Dobré ráno, dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán generálny prokurátor, vážený pán spravodajca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení občania, ja rád začnem, len som mal pocit že zo včerajška ostali ešte faktické poznámky, ale zrejme tie sa už stratili a nebude sa v nich pokračovať? Mal som pocit, že neboli zodpovedané.
Grendel Gábor, podpredseda NR SR
Áno, nie sú tu kolegovia, ktorí ešte...
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Dobre, takže využívam túto možnosť a dovolím si poďakovať za to, že táto správa pána generálneho prokurátora je tak podrobne teraz preberaná. Určite ho chcem v úvode svojho vystúpenia uistiť, že som človek, ktorý má prirodzenú úctu k autoritám, tak som bol vychovaný a naozaj sa to úplne prirodzene a s plnou vážnosťou vzťahuje aj k jeho vysokému úradu, tobôž keď vieme, že nastúpil na funkciu do kresla, ktoré v minulosti bolo zaťažené neuveriteľným úpadkom. A ja pevne verím, že tá doba skončila a že už v jeho osobe, nech už akokoľvek to tu pretriasame, zľava-sprava, politicky-nepoliticky, máme záruku, že naozaj sa bude rozhodovať len podľa zákona.
Sám ste povedali, pán generálny prokurátor, že ste až doslova otrok, muž zákona, a ja si myslím, že to je správne, treba, aby ľudia pocítili, že je to naozaj jednoznačne takto.
Čo sa týka správy samotnej, je tam veľa faktov, ja nebudem mať problém zahlasovať za túto správu v tom zmysle, že ju zobereme na vedomie. Nedokážem vyhodnotiť všetky súvislosti, ale úplne v závere, možno úplne nepodstatné, ale život nie je len o veľkých cieľoch, ale potrebujeme aj základné parametre mať zabezpečené. Spomínate v správe, že sú nedôstojné priestory pre úrad Generálnej prokuratúry aj pre Úrad špeciálnej prokuratúry a že to považujete za potrebné vyriešiť.
V tejto súvislosti by som len vyjadril určité potešenie, že sedíte v budove, ktorá má v slovenskej histórii architektúry veľký význam. Pozdravujem v tejto chvíli aj možno rodákov zo Slovenskej Ľupče, kde sa narodil Emil Beluš, ktorý túto budovu v 30. rokoch navrhol. A možno len že ak sa vám podarí teraz splniť aj tento cieľ, ktorý ste spomínali vo svojej správe, že je potrebné túto budovu upraviť, respektíve možno ísť úplne do nových priestorov, takže bol by som veľmi rád, ak by ste do toho dokázali zaradiť aj využitie toho okna, ktoré je na vrchole budovy a do ktorého sa nikdy nedostala tá zamýšľaná socha boha obchodu a zlodejov Hermesa, a že možno by sme mohli povedať, že v tejto chvíli by sme mohli trocha už upraviť zámer pána architekta Emila Beluša a dať tam možno sochu bohyne múdrosti Atény, že ak by teda išlo o to. Ale to je naozaj len na úvod, ale s plnou vážnosťou, že určite priestory potrebujete dôstojné a vyhovujúce vášmu vysokému úradu.
V úvode som povedal, že mám úctu k tomuto úradu, a poprosím, aby ste to aj tak brali, čo následne poviem, je naozaj spojené s tým, že som presvedčený, že nás spája verejný záujem a nie žiadne politikárčenie alebo nejaké úmysly, ktoré sú nehodné ľudí, ktorí majú slúžiť Slovensku z tohto miesta, z tejto siene zákonnosti. Som presvedčený, že v tej správe chýba jedna možno kapitola, ktorá sa tam budúci rok aj dostane. Je to kapitola, ktorá by mala a mohla byť venovaná ochrane dobrého mena Slovenska. A ja na tento prípad, na túto chýbajúcu kapitolu využijem, ale s tým najlepším úmyslom, už viackrát spomínaný prípad, kauzu uneseného Vietnamca, kde podľa všetkého slovenské úrady mohli mať pomerne veľký vplyv, aj keď v tejto chvíli všetko je dané už k ľadu.
Ja mám na to tri dôvody, že otváram pri tejto správe pohľad na únos Vietnamca. Ten prvý je spojený s rozhovorom s pánom ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom, ktorý mi povedal na moju otázku, keď som sa s ním neformálne rozprával, že ako to vníma nemecká strana, že nemecká strana to stále vníma veľmi, veľmi zle. Napriek tomu, že ako oficiálne vyšetrovanie skončilo, zabudnete, je to stále považované za niečo, čo nám nerobí dobré meno a kde teda možno pri tej diplomacii si povedali, že už do toho viacej možno nebudú z Nemecka pozerať, ale určite to pociťuje pán minister ako niečo, čo nebolo dopovedané a čo by dopovedané malo byť.
Druhý dôvod, prečo sa ešte pozerám na tento prípad, je moje osobné rozprávanie sa s viacerými policajtmi. Títo policajti mi povedali asi nasledovné: Hanbíme sa, že na nás padá tieň podozrenia, že sme to takto všetko urobili a my pritom naozaj sme presvedčení, že tí, čo to spáchali, sú medzi nami, že sa bojíme, lebo aj my sme len ľudia, na to verejne poukázať a že vieme, aká je pravda.
Ja viem, takéto niečo môže povedať každý a stále to má len hodnotu nejakých rečí, ktoré sa hovoria, a chlieb sa je. Ale ja som z tohto rozhovoru s týmito ľuďmi urobil ten záver, ktorý má urobiť každý občan, už či je poslanec či neposlanec, a konal som tak, aby tej pravde, o ktorej mi hovoria, že jasne existuje, lenže zatiaľ je zametaná pod koberec, pomohol dostať sa na svetlo božie. A urobil som kroky, ktoré z tohto miesta nechcem popisovať, ale ktoré verím, pán generálny prokurátor, ešte pomôžu oživiť tento prípad práve kvôli tomu, aby Slovensko ako krajina, na ktorú sme hrdí a kde by sme jej vysoké renomé chceli obhajovať z každej možnej pozície, a teda aj z pozície nás poslancov, aj z pozície Generálnej prokuratúry vždy a za každých okolností aj naplnili takýto zámer.
Ten strach je pochopiteľný. Ja mu rozumiem. Často mi teda povedali pri tých rozhovoroch, že je to proste ťažké, že od nich nikto nechcel, aby tá pravda zaznela. Oni dali prednosť ľudskej bojazlivosti, sú to naozaj len ľudia, ale my by sme mali aj z tohto miesta povedať, že ak máme krajinu dostať z toho úpadku, tak sme povinní byť príkladom, lebo príklad osobný je ten najlepší spôsob, ako sa riadi všetko, aj krajina.
A dostávam sa k tretiemu bodu, kde chcem poukázať na fakt, že, a to ma prekvapuje a tu by som, pán generálny prokurátor, potreboval vedieť, či je to naozaj možné, takto na to sa pozreť, že na festivale policajtov protikorupčnom pod menom Pucung zaznela od pána ministra vnútra výzva, že treba byť otvorený, a vyzval policajtov, ktorí o prípade Vietnamca niečo vedia, aby to aj verejne a odvážne povedali. A údajne vaša reakcia bola taká, že ste sa naňho trocha nahnevali, že k tomu policajtov vyzval. Ja... možno došlo k nedorozumeniu.
Som presvedčený, že ak máme dosiahnuť v tejto krajine poriadok nielen čítaním správ o stave, v akom je Generálna prokuratúra, ale o stave, v akom je myslenie každého rozumného občana, nuž nemôžme vyčítať komukoľvek, tobôž nie ministrovi vnútra, ak povie svojim podriadeným, ak ste sa stretli so zlom, tak prehovorte, máte moju podporu a rozhodne počítajte s tým, že budem stáť na vašej strane. To je nesmierne dôležité. Lebo často sa v minulosti prejavilo práve tak, že ale, no viete, radšej o tom pomlčíme, ja vám nejak pomôžem, aby ste nemali problémy osobné, ale nehovorme o tom až tak verejne. Tento strach občiansky sme často podporovali a často sme mu dávali za pravdu aj tým, že sa neoplatilo byť odvážny.
Nuž verím, pán generálny prokurátor, že vy ako človek, ktorý bol vystavený obrovskému riziku ohrozenia vlastného života, čo je niečo, čo si my ostatní nevieme ani predstaviť, spolu aj s pánom Lipšicom ste proste sa dostali na zoznam galérky. Je to niečo neuveriteľné a verím, že to je aj záruka toho, že nemôžme pripustiť, aby sme mlčali pri stretnutí so zlom. A verím, že aj tento prípad, preto som ho otvoril, Vietnamca je vlastne taký charakteristický tým, že tá pravda stále kdesi levituje a bolo by potrebné, aby dosadla s plnou váhou na zem a bola odhalená občanovi ako príklad toho, nebojte sa, najvyšší predstavitelia štátu vás vždy podržia a nedopustia, aby ste boli ohrozovaní akýmkoľvek spôsobom za to, že máte odvahu prehovoriť aj o veciach, kde sa často mlčí.
No a posledná poznámka pod čiarou je daná tým, že tak trocha som sa zamýšľal nad tým, pán generálny prokurátor, že keď ste nastúpili 10. decembra minulého roku do vášho vysokého úradu a potom prišli Vianoce a tiež ste prekonali COVID, je to ťažká choroba, viem o tom svoje, že už 8. marca ste vlastne konštatovali, že nie je dôvod začať trestné stíhanie, konanie v tomto prípade, tak trocha ma to prekvapilo, aj keď nerozumiem tým procesom, že štvorročný prípad je možné za niekoľko týždňov takto správne posúdiť a urobiť takéto konečné rozhodnutie. Verím, že ste ho urobili s dobrým úmyslom, ale poprosil by som, keby naozaj aj tí, čo neprečítajú správu, podrobne vedeli v budúcnosti sa dostať k tomu, aby pochopili spôsob, prečo sa tak stalo, aby uverili, že pravda je tá, ktorá bude vždy stáť, za vrchstolom sedieť a bude vždy stáť aj za touto vysokou tribúnou.
Ďakujem.
