Videokanál poslanca

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán kolega, ja na jednej strane chápem tento váš pohľad na túto problematiku, ale na druhej strane sa na to musíme pozrieť vždy z pohľadu žiaka. Ja keď si spomeniem pol roka, rok, rok a pol dozadu, keď som občas navštívil nejakú hodinu telesnej výchovy, ktorú mali buď žiaci v exteriéri alebo v interiéri, a videl som, že čo nedokážu žiaci 1. alebo 2. stupňa základnej školy, tak niekedy sa mi nad tým naozaj až rozum zastavoval. A ako futbalový tréner, ktorý si prešiel prípravkami až po žiactvo, tak naozaj niekedy človek žasol nad tým, že prišlo dieťa, ktoré bolo v kategórii U13, mal 12 rokov a nevedel urobiť kotúľ. Čiže nie je to chyba ani školského vzdelávacieho systému, nie je to chyba ani nízkeho alebo nedostatočného počtu disponibilných hodín, ale je to chyba v tom, že naše deťúrence sa naozaj málo hýbu. Súhlasím aj s tým, že majú iné možnosti, iné vymoženosti, aké sme mali my, ale to naozaj nie je tým problémom, ktorý musíme riešiť. Pridaním jednej hodiny telesnej výchovy, s ktorým týmto programom alebo s týmto celým plánom ja naozaj môžem iba súhlasiť, týmto deťom neuberáme. Naozaj ako bolo povedané, každá jedna škola, či už bude cirkevná, alebo bude štátna, naozaj bude mať možnosť od jedna po deväť tú jednu disponibilnú hodinu si určiť samú, aká chce, čiže vôbec tou hodnou telesnej výchovy nebude ochudobnená a nebude jej umožnené či už pridať hodinu matematiky, fyziky, chémie, dejepisu, geografie alebo náboženstva, etiky poprípade niečoho iného, čo daná škola uzná za vhodné, kde majú žiaci nedostatky.
Čiže hovorím, v tomto naozaj musíme hľadať spôsoby a nie hľadať nejaké nezmyselné riešenie, že sa to nedá. Všetko sa v tomto prípade dá zvládnuť.

Nič sa nestalo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, ja naozaj súhlasím s tým, čo rozprávate aj vo svojej rozprave, aj v tomto dodatku v rámci faktickej poznámky. Ja len stále rozprávam to, že tieto dve nádoby sú naozaj prepojené so vzdelávaním. Pretože keď si tak hlbšie troška pospomínam do dávnejšej minulosti, tak medzi rokmi ´95 až 2000 ešte stále dobre fungoval taký inštitút doplnkového vzdelávania, to bolo dvojročné pomaturitné štúdium, a vykonával sa tam vlastne taký odbor, volalo sa to že sociálnoprávna nadstavba. Čiže toto bolo veľmi dobré štúdium pre absolventov plného stredného štúdia, ktorí mali záujem o nejakú sociálnu prácu alebo nejaké základné právne vedomosti. Potom sa to nahradilo plnohodnotným štúdiom sociálnej práce alebo terénnej sociálnej práce, alebo komunitnej sociálnej práce, alebo ešte troška fungoval odbor sociálna práca zameraná výlučne na rómske spoločenstvo. Potom sa to skĺbilo len do samotnej sociálnej práce. Čo tým chcem povedať?
Chcem tým povedať to, že ak niekto vykonáva sociálnu prácu či už na úrade práce, na obvodnom úrade, na okresnom úrade, na mestskom úrade, na obecnom úrade, mal by tú sociálnu prácu podľa možností buď študovať, ak na to má, ak na to nemá, vzdelávať sa nejakým spôsobom po svojej vlastnej línii. Ale nerobme zo štúdia sociálnej práce nejaký výťah buď na lepšiu platovú pozíciu alebo na nejakú funkciu, kde sa človek zabetónuje.
Naozaj v západnom svete, keď už budeme sa takto na to pozerať, tak je, ak niekto povie, že sociálny pracovník, tak to je značne vysoký honor, značne vysoký štandard zamestnania.
Na Slovensku, v strednej Európe to tak nie je a bojím sa, že ešte dlhé desiatky rokov nebude. Pretože stále sa na túto pozíciu alebo na pracovné zaradenie pozerá veľmi negatívne alebo s takým opovrhnutím. Čiže ak skĺbime patričné vzdelávanie, výkon funkcie, dáme sociálnemu pracovníkovi, nech vykonáva akúkoľvek prácu, patričný štatút, honor, tí ľudia nám garantovane odchádzať nebudú.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, milí kolegovia, v podstate zákon o sociálnej práci, 219-ka, je veľmi komplexný, veľmi obšírny. Pripúšťam, zmeny sú potrebné, zmeny treba vykonávať. S kolegyňou Žitňanskou sme troška predebatovali, pokiaľ nás pán predseda nevyrušil, ale v podstate mňa tam vyrušuje jedna jediná vec, to, čo sme preberali, tá štvorročná lehota na doplnenie vzdelania. Súhlasím, že ľudí, ktorých máme v sociálnej sfére, sociálnej práci a sociálnej kuratele, alebo v špecializovaných činnostiach, ktorí vykonávajú posudkovú činnosť, musíme v systéme udržať, pretože systém je poddimenzovaný, kvalitní ľudia budú odchádzať vždy za lepším platovým ohodnotením a lepšou nejakou pracovnou morálkou, ktorá na týchto úradoch, povedzme si na rovinu, nie je bohvieaká, ale sú v tomto, v tejto štvorročnej lehote podľa mňa dva také prístupy. Buď je ten prístup špekulatívny, že dotyčný pracovník sa tam chce len na tej stoličke udržať, pretože už značný odchod do dôchodku mu veľmi nechýba, alebo ten človek odďaľuje to svoje vzdelávanie.
Pri sociálnej kuratele je tam dvanásť až osemnásť mesiacov rovnako na dovzdelávanie alebo na získanie patričnej, patričnej kvalifikácie na posudkovú činnosť, tak myslím si, že tá lehota sa naozaj dá zvládnuť do dvoch rokov, či už z objektívnych, alebo všakovakých iných príčin. Čiže mňa vyrušuje len naozaj tá štvorročná lehota, ktorá je podľa mňa, troška nadsadená a netlačí dotyčného pracovníka na to, aby si tú svoju kvalifikáciu doplnil čím skôr.
To, čo ste kolegynka, rozprávali o celoživotnom vzdelávaní, s tým musíme len súhlasiť a sústavné vzdelávanie v rámci aj akreditovaných odborov alebo nejakých akreditovaných štúdií v ich nejakých inštitútoch v rámci sociálnej práce, ktorá by zlepšovala samotnú prácu, samotnú prácu v rámci sociálnej kurately a špecializovanej posudkovej činnosti, to len vítam, pretože je to potrebné.
V samoštúdiu daný pracovník vie získať určité vedomosti, ale nejaký teambuilding alebo skupinové vzdelávanie, ktoré by v týchto odboroch bolo naozaj nutné, musíme zachovať alebo nejakým spôsobom aspoň preklenúť v rámci nejakých väčších štruktúr, to znamená pospájať okresné organizácie, alebo pospájať možno krajské organizácie, výmena skúseností atď. Je to veľmi dôležité. Čiže ja naozaj tento zákon vítam. Jediné, čo ma tam vyrušuje, je tá štvorročná lehota, ale možno ten, možno nakoniec bude dobré. A ja naozaj neviem. Hovorím, toto je jediné, čo ma vyrušuje, inač zákon má našu plnú podporu. Za poslancov hnutia REPUBLIKA budeme za ňu hlasovať tak ako v prvom čítaní. Len hovorím, tá štvorročná lehota, ktorú ste aj konzultovali s ministerstvom.
Čiže veľmi pekne ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, petícia áno, tá petícia mala naozaj dobrý charakter a mala ušľachtilý zámer. Preto ste mali tých 60-tisíc podnetov, že áno, super, fajn. Ale nemôžme sa odvíjať od petície, my naozaj musíme vychádzať zo základnej premisy. Je táto petícia v súlade s tým, čo je možné uskutočniť na základe toho, aké informácie a aké priestorové a ľudské kapacity máme? No, nedá sa to momentálne.
Vychádzali ste zase z nejakej premisy, že z kancelárie verejného ochrancu práv alebo vtedy ešte verejnej ochrankyne práv vyšla nejaká zase floskula, že túto tému nemáme značne naplnenú s nejakými štandardmi. No, jednoducho my nemáme xyz tém naplnených, ktoré sú v iných krajinách, v iných štátoch naplnené. To, že nejaký rodič precitlivelý jednoducho bude tvrdiť, že na základe niečoho ma oddelili od môjho dieťaťa, a tento rodič zavolá na lekára, zdravotnú sestru, hliadku Policajného zboru a bude sa odvolávať iba na to, že jeho môže od dieťaťa odtrhnúť iba súd, no jednoducho takýto rodič podľa mňa nie je ani príliš príčetný, ani príliš kompletný. Čiže toto by som absolútne neriešil.
A, pani kolegyňa, kto bude rodičom malých detí alebo malých pacientov vysvetľovať nejaké podzákonné predpisy? Jednoducho vyzerá to tak, že usmernení budú desiatky, stovky a možno to bude na nejaké tri romány, koľko tých podzákonných predpisov nakoniec bude. Zamestná si každé jedno oddelenie v nemocnici vlastného právnika, právničku, aby to všetko sledovali? No nezamestná, lebo sa to nedá. Zdravotný personál má v prvom rade liečiť, ošetrovať, opatrovať, poskytovať zdravotnícku starostlivosť a už to nestíha, pretože jednoducho je poddimenzovaný, tých ľudí niet. A stále budeme sa iba riešiť dookola právo rodiča. A kde je, prosím vás pekne, a zase všeobecne len sa budeme ohľadne matiek krútiť. Ale hovorím, kde je právo dieťaťa? Kde je právo detského pacienta? Jednoducho stále len dookola, ale hľadajme iba to, čo sa naozaj riešiť dá. Toto sa v tejto chvíli ani v roku ´24 1. 1. vyriešiť nedá.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, súhlasím, že psychologická podpora v nemocniciach nieže je nedostatočná, povedal by som, že nie je žiadna, pretože tak akútne ako nám chýbajú psychológovia na školách, či už na základných, alebo na stredných, tak nám chýba psychologická podpora v rámci nemocničných zariadení, ale aj v rámci domovov opatrovateľskej starostlivosti, domovov sociálnych služieb, denných stacionárov alebo domovov dôchodcov. Takže to, aký počet psychológov alebo kvalifikovaných psychológov vie Slovenská republika v rámci vysokého školstva vychovať, je asi adekvátna vzorka toho, že tento psychologický subjekt, ktorým psychológ je, značne v tejto oblasti chýba.
Spomínali ste vo svojej rozprave, aby bol kvalitnejší prístup k informáciám v rámci toho tzv. partnerského vzťahu lekár – rodič. Áno, súhlasím, a to, že títo dvaja partneri, ako ste to veľmi správne poznamenali, by nemali medzi sebou v určitých veciach bojovať, ale mali by sa snažiť konsenzuálne prísť k jednotnému názoru, to znamená, že ak bude zvýšená miera asertivity či už zo strany rodiča, alebo aj zo strany lekára, alebo nižšieho zdravotníckeho alebo obslužného personálu dostatočná, tak nebude dochádzať k nijakým konfliktom, ale naozaj obom týmto stranám pôjde iba o dobro pacienta, v tomto prípade buď maloletého dieťaťa, buď dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, alebo, ako ste poznamenali vo svojej rozprave, aj umierajúceho človeka. Čiže naozaj len zlepšenie prístupu v týchto oblastiach nám pomôže skvalitniť poskytovanie zdravotnej starostlivosti v kombinácii s poskytovaním aj nejakej sociálnej práce v tomto prípade.
Čiže veľmi pekne ďakujem za vašu rozpravu a ja za seba môžem povedať, že tento váš pozmeňujúci návrh zákona určite podporím.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, žiaden zdravotnícky personál alebo žiaden člen zdravotníckeho personálu, či už sa budeme baviť o obslužnom alebo nižšom alebo vyššom zdravotníckom personále v nemocniciach, nie je bezcitný a má určitú dávku a mieru empatie a zároveň aj ľudskosti. Čiže vždy bude pristupovať aj k tomu detskému pacientovi, aj k jeho zákonnému zástupcovi, mamičke, oteckovi alebo komukoľvek, kto bude to dieťatko sprevádzať alebo bude mu robiť nejaké garde na tom oddelení, vždy pristupovať tak, aby neohrozoval výkon zdravotníckeho povolania a zdravotnej starostlivosti, ale zároveň ani neobmedzoval práva či už dieťaťa, alebo samotného rodiča.
O tom jasne hovorí Charta práv pacienta a zároveň Charta práv detského pacienta, ktoré máme zakomponované v ústave už od roku 2004. Čiže všetky veci, ktoré z týchto dvoch chárt vyplývajú, sa aj v praxi aplikujú. Čiže o tomto sa naozaj nemusíme baviť, že sú upierané práva dieťaťa alebo jeho doprovodu v rámci zdravotníckeho zariadenia.
Ak už dnes platí, že tento rodič má nejaké právo, tak zároveň takýto rodič má aj svoje povinnosti. A hovorím, zaťažovať právami rodiča zdravotnícky obslužný personál je prinajmenšom kontraproduktívne. Aj keď pripúšťam, že právo, ale aj povinnosť byť pri svojom dieťati v čase nejakého ohrozenia prináša aj benefity, ale zároveň prináša aj nejaké ohrozenia.
Kolegyňa Horváthová to rozprávala vo svojej rozprave, naozaj staré socialistické nemocnice, kde na jednej chodbe máte 20 izieb, na konci chodby máte jedno WC, jednu sprchu, ktorá je určená aj pre mužov, aj pre ženy. Bavíme sa o detskom oddelení, ale takýto pacient, ktorý má 14-15 rokov, na chirurgickom oddelení môže byť potom oddialený už na, medzi dospelých. Jednoducho bude s ním tam otec, bude s ním tam mama. To je ďalší človek navyše. Jednoducho je to kontraproduktívne, aby sme takéto veci riešili, keď nemáme na to kapacity.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tento dobrý zámer a tento ale nerealizovateľný návrh zákona by nebol schopný v terajšej podobe, ako ho predkladatelia predkladajú, byť realizovaný ani v roku 2044, nieto od 1. 1. 2024. Takže ak naozaj chceme alebo chcete ako predkladatelia niečo dobré, tak naozaj tento návrh zákona nemôžte predkladať, pretože z tohto pediatrického prostredia alebo z pediatrických oddelení všetky sestry ujdú a budú si hľadať miesta v ambulanciách, pretože toto nebude pre nich zvládnuteľný stav, o akom naozaj všetci možno snívame, všetci by sme ho chceli, všetci by sme si želali, aby to takto fungovalo, ale jednoducho to nejde.
Pani profesorka Horváthová rozprávala vo svojej rozprave hlavne o tom, že z pediatrického hľadiska a na pediatrickom oddelení pri hospitalizácii pacienta, ktorý je naozaj v adolescentnom veku, čiže bavme sa o nejakých od 12 do 16 rokov, a aby tento pacient, ktorý si bude želať prítomnosť rodiča a bude na dvoj- alebo trojlôžkovej izbe, tak toto by už bol čistý úlet. Pretože konfliktná situácia hrozila by za každým jedným rohom a za každým jedným kríkom, ktorý by tam na tom oddelení bol. Čiže ja naozaj viem, že zámer je dobrý, ale realizovateľnosť v našich podmienkach a porovnávanie sa s nemocničnými zariadeniami alebo oddeleniami v západnej Európe je naozaj nie tým správnym príkladom, pretože ako hovorí prax a ako pani kolegyňa rozprávala z praxe a výlučne z praxe, nebudujme nejaké vzdušné zámky, nedávajme si na oči zbytočne ružové okuliare, pretože toto nie je realizovateľné v terajšom zdravotníctve Slovenskej republiky a naozaj toto je beh na, nie na dlhé trate, ale toto je beh možno Emila Zátopka. Čiže jednoducho riešme veci, ktoré sú reálne, a neriešme veci, ktoré nebudú reálne ani o niekoľko desiatok rokov.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Nepopieram prítomnosť dieťaťa v prítomnosti matky napríklad na onkologickom oddelení, ale toto onkologické oddelenie funguje v špeciálnom režime a je tam úplne inak nastavená podmienka starostlivosti o dieťa, ale aj prístup k samotnému rodičovi. Čiže tento prínos je určite adekvátny, ale to je len jedna časť. Nedokážem si to napríklad predstaviť na obyčajnom detskom oddelení, kedy je dieťa hospitalizované. Berme to do veku šiestich, siedmich, ôsmich rokov. Vtedy sa naozaj fajn dá ten čas stráviť aj na jednej posteli. Čiže matka, dieťa alebo otec, dieťa, to je jedno, ale hovorím v prítomnosti určitého iného časového nejakého horizontu alebo okruhu je to jednoducho, nie je to prípustné.
A čo sa týka práva vlastne dieťaťa alebo práva pacienta na súkromie, tak toto je veľmi také špecifikum, pretože právo pacienta na súkromie je aj o tom, že každá jedna matka v podstate s dieťaťom, ak sa budeme baviť o tomto práve, by mala mať samostatnú izbu. Pretože ak túto izbu samostatnú by nemala, tak inak sú porušené práva ostatných pacientov na súkromie ostatných prítomných vlastne na tej izbe. Čiže to je naozaj taká, taká dvojsečná zbraň. Čiže ja naozaj nepopieram tú prítomnosť rodiča, pretože je to niekedy a v niektorých prípadoch naozaj len na prínos, či už pomôže s prebaľovaním, s kŕmením, odbremení ošetrujúci alebo obslužný personál. Ale hovorím v určitých fázach alebo v určitých scenároch nie je to v našich podmienkach aplikovateľné, pretože nie sú na to ani podmienky a nie je na to ani personál, aby toto zabezpečoval.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, trvalá prítomnosť rodiča pri lôžku dieťaťa nie je v našich podmienkach naozaj reálna a nie je reálne uchopiteľná, pretože nemocničné zariadenia majú kapacitné problémy s tým, aby vôbec dieťatko bolo umiestnené na samostatné lôžko, niekedy na adekvátne samostatné lôžko a aby sme ešte vytvorili buď lôžko, alebo 24-hodinovú službu rodiča na stoličke, podľa mňa to je čistý úlet. Ak malé dieťa je hospitalizované v nemocničnom zariadení, tak ten rodič naozaj sa vie doslova a do písmena na tej jednej posteli s tým dieťatkom nejakým spôsobom prekombinovať z jedného dňa na druhý alebo stráviť tam nejaký čas. Ale aby rodič dieťaťa, ktoré potrebuje samostatné lôžko, mohol byť umiestnený na stoličke, to podľa mňa nie je jednoducho reálne.
Z vlastnej praxe, z vlastnej skúsenosti viem to posúdiť, pretože ako rodič som so svojimi deťmi strávil niekoľko nocí alebo niekoľko dní v nemocnici a naozaj sme boli na tom jednom lôžku a bolo to dosť náročné. A nedokážem si predstaviť byť tam nejaký dlhý alebo denný čas na stoličke. Ako opatrovateľ alebo ošetrovateľ v domove sociálnych služieb som strávil, myslím, že dva dni alebo dvadsaťštvorku s klientom v nemocničnom zariadení a naozaj vám poviem, nie je to nič príjemné. Naozaj som tam strávil ten čas na stoličke. Jednoducho je to, nedá sa to vydržať, pretože suplovať nemocničné zariadenie, aby ešte dávalo do pozornosti svoju kompetenciu a suplovalo zariadenie sociálnych služieb alebo ešte suplovalo sociálnu kuratelu a dávali sme to do kontextu s... jednoducho so zákonom o sociálnoprávnej ochrane detí a mládeže, no, neviem. V našich podmienkach to naozaj považujem za nezrealizovateľné, neuskutočniteľné, pretože nemocnice sú poddimenzované personálne a tie lôžka sú naozaj určené pre to, aby ten pacient – či už detský, alebo odrastený – dostal adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Čiže kombinácia takejto formy s formou zdravotnej starostlivosti nemocničného zariadenia je podľa mňa nerealizovateľná.
Ďakujem pekne.