomu zodpovedajúci.
Ale napriek tomu, že v tomto zákone ostáva v kompetencii Úradu verejného zdravotníctva, sa to právne vyčisťuje a je to lepšie ako ten súčasný stav, čiže ten zákon posúva tú právnu úpravu smerom k lepšiemu. Čiže aj keď to bude upravené nie tým spôsobom, akým by som si povedzme ja predstavoval, bude to upravené právne čistým, právne čistejším spôsobom a to je dôležité.
K tej debate o tom, ktorý orgán by o tom mal rozhodovať, samozrejme, sa môžme niekedy v budúcnosti vrátiť a samozrejme, že to nie je vec, ktorá, ktorá sa dá vyriešiť v takto skrátenom legislatívnom konaní.
Ja som včera vo svojom vystúpení v prvom čítaní upozornil na problém, ktorý tam vidím a ktorý sa týka preskúmateľnosti opatrení Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva Ústavným súdom podľa čl. 125 v konaní o súlade právnych predpisov. Keďže opatrenia majú mať charakter všeobecne záväzných právnych predpisov a podľa toho návrhu by mali byť, by mali byť preskúmateľné Ústavným súdom, upozornil som na to, že ústava v čl. 125 ods. 1 písm. b) umožňuje preskúmať všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pričom Úrad verejného zdravotníctva nie je ostatným ústredným orgánom štátnej správy, lebo nie je menovaný, menovaný v tom zákone. A v písmene d) zase všeobecne záväzných nariadení, teda všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy, tak som sa pýtal, či regionálne úrady verejného zdravotníctva sú miestnymi orgánmi štátnej správy, a keď aj áno, či aj Úrad verejného zdravotníctva je miestnym orgánom štátnej správy a tam som mal pochybnosť. Ale teda v zmysle diskusie, ktorú sme mali na ústavnoprávnom výbore, je to tak, že Ústavný súd vykladá toto ustanovenie tak, aby nevylúčilo možnosť preskúmania všeobecne záväzných právnych predpisov ani iných orgánov štátnej správy, ktoré nie sú definované ako ústredné, ostatné ústredné orgány štátnej správy. Čiže v zmysle prístupu Ústavného súdu je aj Úrad verejného zdravotníctva miestnym orgánom štátnej správy, a pokiaľ vydá všeobecný záväzný právny predpis, bude možné ho preskúmať pred Ústavným súdom, či je v súlade so zákonom alebo s ústavou, alebo s medzinárodnými dohovormi. Čiže myslím si, že toto by malo byť v poriadku.
A toto je opäť veľmi dôležité, lebo, lebo jeden z najväčších problémov tej právnej nejasnosti ohľadom povahy opatrení Úradu verejného zdravotníctva bolo práve to, že aká je možnosť sa proti tomu brániť, keď sme nevedeli, či sú to rozhodnutia v správnom konaní individuálne správne akty, ktoré je možné napadnúť na súde, alebo všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré je možné napadnúť na Ústavnom súde, tak nebola jasná možnosť právnej obrany, teraz tá možnosť bude vyjasnená a opäť je to, je to dôležité.
K niektorým z tých konkrétnych ustanovení, ktoré boli, ktoré boli diskutované, ktoré boli predmetom kritiky, okrem konkrétnych opatrení, ktoré sa tam dopĺňajú, sa tam dopĺňa aj jedno takpovediac všeobecne ustanovenie 40..., § 48 ods. 4 písm. z) a ďalšie, teda že úrad môže nariadiť opatrenia, teda ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorým môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Toto vyvoláva obavu, že môže Úrad verejného zdravotníctva robiť čokoľvek, ale nie je to tak. Nemôže to byť čokoľvek, musia to byť opatrenia, ktoré sú iba v nevyhnutnom rozsahu, iba na nevyhnutný čas a sú to opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejného zdravia. Čiže nemôže to byť čokoľvek. Ak by to bolo čokoľvek, tak už, už máme možnosť to preskúmať, máme možnosť, možnože sa skupina 30 poslancov obráti, obráti na Ústavný súd a požiada ho, aby posúdil súlad konkrétneho opatrenia so znením zákona. A ak to nebude nevyhnutné opatrenie, tak takéto opatrenie bude označené za nesúladné so zákonom.
My sme na ústavnoprávnom výbore diskutovali aj o tom, žeby sme, žeby sme zaviedli nejakú špeciálnu kontrolu vo vzťahu k tomuto ustanoveniu, ktoré na rozdiel od tých ostatných, ktoré sú jednoznačne a explicitne zadefinované, predsa len vyvoláva nejaké, nejaké pochybnosti, kolegovia aj prichádzali aj s nejakými návrhmi alebo nápadmi, ktoré sa ale teda nakoniec nepremietli do, do spoločnej správy, resp. vôbec sme o nich nehlasovali. Ale myslím si, že ani tu nič nebráni parlamentu, aby si uplatnil napríklad svoju kontrolnú právomoc a pokiaľ bude mať pochybnosti o tom, že či sa nejaké opatrenia napríklad podľa tohoto písmena z) vykonávajú spôsobom alebo schvaľujú spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom, tak si môže tie informácie vyžiadať od Úradu verejného zdravotníctva, môže ich prerokovať, posúdiť, môže sa, môže sa pýtať na konkrétne opatrenia. Ak dospeje k záveru, že je tam nejaký problém, tak môže napríklad navrhnúť zmenu právnej úpravy, čiže možnosti kontroly tam nepochybne sú.
Ďalšia vec, o ktorej hovoril pán poslanec Vetrák aj na výbore a dotkol sa jej aj vo svojom vystúpení pred chvíľou v pléne, týka sa toho, že ustanovenia zákona o tvorbe právnych predpisov sa nebudú vzťahovať na vyhlášky, teda tie opatrenia týkajúce sa, týkajúce sa, teda týkajúce sa neurčitého počtu osôb, čo je určitý problém. Mali sme diskusiu, či to náhodou nie je nepriama novela zákona o tvorbe právnych predpisov, či by to nemalo byť upravené aj priamo v zákone o tvorbe právnych predpisov, či by sa niektoré ustanovenia zákona o tvorbe právnych predpisov nemali vzťahovať aj na tvorbu vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva. Ja sa tiež domnievam, že áno, nie všetky, nemôže tam byť určite štandardné pripomienkové konanie, aké býva v návrhoch zákonov, ale niektoré ustanovenia zákona o tvorbe právnych predpisov by sa mohli vzťahovať. Ale opäť nič nám nebráni, aby sme, aby sme túto právnu úpravu v budúcnosti zmenili napríklad špecifikáciou toho, ktoré ustanovenie zákona o tvorbe právnych predpisov sa majú vzťahovať aj na všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré vydávajú miestne orgány štátnej správy, ktorým je napríklad aj Úrad verejného zdravotníctva.
V tejto súvislosti by som si dovolil upozorniť teda na prechodné ustanovenia, o tom tu tiež kolega Vetrák, Vetrák hovoril, ktoré nejdú, nie sú retroaktívne, nejdú do minulosti, robia na 15 dní z tých doterajších opatrení úradu opatrenia typu vyhlášok, teda také, aké, akými budú, budú opatrenia v budúcnosti. Čiže nie je to, že niečo zmeníme smerom do minulosti, zmeníme to smerom do budúcnosti a dávame im obmedzenú dobu platnosti 15 dní, ak dovtedy nebudú nahradené, nahradené opatreniami v zmysle novej právnej úpravy, teda vyhláškami, tak stratia platnosť a účinnosť.
Len otázočku, teda je to vec, na ktorú som prišiel až ráno, nenapadla mi pri, pri diskusii včera na výbore, to prechodné ustanovenie hovorí o tom, že "opatrenia Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 do nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa považujú odo dňa účinnosti tohto zákona", tu už je to zmenené znenie, "za vyhlášky podľa § 59b tohto zákona" atď.
Len sa teda chcem spýtať, že či všetky opatrenia, ktoré vydal Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva majú tento charakter, teda ide o niečo na spôsob právnych predpisov. Lebo niektoré z tých opatrení, ktoré v minulosti boli prijímané, mali skôr charakter individuálneho správneho aktu, teda rozhodnutia, rozhodnutia v správnom konaní a boli adresované nejakému konkrétnemu okruhu subjektov. Čiže neviem, či také ešte nejaké sú dnes v platnosti a účinnosti, ale ak áno, tak tie nemajú, nemajú povahu, povahu vyhlášok, ale to je teda len otázka, či aj z nich ideme, ideme robiť na tých 15 dní vyhlášky.
No a otázka, nemôžem obísť otázku náhrady škody, o ktorej sme tiež diskutovali aj na ústavnoprávnom výbore. Ideme do § 58 doplniť ustanovenie, že "právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené". Čiže už dnes nie je možné považovať za škodu, ak sa schváli nejaký zákon alebo všeobecne záväzný právny predpis, ktorým sa uložia určitým subjektom určité povinnosti a vzniknú im nejaké náklady, to nie je škoda. To, ako vznikajú tým nejaké náklady, keď zakážeme fajčenie v prevádzkach, keď, keď máme nejaké požiadavky na úpravu prevádzok, hygienické, ekologické, niekde sa musia dať nejaké filtre, niekde sa, niekde sa musí dať nejaká čistička, sú s tým, sú s tým spojené náklady, ale nie je to v zmysle právneho poriadku považované za škodu.
Otázka je, samozrejme, primeranosť tých opatrení a povinností a ich rozsah. Ten rozsah je problém v súčasnej situácii, lebo ten rozsah je, nie sú to nejaké dodatočné náklady, v niektorých prípadoch sú to, sú to úplne zásadné náklady.
No, ale máme tu potom problém, možný problém z hľadiska, z hľadiska ústavy, ktorá v čl. 46 ods. 3 hovorí, že "každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom". Keďže toto hovorí, hovorí ústava, tak zrejme by bol možný aj, aj výklad navrhovaného ustanovenia, ktoré by sa tým mohlo dostať do rozporu s ústavou, ktorý hovorí, že každý má právo na náhradu, náhradu škody. Problém by mohol nastať napríklad, keby niektoré z tých opatrení bolo, bolo nezákonné. Lebo tu nehovoríme, nehovoríme o zákonnom opatrení alebo opatrení, ktoré bolo vydané na základe zákona a v súlade so zákonom, čo sa stane, keď to opatrenie bolo, bolo v nesúlade so zákonom. V takom prípade by určite mala prednosť ústava a bolo možné si podľa môjho názoru tú náhradu škody uplatňovať.
To, čo je otázne v tom, v tom navrhovanom ustanovení, že sa nehovorí o právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu opatrení, ale z dôvodu vykonávania opatrení. Kladiem dôraz na slovo vykonávania. Čiže samotné opatrenie môže byť, môže byť zákonné, ale môže byť vykonávané nezákonným spôsobom. A v takom prípade, samozrejme, že nemožno vylúčiť nárok alebo právo dožadovať sa náhrady, náhrady škody.
Ďalšia otázka, ktorá tu vzniká, je retroaktivita. Keď to my teraz schválime, platí to aj do prípadnej škody, ktorá vznikla v minulosti? No nemôže zákon, zákon byť retroaktívny, čiže môže sa to vzťahovať na opatrenia alebo ich dôsledky, ktoré vzniknú smerom do budúcnosti od účinnosti toho zákona, nie smerom do minulosti. Už dnes je, je v zákone ustanovenie, že náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Čiže o toto sa, samozrejme, možno oprieť, ak by si niekto, niekto uplatňoval náhradu škody v dôsledku tých opatrení, ktoré boli, boli prijaté v minulosti, ale nebude sa možné opierať o ustanovenie, ktoré, ktoré tam sa má doplniť v odseku 5, že právo na náhradu škody a ušlého zisku je vylúčené. To môže platiť iba smerom, iba smerom do budúcnosti. Bolo by potom, samozrejme, ak by sa to stalo predmetom nejakého súdneho sporu, predmetom, predmetom posúdenia, že či tá súčasná formulácia, že náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Že či sa tým myslí iba to, že musíte si kúpiť do prevádzky nejaký dezinfekčný gél alebo, alebo sprej, lebo je to súčasť tých opatrení, ktoré boli nariadené, alebo sa tým, tými nákladmi myslia aj náklady v podobe, v podobe toho, že zavrete prevádzku a nemáte žiadne príjmy.
Už to, už to tu zaznelo, ale je potrebné to opakovať. Toto ustanovenie neznamená, že štát nemá kompenzovať straty, ktoré jednotlivým subjektom vznikajú v dôsledku opatrení, ktoré prijíma Úrad verejného zdravotníctva. To je iná otázka. Tie náklady, ktoré máme jednotliví ľudia, jednotlivé, jednotlivé podnikateľské subjekty v súvislosti nielen s pandémiou, ale najmä s opatreniami štátu, v súvislosti s pandémiou sú asymetricky rozložené. Niekto má náklady, že si musí kupovať, kupovať rúška a stojí ho to pár eur, niekto úplne, úplne sa mu zastaví, zastaví podnikanie a tie kompenzácie by teda mali byť rýchlejšie a efektívnejšie ako doteraz, lebo aj to ten rakúsky Ústavný súd, ktorý o tom rozhodoval, prihliadal práve na to, že tam existovali schémy pomoci, balíček na záchranu podnikov a prevádzok a považovali ich za dostatočný, nediskriminačné odškodnenie a aj preto, preto odmietol ten nárok na náhradu škody v dôsledku opatrení prijatých na ochranu zdravia.
Posledných päť sekúnd. Opäť by som chcel apelovať na partnerskejší prístup, pokiaľ ide o skrátené konanie a, a prípravu zákonov a dĺžku prípravy tých zákonov a rokovania o nich.
Ďakujem. (Potlesk.)
