Ďakujem pekne, pán zastupujúci predseda, za slovo.
Dámy a páni, je veľa vecí, ktoré sú v tejto novele a v tomto vládnom návrhu, ktorý vlastne vykonáva ústavu, ktorú verím, že v tomto pléne schválime. Ale jedna vec mi príde úplne kľúčová a možno tak ako kebyže zaniká v tom, v tej plejáde právnych predpisov a paragrafov. A to je to, akým spôsobom má justícia a sudcovia komunikovať s verejnosťou.
Bolo tu povedané už mojimi predrečníkmi, že sa ocitáme na chvoste dôveryhodnosti v súdy, v súdnictvo, v prokuratúru v rámci Európskej únie a v rámci Európy. Sme predposlední. Ešte aj Rumunsko, Bulharsko nás predbehli. To je úplná hanba! To nie je, ešte väčšia hanba je to, že to nie je otázka nejakého roka-dvoch, nejakého zlomu po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď nám vyplávali veci na povrch. Toto je dlhodobý, dlhodobý trend, za ktorý môžu mnohí a na ich čele stojí pán Harabin a sekunduje mu pani Jankovská.
Ale čo je úplne kľúčové a o čom je tu diskusia? Samozrejme, že zo súdnej siene odchádza jeden spokojný a jeden nespokojný. To už je z povahy vecí, že kde sa dvaja súdia, iba jeden môže vyhrať. A preto vždy niekto bude nespokojný s rozsudkom. Ale kľúčové je, aby ľudia a verejnosť chápali tým rozsudkom, aby vedeli, prečo sudca rozhodol, ako rozhodol.
Samozrejme, jedna z požiadaviek na rozsudok, zákonná požiadavka, je jeho riadne odôvodnenie. Len na Slovensku máme síce veľa právnikov, no nie všetci sú právnici, a dokonca aj niektorí právnici nie dobre rozumejú právnym textom. To znamená, že za časť nedôvery verejnosti v justíciu a v súdny systém môže aj to, že ľudia nerozumejú, prečo súd rozhodol, ako rozhodol, a je to aj preto, že sudcovia nekomunikujú s verejnosťou. Toto je v odborných kruhoch vždy citlivá téma.
Sú právni teoretici, ktorí hovoria, sudca to, čo chce povedať, má povedať vo svojom rozhodnutí a nemá hovoriť nič viac a už vonkoncom nemá komunikovať s verejnosťou. Jednoducho priestor na vyjadrenie pre sudcu je papier, na ktorom je napísané rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie.
No potom, podľa mňa veľmi správne, drvivá väčšina aj právnych teoretikov, ale aj sociológov a psychológov hovorí o tom, že sudca nemá mať problém sa postaviť pred kameru po vyhlásení rozhodnutia a povedať, rozhodol som preto a preto. Akýmsi ľudským jazykom, s tým, že sa stále zachováva dôstojnosť sudcu a súdu aj zdržanlivosť, ktorá patrí k sudcovi, vysvetlí verejnosti, prečo rozhodol, prečo niektoré dôkazy uňho prevážili a akým spôsobom a akou myšlienkovou úvahou dospel k svojmu rozhodnutiu.
My v tejto novele dávame sudcom priestor na to, že ak to uznajú za vhodné, majú právo vystúpiť verejne a verejne odôvodniť nad rámec toho odôvodnenia, resp. vysvetliť to rozhodnutie tak, aby nebola ako keby žiadna polemika, do ktorej sudca nemôže zasiahnuť. Nie je to žiadny príkaz. Nikto nehovorí, že sudca musí byť teraz nejaký, nejaká mediálna postava, ktorá len tak bude vždy po tom, ako rozhodne, stáť pred kamerami nastúpený a dookola, dookola odpovedať na novinárske otázky, ako to máme povinnosť robiť my politici. Ale je to na jeho úvahe, ak sa mu zdá, že je treba ešte niečo dovysvetliť, ak ide o mimoriadne citlivý prípad, kde naozaj verejnosť to vníma veľmi citlivo, má veľký záujem o tú kauzu, tak je úplne namieste, ak sa takto sudca rozhodne, aby prišiel pred médiá. Urobili sme to veľmi jednoducho tým, že sme tam dali túto možnosť.
Niektorí budú hovoriť, no, tak zo sudcov už teraz robíte úplné bábky. Tým, že to je možnosť, samozrejme, nie je to povinnosť a sudcu to rovnako nijakým spôsobom nezbavuje povinností byť zdržanlivý, zachovávať princípy sudcovskej etiky, civilných kódexov, ktoré upravujú procesy na súde a rovnako zákona o sudcoch a prísediacich. To znamená, že sudca takisto nemôže pred tými kamerami len tak rozprávať, čo ho napadne, ale cieľom tohto je jednoducho vysvetliť, akým spôsobom dospel k tej úvahe, ak sa mu to zdá vhodné.
Myslím si, že, paradoxne, takáto malá zmena v dvoch vetách vyjadrená môže zásadným spôsobom prispieť k tomu, že dôveryhodnosť Slovenska v justíciu narastie, pretože ja uvediem príklad z Českej republiky, ktorý sa mi zdá veľmi dobrý, aby nikto nepovedal, že si vyberám kauzu na Slovensku a že ju využívam v politickom boji. Bola kauza Davida Ratha, kde súd v Prahe jednoducho neuznal v prvom stupni odposluchy, ktoré boli základom pre to, aby pán Rath bol postavený pred spravodlivosť a súd nejakým spôsobom rozhodol. Následne však rozhodol odvolací súd, kde povedal, že tieto odposluchy uznáva. A tam vtedy sudca nad rámec toho písomného odôvodnenia prišiel aj pred verejnosť a vysvetlil verejnosti, že, samozrejme, na jednej strane je veľmi dôležité, že musia byť splnené formálne náležitosti, ktoré musí splniť prokurátor, vyšetrovateľ na to, aby mohol byť vykonaný legálny odposluch. Na druhej strane ten sudca vysvetľuje, že na malom formálnom nedostatku nemôže byť postavená argumentácia, že dôkaz je nezákonný, pretože na tom pokyne vykonať odposluchy pána Ratha a tej celej skupiny chýbal, chýbal, myslím, že podpis na nejakej strane, že jednoducho bolo úplne jasné, že to je len formálny nedostatok, resp. to odôvodnenie alebo ten rozsah bol nejasný. A keď to bolo v celej tej dôkaznej situácii úplne jasné, keď bolo jasné, že celý ten proces, ktorý smeroval k tomu, že mali byť vykonané odposluchy, bol zákonný, tak sudca to takýmto spôsobom vysvetlil. Samozrejme, on to vyargumentoval aj v odôvodnení toho rozhodnutia.
A prečo to bolo kľúčové? Bolo to kľúčové preto, že verejnosť veľmi citlivo vnímala to, že na jednej strane mohla počuť, o čom sa rozpráva pán Rath a jeho kumpáni pri tom, ako korumpujú, resp. preberajú úplatky, a na druhej strane tam bolo rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý povedal, toto nie je zákonný dôkaz, pán Rath nemôže byť odsúdený. A tým, že ten sudca odvolacieho súdu to potom vysvetlil verejnosti, ukázal, že akým spôsobom uvažuje aj ten súd a akým spôsobom sa má aj vykonávať dôkaz a ako k nemu treba pristupovať.
A takýchto prípadov je podstatne, podstatne viac, aby som teda neodolal pokušeniu a hovoril aj o Slovensku, dá sa to veľmi dobre ilustrovať na tom, čo urobil pán predseda Ústavného súdu Fiačan, keď boli na Ústavnom súde návrhy na posúdenie sudcov, či môžu byť vzatí do väzby. To konanie je na Ústavnom súde, keď Ústavný súd ešte pred tým, ako sudca špecializovaného súdu rozhodoval o väzbe, musel dať súhlas na to, aby to konanie mohlo pokračovať. Tam Ústavný súd piatim sudcom povedal, resp. zakázal to konanie návrhu na vzatie do väzby a predseda Ústavného súdu Fiačan si sadol pred kamery, hodinu a pol to vysvetľoval a myslím si, že aj to prispelo k tomu, že verejnosť to vnímala lepšie, akokoľvek s tým, samozrejme, niektorí nesúhlasili.
A posledný prípad je, samozrejme, to, čo urobil doktor Hrubala po vyhlásení rozsudku v kauze Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď takisto hodinu a pol vysvetľoval, prečo a akým spôsobom ten súd rozhodol a ako k tomu rozhodnutiu dospel. Opäť, bolo to zdržanlivé, ale bolo to jasné s tým, že aj právny argument prerozprával ľudskou rečou.
Ja preto práve z tejto rozsiahlej novely a rozsiahlej regulácie vyberám tento bod, pretože ho považujem za kľúčový na to, aby dôvera Slovenska a občanov Slovenska v justíciu mohla rásť. A je tam mnoho ďalších vecí, ktoré tu už boli spomínané, ktoré pani ministerka predstavila, o ktorých hovorili aj kolegovia, ale toto sa mi zdá ako taká čerešnička na torte, že jednoducho sudca, ak uzná za vhodné, príde pred verejnosť a laickým spôsobom vysvetlí svoje odôvodnenie, tak aby občania mohli byť presvedčení o tom, že naozaj rozhodoval podľa argumentov, podľa dôkazov, nestranne, nezávisle a spravodlivo.
Ďakujem a som veľmi rád, že práve toto ustanovenie sa tam dostalo.
