Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, dámy a páni, nedá mi, aby som sa do tejto diskusie nevrátil do roku 2004. Rovnako mi nedá, aby som sa neobrátil dnes priamo na vedenie Národnej rady. Sú tu prítomní dvaja podpredsedovia Národnej rady a budem mať vo svojom vystúpení na nich jednu veľmi vážnu výzvu.
Pán podpredseda Národnej rady, ktorý teraz vedie schôdzu Národnej rady, určite vie, aký dôležitý bol rok 2004 pre Slovensko. My sa k tomu v SMER-e hrdo hlásime, pretože keby sa na poslednú chvíľu neporušil zákon a v piatok večer v rozpore so všetkými pravidlami by sa nepostavili všetky politické strany vrátane SMER-u a HZDS pred televízne kamery a nežiadali sme ľudí, aby došli k referendu, tak referendum by nebolo platné. Ale nám na tom záležalo. Urobili sme to preto, že považujeme našu prítomnosť v európskom priestore za životne dôležitú. Preto máme právo hovoriť otvorene o agende Európskej únie.
Pán podpredseda Národnej rady, opäť vás chcem požiadať o určitú mieru pozornosti pokiaľ ide o moje vystúpenie, pretože chcem hovoriť predovšetkým k vám ako predstaviteľovi vládnej koalície. V roku 2004 bol prijatý taký malý zákonník, ústavný zákonník, pretože je svojím rozsahom veľmi malý, veľmi krátky, ale svojím obsahom by som ho skôr nazval ústavným kódexom ako ústavným zákonníkom. Je to ústavný zákon č. 397/2004 o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie.
Tento návrh zákona nevznikol náhodne, ale vznikol preto, lebo zákonodarný zbor mal záujem vstupovať do agendy a mal záujem mať určitú pozíciu v záležitostiach Európskej únie. Aj preto bolo správne, že tento návrh vznikol na základe poslaneckej iniciatívy a čo je zaujímavé, získal podporu celého politického spektra. V parlamente bolo prítomných 127 poslancov a za tento ústavný zákon hlasovalo 102 alebo 103, ak si pamätám, v tom čase, čo len potvrdzuje, že aj opozícia, aj koalícia sa na ňom dohodli.
Čo teda hovorí tento ústavný zákon? Rozsahom nie veľký, ale významom a obsahom obrovský. Hovorí, že Národná rada prijíma stanoviská Slovenskej republiky. Pozor, nie stanoviská Národnej rady alebo stanoviská výboru, alebo stanoviská poslancov. Prijíma stanoviská Slovenskej republiky k záležitostiam Európskej únie. Robí tak vtedy, ak o to požiada buď vláda, alebo o to požiada pätina poslancov. My sme tak urobili. Asi viac ako 30 poslancov sa obrátilo na Národnú radu a podali sme, pán podpredseda, v septembri, 24. septembra návrh na prijatie stanoviska Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie, v tomto prípade stanoviska k tomu, ako má vyzerať plán obnovy.
Pán podpredseda, mali ste možnosť hlasovať a rokovať o tomto návrhu, ale tak ste neurobili, pretože vám to bolo asi nepríjemné a hovorím teraz o vládnej koalícii, nie som osobný, a mali ste na to množstvo politických dôvodov. Prečo ste tak neurobili? Ale asi ste nečítali ten ústavný zákon dostatočne, lebo ústavný zákon hovorí, že ak Národná rada do dvoch týždňov od predloženia tohto návrhu návrh neprerokuje, neprejedná, stanovisko je záväzné.
Dámy a páni, my máme od 1. októbra alebo teda neviem od ktorého dňa, ak si dám dátum od podania návrhu a potom dám k tomu 14 dní, záväzné stanovisko Slovenskej republiky k plánu obnovy, ktoré je presne definované v materiáli, ktorý bol predložený, ale neprerokovaný. Ale ja teraz hovorím o ústavnom zákone Slovenskej republiky, nehovorím o vyhláške hygienika, nehovorím o nariadení vlády, nehovorím o nižšom právnom akte. Hovorím o ústavnom zákone ako najvyššej forme zákonodarnej práce, zákonodarného zboru.
Čo sa udialo? My sme čakali, že záväzné stanovisko Slovenskej republiky bude brané vážne, pretože samotný zákon hovorí ďalej, pán podpredseda, citujem zo zákona. Áno, môže sa odkloniť člen vlády Slovenskej republiky, ktorý je viazaný týmto stanoviskom, a ústavný zákon hovorí jasne - člen vlády je viazaný záväzným stanoviskom Slovenskej republiky. Môže sa odkloniť, ale musí mať na to vážne dôvody, musí to byť v záujme Slovenskej republiky a musí to do psej matere sem prísť odôvodniť do Národnej rady Slovenskej republiky.
Čo sa stalo? No, nič. Jednoducho ústavný zákon pre vás neexistuje. Rovnako ste mohli urobiť, pán podpredseda, ak ste nesúhlasili s týmto návrhom, ktorý bol prijatý tak, ako bol prijatý, vláda mohla vystúpiť pred Národnú radu a požiadať o zmenu tohto stanoviska a prijatie iného stanoviska.
Pán podpredseda, nebudem hovoriť k tomu, čo hovorili moji kolegovia, že to nie je pripravené a myslím si, že tu sa presviedčať nebudeme, že to pripravené nie je, lebo to pripravené nie je. Keby to bol prísne tajný dokument, pani kolegyňa, ktorý rieši rozdelenie a rozmiestnenie jadrových ponoriek v Ochotsku, tak chápem. Prečo nám to, preboha, nechcete ukázať? Čo je na tom také tajné, že neviete sem s tým prísť a povedať, tak tu máte, páni poslanci, 300, 400 strán dokumentu, poďme sa o tom baviť. Nehovoriac o tom, že hrubo porušujete základný princíp, ktorý presadzuje Európska komisia pri prijímaní týchto vážnych dokumentov, a to že takýto dokument má byť prijímaný v širokej politickej diskusii. Dobre, teraz to dám bokom. Jednoducho nemáte to pripravené, to je vec prípravy a kvality riadenia štátu. To je iná téma.
Pán podpredseda, výzva k vám. Urobte si poriadok. Toto by mi nikdy Paľo Paška jednoducho netoleroval. Toto by mi nikdy netoleroval Andrej Danko. Toto by nikdy netoleroval, keď bol predsedom parlamentu, Peter Pellegrini. To je jedno, koho spomínam. Nikto by to netoleroval.
Veď si z vás srandu robia. Nie z vás, robia si z nás srandu všetkých. Potom na čo sme tu? Na čo sú ústavné zákony? Ak sa budeme pozerať na hrubé porušovanie, ignorovanie ústavných zákonov s takou ľahkosťou, ako keď fúkne jarný vetrík, čo to bude znamenať nabudúce? Ako budeme chrániť práva ľudí? Čo keď niekomu budeme možno vidieť obrovskú krivdu, hrubé porušenie zákonov a my povieme, tak jednoducho taká je doba, veď to je úplne jedno. Ja som tu už počul všelijaké prejavy nihilizmu právneho, pán podpredseda. Z týchto radov ľudia vaši hovoria, že čo to tu otravujeme s nejakými ľudskými právami. Čo to tu hovoríme o právnom poriadku. No koniec sveta, koniec štátu, koniec demokracie a právneho štátu, ak začneme spochybňovať základné veci.
Dámy a páni, tu platí záväzné stanovisko Slovenskej republiky na základe ústavného zákona prijaté a schválené. Ak s tým nesúhlasíte, musíte prijať iné alebo sem musíte nahnať ministra a minister musí povedať, prečo sa od neho odkláňa. Lebo ak porovnáme to, čo je napísané v záväznom stanovisku Slovenskej republiky, pán podpredseda, s obsahom niečoho, čo stále nevieme, čo to je. Najmä tam teda vidíme tú NAKA a tých 200 mil., vidíme tam súdnu reformu. To nemá nič spoločné s plánom obnovy. Nič.
Ja čítam noviny každé ráno v aute, hoci som si už dávno povedal, že nebudem, ale čítam ich a stále vidím všade napísané, čo je najviac ohrozené v Slovenskej republike z pohľadu ekonomických dopadov. Všetci píšu cestovný ruch. Ukážte mi v tom materiáli niečo o cestovnom ruchu. Keď si zoberiem tie tabuľky červené, čo boli uverejnené na internete, lebo nič iné nemáme k dispozícii, tam sa ani nepáchne po cestovnom ruchu ani jedna jediná veta. To znamená, že to je úplne mimo zmyslu celé. Ale dobre, znovu to je obsahová vec. To je niečo úplne iné.
Pán podpredseda, v mene Slovenskej republiky, v mene právneho štátu, nie v mene Fica, SMER-u alebo ostatnej opozície, preboha, urobte poriadok! Ak takto budeme trhať pred očami celej slovenskej verejnosti ústavné zákony, ak ich budeme ignorovať, veď aspoň zachovajte formu, preboha. Aspoň nejakú formu, aspoň sa tvárte, že tie zákony pre vás tu platia alebo neplatia. Nič iné som nechcel, len som vás chcel požiadať. Hovorte o tom s predsedom Národnej rady. Sadnite si celé vedenie Národnej rady a musíte voči vláde Slovenskej republiky prijať konzekventné kroky. V opačnom prípade autorita tejto inštitúcie je už pod bodom mrazu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
