Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán predsedajúci, pani profesorka, dámy a páni, dovoľte mi, aby som aspoň v krátkosti vystúpila v rozprave a v prvom rade prejavila vďaku pani profesorke za predloženie správy o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2021. Tak trochu ju vnímam ako bilančnú, keďže, žiaľ, vaše volebné obdobie končí. Nebudem tajiť, že sme nejaký čas spolupracovali a preto som sa aj vo vašej správe venovala predovšetkým tým témam, ktoré boli centrom môjho záujmu aj u vás na úrade. A tak vysoko oceňujem, že ste im venovali vo vašej správe samostatnú časť.
Ja som za posledné dva roky na pôde Národnej rady presadila niekoľko legislatívnych zmien v oblasti sociálno-právnej ochrany detí a iniciovala som aj poslanecký prieskum, ktorý bol realizovaný alebo je realizovaný na ústredí práce a vybraných úradoch a tak by som rada nadviazala na vaše zistenia, pani profesorka, a skĺbila ich so zisteniami, ktoré som ja zaznamenala v správe z poslaneckého prieskumu.
Vy vo svojej správe uvádzate, citujem, že: "agenda sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately nepatrí medzi tie, ktoré by každoročne prechádzali zásadnými obmenami. Navyše zaznamenať dôsledky prijatých legislatívnych zmien, napríklad v oblasti profesionálneho náhradného rodičovstva, bude možné až po tom, ako sa začnú v praxi uplatňovať".
Na margo daného tvrdenia mi dovoľte poznamenať, že 20. októbra 2021 schválila Národná rada celkom vysokým počtom hlasov moju novelu zákona č. 305/2005 o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Zákon podpísala aj pani prezidentka a celkom ho ocenila slovami, že poslanci, ktorí predložili novelu zákona, zohľadnili zraniteľné postavenie maloletých detí alebo rodičov, ktorí sú obeťami domáceho násilia. Taktiež vyzdvihla, že úpravou postupu kolízneho opatrovníka sa má prispieť k minimalizácii negatívneho vplyvu rodičovských sporov na dieťa a zároveň k naplneniu princípu najlepšieho záujmu dieťaťa.
Základným cieľom návrhu zákona bolo detailnejšou úpravou postupu kolízneho opatrovníka prispieť k minimalizácii negatívneho vplyvu rodičovských sporov na deti a taktiež prispieť k naplneniu princípu najlepšieho záujmu dieťaťa, o ktorom sa práve zmieňujete v tej časti. Ten návrh zákona má vytvoriť aj právny základ pre zjednotenie postupu orgánov sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately v pozícii kolíznych opatrovníkov. V ustanovení § 20 ods. 3 zákon zavádza zákonnú povinnosť orgánov sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonať po ustanovení do funkcie kolízneho opatrovníka s obidvomi rodičmi informatívny pohovor. Tá povinnosť vychádza zo skúseností z praxe, že sa tak často nedialo, alebo že pohovor vôbec neplnil svoj účel, napríklad, aby sa prízvukovala rodičovská zodpovednosť oboch rodičov vo vzťahu k dieťaťu. V tomto zmysle možno zmenu považovať za významnú aj preto, lebo sa prvýkrát v právnej úprave ukotvuje povinnosť orgánu pohovor vôbec vykonať. Ďalší význam tej novely spočíva v tom, že je cielený na zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa a má presadzovať tento záujem. Nemá sledovať záujem rodičov.
Ďalej vo svojej správe uvádzate, citujem, že: "v súvislosti s preskúmaním podnetov som zaznamenala rôznu kvalitu úrovne plánovania sociálnej práce a miery, v akej dochádza pri plánovaní sociálnej práce k zapojeniu samotných rodičov. Považujem preto za potrebné pripomenúť, že účasť rodičov v rozhodovacom procese, v ktorom sa prijímajú opatrenia, týkajúce sa ich detí, má zásadný význam pre výkon práv, ktoré im a ich deťom zaručuje ústava". S týmto súhlasím a mám v tomto zmysle veľmi veľké očakávania, že aj táto moja novela vtiahne viac práve rodičov do procesu.
Povinný pohovor, ktorý novela v zákone zavádza, má byť informatívny a má poskytnúť informáciu o následných postupoch kolízneho opatrovníka. Nemá ísť o poradenský rozhovor, pretože na to sú iné inštitúty pomoci rodinám a rodičom. Informatívnosť pohovoru zvýrazňuje tú, práve tú neutralitu postavenia kolízneho opatrovníka, a teda má za cieľ na začiatku konania súdu vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu práve prispieť k objektívnej informovanosti rodičov o postavení kolízneho opatrovníka, o jeho možnostiach, činnosti, ako aj možnostiach pomoci. A v praxi tak napríklad možno využiť služby úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, konkrétne poradensko-psychologické služby. Takže verím, že aj tá moja novela, aj vaša správa predovšetkým, vyžiadajú taký, alebo vyvolajú taký žiadaný efekt a teda konečne dôjde k nejakým zmenám.
Spomínam to aj preto, lebo aj v mojej správe z poslaneckého prieskumu uvádzam, že úlohou každého úradu je zabezpečiť výkon sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. Vedúci oddelenia manažérsky vedie to oddelenie a mal by efektívne využívať a rozvíjať odborný potenciál jednotlivých zamestnancov. Na otázku prieskumu, v akej kondícii sú oddelenia, bolo uvedené, že personálna kondícia jednotlivých oddelení je rôznorodá. To je vlastne aj vaše zistenie. Na niektorých pracoviskách je dlhodobý problém obsadiť voľné miesta a personálne zastabilizovať pracovné miesta tak, aby mohli zamestnanci pracovať v užšie špecializovaných agendách. Ja som vo svojom prieskume, a vy to vlastne potvrdzujete v správe, zistila, že v niektorých úradoch je tak nízky počet zamestnancov na pracovisku, že neumožňuje plnohodnotne prerozdeliť tú agendu medzi zamestnancov tak, aby sa mohli zamestnanci špecializovať. Súhlasím s vami, čo ďalej píšete, že rodič nemôže a nesmie byť zbavený vplyvu na podstatu rozhodnutia a že očakávate od úradov práce, aby zabezpečili, že rozhodnutie bude založené na relevantných úvahách a nie je jednostranné.
Správne si všímate, že síce plán sociálnej práce s dieťaťom nie je rozhodnutím, ale je to východiskový plánovací dokument spôsobilý predurčiť výber opatrení sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately a ovplyvniť postupy orgánu. Zaujal ma prípad, ktorý spomínate vo svojej správe, že kde sa jedná o situáciu, kedy úrad zámerne neuviedol súdu v konaní o odňatí maloletého dieťaťa zo starostlivosti matky všetky dostupné informácie, čím poskytol súdu domnelý, nie však skutočný obraz o nevyhnutnosti navrhovaného zásahu do rodičovských práv podávateľky toho podnetu. Konštatujete, ale vyzerá to také, že vás to celkom vyrušilo (povedané so smiechom), že nevyhnutnosť odňatia maloletého dieťaťa zo (zaznel gong) starostlivosti matky založil úrad práce výlučne na obave z možného ohrozenia dieťaťa. Dôvodom bola tá hospitalizácia matky na psychiatrii.
Ja si tiež myslím, že hypotetické obavy, navyše nepodložené žiadnym materiálnym dôvodom, nemožno považovať za dostatočné na to, aby prevážili záujem maloletého dieťaťa na zachovanie rodinných väzieb a starostlivosti rodičov. Aj tento prípad, ktorý spomínate, len podčiarkuje moje zistenia v správe z poslaneckého prieskumu, kde teda tiež hovorím, že ústredie by malo zvážiť, ustáliť únosnú hranicu počtu prípadov na jedného zamestnanca a rovnako zabezpečiť možnosť okamžitej metodickej a personálnej pomoci zamestnancovi, ktorý sa stretne s neštandardným a komplikovaným prípadom. V tomto prípade nemá dôjsť k uspokojeniu sa s konštatovaním, že zamestnanec bol poučený o štandardných metódach riešenia prípadu.
Rovnako mne teda z prieskumu vyplynulo, že ústredie neposkytuje osobitnú metodickú pomoc zamestnancom, ktorí takéto komplikované prípady riešia. Zamestnanci úradov, ako aj vedenia ústredia pripúšťajú absenciu v kontinuálnom vzdelávaní zamestnancov a uvádzajú ako dôvod, že ministerstvo práce nezrealizovalo plánované budovanie rezortnej akadémie vzdelávania.
Súhlasím s vami aj s vašimi zisteniami, že úrady práce, sociálnych vecí a rodiny stále nekladú dostatočný dôraz na potrebu vysvetlenia role kolízneho opatrovníka po tom, ako sú do funkcie kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa súdom ustanovení. A rovnako nekladú dostatočný dôraz ani na potrebu vysvetlenia dôsledkov, ktoré z toho pre komunikáciu rodičov a úradu následne vyplývajú.
Vo svojej správe uvádzate tiež, že ste sa stretli so zlyhaniami v návratovom konaní. V roku 2021 ste sa venovali prípadu neoprávneného zadržiavania maloletého dieťaťa na Slovensku, preskúmanie ktorého zviditeľnilo, zviditeľnilo viacero slabých miest v činnosti slovenských štátnych orgánov pri napĺňaní aj medzinárodného práva vyžadovaného záväzku zabezpečiť rešpektovanie súkromného a rodinného života urýchleným návratom neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.
Ja som rovnako vo svojom poslaneckom prieskume zistila tento problém, výkon kolízneho opatrovníctva v prípadoch s medzinárodným prvkom a komunikácia CIPCU, teda Centra pre medzinárodno-právnu ochranu, boli ťažiskom poslaneckého prieskumu na Úrade práce v Trenčíne a budú aj v Košiciach. Aj mne z podnetov rodičov, ktoré mi bolo doručené, vyplynula ich nespokojnosť s postupom kolízneho opatrovníka, ktorý má byť podľa zákona neutrálny a má robiť všetky kroky v najlepšom záujme dieťaťa a nemá svojím postupom hájiť jedného z rodičov. Aj tu máme zhodu.
Podnety, ktoré som ja od občanov obdržala, boli mnohé spoločné nielen s Úradom verejného ochrancu práv, ale i oboch komisariátov. Sú to podnety, ktoré už predtým prešli mnohými inými inštitúciami, ministerstvom práce, ministerstvom spravodlivosti, niekedy ministerstvom školstva, zdravotníctva, dokonca prezidentským palácom. To ma viedlo a posledné dva roky vedie ešte k intenzívnejšiemu sledovaniu práce týchto inštitúcií, predovšetkým komisariátov, a preto si dovolím v tejto súvislosti aj otvoriť otázku kompetencií medzi verejným ochrancom práv a komisariátmi.
Tento záujem zvlášť podčiarkovali podania od občanov, ktoré obsahovali stanoviská a vyjadrenia verejného ochrancu práv, ale aj oboch komisariátov. A stávalo sa, žiaľ, že v identickom prípade a v identickom domnení sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho základných ľudských práv, dostal tri odlišné stanoviská. Ja rešpektujem, že všetky tri ustanovizne majú svoje autonómne postavenie, majú svoje autonómne vnímanie miery porušenia práv, ale ako zástupca občanov si kladiem asi tú istú otázku, čo oni, že ako je možné, že tri verejné ustanovizne majú diametrálne odlišný pohľad na tú istú vec.
Často sa, žiaľ, aj stalo, že občanovi nevedel pomôcť nikto z týchto troch ustanovizní. A keďže ja na rozdiel od kolegov v parlamente mlčanlivosť dodržiavam, nebudem tieto prípady na tejto pôde konkretizovať, ale myslím, že by bolo dobré a vhodné pre budúcnosť, aby tieto ustanovizne mali medzi sebou užší kontakt, ideálne sa stretávali na pravidelnej báze.
To, že existuje akési pnutie medzi kompetenciami troch ustanovizní, sa ukázalo naplno aj minulý rok v legislatívnom procese, ktorý začala pani ministerka spravodlivosti; 16. júla 2021 sa začala MPK k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 564/2001 o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh zákona ako taký som hodnotila pozitívne v tom, že vytvára vnútorný, vnútorno-štátny mechanizmus, ktorý musíme mať vytvorený po ratifikácii Opčného protokolu k Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu.
Podľa návrhu malo byť možné lepšie chrániť záujmy ľudí, ktorí sú proti vôli držaní v zariadeniach, detekčný ústav, reedukačné centrá, diagnostické centrá a CDR-ká alebo policajné zariadenia. Pani ministerka spravodlivosti v návrhu zákona určila, že monitoring a kontrolu miest, kde sú zadržiavané osoby, ktoré sú alebo môžu byť pozbavené ich slobody, bude robiť výlučne Úrad VOP. Pre verejného ochrancu práv žiadala pani ministerka spravodlivosti vyčleniť skoro pol milióna eur ročne a 15 nových zamestnancov. Z dostupných údajov o pripomienkach v Slov-Lexe je zjavné, že pani ministerka neakceptovala v rozporovom konaní pripomienky oboch komisariátov, aby si ich úrady, ktoré sú zbehlé a špecializované, mohli zachovať svoju kompetenciu aspoň v tých špecifických oblastiach. Pani ministerka akoby si želala koncentrovať tú právomoc na verejného ochrancu práv, čo je, samozrejme, legitímne, len asi to chcelo diskusiu, kde teda tie kompetencie alebo teda aspoň v tej diskusii, ktorú som ja zaregistrovala, bolo chcenie podeliť si tie kompetencie podľa kritérií, takých tých rozumných alebo tých špecializačných, kde komisár pre deti so zdravotným postihnutím by robil naďalej monitoring napríklad na psychiatriách a v domovoch sociálnych služieb. Komisariát pre deti v reedukačných zariadeniach a verejný ochranca práv povedzme vo väzniciach. Výsledok ale je, že dodnes nemáme návrh zákona v Národnej rade, čo je, samozrejme, škoda.
Toto je v podstate len príklad alebo taká možno malá demonštrácia, že by bolo vhodné zamyslieť sa, ako ďalej s fungovaním týchto troch ustanovizní, lebo myslím, že občania si to zaslúžia. A tiež dúfam, že nóvum do problematiky by iste priniesol aj skutočný záujem kolegov poslancov o témy, ktoré, pani profesorka, prinášate. Mohli by sa stať námetmi na legislatívne zámery, ktoré by boli konkrétne, adresné a v spolupráci s vami iste aj veľmi dobré práve pre ľudí, veď pre tých tu sme.
Ďakujem pekne za pozornosť.
