Videokanál poslanca

Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, týmto návrhom zákona sa pre mňa osobne uzatvorí celkom taká zaujímavá kapitola, takže dovoľte, aby som si tak trocha zaspomínal v tejto rozprave.
Bolo to niekedy v roku 2006, 2000, nie, zle hovorím, bolo to niekedy v roku ´93-´94, keď som dostal ako riaditeľ istého závodu v Humennom list od Pamiatkového úradu, ktorým som bol vyzvaný, aby sme sa o hrad Brekov, ktorý sa nachádza na lesných pozemkoch neďaleko Humenného, postarali v zmysle pamiatkového zákona, lebo to bolo naozaj tak. Bola to lesná parcela, hrad nebol zapísaný, lebo v stredoveku sa do katastra nejak veľmi stavby nezapisovali, ale fakt je ten, že sme boli povinní a ja som si uvedomil istú takú nemohúcnosť, že čo my lesníci môžme urobiť pre tú zrúcaninu. A naozaj musím priznať, že ani sme veľa toho neurobili, ani nás ten Pamiatkový úrad asi vtedy nepostihol, išlo to nejak do stratena, ale ostalo to v mojej pamäti, že keď som o niekoľko rokov neskôr v tom roku 2005, 2006 mal možnosť robiť na generálnom riaditeľstve Lesov Slovenskej republiky, tak som otvoril túto tému, aby sme sa pokúsili vysporiadať sa s tým množstvom hradov, ktoré sú na lesných pozemkoch a našli spôsob, ako by sme vedeli, nie sa zbaviť tej povinnosti, ale naplniť ju.
No ale život išiel rýchlo, všetko sa vyvíja a v tom čase, myslím, bolo to roky nasledovné, bol ministrom kultúry pán Krajcer, ak som nie celkom presný, tak sa ospravedlňujem, ale myslím, že to bolo za jeho ministrovania, keď vznikla taká snaha veľmi intenzívne začať ošetrovať toto naše nádherné bohatstvo, ktoré spočíva v 100 hradoch, ktoré sú, alebo 98 až 100, presne si nepamätám to číslo, ktoré sú zapísané v zozname národných kultúrnych pamiatok. Potom sú tam ďalšie desiatky, ktoré nemajú tento termín zapísaný pri svojom názve, ale tiež sú veľmi zaujímavé.
Vtedy vznikla polemika veľmi kritická, že možno tento návrh pána Krajcera je aj dobre mienený, ale, ako sa to môže ujať celkom realisticky v živote, keď tí ľudia, ktorí sa hlásili pod návrhom pána ministra, že im umožní sa starať o tieto zrúcaniny, nedokážu naplniť cieľ tejto ochrany, pretože nie sú to odborníci, nerozumejú tomu a to nadšenie akože nestačí.
No ale už sme to dneska spomínali pri inom zákone. Všetko sa vyvíja. Vyvíjal sa aj vzťah k tomuto veľkému bohatstvu Slovenska v podobe hradov a ukázalo sa, že tento krok nebol zlý, lebo to množstvo rôznych nadšencov prejavilo nielen nadšenie a dobrú vôľu, ale aj veľký cit pre prácu na hradoch. Samozrejme, nevravím, že boli oni sami, bolo tam mnoho iste aj odborníkov, ktorí spočiatku kontrolovali a možno aj s istou nedôverou. Ale pamätám si potom na taký verdikt, niekde to bolo aj publikované, že boli prekvapení, že tá ich snaha týchto nadšencov, tých hradológov bola naozaj nielen motivovaná dobrým úmyslom, ale aj dobrými spôsobmi a títo ľudia dokázali urobiť kopu dobrej práce. A robili ju napriek tomu, že štát stále sa pozeral na túto činnosť s istou nedôverou, že tam potom preci len došlo k poznaniu, že tá práca je kvalitná, že tí pamiatkari si povedali, že to bol dobrý krok, ktorý osvedčil čas.
Akurát až do dnešného dňa, verím, že dnešným schválením tejto novely sa uzavrie veľmi dôležitá etapa, to bolo tak, že títo nadšenci síce pomáhali štátu zachraňovať kultúrne bohatstvo v podobe hradov, ale neboli adekvátne akceptovaní štátom, pretože museli za svoju prácu vynakladať nielen veľa nadšenia a veľa voľného času stráviť pri svojej práci, ale aj svojich osobných prostriedkov, pretože sa skladali na to, aby mohli prenajať si hradné priestory, aby mohli tam vynakladať svoju iniciatívu. A práve tento návrh, myslím si že veľmi správne, rieši to, aby tí, ktorí to myslia vážne a dobre a ktorých je, verím, že väčšina, mnohých aj ja poznám týchto nadšencov, aby mohli svoju prácu vykonávať tak, že by mali istotu, že pracujú na pozemkoch, za ktoré nemusia platiť, ale ktoré si môžu za určitých okolností získať buď do nájmu v podobe tých neziskoviek, alebo občianskych združení, alebo aj do vlastníctva v podobe VÚC-iek a obcí.
Myslím si, že to je dobrý krok, aj keď tu pred chvíľočkou zaznela aj otázka od bývalej pani ministerky kultúry, že aké sú tam kontrolné mechanizmy. Som presvedčený, že tie kontrolné mechanizmy tu, samozrejme, sú, pretože sa jasne hovorí, že v prípade, ak by ten účel sa nenapĺňal, tak je spätný chod a vlastníctvo sa odoberie, prípadne nájomná zmluva sa zruší. Som presvedčený, že tento kontrolný mechanizmus je na správnom mieste v správnej chvíli zakomponovaný do tohto zákona. Ak tam existujú nejaké veci, ktoré treba precizovať, tak nech sa ešte precizujú, ale v tejto chvíli skladám veľkú poklonu tým stovkám ľudí, ktorí to naše hradné bohatstvo dokázali aj pomocou teda, samozrejme, mnohých inštitúcií, aj politikov a ďalších organizácií dostať z toho zarasteného často až neprehľadného pohľadu na tie hradné kopce s tým, že jednotlivé múry zrazu vyrástli hradné zase v takej obnovenej kráse, mnohokrát aj s dostavbami, tam tiež existuje polemika, či tie dostavby sú alebo nie sú v súlade s cieľom.
Viem, že pamiatkari niekedy ešte v tomto ohľade majú aj nejaké výhrady, že či sa teda má torzo len zakonzervovať alebo sa môže aj na základe nejakého rozumného postupu aj ďalej ešte dobudovať. Nie je to predmetom tohto zákona.
Predmetom tohto zákona je uznať prácu ľudí, že aj keď sa zmieňujeme, teda autori tohto zákona zmieňujú, že je to na základe aj istej ujmy nákladov spoločnosti, ktorá príde, konkrétne lesníci, o nejakú časť správy lesného majetku. Za lesníkov veľmi otvorene hovorím, že lesníci sa veľmi radi vzdajú toho, aby na takýchto pozemkoch nejakým spôsobom zabezpečovali hospodárenie v podobe aj získania drevnej hmoty, nakoľko o drevnú hmotu v lesníctve vždy išlo až na jednom z posledných miest, o tom budeme rozprávať na ďalej schôdzi októbrovej.
V tejto chvíli teda veľká poklona za to, že dokázali takýmto spôsobom pracovať. Verím, že tento zákon bude len tým primeraným ocenením, že už nebudú platiť za to, že sa o toto bohatstvo starajú, ale, naopak, štát im uzná, že nemusia dávať prenájom, že je to oveľa viac toho, čo my ako spoločnosť získame ich prácou, ako je to, čo by štátny podnik alebo lesníci týmto ústupkom strácali. Takže je tu zjavné, že keby tam bola ešte nejaká iná kolonka, že doložka vplyvov, aký to má vplyv na štátny rozpočet alebo teda na hospodárenie, som presvedčený, že kultúrne statky treba hodnotiť, aj keď na to nemáme možno správny cenník, oveľa inou optikou, že hodnota, ktorú nám títo ľudia svojou činnosťou umožňujú získať, je oveľa vyššia a za to im naozaj aj z tohto miesta ďakujem.
A ďakujem aj predkladateľom zákona, že sa ujali tejto úlohy, že po desaťročiach nadobúda táto spolupráca zmysluplný rozmer.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja ďakujem všetkým, ktorí ste zareagovali. Tým, ktorí ústretovo, súhlasne, ale aj tým, ktorí ste sa na to pozreli kriticky. Ono všetko sa vyvíja, to panta rhei, to platí aj pre naše myslenie. Ja si myslím, že aj táto diskusia, čo ako nevyvážená bude viesť k tomu, aby sme našli riešenia. To, že dneska by sa dalo povedať biblickým tým, že majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú a myslím, že tie oči otvorím a lepšie aj uši nastavíme lepšie a budeme lepšie rozumieť tým, ktorým vlastne porozumieť by sme mali a chceli a o čom to všetko tu dnes je.
Ozaj vám ďakujem všetkým. Verím, že vývoj nám umožní pochopiť, že tí ľudia, o ktorých dneska rozprávame, si zaslúžia tú našu empatiu, porozumenie a podporu.
Ďakujem pekne.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, slová, ktoré k tomuto návrhu zákona zaznievajú v tejto sieni zákonnosti, naozaj nie sú mnohokrát vhodné. Poviem to tak veľmi odľahčene a jemne. Buzeranti, úchyláci a to, čo ste tu všetko pospomínali, myslím si, že teraz, dá sa povedať, v tretej dekáde 21. storočia by sme už mohli byť niekde ďalej a keď aj viem, že parlamenty sveta vynikajú takouto niekedy terminológiou, možno by sme mohli sa pokúsiť byť lepší, ako je niekedy nejaký priemer. Ja už nechcem povedať či ázijský, či americký, ale rozhodne, keď sme hrdí na to, že sme Slováci, mali by sme byť hrdí aj na to, že sme kultivovaní občania.
Ja sa chytím toho takto v tomto mojom ozaj relatívne len veľmi ľahkom príhovore, práve tej myšlienky, či by sme si mali zobrať za vzor to, čo pán poslanec Kéry pred chvíľočkou povedal, že teda musíme si vybrať nejakého, nejakého športového, nejaký športový vzor, nejaký klub, nejaký futbalový manšaft a rozhodnúť sa, pre koho budeme fandiť a potom už nemôžeme fandiť pre tých druhých. V podstate je to celkom logické, čo povedal, až na jednu zásadnú vec, ktorá ma na tom upútala a tá vec je spojená s takou otázkou – my si naozaj svoju sexuálnu orientáciu volíme? My si volíme Spartu alebo Sláviu, my si volíme Slovan alebo Bohemians. Ja som presvedčený, že v tejto otázke, resp. v odpovedi na ňu je zakliata celá tá polemika, ktorá sa tu tak často vedie na úkor iných možno vážnejších tém, ale prosím.
Ja si myslím, že sa rodíme nejakým spôsobom. Určite je to dané, podľa môjho presvedčenia a nikdy som sa nestretol s niečím, čo by vyvracalo takýto názor, s tým, že máme nejaké predispozície a okrem nejakých vyhranených extrémnych prípadov, nejakých dlhodobých väzňov alebo niečo podobné, jednoducho ja sa nedokážem prinútiť a predpokladám, že to je mienka asi väčšiny z nás, že by sa mi začali od tejto chvíli viacej sexuálne páčiť proste chlapi.
A tak si myslím, že, a takisto je to aj s našimi jemnejšími kolegyňami, asi sa tiež nerozhodujú spôsobom, že no, dneska ráno som sa zobudila a ja si myslím, že večer sa pôjdem radšej milovať s nejakou kamarátkou, proste nejde to. Je to v nás, je to istá prirodzenosť, na túto prirodzenosť sú už stáročiami ak nie tisícročiami rôzne názory a ja si myslím, že je čas, aby sme túto prirodzenosť rešpektovali. Nevravím, že tento zákon je výborný, len si myslím, že odpovedá na tú základnú dilemu istej ľudskosti, úcty k realite, slušnosti nielen kvôli tým slovám, ktoré tu tak nenáležite padajú, ale aj kvôli tomu, že mali by sme sa vedieť vcítiť do postavenia ľudí, ktorí celé desaťročia ak nie stáročia boli kritizovaní, boli pod tlakom verejnosti, bola to choroba, bola to hanba, bolo to treba utajiť. Možno aj rodičia niektorí zavrhli svoje deti, lebo to bolo niečo neprirodzené.
Ja dám otázku, my, keby prišiel môj syn za mnou alebo moja vnučka, povedala by úprimne s dobrým úmyslom zdôveriť sa kvôli dobrému vzťahu so svojimi rodičmi – otec, mami, ja to cítim inak. To by sme tie svoje deti v tej chvíli začali označovať ako devianti? Ako nenormálni? Ako chorí? Kto z nás by si dovolil alebo nieže dovolil, by ho napadlo, aby takýmto spôsobom reagoval na úprimné vyjadrenie sexuálnej orientácii svojich najbližších.
Ja nemám túto skúsenosť, tak sa mi možno hovorí ľahšie, ale aj zase ťažšie, lebo nemám možno celkom všetky informácie, ale som presvedčený, že v takomto ohľade sa každý z nás by zachoval ľudsky. Tu už dám otázku – a prečo my v sieni zákonnosti by sme sa mali chovať inakšie ako ľudsky, chápavo, ústretovo? Nielen kvôli tým slovám, ktoré tak zle tu režú uši, ale to aj kvôli tomu, že sme ľudia, sme poslanci, máme tu rôzne spektrum názorov, však je to správne. Túžili sme po tom, aby v diskusii vznikali riešenia, ktoré sú dobré, aj keď nie všetci ich príjmu. Ale v tomto prípade sa mi zdá, že by sme sa mohli zhodnúť na tom, že tu naozaj nie je dôvod na osočovanie, pretože sexuálnu orientáciu si podľa môjho názoru nikto nevyberá.
Treba to rešpektovať a treba dopriať aj také slovíčko do tohto celého procesu, ako je láska. Láska k druhej osobe, príťažlivosť medzi pohlaviami rovnakými i nerovnakými a aj láska k deťom. To kto si dovolí povedať, že dvaja chlapi alebo dve ženy by dieťaťu nemohli dať to, po čom všetky deti, deti nie že túžia, ale na čo majú nárok, rodičovskú lásku?! To skadiaľ berieme presvedčenie, že je v tom niečo zvrhlé, nenormálne, že by takýto ľudia vychovali deti k ničomu zlému?! A to kopu heterosexuálnych manželstiev alebo partnerstiev máme istotu, že vychovávajú len k niečomu dobrému? Nie sú tu vyššie princípy, ktoré určujú to, čo vštepíme do našich detí, do našich potomkov? Naozaj si myslíme, že tu niet niečo silnejšie?
Kolegyne, kolegovia, myslím, že vás nemusím presviedčať. Sú tu iné motívy ľudskosti, lásky, pomoci, empatie, obetavosti, odvahy, ktoré rodičia môžu vkladať do svojich detí, a nie to, či sú to dvaja chlapi, alebo dve ženy.
Viete, život je veľmi dobrý režisér a mne vlastne nahral majster život, lebo on je vlastne nie veľmi dobrý, on je najlepší režisér. A dnes sme mali dve hlasovania, teda jedno máme za sebou a druhé možno ešte príde. Jedno bolo k pomoci tehotnými ženám sťaby teda rýdzo nejaký konzervatívny návrh a druhé je odsúhlasenie registrovaných partnerstiev ako nejaký liberálny návrh. Poprosím, ja som človek, ktorý tu stojí pred vami bez toho, aby som to nejak konzultoval s niekým iným len so svojim svedomím, tak ako mi to napokon aj ústava prikazuje a umožňuje. Veľmi rád som podporil návrh svojej kolegyne Záborskej, dokonca som predkladateľom toho návrhu o pomoci tehotným ženám, aj keď sa teda hlásim k tomu, že ako taký letmý luterán nie som teda veľmi za konzervatívne pohľady do týchto vecí.
Ale keď som sa s tým zoznámil, tak si hovorím, no a prečo by sme nemohli prvok osvety pridať jeden deň navyše, lebo som pochopil, že tam je najväčší problém do tohto zákona dať. Veď osveta je niečo, čo by sme mali povýšiť na piedestál jeden z najvyšších skoro pri každej téme. Nám chýba osveta, výchova, viacej sa zamýšľať nad postojmi druhých. Prečo by sme tej žene nedopriali deň navyše, lebo naozaj je v situácii, ktorá neni jednoduchá.
Dobre, nebudem o tom hovoriť. To máme za sebou, posunuli sme to do druhého čítania. No, ale toto je zase z opačného spektra. Zase bije sa to navzájom? Nie. Opäť podporujem tento návrh zákona, lebo hovorím si, že aj toto je osveta. Osveta nás ľudí, aby sme pokročili vo svojom myslení, aby sme si uvedomili, že sú tu naozaj princípy, ktoré by sme mali ctiť na prvom mieste, a neoháňať sa nejakými vecami, ktoré zaváňajú až niekedy vulgarizmami, nejakým zhnusením, nejakým odpudením.
Áno, ono viete ten princíp kyvadla je taký, že táto komunita bola dlho zatláčaná, kyvadlo bolo v jednej extrémnej polohe. Takže sa za to hanbili, báli, boli doslova utláčaní. A teraz kyvadlo sa vyrovnalo do druhej polohy, robia tie pride, ktoré naozaj nie sú nič oslnivé, ale je to také ako uvoľnenie. A viete, čo robí kyvadlo, keď mu umožníme teda nejakým spôsobom sa ustáliť? No nájdeme stredovú hodnotu, extrémy škrtneme a nebudú ani pride, nebude ani vulgárne osočovanie.
Verím, že k tomu smerujeme a verím, že aj táto sieň zákonnosti k tomuto určite prispeje týmto rokovaním.
Nemal som nejak premyslené, čo všetko vám poviem, ale hovorím vám to úprimne a som vďačný aj v tomto prípade, že mám možnosť z tejto vysokej tribúny povedať nie to, čo si myslím, ale to, čo si myslím, že si myslí veľká väčšina občanov a ja im v tomto ohľadu budem slúžiť, tak ako som to teraz povedal.
A dovoľte, aby som to zakončil, už keď som povedal ako letmý luterán, tým čo sa mi páči na pánovi Františkovi, toho času pápežovi, že, alebo teda do smrti zrejme pápežovi. Tá veta je silná a už tu zaznela myslím a aj ja sa k nej hlásim, lebo pápež František vlastne povýšil ľudskosť nad svoju funkciu. A to je úžasné. A to by sme možno mali aj my. A kto som ja, aby som vydával verdikty o tom, že či títo ľudia sú takí alebo hentakí. Ľudskosť je to, čo by nás malo spájať a verím, že aj v tomto prípade sa tak stane.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem vám zo srdca všetkým, ktorí ste zareagovali. Ďakujem všetkým, ktorí aj možno nereagujete, však nemôžme všetci ku všetkému hovoriť, ale ktorí to tak cítime.
Čaká nás dobrý boj a ten dobrý boj ten Daniel naozaj bojuje už dávno. Tá jeho minulosť ho doslova katapultovala do dnešnej pozície. Nie je v tom žiadna politická trajektória, ale je to trajektória ľudskosti, múdrosti a odvahy.
A tak ľudsky si poprajme možno aj v tejto chvíli, takmer končíme tento týždeň, je pre mňa celkom pekný tento záver, poprajme si veľa zdravia, lebo aj Daniel Lipšic je len človek a tiež doňho nevidíme a tiež určite nemá ľahké dni a možno vo vnútri musí aj on okrem dobrých bojov s tým zlom okolo nás zvádzať aj boj so sebou, so svojou slabosťou, lebo každý máme svoje hranice.
Tak, Daniel, za všetkých ti prajem, aby tie hranice boli čo najširšie, aby si zvládal ťažké veci. A ešte raz veľká vďaka a dobrá spolupráca od nás všetkých, ktorí to s našou krajinou myslíme poctivo a dobre.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Vážený pán špeciálny prokurátor, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, ja do tejto diskusie, do rozpravy vstúpim menej odborne a viac tak osobne, ľudsky. Možno to nie je celkom správna póza, ale mám na ňu dobrý dôvod a som veľmi rád, že môžem túto chvíľu využiť práve na to, aby som si tak trocha zaspomínal na tento priestor.
Je to už veľa rokov dozadu, keď som mal tiež tú česť byť poslancom a mal som vtedy jeden problém. Problém s korupciou, na ktorú som poukázal v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, a dostalo sa mi za to vtedy taká odmena v podobe žaloby, keď som sa mal verejne ospravedlniť vo všetkých médiách na Slovensku a zaplatiť za poškodenie dobrého mena tohto podniku 100-tisíc eur. A vtedy prišiel za mnou kolega, s ktorým neviem, či som dovtedy vôbec prehovoril nejakých viacej slov, bol to pán poslanec vtedajší Daniel Lipšic, a povedal mi, že ak by som mal záujem, tak že by ma mohol zastupovať v tomto spore. Keďže som v živote nebol nikým žalovaný a nikdy som nestál pred súdom, tak som s vďakou prijal túto ponuku a tým sa začalo pre mňa asi dvaapolročné obdobie veľmi zaujímavé, veľmi zvláštne, veľmi aj možno ťaživé, ale v konečnom dôsledku pekné, lebo spoznal som mimoriadne dôležitého človeka. Človeka, ktorý vstúpil do môjho života s ponukou, ktorá bola veľkorysá, a ktorý mi, subjektívne to musím vyhodnotiť, veľmi pomohol, ale ktorý odhalil nielen svoju vysokú profesionalitu, ktorú dokumentuje aj svojou činnosťou, aj svojou diskusiou v týchto chvíľach tu v Národnej rade, ale ktorý mi odhalil niečo možno ešte o niečo dôležitejšie, to, čo som dovtedy nevnímal a nepoznal, pretože som ho vnímal ako odborníka, ktorý tu vystupoval, ale nemal som možnosť poznať jeho ľudskosť.
A bolo to naozaj zaujímavé, že počas tých dva a pol roka som mal možnosť a česť rozprávať s pánom Lipšicom na mnoho tém, spoznať kus z jeho osobného života, z jeho životnej filozofie a spoznať aj jeho brilantné vystupovanie, keď na súde v Humennom vystupoval a ja som cítil obrovskú hrdosť na to, že mám práve takého advokáta, ktorý dokázal celú tú procedúru, ktorá bola od začiatku nečestná a vedená zlým úmyslom, ktorý prišiel kedysi z toho ministerstva pôdohospodárstva, kde povedali, a pekne na toho Mičovského teraz zaútočíme, nebude ten vykladať o našich mnohomiliónových stratách. A ono sa to vďaka advokátovi Lipšicovi, poslancovi, zmenilo a zrazu som bol svedkom toho, ako nielen súd, ale aj samotný podnik, štátny podnik Lesy Slovenskej republiky za jeho prítomnosti musel uznať, že pravda je jednoznačne na strane toho občana poslanca Mičovského. Ale nebola to moja zásluha, ja sa to nehanbím aj teraz povedať, bola to zásluha práve pána terajšieho špeciálneho prokurátora, ktorý dokázal tú pravdu nielen popísať, ale aj presvedčivo presadiť. A to je dôležité.
A dovolil som si tento osobný úvod kvôli tomu, že my vôbec nie sme teraz v nejakej etape, keď dačo končí. Ja sa obávam, že ešte len začína, a hoci my tak často sme tu aj dnes hovorili o tom, aká je potreba presadiť pravdivý pohľad na to, akých dvanásť rokov sme tu žili a že už to viacej nepripustíme, ale to ešte vôbec nie je isté, že máme nejaké záruky, že recidíva sa nedostaví a že my nebudeme svedkami opäť úpadku, ktorý sme tu žili. A čo je tu dôležité, práve konkrétna osoba, konkrétni ľudia a ono sa to vždycky v tej histórii, v tom boji o lepšie zajtrajšky alebo v tom dobrom boji, lebo Daniel Lipšic bojoval z môjho ponímania vždy dobré boje, vždy potom prejaví v tej podobe, že potrebujeme konkrétneho človeka.
A ja chcem ti, Daniel, z tohto miesta nie poďakovať za to, že si mi vtedy tak veľmi, mimoriadne pomohol, to je osobné, asi to sem ani nepatrí, tak sa ospravedlňujem, ale poďakovať za to, že táto krajina má v tejto chvíli na tak dôležitom mieste takého človeka, ako si ty, kde sa skĺbi nesmierna pracovitosť, vedomosti, odvaha a statočnosť. To sú veci, ktoré špeciálnemu prokurátorovi nemôže nikto uprieť.
Ja viem, o čom hovorím, každý ho poznáte rôznym spôsobom, niekto lepšie, niekto horšie. Pre mňa je dva a pol roka, keď som mal česť byť jeho pro bono klientom, boli nesmierne dôležité.
A zakončím toto poďakovanie a túto nádej do budúcna, že práve Daniel Lipšic je človek, ktorý v tejto krajine, keby sme ho tu nemali, tak by nesmierne chýbal, spomienkou na to, keď pri jednej diskusii v tom Humennom moja manželka hovorí: "No, bolo ti to, bolo vám to vôbec treba, pustiť sa do takého sporu s takým podnikom a teraz chodiť po súdoch a celé mesiace sa pripravovať a vypisovať." A hoci viete, že máte stokrát pravdu, aj tak nie ste si istí, že či ju presadíte, lebo bere vám to spánok, bere vám kľud, bere vám to čas, až sa niekedy človek možno hanbí, že či naozaj neprehrám, či nebudem napokon ten zlý, aj keď viete, že máte tú pravdu.
A Daniel Lipšic vtedy tej mojej manželke povedal: "Viete, pani Mičovská, ak by sme všetci mlčali, ak by sme všetci skláňali zrak, ak by sme všetci si povedali, že je to zbytočné, že sa to nevyhrá, tak tá druhá strana, tí zlí, tí práve na to čakajú a tí by práve z toho ťažili, že hoci vedia o nich ostatní, že sú zlí, ale nedokážu im to do očí povedať."
A, Daniel, ja ti ďakujem, že ty dokážeš tak fundovane a tak silne rečou človeka, ktorý má na to plné právo, bojovať tieto dobré boje. A ja chcem aj z tohto miesta sľúbiť za seba, za svojich kolegov, že pri týchto dobrých bojoch budeme stáť pri tebe úplne v každej situácii. Do budúcnosti nevidíme, ale vieme jedno, že sme veľmi vďační, že môžeme spolupracovať s takým špeciálnym prokurátorom, ako si ty, a že môžme sa domnievať úplne presvedčivo, že keď napriek tejto reči, ktorú tu vediem, spácham ja čosi zlé, že to bude určite aj v takom prípade posúdené. Mičovský, Nemičovský, z hrušky dole. A práve toto potrebujeme, aby sme mali túto istotu, a myslím si, že ju v tebe máme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem vám, pán generálny prokurátor, za vašu nielen trpezlivosť, ale i za vašu aktívnu účasť už druhý deň pri tomto rokovaní. Naozaj si pamätám niekedy ľudí, ktorí sedeli na vašom mieste a viac-menej arogantne dávali najavo nezáujem o všetko, o čom sa rozprávalo, čítali noviny a vyjadrili sa tak úplne na záver nejakou krátkou vetou. Vy naozaj veľmi jasne reagujete.
Ja si vážim fakty, ktoré ste povedali aj v súvislosti s kauzou Vietnamec, a chcem vás len poprosiť, aby ste teda vyťažili z tejto vašej trpezlivosti a z tohto dvojdňového seminára to, čo je vlastne možné pre vašu funkciu z tohto aj vyťažiť, a to presvedčenie, že tak ako nás štatistika učí, extrémy sa musia vždycky škrtnúť, viete. Extrémistické hodnoty v štatistike sa dávajú preč, aj zľava, aj sprava, a treba z toho vyťažiť tú podstatu, ktorá vedie k pravde.
A ja chcem veriť, že práve v duchu toho, čo ste deklarovali viackrát, že pôjdete tvrdo po zákone, ani zľava, ani sprava nebudete si všímať žiadne znaky, že to naozaj teraz budete mať možnosť dokázať, lebo je to nejaká stará poučka, možno by to niektorí politici tam spravili, snáď by to vedeli mi aj potvrdiť, že význam osobnosti v dejinách. Ale áno, keď sa človek dostane na nejaké miesto a je osobnosťou, dokáže možno tým dejinám pomôcť a ja verím, že vy práve z tohto stretnutia, z tohto rozprávania môžte vyťažiť tú podstatu, ktorá pomôže dejinám Slovenska dostať sa na lepšiu trajektóriu. A pridávam sa k tej prosbe, aby ste so všetkými ľuďmi, ktorí majú takú istú zodpovednosť, teraz spolupracovali, konkrétne s pánom špeciálnym prokurátorom Lipšicom, spája vás veľmi veľa a ja verím, že dokážete prekonať to negatívne a vyťažiť to pozitívne, čo tak veľmi potrebujeme.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
No predovšetkým chcem povedať, že som rád, že línia zahraničnej politiky Slovenskej republiky je úplne jednoznačná a že v osobe pána ministra Korčoka máme človeka, ktorý túto líniu veľmi elegantne, veľmi presvedčivo a veľmi potrebne háji. Takže určite by som si s ním nedovolil spájať žiadne konšpirácie, žiadne pochlebovanie alebo žiadne potrimiskárenie. Naopak, som presvedčený, že záujmy Slovenskej republiky sa majú hájiť práve takýmto spôsobom. Orientácia smerom k našim spojencom je jasná a som presvedčený, že sú v tom záruky nie pre nás, ktorí sme tu na chvíľu, ale pre krajinu, ktorá tu musí byť, verme, že na veky. A to je veľmi dôležité vedieť, kam patríme.
Čo sa týka tých pocitov. Nuž, o pocitoch by som nerozprával, aj keď viem, že v tejto chvíli je ťažko položiť všetky argumenty na stôl. Tu by som len upozornil na tú časť môjho vystúpenia, kde som naznačil, že z tých poznámok z rozhovorov, ktoré som teda viedol s policajtmi, ktorí mali odvahu prehovoriť, ale nevedeli celkom uveriť, že už v tej chvíli je to všetko tak isté, že môžu ísť s tým na verejný priestor, tak sa koná. Urobil som kroky, ktoré som považoval ako občan aj ako poslanec za potrebné, a verím, že vďaka odvahe týchto policajtov nie je tomuto prípadu koniec a že napokon všetko sa dá aj prehodnotiť a pán generálny prokurátor príde možno aj k tomu, že bude treba prípad otvoriť a trestné oznámenie podať. Ale to, samozrejme, je niečo, čo ja nedokážem predvídať. Len prosím, aby sme to chápali ako vo vývoji, ten proces hľadania pravdy v prípade Vietnamca aj v prípade našej spoločnosti, ako sa posunúť ďalej, je kontinuálny a verím, že všetci na ňom sa budeme podieľať tou mierou, ktorou nám ukladá to svedomie i súčasné postavenie poslancov.
Ďakujem.

Dobré ráno, dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán generálny prokurátor, vážený pán spravodajca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení občania, ja rád začnem, len som mal pocit že zo včerajška ostali ešte faktické poznámky, ale zrejme tie sa už stratili a nebude sa v nich pokračovať? Mal som pocit, že neboli zodpovedané.

Grendel Gábor, podpredseda NR SR
Áno, nie sú tu kolegovia, ktorí ešte...

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Dobre, takže využívam túto možnosť a dovolím si poďakovať za to, že táto správa pána generálneho prokurátora je tak podrobne teraz preberaná. Určite ho chcem v úvode svojho vystúpenia uistiť, že som človek, ktorý má prirodzenú úctu k autoritám, tak som bol vychovaný a naozaj sa to úplne prirodzene a s plnou vážnosťou vzťahuje aj k jeho vysokému úradu, tobôž keď vieme, že nastúpil na funkciu do kresla, ktoré v minulosti bolo zaťažené neuveriteľným úpadkom. A ja pevne verím, že tá doba skončila a že už v jeho osobe, nech už akokoľvek to tu pretriasame, zľava-sprava, politicky-nepoliticky, máme záruku, že naozaj sa bude rozhodovať len podľa zákona.
Sám ste povedali, pán generálny prokurátor, že ste až doslova otrok, muž zákona, a ja si myslím, že to je správne, treba, aby ľudia pocítili, že je to naozaj jednoznačne takto.
Čo sa týka správy samotnej, je tam veľa faktov, ja nebudem mať problém zahlasovať za túto správu v tom zmysle, že ju zobereme na vedomie. Nedokážem vyhodnotiť všetky súvislosti, ale úplne v závere, možno úplne nepodstatné, ale život nie je len o veľkých cieľoch, ale potrebujeme aj základné parametre mať zabezpečené. Spomínate v správe, že sú nedôstojné priestory pre úrad Generálnej prokuratúry aj pre Úrad špeciálnej prokuratúry a že to považujete za potrebné vyriešiť.
V tejto súvislosti by som len vyjadril určité potešenie, že sedíte v budove, ktorá má v slovenskej histórii architektúry veľký význam. Pozdravujem v tejto chvíli aj možno rodákov zo Slovenskej Ľupče, kde sa narodil Emil Beluš, ktorý túto budovu v 30. rokoch navrhol. A možno len že ak sa vám podarí teraz splniť aj tento cieľ, ktorý ste spomínali vo svojej správe, že je potrebné túto budovu upraviť, respektíve možno ísť úplne do nových priestorov, takže bol by som veľmi rád, ak by ste do toho dokázali zaradiť aj využitie toho okna, ktoré je na vrchole budovy a do ktorého sa nikdy nedostala tá zamýšľaná socha boha obchodu a zlodejov Hermesa, a že možno by sme mohli povedať, že v tejto chvíli by sme mohli trocha už upraviť zámer pána architekta Emila Beluša a dať tam možno sochu bohyne múdrosti Atény, že ak by teda išlo o to. Ale to je naozaj len na úvod, ale s plnou vážnosťou, že určite priestory potrebujete dôstojné a vyhovujúce vášmu vysokému úradu.
V úvode som povedal, že mám úctu k tomuto úradu, a poprosím, aby ste to aj tak brali, čo následne poviem, je naozaj spojené s tým, že som presvedčený, že nás spája verejný záujem a nie žiadne politikárčenie alebo nejaké úmysly, ktoré sú nehodné ľudí, ktorí majú slúžiť Slovensku z tohto miesta, z tejto siene zákonnosti. Som presvedčený, že v tej správe chýba jedna možno kapitola, ktorá sa tam budúci rok aj dostane. Je to kapitola, ktorá by mala a mohla byť venovaná ochrane dobrého mena Slovenska. A ja na tento prípad, na túto chýbajúcu kapitolu využijem, ale s tým najlepším úmyslom, už viackrát spomínaný prípad, kauzu uneseného Vietnamca, kde podľa všetkého slovenské úrady mohli mať pomerne veľký vplyv, aj keď v tejto chvíli všetko je dané už k ľadu.
Ja mám na to tri dôvody, že otváram pri tejto správe pohľad na únos Vietnamca. Ten prvý je spojený s rozhovorom s pánom ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom, ktorý mi povedal na moju otázku, keď som sa s ním neformálne rozprával, že ako to vníma nemecká strana, že nemecká strana to stále vníma veľmi, veľmi zle. Napriek tomu, že ako oficiálne vyšetrovanie skončilo, zabudnete, je to stále považované za niečo, čo nám nerobí dobré meno a kde teda možno pri tej diplomacii si povedali, že už do toho viacej možno nebudú z Nemecka pozerať, ale určite to pociťuje pán minister ako niečo, čo nebolo dopovedané a čo by dopovedané malo byť.
Druhý dôvod, prečo sa ešte pozerám na tento prípad, je moje osobné rozprávanie sa s viacerými policajtmi. Títo policajti mi povedali asi nasledovné: Hanbíme sa, že na nás padá tieň podozrenia, že sme to takto všetko urobili a my pritom naozaj sme presvedčení, že tí, čo to spáchali, sú medzi nami, že sa bojíme, lebo aj my sme len ľudia, na to verejne poukázať a že vieme, aká je pravda.
Ja viem, takéto niečo môže povedať každý a stále to má len hodnotu nejakých rečí, ktoré sa hovoria, a chlieb sa je. Ale ja som z tohto rozhovoru s týmito ľuďmi urobil ten záver, ktorý má urobiť každý občan, už či je poslanec či neposlanec, a konal som tak, aby tej pravde, o ktorej mi hovoria, že jasne existuje, lenže zatiaľ je zametaná pod koberec, pomohol dostať sa na svetlo božie. A urobil som kroky, ktoré z tohto miesta nechcem popisovať, ale ktoré verím, pán generálny prokurátor, ešte pomôžu oživiť tento prípad práve kvôli tomu, aby Slovensko ako krajina, na ktorú sme hrdí a kde by sme jej vysoké renomé chceli obhajovať z každej možnej pozície, a teda aj z pozície nás poslancov, aj z pozície Generálnej prokuratúry vždy a za každých okolností aj naplnili takýto zámer.
Ten strach je pochopiteľný. Ja mu rozumiem. Často mi teda povedali pri tých rozhovoroch, že je to proste ťažké, že od nich nikto nechcel, aby tá pravda zaznela. Oni dali prednosť ľudskej bojazlivosti, sú to naozaj len ľudia, ale my by sme mali aj z tohto miesta povedať, že ak máme krajinu dostať z toho úpadku, tak sme povinní byť príkladom, lebo príklad osobný je ten najlepší spôsob, ako sa riadi všetko, aj krajina.
A dostávam sa k tretiemu bodu, kde chcem poukázať na fakt, že, a to ma prekvapuje a tu by som, pán generálny prokurátor, potreboval vedieť, či je to naozaj možné, takto na to sa pozreť, že na festivale policajtov protikorupčnom pod menom Pucung zaznela od pána ministra vnútra výzva, že treba byť otvorený, a vyzval policajtov, ktorí o prípade Vietnamca niečo vedia, aby to aj verejne a odvážne povedali. A údajne vaša reakcia bola taká, že ste sa naňho trocha nahnevali, že k tomu policajtov vyzval. Ja... možno došlo k nedorozumeniu.
Som presvedčený, že ak máme dosiahnuť v tejto krajine poriadok nielen čítaním správ o stave, v akom je Generálna prokuratúra, ale o stave, v akom je myslenie každého rozumného občana, nuž nemôžme vyčítať komukoľvek, tobôž nie ministrovi vnútra, ak povie svojim podriadeným, ak ste sa stretli so zlom, tak prehovorte, máte moju podporu a rozhodne počítajte s tým, že budem stáť na vašej strane. To je nesmierne dôležité. Lebo často sa v minulosti prejavilo práve tak, že ale, no viete, radšej o tom pomlčíme, ja vám nejak pomôžem, aby ste nemali problémy osobné, ale nehovorme o tom až tak verejne. Tento strach občiansky sme často podporovali a často sme mu dávali za pravdu aj tým, že sa neoplatilo byť odvážny.
Nuž verím, pán generálny prokurátor, že vy ako človek, ktorý bol vystavený obrovskému riziku ohrozenia vlastného života, čo je niečo, čo si my ostatní nevieme ani predstaviť, spolu aj s pánom Lipšicom ste proste sa dostali na zoznam galérky. Je to niečo neuveriteľné a verím, že to je aj záruka toho, že nemôžme pripustiť, aby sme mlčali pri stretnutí so zlom. A verím, že aj tento prípad, preto som ho otvoril, Vietnamca je vlastne taký charakteristický tým, že tá pravda stále kdesi levituje a bolo by potrebné, aby dosadla s plnou váhou na zem a bola odhalená občanovi ako príklad toho, nebojte sa, najvyšší predstavitelia štátu vás vždy podržia a nedopustia, aby ste boli ohrozovaní akýmkoľvek spôsobom za to, že máte odvahu prehovoriť aj o veciach, kde sa často mlčí.
No a posledná poznámka pod čiarou je daná tým, že tak trocha som sa zamýšľal nad tým, pán generálny prokurátor, že keď ste nastúpili 10. decembra minulého roku do vášho vysokého úradu a potom prišli Vianoce a tiež ste prekonali COVID, je to ťažká choroba, viem o tom svoje, že už 8. marca ste vlastne konštatovali, že nie je dôvod začať trestné stíhanie, konanie v tomto prípade, tak trocha ma to prekvapilo, aj keď nerozumiem tým procesom, že štvorročný prípad je možné za niekoľko týždňov takto správne posúdiť a urobiť takéto konečné rozhodnutie. Verím, že ste ho urobili s dobrým úmyslom, ale poprosil by som, keby naozaj aj tí, čo neprečítajú správu, podrobne vedeli v budúcnosti sa dostať k tomu, aby pochopili spôsob, prečo sa tak stalo, aby uverili, že pravda je tá, ktorá bude vždy stáť, za vrchstolom sedieť a bude vždy stáť aj za touto vysokou tribúnou.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Možno som jediný, možno je nás viacej, čo do dochádzajú aj do Národnej rady na bicykli. A viem, čo je to teda za tortúra, keď z Kohútovej idem sem ráno, alebo keď sa vraciam. Je viacero tipov ciest, ktoré môžem si vystriedať. Je tam v tej novej časti, čo tá iránska architektka navrhla, tam sú parádne cyklochodníky. Miestami prechádzam po lokalitách, kde naozaj lepšie je zosadnúť a báť sa ísť na bicykli. Takže chcem tým len naznačiť, že ako aktívny cyklista vítam tento návrh a tie detaily, ktoré sa tu hovorili, aj teraz moja kolegyňa Romana hovorí o tom vykonateľnom meraní, áno, sú to určite problémy, ale ja by som sa skôr priklonil k tomu psychologickému efektu, aj keď možnože do legislatívy nepatria psychologické efekty, ale presne vykonateľné príkazy, že ako cyklista nemôžem nepodporiť tento návrh z hľadiska tej podstaty. A zase ako vodič motorového auta by som povedal, že ho rád podporím, ale aj za aj takej podmienky, že by v druhom čítaní tu zaznel pozmeňujúci návrh, lebo ako vodič mám veľmi ťažké srdce na cyklistov, ktorí chodia nielen cez deň, ale aj za šera a v noci neosvetlení.
Neviem, ako je to presne napísané, nepozrel som sa do zákona o cestnej premávke, ale som presvedčený, že asi tam nie je napísané, že musia chodiť osvetlení vpredu aj vzadu počas 24 hodín, teda celého dňa aj noci, a to by som veľmi privítal, pretože ak chodíte na autách, a zrejme chodíte, tak je to niekedy strašné, ako v poslednej chvíli sa vyhýbame cyklistom, ktorí nie sú dostatočne osvetlení.
Takže napadlo mi zase opäť takto spontánne zareagovať, že áno, ako cyklista vítam takýto návrh a ako vodič žiadam, aby bol doplnený o povinné osvetlenie 24 hodín vpredu aj vzadu. Dnešné lampy ledky sú za pár eur a sú veľmi výkonné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Milý pán kolega György, oceňujem zaujímavý príspevok a naozaj aj ten tón, taký, by som povedal, presvedčivý a nechcem polemizovať s mnohými vecami, ktoré si povedal, rozhodne to naruší diskusiu. Len jedna vec, ako takému vážnemu luteránovi mi tak trošinka zabrnela v ušiach, keď si tak dosť ostro proti sebe postavil výchovu buď v duchu kresťanského alebo LGBTI, akože buď jedno alebo druhé. Tu ma napadli len tie slová pápeža, nedávneho toť váženého návštevníka našej krajiny, ktorý sa na konto práve týchto ľudí vyjadril tou krásnou vetou, ktorá mne sa veľmi páči: "A kto som ja, aby som to súdil?" Tak si myslím, že možno stavať to na jednej strane buď ako kresťanské alebo ako nekresťanské, LGBTI je v duchu tohto pápežovho výroku dosť nepresné. To mi tak napadlo spontánne.
Ďakujem pekne.