Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, obraciam sa na vás v druhom čítaní tohto zákona ako jeho spolupredkladateľka. Mnohí z nás alebo mnohí z vás sú témou potraty frustrovaní a znechutení. Mnohí z vás aj z mojich kolegov tu z OĽANO, sa pýtajú, prečo sa zaoberáme témou, ktorá tak traumatizuje a rozdeľuje spoločnosť.
Na druhej strane chcem povedať, že táto téma spoločnosť zmobilizovala. A chcem vyjadriť teraz aj vďaku stovkám podporných mailov, ich autorom, ktorí mi častokrát sprostredkovali svoje životné príbehy a apelovali na nás, pretože tie maily boli posielané zrejme všetkým poslancom, apelovali na nás, aby sme tento podporný zákon prijali. Rovnako chcem poďakovať všetkým signatárom petície, ktorá k dnešnému dňu dosiahla 14 700 podpisov. Toto, týmto ľuďom nie je táto otázka ľahostajná. Táto téma nie je irelevantná a je úplne legitímna, pretože potraty boli legalizované na..., v Československu v roku 1958. Hneď po ich legalizácii nastal prudký nárast. Potom v roku ’62, keď boli zriadené komisie, nastal mierny pokles. A po schválení liberálneho zákona v ’86., ktorý umožnil vykonávať interrupcie bez dôvodu, bol opäť veľký nárast. Rekordný počet bol v roku ’88: 51-tisíc umelých potratov. Od roku 1986 sa nenašla sila, aby tento zákon bol novelizovaný, napriek pokroku lekárskej vedy zostal zoznam diagnóz rovnaký. A takisto všetky podmienky, ktoré sa týkali výkonov interrupcie.
Národná rada Slovenskej republiky zažila niekoľko pokusov zmeniť túto situáciu, avšak ani jeden zákon nedostal dostatočnú podporu. Najbližšie tejto podpore bol zákon navrhovaný Marekom Krajčím, kde chýbal jeden hlas na jeho schválenie. Priznám sa, keď som sa rozhodovala o tom, či budem kandidovať do Národnej rady, tak som si povedala, že ten jeden hlas je niekedy naozaj veľmi dôležitý. Za 50 rokov, 60 rokov legálnosti potratov zomrelo na Slovensku viac ako 1 360 000 nenarodených detí, čiže asi každé štvrté dieťa. Najhorší pomer bol v roku 1988, keď na jedno narodené dieťa pripadlo viac ako 0,7 potratených detí.
Téma, téma potratov je preto taká bolestná, kontroverzná a tvrdo diskutovaná z oboch strán, preto, pretože sme postabortívna spoločnosť. Potraty a ich legalita začala v 20. rokoch v Sovietskom zväze. Keď si zoberieme, že na Slovensku bolo potratených viac ako 1 360-tisíc detí, je zrejmé, že podobný a určite aj vyšší je počet žien a rodín, ktorých táto interrupcia zasiahla. Takisto aj ja v mojom okolí poznám ľudí, poznám ženy, ktoré si zvolili tento spôsob riešenia neľahkej životnej situácie. Pri diskusii o potratoch je naozaj veľmi dôležité, ako o nich hovoríme, pretože toto nie je vecný problém, toto nie je otázka, ktorá je, ako by som povedala, jednoduchá alebo materiálna. Nehovoríme o obchodoch, nehovoríme o životnom prostredí, hovoríme o príbehoch konkrétnych žien.
Mala som tú česť, že som sa mohla stať členkou správnej rady Poradne Alexis, ktorá bola založená v roku dvetisíc..., 2010. Jej cieľom bolo pomáhať práve ženám, ktoré tieto potraty, ktoré nad nimi uvažovali, boli k nim tlačené rôznymi okolnosťami. Priznám sa, táto téma je pre mňa ťažká. A tiež, keď som stretla vo svojej poradenskej praxi ženy, ktoré si potratom v minulosti prešli, cítila som veľký súcit a vôbec necítim to, že by som tieto ženy posudzovala. Mnohé z týchto žien sa rozhodovali v domnení, že robia to najlepšie, čo sa v danej situácii urobiť dá.
Situácia podpory života sa zlepšila v posledných rokoch práve vďaka mnohým mimovládnym organizáciám. Tieto mimovládne organizácie však nemajú taký aparát, personál a finančné zabezpečenie, aby mohli naplno pomáhať, a preto aj náš zákon chce ponúknuť účinné prostriedky na to, aby tieto ženy dostali pomoc aj od štátu. Potrat nie je nikdy jednoduchý, nech to tvrdí ktorákoľvek strana. Treba vždy s rešpektom a so súcitom a s porozumením pozerať na ženy, ktoré sa takýmto spôsobom rozhodnú. Už to tu dnes odznelo od mojej kolegyni a ja som to tiež zopakovala a rovnako Anka Záborská. Mali by sme naozaj klásť väčší dôraz aj na zodpovednosť druhého zúčastneného, pretože to dieťatko nikdy nesplodí tá žena sama. A práve nedostatočná podpora partnera alebo rodiny je častokrát dôvodom, prečo žena volí takéto riešenie. Veľmi sa to dotýka práve rodín, ktoré už majú dve deti alebo viac a na ďalšie si práve kvôli zlej sociálnej finančnej situácii netrúfajú alebo sú postavené pred takú situáciu, ako som sa ja stretla v poradenskej praxi, že manžel povedal, že ak si to tretie dieťa nechám, tak on odíde a nechá ma so všetkými tromi samú.
Tu sa chcem dotknúť vlastne takej podstaty toho nášho zákona a vlastne to, čo chceme urobiť, čo je naším krokom. Žena, ktorá je neplánovane, nečakane, nechcene tehotná, sa ocitá v krízovej situácii. Pojem kríza poznáme z psychológie aj zo sociálnej práce, je to stretnutie s nejakou prekážkou, ktorú nie sme schopní v danej chvíli vlastnými silami a vykonávacími stratégiami či pomocou nám blízkych osôb zvládnuť. Kríza nás vedie k zmene nejakých spôsobov nášho správania, či už pozitívnym, alebo negatívnym smerom. Nesie v sebe možnosť zásadnej zmeny, môže byť nebezpečenstvom a môže byť aj príležitosťou. Práve do tejto krízy vstupuje to, aké zdroje tá osoba, ktorá krízu prežíva, má. Ak táto žena má pri sebe ľudí blízkych, ktorí jej podajú pomocnú ruku, dokáže túto situáciu prekonať a mnohé nečakané, neplánované deti, rovnako ako aj ja patrím medzi ne, môžu dostať ten dar života a môžu sa rozvíjať ďalej. Mnohé prekážky sú časom prekonané a mnohé mamičky, ktoré sa nakoniec rozhodli dieťatko donosiť, dokončili štúdium, našli si novú prácu a dokázali začať nový život.
Kríza, ktorá sa dotýka práve tejto situácie, je veľmi významná, pretože je..., jej rozhodnutie, jej rozuzlenie je nezvratné. Preto náš návrh zákona chce ponúknuť naozaj priestor, čas, ako tu spomenula už moja kolegyňa, a aj prostriedky na to, aby si tá žena naozaj mohla vybrať. V tomto som pro-choice, pretože ja si myslím, že byť pro-choice znamená ponúknuť nejaké možnosti. A myslím si, že tieto možnosti by mal ponúknuť aj štát a náš zákon napríklad rozširuje možnosť poberania dotácií z úradu vlády aj pre organizácie, ktoré pomáhajú týmto ženám.
Spomeniem tie sociálne opatrenia, ktoré, si myslím, že nemajú až také veľké námietky. Je to príspevok po narodení dieťaťa bez podmienky dožitia 28 dní. Rovnaká výška príspevku 829,86 eur pri každom dieťati. Doteraz to bolo, na štvrté dieťa to bolo už iba 150 eur. Zvýšenie príspevku pri narodení dieťatka so špeciálnymi potrebami. Ak sa budú mnohí pýtať a mnohí narážať na to, či toto nebude zneužívané, môžem odkázať na to, že v pozmeňováku sa hovorí aj o inštitúte osobitného príjemcu. Máme nástroje v politike, ktoré môžu umožniť účelné čerpanie financií, ktoré sú poskytované prostredníctvom sociálnych dávok.
Druhý je dobrovoľný posudok preplatený zdravotnou poisťovňou. Rozšírenie možností núdzového bývania pre matku s dieťaťom do troch rokov. Myslím si, že tieto opatrenia naozaj stoja za to, a podobne ako mnohí moji kolegovia súhlasím s tým, že ak zachránime život čo len jednému nenarodenému dieťaťu, urobíme veľkú vec.
Budem ešte reagovať k pánovi Kotlebovi, ktorý tu momentálne nie je, a na jeho kolegov, ktorí apelujú na to, že oni nás podporia, len je to také kozmetické. Politika je cesta možného. Je to umenie hľadať možné riešenie. Máme rôzne názory na to. Chcem povedať, že to, čo nás liberálov, a teda konzervatívcov spája, je vedomie toho, že treba pomôcť tehotným ženám. V tomto sa, myslím si, že zhodneme, pretože nikto tehotnej žene škodiť nechce. Otázka prostriedku, ako jej pomôžeme, je už však inak zodpovedaná.
A tu by som chcela zareagovať na už komunikovaný návrh kolegyni Cigánikovej na ponuku chemického potratu, ktorý je jednoduchším variantom. Osobne považujem oba typy potratov za nehumánne. Chemický potrat považujem za nehumánnejší, alebo teda veľmi nehumánny práve v tom rozmere, že žena je ako keby ponechaná sama na sebe, pri plnom vedomí prežíva kontrakcie a krváca. Môžme namietať štúdie z tej či onej strany, ale hovoria aj o tom, že častokrát dôsledkom býva nezvládnuteľné krvácanie a zhruba v siedmich prípadoch je potrebný chirurgický zákrok v anestéze, čomu sme sa chceli týmto vyhnúť.
Takisto, ako už tu bolo spomínané, toto patrí do liekovej politiky a bolo by dobré, ak by toto určila naozaj tá vyhláška ministerstva zdravotníctva. Avšak nie je to, nie je to obsahovo kompatibilné s návrhom zákona, ktorý skôr chce podať pomocnú ruku tým ženám, ktoré sa ešte rozhodujú a ktoré práve kvôli tej zlej situácii, ktorú im chceme pomôcť vyriešiť, aby sme im mohli vlastne pomôcť. Náš návrh nie je pre ženy, ktoré sú už rozhodnuté. To je otázka do iného pléna.
Chcem ešte povedať takú vec, že ďakujem všetkým tým odvážnym matkám, ktoré napriek nepriaznivým životným situáciám toto dieťa priviedli na svet. A chcem povedať, že je mi to veľmi úprimne ľúto najmä u tých žien, ktoré častokrát písali aj do poradne, a máme aj knižky príbehov, že možno nedostali ten čas alebo nevedeli o tej pomoci. A práve, práve preto prichádzame s týmto návrhom.
A chcem aj teda apelovať na zodpovednosť tejto našej spoločnosti, pretože nie som za paternalistickú politiku. Nie som za to, aby štát riešil a sanoval všetko, ale máme isté skupiny ľudí, ktorí pomoc určite potrebujú. A žena, ktorá je tehotná a ponechaná sama na seba, je veľmi bezbranná, je veľmi krehká, a ak ju, ak ju ponecháme samú na seba, môže, môže jej to veľmi ublížiť.
Ešte by som sa chcela vzoprieť argumentu životaschopnosti mimo maternice. Áno, maličké dieťa, ktoré sa rozvíja v maternici, nie je schopné života mimo maternice. Sú jasné príklady a lekárska veda je už natoľko pokročilá, že dieťatko v 20. týždni je možné zachrániť. Nie vždy, ale častokrát sa to podarí. Avšak otázka hodnoty ľudského života nie je postavená na tom, či ten človek je samostatne schopný žiť, alebo nie. Potom by sme museli takto uvažovať aj nad ľuďmi, ktorí sú trvale pripútaní k lôžku, majú Alzheimera alebo sú iným spôsobom postihnutí, ťažko chorí. Som presvedčená, že sila spoločnosti je práve v tom, ako sa dokáže postarať o tých najbezbrannejších a nenarodené deti nimi sú.
Návrh nášho zákona a návrh každého zákona, ktorý pomôže tehotným ženám na to, aby mohli donosiť svoje dieťatko, zároveň pomáha, čo nie je zanedbateľné, aj ekonomike. Slovensko má jedno z najnižších mier v pôrodnosti. Stojíme na prahu demografickej priepasti a počet ľudí v detskom veku a počet je menší ako počet ľudí v postproduktívnom veku. Narastá nám tu naozaj percento seniorov a tento pomer sa bude dlhodobo zhoršovať, čo bude viesť k tomu, že bude menej peňazí na dôchodky a budeme tu mať starších ľudí, ktorí budú pomoc potrebovať.
Preto si myslím a v súlade aj s naším programovým vyhlásením vlády chcem podporiť tento návrh zákona a chcem vás poprosiť, milí kolegovia, aby ste podporili tento návrh zákona, aby sme pomohli týmto ženám, týmto deťom a pomohli aj tejto našej krajine.
Ďakujem.
