Ďakujem. Mohol by som si to nechať na záverečné slovo spravodajcu, ale považujem za korektnejšie vystúpiť v rozprave, aby prípadne kolegovia mohli reagovať a možno aj pán poslanec Susko, na ktorého chcem reagovať, lebo, lebo myslím, že v jeho vystúpení sa odzrkadľuje mnohé z toho, akým spôsobom prebiehala rozprava k návrhu novely ústavy.
Prvá vec je, že tá rozprava bola rôznorodá, v niektorých prípadoch bola, bola úplne vecná a...
Ďakujem. Mohol by som si to nechať na záverečné slovo spravodajcu, ale považujem za korektnejšie vystúpiť v rozprave, aby prípadne kolegovia mohli reagovať a možno aj pán poslanec Susko, na ktorého chcem reagovať, lebo, lebo myslím, že v jeho vystúpení sa odzrkadľuje mnohé z toho, akým spôsobom prebiehala rozprava k návrhu novely ústavy.
Prvá vec je, že tá rozprava bola rôznorodá, v niektorých prípadoch bola, bola úplne vecná a odzrkadľovala legitímne odlišné názory na to napríklad, akým spôsobom upraviť vzťah ústavodarcu a Ústavného súdu. Tie názory sú rôzne a je legitímne mať rôzne názory na túto, túto vec. A rozhodne, samozrejme, v tomto prípade ústavná väčšina, ku ktorému z tých názorov sa prikloní. Len v niektorých vystúpeniach tento legitímny názorový spor išiel až do absurdných rozmerov, keď sa tu z návrhu, ktorým sa má fixovať stav, ktorý platil v Slovenskej republike od schválenia ústavy do začiatku roku 2019, robí div nie nastolenie totality a ohrozovanie základných princípov demokratického právneho štátu. Tak to jednoducho nie je.
Ja som u pána poslanca Suska zvyknutý skôr na ten, na ten vecný tón, ale v tomto poslednom vystúpení zazneli, zazneli skôr tie alarmistické tóny, ktoré hovorili o ohrozovaní základných princípov právneho štátu alebo o konzekvenciách zo strany Európskej únie, nebodaj aj čo sa týka čerpania eurofondov. Ak si niečo také myslí pán Drgonec, môže si to myslieť, ale to neznamená, že to tak je. No, argument, že jeden človek niečo povie, čo ako úctyhodnú minulosť má za sebou, neznamená, že to tak je, skúsme argumentovať vecne. A teda skúsim to prehnať, aby to bolo jasné. Keby sa Slovenská republika rozhodla, že zruší Generálnu prokuratúru a nahradí ju štátnym zastupiteľstvom, tak si myslím, že žiadne konzekvencie zo strany Európskej únie by prísť nemohli, lebo existujú európske krajiny, ktoré fungujú so systémom štátneho zastupiteľstva, na tom nie je, na tom nie je nič, nič zlé, nič, nič závadné, je to vecou toho, ako je nastavené legislatívne, legislatívne prostredie, a je to vnútornou vecou tej krajiny. A aj keby to urobila Národná rada zákonom alebo zmenou ústavy a zmenou, zmenou zákona a urobila by to napriek nesúhlasu všetkých, úplne všetkých do jedného prokurátora, ich stavovských organizácií a ich orgánov, tak to môže urobiť, lebo o tej veci rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky.
Rovnako to, či bude v ústave zadefinovaný zákaz posudzovania súladu ústavných zákonov s ústavou, nemá nijaké konzekvencie na vzťah Európskej únie so Slovenskou republikou. Preboha, však to nestrašme, ako bavme sa, bavme sa vecne. Národná rada ako ústavodarca môže zveriť Ústavnému súdu právomoc posudzovať niektoré ústavné zákony, môže mu ju uprieť a zakázať alebo to môže nechať na Ústavný súd, je to vecou rozhodnutia ústavodarcu, Národnej rady, ktorá schváli príslušnú zmenu ústavy.
Druhá vec, no, niekoľkokrát sa tu opakoval ten spor o to, že kde má začať tá diskusia, kde sú limity, lebo uznávame asi obaja alebo obe strany toho názorového sporu, že poďme, poďme diskutovať o tom, či nezveríme predsa len Ústavnému súdu nejakú právomoc, právomoc posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou. A v prípade našej pozície je to, je tá debata o tom, že dobre, tak ústava niečo hovorí, ústava túto pôsobnosť alebo právomoc nezveruje, nezveruje Ústavnému súdu, ale výsledkom diskusie môže byť aj zmena ústavy, ktorá to Ústavnému súdu umožní.
Zástancovia opačného názoru tvrdia, že Ústavný súd si tú právomoc vyvodil, prisvojil, privlastnil, kto ako chce, a teda teraz mu patrí a my mu ju ideme zobrať. Ale my tvrdíme, že my mu nejdeme zobrať, my ideme iba explicitne napísať do ústavy to, čo v nej, z nej implicitne, jasne vyplýva.
A skúsil by som takú, takú nejakú analógiu. No, mne sa, mne sa pokazil, pokazil notebook a ja som teraz spravodajcom, tak potrebujem, potrebujem notebook, lebo potrebujem ho k svojej práci. Pán Susko má funkčný notebook a ja by som si ho potreboval od neho požičať, tak si ho zoberiem z jeho stola a začnem na ňom robiť. A pán Susko ho momentálne práve nepotrebuje. A uznáva, že by mi ho mohol požičať na nejakú časť dňa, lebo ja ho potrebujem a on ho nepotrebuje, a ja teda uznávam, že je to síce pôvodne notebook pána Suska, ale ja som si ho, ja som si ho privlastnil. Tak ja sa pýtam, kde má začať tá debata o tom, na akú časť dňa mi pán poslanec Susko požičia svoj notebook? Tak že budem mať ja jeho notebook na svojom stole, lebo som si ho odtiaľ zobral, alebo mu ho vrátim a on ho bude mať na stole a ja ho slušne poprosím, že či by mi, či by mi nemohol, nemohol požičať na dve hodiny, lebo ešte dve hodiny budem potrebovať a on ho nebude potrebovať. Ja neviem. Mne sa zdá logickejšia tá debata tak, že ten notebook bude na strane, na stole pána Suska a ak sa dohodneme, že mi ho požičia na dve hodiny, tak mi ho požičia na dve hodiny. Nie tak, že ja som si ho zobral z toho jeho stola, mám ho na svojom stole a teraz sa poďme baviť, že či ja mu ten notebook na chvíľu, na chvíľu vrátim a zvyšok dňa ho budem mať ja, lebo ja ho potrebujem. A mám na to, mám na to dôvod.
Posledná, tretia vec k tomu procesu. Zazneli tu, zazneli tu viaceré, viaceré výhrady a, samozrejme, je to tak nielen pri novele ústavy, je to tak aj pri novelizácii iných právnych predpisov, že niekedy sa v rámci jednej novely rieši viac vecí, niekedy v rámci medzirezortného pripomienkového konania pribudnú aj nejaké ďalšie návrhy alebo sa nejakým podstatným alebo menej podstatným spôsobom modifikujú tie návrhy, ktoré tam, ktoré tam sú. Pravidlá predpokladajú, že ak sú to zásadné zmeny, tak to má ísť znova do medzirezortného pripomienkového konania, ale je vecou posúdenia toho predkladateľa, čo sú zásadné zmeny a čo nie sú zásadné zmeny a kedy sa pripomienkové konanie opakuje a kedy nie. A nemôže sa to opakovať, opakovať donekonečna, je to skôr výnimočné. A sú situácie, keď jednoducho vás tlačí čas, lebo keď napríklad chcete robiť, robiť reformu súdnictva, no tak nemôžete trikrát opakovať medzirezortné pripomienkové konanie. A rovnako je to tak aj s pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré predkladajú poslanci.
Z hľadiska, z hľadiska legislatívneho procesu môže byť argument, že je čistejšie, ak nejaký návrh, nejaká zmena zákona prejde medzirezortným pripomienkovým konaním od začiatku do konca, alebo v prípade, v prípade poslancov, poslanec, poslancov, tak nech si dávajú poslanecké návrhy zákonov, ale tiež ani z hľadiska, z hľadiska čistoty legislatívneho procesu nie je úplne optimálny spôsob, keď sa zákony prijímajú alebo novely zákonov prijímajú takým spôsobom, že sa ten istý právny predpis otvára desaťkrát, lebo jedna zmena sa týka veci x, druhá vec sa týka veci y, tretia vec sa týka zmeny z, tak je logické, že keď sa rokuje o zmene nejakého zákona a je vôľa ten zákon zmeniť, že sa v priebehu legislatívneho procesu, druhého čítania objavia aj pozmeňujúce, pozmeňujúce návrhy a, samozrejme, že treba hľadať nejaký balans medzi týmito dvoma, dvoma požiadavkami, ktoré sa navzájom bijú. Lebo tak ako je dobré, keď sa zmeny nerobia až v druhom čítaní, tak nie je dobré ani to, keď sa jeden a ten istý právny predpis novelizuje opakovane a opakovane.
No a pán poslanec Susko, aby som sa k nemu vrátil, lebo on ma vlastne inšpiroval k tomuto, k tomuto vystúpeniu, na jednej strane argumentuje, argumentuje tým, že je to ústava, tak mali by sme byť zvlášť zdržanliví, že to nie je novelizácia, novelizácia zákona, obyčajného zákona. A na druhej strane tu argumentuje aj tým, čo teda platí o vzťahu zákona a nejakých vykonávacích predpisov nižšej právnej sily, že keď sa predkladá návrh zákona, ktorý predpokladá vydanie, vydanie predpisu nižšej právnej sily, vyhlášky ministerstva napríklad, tak tá vyhláška by mala byť známa, aby sme, vlastne bolo jasné, že o čom, o čom hlasujeme. Ale teda nie je mi známe, že by rovnaký vzťah platil aj v prípade, že sa mení ústava a nejak sa zakotvuje nejaká nová právomoc, nejaké nové právo alebo nejaká povinnosť, že by automaticky musel byť predložený aj návrh zákona, ktorý toto bližšie upravuje.
Takže budem rád, ak debata aj vo faktických poznámkach ostane, ostane v tej vecnej rovine, lebo mnohé z tých vecí, ktoré riešime, je legitímne mať na ne rôzny názor a rozhodne väčšina, a keď sa tá debata ani teraz, ani v budúcnosti nebude primárne odvíjať nejakým katastrofickým strašením, že tu ohrozujeme základné princípy právneho štátu, lebo to určite nie je pravda.
Ďakujem.
Skryt prepis
