Vážený pán predsedajúci, pani komisárka pre deti, panie poslankyne, páni poslanci, tak ako každý rok aj teraz, i keď inou optikou, som si prečítala správu o činnosti komisárky pre deti za rok 2019. Priznávam ale, že rok čo rok to bolo pre mňa menej a menej obľúbené čítanie predovšetkým preto, že rozdiel medzi textom a realitou sa neustále zväčšoval.
Realitou, ktorú som vnímala najskôr z pozície psychológa, metodika na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny a neskôr z vlastnej praxe, dennodenného kontaktu s klientami, ktorí žili svoje tragické príbehy, z ktorých mnohé, pani komisárka, poznáte. A, a túto realitu som roky komunikovala s advokátmi, sudcami, znalcami, sociálnymi pracovníkmi, psychológmi vo všetkých kontextoch, na rôznych seminároch, konferenciách, supervíziách, oficiálne, samozrejme, aj privátne. Preto sa téma práv detí a sociálnoprávnej ochrany detí stala podstatnou oblasťou môjho záujmu a ako som naznačila v rozprave o programovom vyhlásení vlády, aj témou, ktorej sa mienim naďalej venovať. Z tohto uhla som si správu o činnosti komisárky pre deti prečítala a dovoľte mi teda pár postrehov, poznámok a otázok, ktoré by som chcela adresovať pani komisárke Tomanovej.
V prvom rade oceňujem, pani komisárka, že ste zostavili správu podľa jednotlivých práv dieťaťa, tak ako sú garantované v Dohovore OSN o právach dieťaťa. Ku každému článku ste vybrali jeden či dva prípady, ktoré, ktoré ste riešili. Myslím však, že by bolo lepšie zovšeobecniť pozorovania z viacerých prípadov a tieto zhrnúť, vychádzať z jedného alebo dvoch prípadov nie je optimálne, zvlášť v situácii, v akej sa táto krajina nachádza, kde základné práva detí porušujeme na dennej báze, často pod priamou egidou štátu.
V roku 2019 ste vybavili 865 podnetov, materiál na analýzu pri jednotlivých právach dieťaťa teda bol. Vy ako komisár sa podľa § 2 ods. 1 zákona č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti podieľate na ochrane práv detí. Zákon po vás nechce, aby ste jed..., aby ste suplovali jednotlivé profesie, ktoré sa zúčastňujú na poručenskom konaní. A práve túto disproporciu ilustrujú jednotlivé pasáže správy.
K tým sa teda rada teraz dostanem, kde napríklad na strane 15 sa v správe uvádza, že príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zisťuje na základe § 20 ods. 2 zákona o sociálnej ochrane detí rodinné pomery, bytové pomery a sociálne pomery dieťaťa. Pri zisťovaní pomerov vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu zisťuje informácie o spôsobilosti obidvoch rodičov osobne vychovávať dieťa, ich záujem o osobnú starostlivosť o dieťa a názory na zistenie potrieb dieťaťa v prípade osobnej starostlivosti. Na margo citovaného ustanovenia uvádzate, že túto právomoc komisár nemá. Práve preto je zástupcom, možno skôr obhajcom najlepšieho záujmu dieťaťa vždy orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, nie komisár. A k tomu mi práve dovoľte, pani komisárka, adresovať vám dve otázky.
Ako by ste z vašej pozície zlepšili metódy činnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri zisťovaní pomerov vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností? A tiež, že podľa zákona o komisárovi ste aj vy sama oprávnená zisťovať osobne názor dieťaťa, a že teda ako ho zisťujete, akými metódami a že čo v prípade, že sa stane, že názor dieťaťa, aký zistíte, je v príkrom rozpore s názorom dieťaťa, ktorý zistilo, zistil napríklad orgán SPL. Ako v takých prípadoch postupujete?
Na viacerých miestach v správe, pani komisárka, spomínate, že vstupujete do konaní pred súdmi. Zaujíma ma teda aj na základe akých kritérií sa rozhodnete vstúpiť do konania a za roky činnosti vo funkcii či sa nejaké kritériá vyprofilovali napríklad aj u vás osobne.
V prípade popisovanom na strane 20 uvádzate, že ste navrhli na riešenie situácie rodiny, prácu s rodinou na príslušnom úrade sociálnych vecí a rodiny na referáte poradensko-psychologických služieb. Ako bývalého metodika referátov (povedané so smiechom) ma teda osobitne zaujíma, že aké máte skúsenosti s činnosťou referátov, či máte pocit, že sú dostatočne personálne obsadené a vybavené, aby vedeli uspokojiť potreby rodín a obyvateľov.
Ďalej na strane 36 spomínate v inom príbehu, že deti požiadali o osobný rozhovor s komisárkou, počas ktorého jej opísali celú situáciu, ako sa tie deti vyjadrili, otec ich pri výchove neprimerane trestal, preto sa ho báli a nechceli sa s ním stretávať. Následne tieto informácie potvrdila ich matka. V tejto súvislosti by ma zaujímalo, akým spôsobom vás deti kontaktujú, či vám píšu listy, alebo vám telefonujú, ako vieme zabezpečiť, že jeden z rodičov napríklad nestojí nad tým dieťaťom a nediktuje mu čo má napísať. A tiež, že ako sa rozhodujete, ak sa rozhodnete dieťa osobne vypočuť, na základe čoho sa rozhodujete. Ako vediete rozhovor s dieťaťom, či sa z neho spracováva nejaký záznam z vypočutia.
Spomínate tiež prípad, relatívne známy, keď došlo k zraneniu dieťaťa pri výkone rozhodnutia. V tejto súvislosti ste sa obrátili na príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny s požiadavkou o poskytnutie obrazovo-zvukového záznamu z daného výkonu, tento vám však nebol poskytnutý z dôvodu, že okresný súd odmietol záznam vydať. Poznámka k danému prípadu, že ak ste teda vstúpili do konania, mohli ste možno efektívnejšie využiť svoje právo účastníka konania. Podľa môjho názoru ste, asi nebolo dobré sa uspokojiť len s tým, že vám záznam odmietli vydať. Podľa § 53 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch ste mali možnosť kontaktovať predsedu súdu, ten dohliada na dodržiavanie zásad sudcovskej etiky, dôstojnosti súdneho konania a jeho plynulosti. A ďalej podľa § 17 ods. 3 vyhlášky platí, že záznam sa uchováva na nosiči dát, ktorý sa po skončení súdneho pojednávania pripojí k súdnemu spisu, alebo sa v súdnom spise urobí poznámka, kde je záznam uložený. To znamená, že ten záznam musí byť v spise ešte aj dnes, čiže by ste si ho ako účastník konania mohli vyžiadať.
Vo viacerých prípadoch uvádzate, že súdy ukladajú dieťaťu a rodičom výchovné opatrenie vo forme podrobenia sa psychologickému poradenstvu v súčinnosti s miestne príslušným úradom sociálnych vecí, práce, sociálnych vecí a rodiny. Zaujíma ma teda, či sledujete v konkrétnych prípadoch, ako súd vyhodnotil účinky výchovných opatrení, a že či máte poznatky o tom, ako úrady práce napĺňajú obsahovo-výchovné opatrenia. Je totiž zákonnou povinnosťou súdu podľa § 37 ods. 7 zákona o rodine sledovať vykonávanie výchovných opatrení, najmä v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí.
Z pozorovaní, ktoré mám v praxi, zisťujem aj to, na čo poukazujete aj vy na str. 79, kde uvádzate, že rodičia disponujúci rozhodnutím súdu, ktoré často subjekt nemôže realizovať, ide napr. o prípady, keď súd určí realizáciu výchovného opatrenia, kde akredit..., pre akreditovaný subjekt, ktorý napr. nepracuje cez víkendy, a pri tom, pri tom rozhodnutí súdu to takto kľudne môže byť popísané, alebo je určený za, na výkon výchovného opatrenia subjekt, ktorý akreditáciu ani nemá.
Rovnako súhlasím s vašimi zisteniami, že súd často, často v niektorých prípadoch určí nedostatočný rozsah hodín realizácie výchovného opatrenia a že ani neexistujú subjekty, resp. inštitúcie, ktoré by daný problém naozaj kom..., problém tej rodiny komplexne vyriešili, a že problémom eskalujúcim napätie je často úplne neskorá intervencia subjektu. Ide o prípady, keď je rodina v hlbokom konflikte a súdom nariadené výchovné opatrenia absolvujú rodičia v podstate iba formálne. Aj tu by určite bola vhodná skoršia intervencia zo strany sociálnoprávnej ochrany, čo by viedlo k možnosti dobrovoľného, resp. reálneho naplnenia výchovného opatrenia.
Toto všetko však bolo spomínané aj v predošlých správach, takže to otvára otázku, aké kroky ste k náprave tohto stavu vykonali, lebo nezdravý trend stále komplikovanejších a vyhrotenejších rodičovských sporov vo veciach rozhodnutí súdov o maloletých naberá naozaj obludnú podobu.
A na tomto mieste mi ešte nedá krátko sa nevyjadriť k listu, ktorý ste adresovali poslancom Národnej rady pod názvom „Kauza Tomanová: ako sa dá prekrútiť pravda alebo hon na čarodejnice“ aj preto, že ma tam, hoci v iniciálkach, ale spomínate. Ako, ako terapeut chápem psychologicky komplikovaný proces subjektívneho vnímania reality. Nemožno ale opomenúť istú spirituálnu rovinu osobnosti, kde nám do procesu vstupuje niečo ako morálny imperatív, nazvime ho pracovne svedomie, a toto zo subjektívneho vnímania reality napokon tvorí pravdu, polopravdu alebo nepravdu. Obsah vášho listu je prekrútenou pravdou a ja to viem preto, lebo zhruba pred rokom sme o klientke v liste spomínanej spolu hovorili u vás v kancelárii, a chcem veriť, že to viete aj vy, hoci rozumiem zúfalstvu, v akom ten list poslancom adresovaný bol písaný.
A práve toto vaše vnímanie reality ochrany práv detí na Slovensku je pre mňa dôvodom, pre ktorý, žiaľ, nemôžem vašu správu podporiť.
Ďakujem vám za pozornosť.
